Paralelné prípady komunistickej justície: Ľudmila Cervanová a Marina Kostopravkinová
Oto Psenak 
26-02-15 
515 
V noci z 9. na 10. júla 1976 zmizla v Bratislave dvadsaťročná študentka medicíny z Piešťan Ľudmila Cervanová. Večer 17. júna 1965 zmizla v dedine Izmalkovo pri Moskve trinásťročná Marina Kostopravkinová. Jedno dievča zo socialistického Československa, druhé zo Sovietskeho zväzu. Dva rôzne štáty, jedenásť rokov medzi nimi — a predsa rovnaký príbeh. V oboch prípadoch spoločnosť žiadala vinníka a systém ho dodal. Nie toho skutočného, ale toho, koho bolo najľahšie obetovať. Oba prípady spája logika moci, ktorá považuje priznanie za dôkaz a zdanie poriadku za dôležitejšie než pravdu. Spája ich aj to, že v oboch prípadoch zostáva skutočný vrah neznámy dodnes.
Čo vieme istotne o prípade Cervanovej
Ľudmila Cervanová sa zúčastnila diskotéky vo vysokoškolskom klube UNIC v Mlynskej doline, kde v ten večer hrala vtedy začínajúca skupina Elán. Z diskotéky odišla v nočných hodinách smerom k zastávke MHD pri internáte Ľudovíta Štúra. Potom zmizla. Jej otec, podplukovník Ing. Ľudovít Cervan, vysoká šarža československej armády, ktorý pôsobil na zahraničných vojenských misiách vrátane Sýrie, nahlásil nezvestnosť dcéry 12. júla. O dva dni neskôr, 14. júla, bolo v potoku Čierna Voda pri obci Kráľová pri Senci nájdené telo mŕtvej ženy. Spodná časť tela bola vyzlečená, ruky zviazané za chrbtom dvanástimi otočkami špagátu. Na ľavej ruke mala prstene, podľa ktorých ju na druhý deň otec identifikoval. Pitvu vykonal skúsený súdny patológ MUDr. Vladimír Porubský. Telo bolo v pokročilom štádiu rozkladu, čo podľa jeho odhadu nasvedčovalo asi štyrom až piatim dňom vo vode. Porubský nezistil na tele stopy hrubého násilia, ktoré by jednoznačne nasvedčovali znásilneniu — konštatoval len dve podliatiny a zviazané ruky. Tento nález sa stal jedným z kľúčových sporov celého prípadu.
Čo vieme istotne o prípade Kostopravkinovej
Marina Kostopravkinová žila v Izmalkove, nevelkej dedine ležiacej oproti slávnej spisovateľskej kolónii Peredelkino neďaleko Moskvy. Bola trinásťročná, najtalentovanejšia detská herečka v divadelnom krúžku pri miestnej knižnici v Peredelkine. Osobne ju poznali tamojší literáti vrátane Lidije Čukovskej, dcéry legendárneho spisovateľa Korneja Čukovského. Večer 17. júna 1965 odišla Marina z priateľského posedenia s rovesníkmi, aby si doma vyzdvihla sveter. Hlavnou ulicou kráčala spolu s dvoma chlapcami, pätnásťročným Sašom Kabanovom a jeho rovesníkom Alikom Burovom, z ktorých jeden šiel odložiť domov bajan a druhý upozorniť rodičov, kde sa zdržiava. Videli ich viacerí obyvatelia dediny. Marina sa k priateľom už nevrátila. Jej telo bolo neskôr nájdené v miestnom rybníku. Kto ju zabil, sa nikdy nepodarilo zistiť.
Sociálna objednávka — keď moc žiada výsledok
V oboch prípadoch existoval niekto vplyvný, kto žiadal spravodlivosť, a systém túto požiadavku pochopil po svojom.
V Bratislave bol otcom obete podplukovník československej armády s kontaktmi v bezpečnostných štruktúrach štátu. Matka Margaréta Cervanová, rodená Števušková, celý život neochvejne verila vo vinu odsúdených a do posledných dní sa za túto vieru bila. Nevyriešený prípad vraždy dcéry vysokého dôstojníka bol pre normalizačný režim neprípustný. A tak sa prípad dostal až na stôl federálneho ministra vnútra Jána Pješčaka, muža, ktorého zapojenie podľa kritikov prípadu znamenalo jediné — že prípad bude uzatvorený právoplatným rozsudkom. Nie vyšetrený. Uzatvorený.
V Izmalkove bola situácia rovnako priamočiara, len namiesto armádnych štruktúr tu pôsobila sovietska literárna elita. Obyvatelia Izmalkova sa obracali na Čukovského s prosbami o pomoc a písali petície. Tlak z Peredelkina, kde žili najvýznamnejší sovietski spisovatelia, znamenal, že prípad musí byť vyriešený. Toto je kľúčový rozdiel, ktorý neslobodné spoločnosti systematicky stierali: vyšetriť prípad znamená hľadať pravdu bez ohľadu na to, kam vedie, zatiaľ čo vyriešiť prípad znamená dodať výsledok, ktorý uspokojí tých, ktorí ho požadujú.
Bratislavská cesta k odsúdeniu
Prvá fáza vyšetrovania vraždy Cervanovej prebiehala intenzívne. Do konca septembra 1976 bolo vypočutých 315 svedkov, jedenásť z nich podrobne opísalo odchod Cervanovej z internátu. Na základe výpovedí svedkov Hassana Awniho a Ladislava Karabinoša bol v septembri 1976 zadržaný študent Ján Hrmo a s ním jeho priatelia Viliam Cintula a Peter Kovačič. Hrmo mal údajne sedieť v aute, do ktorého Cervanová nastúpila. Po siedmich mesiacoch vo vyšetrovacej väzbe sa ukázalo, že Hrmo mal na inkriminovaný čas nepriestrieľné alibi — v čase činu bol v Piešťanoch. Všetci traja boli koncom marca 1977 prepustení. Prvá fáza vyšetrovania sa skončila so záverom, že páchateľ je neznámy.
V júli 1977 sa stal jeden z vyšetrovateľov prípadu, Ivan Solčiansky, druhou obeťou tejto kauzy. Poobede ho našli zastreleného vo výťahu paneláku na Léckej ulici v Nových Zámkoch. Obhliadajúci lekár určil ako príčinu smrti samovraždu.
V roku 1978 bol prípad znovuotvorený, tentoraz pod velením plukovníka Eugena Pálku a jeho zvláštnej skupiny. V apríli 1980 Pálka predložil ministrovi vnútra návrh na realizáciu prípadu. Podľa kritikov bola fikcia o hromadnom znásilnení ako motíve vraždy skonštruovaná ešte predtým, než sa k činu priznal ktokoľvek z budúcich obvinených. V júni a júli 1981, teda päť rokov po vražde, bolo postupne zatknutých sedem mladých mužov z Nitry: Milan Andrášik, Miloš Kocúr, František Čerman, Stanislav Dúbravický, Pavol Beďač, Juraj Lachman a Roman Brázda.
Kľúčovými svedkami obžaloby sa stali dve ženy, Viera Zimáková a Naďežda Bečová. Osud Zimákovej výpovedí sám osebe hovorí o atmosfére vyšetrovania viac než akákoľvek analýza: 15. júna 1981 usvedčila obvinených, 28. augusta výpoveď odvolala, 30. augusta podpísala písomný sľub, že ju už nebude meniť, 6. októbra ju znova odvolala, 8. októbra znova potvrdila, 29. októbra opäť potvrdila, 12. novembra opäť potvrdila. Toto neskončilo. Zimáková bola sledovaná Štátnou bezpečnosťou v rámci akcie s krycím názvom „Kamera", ktorá prebiehala v rokoch 1981 až 1982 a zahŕňala fotodokumentáciu nielen svedkov, ale aj rodinných príslušníkov obvinených pred Justičným palácom v Bratislave. Druhá kľúčová svedkyňa, Naďežda Bečová, si v septembri 1996 vzala za manžela spoluobžalovaného Františka Čermana. Tento fakt hovorí sám za seba.
Z väzby boli zachytené motáky — tajné správy pašované medzi obvinenými a ich blízkymi. Čermanove motáky obsahovali údajne návody na krivú výpoveď pre jeho manželku a ďalších. Obhajoba tvrdila, že motáky boli skonštruované alebo manipulované vyšetrovateľmi.
Jeden z najvážnejších problémov prípadu sa týka priamo pitevného nálezu. Súdny patológ Porubský pôvodne nezistil stopy hrubého násilia nasvedčujúce znásilneniu. Neskorší znalecký posudok MUDr. Fialu konštatoval, že je nemysliteľné, aby hromadné znásilnenie šiestimi páchateľmi pri aktívnom odpore obete prebehlo bez viditeľného hrubého násilia na dolných končatinách, panve, bruchu, hrudníku, krku a tvári. Buď sa znásilnenie odohralo inak, než tvrdila obžaloba, alebo sa neodohralo vôbec. Kritici prípadu tvrdia, že Porubského pôvodné závery boli neskôr účelovo modifikované v súlade s potrebami obžaloby.
Ďalším závažným momentom bolo zničenie kľúčového vecného dôkazu. V roku 1987 súd rozhodol o zničení špagátu, ktorým bola Cervanová zviazaná a na ktorom sa nachádzali biologické stopy. Rozhodnutie schválil predseda senátu Najvyššieho súdu SSR Milan Karabín. Obhajoba to považovala za cielené zničenie dôkazu, ktorý mohol svedčiť v prospech obvinených. Prokuratúra to označila za štandardný archivačný postup v uzatvorených prípadoch. V dobe, keď DNA analýza začínala revolučne meniť kriminalistiku v západnom svete, bol na Slovensku zničený jediný biologický dôkaz, na ktorom sa táto analýza mohla vykonať.
Prvý rozsudok padol v septembri 1982 na Krajskom súde v Bratislave. Obvinení boli odsúdení na tresty od štyroch do dvadsiatich štyroch rokov. V apríli 1983 slovenský Najvyšší súd odvolanie zamietol a tresty potvrdil. Matka Cervanovej napísala list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi.
Izmalkovo — továreň na vinníkov
Vyšetrovanie vraždy Mariny Kostopravkinovej nikam neviedlo viac než rok. Potom prišiel zlom, ale nie taký, aký by si ktokoľvek zaslúžil. V júni 1966, na výročí Marininej smrti, sa na cintoríne rozplakala miestna obyvateľka Jekatěrina Marčenkovová. Tvrdila, že v ten osudný večer počula z okna, ako Marina hovorila chlapcom, Sašovi a Alikovi, aby ju nechali na pokoji. Dedina mala konečne svojich vinníkov. Delegácia obyvateľov prišla k vyšetrovateľovi Jusovovi s jasným posolstvom: máme pre vás vrahov.
Chlapci boli zatknutí v predvečer 1. septembra 1966. Bolo im pätnásť rokov. Odviezli ich do väzby v Zvenigorode a umiestnili do ciel s dospelými väzňami. Spolubývajúci im podrobne líčili hrôzy moskovskej väznice MUR — že tam tínedžerov znásilnia, zabijú, ukazovali im jazvy na tele ako dôkaz. Pätnásťroční chlapci sa predovšetkým chceli dostať domov. Priznali sa.
Rodičom potom doručili z väzby dva listy od synov, v ktorých sa kajali. Listy boli takmer identické — rovnaké formulácie, rovnaká štruktúra, rovnaký slovosled. Nesvedčili o spontánnom kajúcnom geste, ale o diktáte. Niekto im tie slová nadiktoval alebo prepísal podľa šablóny.
Následne boli chlapci privezení do Izmalkova, kde pred celou dedinou, pred davom dychtiačim po pomste, museli rekonštruovať čin. Sašu vypočúvali v prítomnosti učiteľky, ku ktorej mal citový vzťah a ktorú rešpektoval, čím mu psychologicky odrezali poslednú únikovú cestu. Keď sa obaja chlapci pokúsili priznania odvolať, vyšetrovateľ Jusov povedal Marininej matke, že podplatení advokáti presvedčili chlapcov, aby zmenili výpovede. Celá dedina sa obrátila nielen proti chlapcom a ich rodičom, ale aj proti každému, kto sa ich pokúsil brániť. Prvá advokátka, Irina Kozopoljanskaja, bola od prípadu odstavená na základe tvrdenia, že práve ona stojí za odvolaním priznaní.
Na prvom súde sedelo v sále sto svedkov z dediny. Neboli svedkami udalosti. Boli eskortou ľudového hnevu. Prišli nie preto, že niečo videli, ale preto, aby svojou prítomnosťou, svojím hnevom a svojimi emóciami presvedčili súd, že chlapci sú vinní. Predsedajúci sudca Kirilov zakričal na obhajcu Leva Judoviča, keď sa ten otočil, aby sa pozrel na svojho klienta Alika Burova: zakazujem vám pozerať sa na Burova, neodvažujte sa otáčať. Takto sa správal sudca k obhajcovi na súde v krajine, ktorá sa považovala za právny štát.
Dina Kaminskaja — anomália systému
Do prípadu vstúpila advokátka Dina Kaminskaja, žena, ktorá sa neskôr preslávila obhajobou sovietskych disidentov Vladimíra Bukovského, Jurija Galanškova, Pavla Litvinova, Anatolija Marčenka a ďalších. V tom čase to bola skúsená obhajkyňa, ktorá pochopila, že jej úlohou nie je spolupracovať so systémom, ale brániť klientov pred ním.
Čím viac Kaminskaja študovala materiály prípadu, tým viac nachádzala trhlín. Svedkyňa Marčenkovová, na ktorej výpovedi stálo celé obvinenie, bola takmer hluchá, čo sama na súde pripustila. Tvrdila, že počula detské hlasy cez okno, no nebola schopná rozlíšiť bežný rozhovor od volania o pomoc. Keď chlapci opisovali miesto, kde mal byť čin spáchaný, údajne pod jabloňou, každý z nich ukázal na iný strom. Časový úsek medzi momentom, keď ich Marčenkovová údajne počula, a momentom, keď sa pripojili k ostatným priateľom, bol nanajvýš pätnásť minút. Na spáchanie znásilnenia, vraždy, odnesenie tela k rybníku cez bahnité územie a návrat by to nestačilo. Vyšetrovateľ navyše nevykonal testy oblečenia podozrivých — na ich odevoch neboli žiadne stopy blata, krvi, ani zápasu.
Prvý súd napriek tomu odsúdil oboch chlapcov na desať rokov väzenia, čo bol maximálny trest pre mladistvých. Vďaka kasácii na Najvyššom súde a neúnavnej práci Kaminskej sudca Ivan Petuchov po druhom procese chlapcov úplne oslobodil. Od ich zadržania uplynuli viac než dva roky.
Existencia Diny Kaminskej v tomto príbehu je zároveň nádejou aj obžalobou. Nádejou, pretože ukazuje, že aj v neslobodnej spoločnosti môže jednotlivec zastaviť mašinériu nespravodlivosti. Obžalobou, pretože pripomína, koľko ďalších prípadov takúto Kaminskú nemalo. V prípade Cervanovej sa obhajca Allan Böhm bil za svojich klientov desaťročia, ale mašinériu zastaviť nedokázal.
Odysea bratislavského prípadu
Po páde komunistického režimu sa bratislavský prípad nakrátko otvoril. V novembri 1989 odovzdal advokát Otakar Motejl podnet generálnemu prokurátorovi ČSFR Jánovi Pješčakovi — tomu istému Pješčakovi, ktorý stál pri zrode celého prípadu. V marci 1990 podal nový generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm sťažnosť pre porušenie zákona v prospech odsúdených. V októbri 1990 Najvyšší súd ČSFR v Prahe zrušil pôvodný rozsudok z roku 1982 aj verdikt slovenského Najvyššieho súdu a vrátil kauzu na opätovné pojednávanie. Odsúdení sa dostali na slobodu.
Potom sa začala odysea, ktorá trvala ďalšie takmer dve desaťročia. Nasledovalo deväť pojednávaní na Krajskom súde v Bratislave, najprv pod predsedom senátu Vlčekom, potom pod predsedníčkou senátu Smolovou. V januári 2004 Krajský súd opäť uznal vinu šiestich obžalovaných a vyniesol tresty od troch do trinástich rokov. V decembri 2006 Najvyšší súd potvrdil vinu a trom obžalovaným tresty dokonca sprísnili: Andrášik a Kocúr dostali pätnásť rokov, Dúbravický dvanásť, Čerman jedenásť, Beďač šesť a Lachman tri. V júni 2009 Najvyšší súd odmietol dovolanie. Andrášik ako posledný z odsúdených bol podmienečne prepustený v októbri 2009.
Všetci odsúdení vinu počas celého procesu popierali. Viacerí sa podrobili testom na detektore lži. Štyria v roku 2006, Andrášik a Kocúr o päť rokov neskôr. Podľa výsledkov testov s prípadom nemali nič spoločné. Odsúdení sa obrátili aj na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Podanie im nepomohlo.
Medzitým sa prípad stal predmetom intenzívneho verejného záujmu. Režisér Robert Kirchhoff nakrútil dokumentárny film Kauza Cervanová, ktorý sa stal filmovou udalosťou roka 2013 a v ktorom spochybnil, či medičku skutočne zavraždili odsúdení muži. Publicista a bývalý šéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth vydal dvojzväzkové dielo, v ktorom sa naopak jednoznačne priklonil k záverom súdu o vine odsúdených. Novinár Martin Hanus z Postoja napísal knihu Hra sa skončila obhajujúcu verdikt. Na druhej strane vznikla publikácia Rukojemníci, zostavená Johannom Françoisom, v ktorej sa Allan Böhm, Štefan Hríb, Robert Kirchhoff, František Šebej, Ľuba Lesná a ďalší autori pokúsili preukázať nevinu odsúdených Nitranov.
Kauza Cervanová dodnes rozdeľuje slovenskú spoločnosť. Jedna strana je presvedčená, že odsúdení sú vinní a tresty spravodlivé. Druhá strana je presvedčená, že ide o najväčší justičný omyl v dejinách Slovenska. Obe strany majú pre svoju vieru argumenty a obe strany dokážu poukázať na slabiny argumentov tej druhej.
Čo tieto prípady spája
Oba prípady sú produktom rovnakého systému a rovnakej doby, aj keď sa udiali v rôznych dekádach a rôznych krajinách sovietskeho bloku. Ich paralely idú ďaleko za hranice náhody.
V oboch prípadoch existoval mocný žiadateľ spravodlivosti. V Bratislave podplukovník československej armády s kontaktmi siahajúcimi až k federálnemu ministrovi vnútra. V Peredelkine rodina Čukovských a celá spisovateľská elita. V oboch prípadoch niekto s dostatočným spoločenským kapitálom na to, aby sa prípad nedal odložiť, ale zároveň niekto, koho záujem o spravodlivosť vytváral tlak na výsledok, nie na pravdu.
V oboch prípadoch systém nedokázal pripustiť zlyhanie. Sovietsky aj československý režim bol postavený na fikcii vlastnej neomylnosti. Nevyriešený prípad nebol len profesionálnym zlyhaním vyšetrovateľa, ale útokom na legitimitu samotného režimu. Ak socialistický štát nedokáže ochrániť vlastné deti, na čo je? Bolo jednoduchšie odsúdiť kohokoľvek než pripustiť, že systém zlyháva.
V oboch prípadoch boli obvinení mladí a zraniteľní. Pätnásťroční chlapci v Izmalkove. Mladí muži v Bratislave, väčšinou zo sociálne exponovaných rodín s problematickým stranícko-politickým pozadím, čo v normalizačnej spoločnosti znamenalo automatickú zraniteľnosť. Stranícke posudky na otcov obvinených, zachované v spise, svedčia o tom, že systém poznal ich slabé miesta ešte predtým, než začal tlačiť.
V oboch prípadoch boli výpovede vynútené a vzájomne si odporovali. V Izmalkove sa chlapci priznali pod nátlakom dospelých spolubývajúcich v cele, potom odvolali, potom znova priznali, potom znova odvolali. V Bratislave svedkyňa Zimáková svoju výpoveď striedavo potvrdzovala a odvolávala v rytme, ktorý nesvedčil o slobodnom rozhodovaní, ale o neustálom tlaku. Kocúrovo priznanie bolo zachytené na zvukovom zázname, ale okolnosti jeho vzniku zostávajú sporné.
V oboch prípadoch sa komunita stala kolektívnym žalobcom. Obyvatelia Izmalkova zaplavili súdnu sieň a premenili pojednávanie na ľudový tribunál. V Bratislave bol tlak kanalizovaný cez bezpečnostné a stranícke štruktúry, cez akciu Kamera, cez sledovanie rodinných príslušníkov, cez infiltráciu svedkov agentmi Štátnej bezpečnosti. Forma bola iná, podstata rovnaká.
A v oboch prípadoch zostáva skutočný páchateľ neznámy. Systém nemal motiváciu hľadať pravdu. Mal motiváciu dodať výsledok. A keď ho dodal, stratil o prípad záujem.
Anatómia neslobodnej justície
V neslobodných spoločnostiach existuje neviditeľný, ale neúprosný algoritmus: najprv príde tlak, spoločenský, politický, inštitucionálny. Niekto dôležitý chce výsledok. Potom príde výber, nie na základe dôkazov, ale na základe dostupnosti a zraniteľnosti. Nasleduje konštrukcia, vyšetrovateľ nezbiera dôkazy a nesleduje, kam vedú, ale vyberie záver a hľadá, čo ho podoprie. Potom príde donútenie, fyzické alebo psychologické, cielené na najslabšie miesto podozrivého. A nakoniec príde potvrdenie, súd, ktorý nie je nezávislým arbitrom, ale posledným článkom reťaze.
V Sovietskom zväze bol tento algoritmus posilnený ideológiou. Zločin nemohol existovať v takej podobe, akú by naznačoval nevyriešený prípad s prvkami sexuálneho násilia v blízkosti spisovateľskej kolónie. V Československu bol posilnený kariérizmom a strachom. Vyšetrovateľ, prokurátor aj sudca vedeli, že oslobodzujúci verdikt je kariérna samovražda. Každý z nich mal rodinu, hypotéku, ambície. Systém ich nemusel nútiť k ničomu výslovne. Stačilo, že existoval a že každý pochopil, čo sa od neho očakáva.
Dina Kaminskaja to vo svojich memoároch zhrnula presne: celá dedina sa zapojila do boja za pomstu, a teda proti chlapcom, proti ich rodičom a proti obhajcom, ktorí sa ich pokúšali brániť. V takejto atmosfére nebola otázka, či je obvinený vinný. Otázka bola, kto sa odváži povedať, že nie je.
Epilóg
Saša Kabanov a Alik Burov boli oslobodení a takmer okamžite povolaní do armády, bolo im vtedy osemnásť rokov. Čo sa s nimi stalo potom, nevieme. Kaminskaja vo svojich memoároch spomína, že jej Saša napísal z vojny, ale ďalšie osudy chlapcov sa strácajú v anonymite sovietskej každodennosti. Kaminskaja bola v roku 1977 donútená emigrovať, aby sa vyhla zatknutiu po tom, čo súhlasila so zastupovaním disidenta Anatolija Ščaranského. Usadila sa vo Falls Church vo Virgínii, kde v roku 2006 zomrela. Prípad Kostopravkinovej opísala podrobne vo svojich memoároch, ktoré vyšli v anglickom preklade pod názvom Final Judgment. Neskôr bol prípad spracovaný v ruskom televíznom seriáli Zastupniki.
Milan Andrášik strávil vo väzení celkovo takmer pätnásť rokov a bol podmienečne prepustený ako posledný z odsúdených v októbri 2009. Margaréta Cervanová, matka obete, zomrela v marci 2022 v Nových Zámkoch vo veku 89 rokov a do posledných dní bola presvedčená o vine odsúdených. Advokát Allan Böhm bojoval za svojich klientov takmer tri desaťročia.
Tieto dva príbehy si nie sú podobné preto, že by jeden kopíroval druhý. Sú si podobné preto, že systémy, v ktorých vznikli, boli postavené na rovnakom základe: na presvedčení, že udržanie zdania poriadku je dôležitejšie než hľadanie pravdy, že lepší je nevinný za mrežami než nepotrestaný zločin na slobode, a že
uznanie omylu je väčšia slabosť než jeho zakrytie.
Medzi oboma prípadmi je však jeden zásadný rozdiel. V Izmalkove sa našla Dina Kaminskaja a sudca Ivan Petuchov, ktorý mal odvahu chlapcov oslobodiť. V Bratislave sa takýto sudca nenašiel. A tak Marina Kostopravkinová a Ľudmila Cervanová nakoniec nedostali ani jedna skutočnú spravodlivosť. Marina nedostala vinníka. Ľudmila možno nedostala toho pravého. Obe dostali len inscenáciu spravodlivosti, akú neslobodné spoločnosti vždy uprednostnili pred pravdou.