Piliere modernej slovenskej štátnosti 2. Historické fikcie. Od cyrilometódskej tradície po Martinskú deklaráciu a ústavné fikcie

Už v 19. storočí, keď sa na území Uhorska formovalo slovenské národné hnutie, čelili jeho predstavitelia základnému problému: ako zdôvodniť existenciu samostatnej slovenskej identity v rámci tisícročného uhorského štátu? Panslávski ideológovia siahli hlboko do histórie a vytvorili koncept Veľkej Moravy ako predchodcu slovenskej štátnosti. Cyril a Metod sa stali symbolmi kresťanskej a vzdelanostnej misie, ktorá údajne položila základy slovenskej kultúry. Tieto konštrukcie mali jeden zásadný problém: medzi Veľkou Moravou (9.-10. storočie) a moderným slovenským národným hnutím (19. storočie) ležalo takmer tisíc rokov histórie, počas ktorých na tomto území neexistoval žiadny slovenský štátny útvar. Cyrilometódska tradícia bola od začiatku historickou fikciou v tom zmysle, že vytvorila ilúziu kontinuity tam, kde skutočná kontinuita neexistovala.

Medzi najvplyvnejšie historické fikcie slovenskej historiografie patrí aj reinterpretácia slovenského povstania z roku 1848. To, čo sa neskôr vydávalo za slovenský príspevok k celoeurópskej "jari národov" a za boj za národné oslobodenie, bolo v skutočnosti niečím úplne iným – službičkou Viedni výmenou za sľub budúcehio podielu na moci v Horných Uhrách. Kým v roku 1848 sa po celej Európe bojovalo za konštitučné vlády, občianske práva a národné oslobodenie, povstanie pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu sledovalo opačný cieľ. Jeho protagonisti sa postavili na stranu habsburskej dynastie proti uhorskej revolúcii, ktorá priniesla konštitúciu, zrušenie nevoľníctva a občianske slobody. Nejednalo sa o idealistický boj za národné práva, ale o pragmatickú politickú dohodu s mocnárstvom. Slovenské povstanie tak bolo v európskom kontexte roku 1848 anachronizmom – bojom za feudálne usporiadanie proti modernému občianskemu štátu. Reinterpretácia slovenského povstania ako národno-oslobodzovacieho boja sa ustálila až v 20. storočí, keď sa slovenská historiografia snažila vtesnať slovenské dejiny do všeobecne akceptovanej schémy národných hnutí. V skutočnosti však slovenské povstanie z roku 1848 nevykazovalo základné charakteristiky národno-oslobodzovacieho boja. Nebojovalo za demokratické inštitúcie, ale za zachovanie feudálneho systému. Nespoliehalo sa na podporu vlastného ľudu, ale na cudziu armádu. Neusilovali sa o nezávislosť, ale o výhodnejšie postavenie v rámci existujúcej ríše. Porovnanie s inými povstaniami roku 1848 je poučné. Maďari bojovali za nezávislú konštitučnú monarchiu. Nemci za zjednotenie a liberálne reformy. Česi za autonómiu v rámci federalizovaného Rakúska. Slováci však bojovali za to, aby habsburská centrálna moc rozdrvila uhorskú revolúciu a zaviedla priamy vládny systém.

Podobne problematické je aj tradičné vysvetlenie kodifikácie spisovnej slovenčiny. Hurbanove vlastné vysvetlenie v almanachu Nitra je iné, ako učia školské učebnice. Priznal, že kodifikácia spisovnej slovenčiny ako plnohodnotného jazyka nikdy nebola ich cieľom. Išlo o čisto utilitárny nástroj – potrebovali jazyk, ktorým by mohli osloviť ľudové masy a zmobilizovať ich pre politické ciele. Jazykom vzdelanej spoločnosti malo naďalej ostať to, čo Kollár i Hurban nazývali "staroslovenčinou" – čeština. Ostatne dôkazom toho, akú malú hodnotu Štúr prisudzoval svojmu jazykovému dielu, svedčí i jeho finálny opus Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom ako východisko pre Slovákov vidí v prijatí ruštiny a prechode na pravoslávie. Ak by kodifikácia spisovnej slovenčiny bola pre Štúra zásadným národným činom, ťažko by ju o niekoľko rokov neskôr nahradil úplne iným projektom. Pôvodná pragmatická motivácia sa však neskôr pretavila do romantickej legendy o "objavení" slovenskej identity. Štúrova kodifikácia sa začala vykladať ako osudový moment národných dejín, ako splnenie prirodzeného práva Slovákov na vlastný jazyk. Zamlčala sa pritom skutočnosť, že šlo o dočasné politické riešenie, ktoré sa zhodou priaznivých okolností ujalo a prežilo napriek zámeru svojich tvorcov.

Pri vzniku Československa v roku 1918 sa historické fikcie doplnili o fikcie ústavné, ktoré sa vložili do fundamentu štátu. Najvýraznejšou z nich bola téza o "československom národe" – konštrukt, ktorý mal preklenúť skutočnosť, že Česi a Slováci sú dva odlišné národy s rozdielnou históriou, kultúrou a jazykom. Táto fikcia mala jasný politický účel: umožniť českej majorite vládnuť nad nemeckou a maďarskou minoritou bez toho, aby musela riešiť slovenské požiadavky na autonómiu. Podobne problematická bola neskôr fikcia o "právnej kontinuite" ČSR. Oficiálna doktrína tvrdila, že ČSR nikdy nezanikla, že vojnový slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava boli len okupačnými režimami, a že v roku 1945 sa obnovila pôvodná ČSR. Táto fikcia umožnila riešiť mnohé právne problémy a konfiškáciu majetku, ale za cenu popretia reálneho stavu vecí: medzi rokmi 1938-1945 existovali iné štátne útvary s vlastnými inštitúciami, zákonmi a obyvateľstvom. Fikcia právnej kontinuity 1938-1945 sa však od ostatných fikcií líšila v jednom podstatnom bode. Kým Masaryk, Štefánik i Hviezdoslav v snahe dokázať existenciu československého národa vyhlasovali, že sú Čechoslovákmi respektíve Čechmi a akademici písali vedecké práce o pôvode pračeskoslovenského jazyka, právnu kontinuitu 1938-1945 jej autori od začiatku označovali ako "fikciu". ČSR sa tak stala jedinou krajinou s inštitucionalizovanou schizofréniou – s oficiálne uznaným dvojmyslím známym z Orwellových dystópií.

Osobitne zaujímavým prípadom je Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Táto deklarácia sa stala symbolickým aktom pripojenia Slovenska k ČSR, no počet i mená jej signatárov sú dodnes zahalené rúškom tajomstva. Pritom ich zostava mala byť tak reprezentatívna, že mala nahradiť plebiscit – demokratické rozhodnutie obyvateľstva o budúcnosti krajiny. Namiesto toho sa rozhodovanie prenechalo skupine ľudí (slovami L. Novomeského "kaviarenskej spoločnosti"), o ktorých počte a identite sú pochybnosti. Toto mlčanie predstavuje ďalší typ historickej fikcie – legitimitu založenú na nedostatku informácií. Čím menej vieme o signatároch, tým ľahšie je predstavovať si, že zastupovali všetkých Slovákov. O ostatných národoch žijúcich na Horniakoch ani nehovoriac.

Podobne problematická je aj legitimita vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Táto udalosť sa dodnes interpretuje ako prirodzené vyvrcholenie slovenských národných túžob a ako naplnenie historického práva na sebaurčenie. Skutočnosť je však zložitejšia a pripomína mechanizmus Martinskej deklarácie - rozhodovanie úzkej skupiny politikov bez súhlasu občanov. Pritom dostupné prieskumy verejnej mienky z rokov 1991-1992 konzistentne ukazovali, že väčšina Slovákov uprednostňovala zachovanie spoločného štátu. Rovnako ako väčšina obyvateľov Horniakov by v roku 1918 optovala za Uhorsko...
Kým politici v r. 1918 rozhodovali o osude krajiny na desaťročia dopredu bez akéhokoľvek mandátu, v r. 1992 sa tak dialo s mandátom na 4 roky... Absencia legitimity sa neskôr prekryla naratívom o "zamatovom rozvode" a o tom, že rozdelenie bolo nevyhnutné a prirodzené. Vytvoril sa mýtus, že Slováci "odveky" túžili po samostatnosti a že rozpad Československa bol len logickým završením tohto procesu...

Na druhej strane treba podotknúť, že v ZSSR referendum prebehlo, obyvatelia sa vyslovili za zachovanie spoločného štátu a štát sa napokon predsa rozpadol. Ukazuje sa tak, že zakladateľské fikcie, pokiaľ nie sú pravdivé, nedokážu udržať štát ani vtedy, keď majú formálnu demokratickú podporu.