Nič špatné som neurobil... opakoval hlavný kontrolór, ktorý sa desaťročie prizeral rozkrádaniu mestských podnikov...

Oto Psenak

20-05-20

2,673

Dnešné zastupiteľstvo sa konalo netradične v Jazdiarni a netradične z neho nebol vysielaný živý prenos. Nečudo. Verejná kontrola je to posledné, po čom primátorova družina v týchto dňoch túži. Rapídne klesajú príjmy mesta v dôsledku Corona krízy a súčasne dozreli plody katastrofálneho hospodárenia v mestských podnikoch, ktoré vedenie mesta uplynulé dve desaťročia využívalo ako platobné terminály pre lojálnych poslancov. Do paradoxnej situácie sa dostal aj hlavný kontrolór, ktorý sa po 11 rokoch vo funkcii vybral skontrolovať dve mestské firmy. Zhodou okolností obe strovili všetok svoj majetok a prakticky skrachovali. Kontroly v nich odhalili množstvo podvodov a krádeží ale súčasne usvedčujú samotného hlavného kontrolóra. Ten tvrdil že "nič špatné nerobil", napriek tomu ho dnes neplánovane takmer odvolali. A jeden hlas, ktorý chýbal, už o tri mesiace chýbať nemusí...

Ing. Rovňaník si asi nie takto predstavoval záver svojej kariéry. Po revolúcii sa šikovne prekľučkoval mútnymi privatizačnými turbulenciami v Elektrosvite, tie ho dostali dokonca do orgánov mečiarovského Fondu národného majetku. Potom mohol zasadnúť na stoličku hlavného kontrolóra, z ktorej "dobrovoľne" po roku odišiel jeho predchodca Balázs Bauer, ktorý nevydržal peklo, ktoré mu zo života urobilo Pischingerovské vedenie.

Nový kontrolór sa dostatočne poučil, ako sa má správať, aby ku kráľovskému platu mal aj božský kľud. Ani jeho roztržku s G. Pischingerom tesne pred voľbami v r. 2014 nespôsobili jeho kontrolné aktivity, ale osobné animozity s podriadeným, ktorý ho neposlúchal, lebo bol manželom primátorom protežovanej poslankyne.

P. hlavný kontrolór dnes vytrvalo opakoval "nič špatného som neurobil". A svojim spôsobom hovoril pravdu.

Predsa zďaleka nie je jediným, ktorí sa prispôsobili situácii a tolerovali zlodejinu za drobnú osobnú výhodu. Urobili tak poslanci túžiaci po flekoch, kultúrni a športoví funkcionári lační po dotáciách, redaktori regionálnej tlače žijúci z informačných omrviniek, živoriaca občianska spoločnosť tak chudobná, že si za vlastné peniaze nevie kúpiť ani album, do ktorého si chce lepiť svoje historické fotografie. Alebo taký Rotary Club združujúci úspešných podnikateľov, čo žobrú o prenájom zadarmo salónika v Hoteli Korzo na svoje schôdze a pri prvej príležitosti sa zamestnanajú v mestskom podniku... Ale netreba sa čudovať ani prokurátorom, ktorí oveľa radšej chodia s mestskými potentátmi poľovať, než by ich mali stíhať...

Nuž každý len trošku predstieral niečo, čo nebolo. Každý len drobným dielom prispel k veľkej mizérii, v ktorej sme sa ocitli.

Nie je náhoda, že zlyhali všetky mechanizmy súčasne - to sa mohlo stať iba v meste s nulovou spoločenskou dôverou a iba na našom multietnickom juhu, ktorý sa stále mravne nezotavil z povojnových etnických čistiek. Tu je vari už sto rokov bližšia košeľa ako kabát, tu si vari už sto rokov ľudia zvykli žiť jeden na úkor druhého...