V Nových Zámkoch vyhodnotili 19. ročník súťaže "Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko" / Érsekújvárban rendezték a "Miért szeretem a szlovák nyelvet, miért szeretem Szlovákiát" verseny 19-ik díjkiosztóját

Oto Psenak

11-07-22

4,988

Pod názvom "Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko" sa každoročne organizuje súťaž žiakov v písaní slohových prác. Podľa organizátorov si kladie za cieľ "podchytiť, rozvíjať a prehlbovať záujem detí a mládeže o materinskú reč a umožniť im vlastnými výrazovými prostriedkami, vyjadriť vzťah k slovenčine a Slovensku, k osobnostiam slovenského národa, k domovu i k svojim blízkym".

V júni tohoto roku sa uskutočnilo vyhodnotenie už 19. ročníka tejto akcie. A opäť - rovnako ako po iné roky - v Nových Zámkoch. Ktovie prečo si organizátori naše mesto tak obľúbili? Žije tu predsa veľká populácia detí z maďarských, alebo zmiešaných rodín, ktoré musí minimálne zmiasť, ak sa ich niekto v jedinej vete pýta na vzťah k domovu, ku svojim blízkym, ku slovenčine aj k bližšie nešpecifikovaným osobnostiam slovenského národa...

S "osobnosťami slovenského národa", hlavne tými matičnými, je to celkovo dosť zložité. Napríklad posledný - 19. ročník súťaže sa niesol aj v znamení jubilea Ľuda Ondrejova. Tento významný slovenský spisovateľ mal nepochybne rád slovenčinu i Slovensko, len z nejakého dôvodu nemal rád rodinu Steinerovcov, ktorých antikvariát v Bratislave arizoval. Tak ich radšej zo "svojho" antikvariátu "uvoľnil" do koncentráku (v ktorom zahynuli). Písal: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu...“ A pokračovať by sme mohli i mnohými ďalšími slovenskými majstrami pera - M. Urbanom, J. C. Hronským, K. Čulenom, T. J. Gašparom, atď.
Ale možno sme len priveľmi nedôverčiví voči býv. súdružkám učiteľkám a ony to vôbec nemyslia zle. Im ide vskutku a úprimne len o to, aby žiaci vlastnými slovami vyjadrili svoj vzťah k slovenčine. Dovoľte teda, aby na tomto mieste aj autor tohoto príspevku prispel niekoľkými vlastnými spomienkami:
Keď som začiatkom sedemdesiatych rokov ako žiačik slovenskej ZDŠ-ky v Hurbanove pod taktovkou súdružky učiteľky z plných pľúc húdol spolu s ostatnými "Ja som Slovák ty Slovenka daj mi rúčku" neprišlo mi to ani trocha divné. Ako maďarské deti - a takých nás bolo v triede 80% - sme nevnímali absurditu tejto situácie, ani sme neskúmali motívy svojich rodičov, ktorí nás do týchto škôl pozapisovali. Cez prestávky škola hučala maďarčinou, polovica učiteľov boli tiež Maďari - čo sme ale nemohli vedieť s určitosťou, veď s nami po maďarsky neprehovorili. Aké bolo potom naše prekvapenie, keď sme ich stretávali v meste a s našimi rodičmi s ktorými sa poznali od detstva sa bavili vo svojej rodnej reči...
Asi nemusím zdôrazňovať, že počas vyučovania sme ku svojej histórii (myslím tej skutočnej), kultúre či literatúre nikdy ani len nepričuchli a celá škola bola dobrá vlastne len na deštrukciu pôvodnej identity žiačikov.
Dnes väčšina z nás - poslovenčených Maďarov - nevie poriadne po slovensky ani po maďarsky. Málokto to však vníma ako donebavolajúcu krivdu či osobnú tragédiu. V tom sa možno líšime od obetí krutej, násilnej a divokej maďarizácie, pri ktorej však na rozdiel od poslovenčovania Felvidéku neboli desaťtisíce ľudí olúpené o majetok, vyvážané na otrockú prácu do Čiech či vyhnané zo svojej domoviny... Áno práve z tej domoviny, k láske ku ktorej chcú ich potomkov tety matičiarky prostredníctvom Ľuda Ondrejova naučiť... Dámy, tieto aktivity nesvedčia zrovna o Vašom jemnocite či ostrom ume... a vari by bolo aj načim tieto nesvedomité hry - minimálne na južnom Slovensku - ukončiť.