75 výročie Videnskej arbitráže. Minulosť je čoraz nepredvídateľnejšia... / Az I. Bécsi Döntés 75. évfordulója. A múlt, amelyet egyre nehezebb megjósolni...

Oto Psenak

13-11-05

4,090

V rýchlom slede nás míňajú trištvrtestoročné výročia udalostí z hektickej jesene roku 1938. Dobrá to príležitosť občerstviť si aktérov i súvislosti v pamäti. S pribúdajúcimi informáciami však paradoxne udalostiam rozumieme stále menej... Prestali sme napríklad rozumieť zmyslu mobilizácie 23. septembra keď sme si uvedomili, že Hodžova vláda už ráno 21. septembra prijala britsko-francúzkse ultimátum a Beneš už 15. septembra poslal Nečasa do Paríža s ponukou odstúpiť pohraničie. Prestali sme rozumieť aj Mníchovskej dohode, kde sa 29. septembra rozhodlo o nás bez nás, keď sme si v jej preambuli prečítali, že ide len o vykonávací predpis k už predtým dosiahnutej dohode (t.j. práve tej výmene nót medzi čsl. a sponeneckými vládami 21. septembra).

A akoby to nestačilo, v bristkom týždenníku The Spectator zo 7. októbra 1938 sme si prečítali, že popri Poliakoch a Maďaroch profitovali z Mníchovskej dohody slovenskí autonomisti. Rovnaký týždenník v marci 1939 na celej strane sumarizuje výsledky polročnej slovenskej autonómie a konštatuje, že zlikvidovala všetky demokratické výdobytky získané za 20 rokov československej vlády a slovenský režim charakterizuje ako klerikálny a fašistický.

Mladý slovenský historik Ján Mitáč z ÚPN v júni t.r. uverejnil obsiahlu štúdiu o Viedenskej arbitráži - zmätené dielko, kde selektujúc fakty v intenciách Ladilava Deáka a Martina Vietora (Marcela Wittmana) po stý krát predostrie typovú slohovú šablónu o tom, ako sa maďarské elity nechceli zmieriť, ako sa netajili, destabilizovali a viedli kampaň. Ako ohrozovali a týrali....

Autor na základe osobných svedectiev mapuje pohnuté osudy slovenských učiteľov zo Slovenskej Ligy, kolonistov. Sme svedkami všakovakých perzekúcií, rušenia čsl. pozemkovej reformy, udalostí v Komjaticiach, Šuranoch, odnárodňovania. Autor uvádza, že maďarské úrady predpokladali, že slovenské obyvateľstvo v r. 1918 nechcelo preč z Uhorska. J. Mitáč to nepredpokladá. Aj na čsl. pozemkovú reformu má iný názor. Toľko k obsahu štúdie.
Autor hneď v úvode uvádza, že sa bude venovať iba vybraným skupinám obyvateľstva. Tento selektívny prístup zrejme spôsobil, že sa nezmienil o niektorých okolnostiach. Nedozvieme sa o vyhlásení slovenskej autonómie, ani o odmietnutí plebiscitu z čsl. strany na komárňanských rokovaniach. Nedozvieme sa ani o organizovanej evakuácii úradov, exponovaných funkcionárov, kolonistov z budúceho arbitrážneho územia v druhej polovici októbra (podľa rôznych zdrojov od 50 do 81 tis. osôb). Autor sa ťaziskovo venuje odsunutým obyvateľom, ale neuvedie ich počty: išlo o 740 rodín kolonistov a 900 učiteľov. Mohlo byť didaktické prorovnať tieto čísla so 130 tis. osobami vyhnanými a odídenými z Felvidéku v r. 1919-1924. Rovnako by čo-to naznačilo porovnanie s Košickým vládnym programom: "Němci a Maďaři, kteří se přistěhovali na území Československé republiky po Mnichovu 1938, budou z republiky vykázáni ihned, pokud nepodléhají trestnímu stíhání."
Na záver azda iba konštatovanie, že metóda J. Mitáča je vlastná viacerým jeho generačným druhom. Stavajú nás do role futbalových fanúšikov, ktorí sledujú vysielanie kde kamera po celý čas sníma výlučne lavičku náhradníkov. Nepoznáme skóre a nevieme ani koľko hráčov je aktuálne na trávniku. Práce z dielne mladých slovenských historikov robia našu minulosť neistou a nepredvídateľnou...