Krisztián Ungváry: Benešove dekréty boli prísnejšie než protižidovské zákony – čo je za nimi?
Oto Psenak 
25-12-25 
921 
Jeden z významných súčasných maďarských historikov Krisztián Ungváry sa vo svojom najnovšom YouTube videu zamýšla nad Benešovými dekrétmi a súčasným dianím okolo nich na Slovensku. Prinášame slovenský preklad textu jeho prednášky.
Ahojte, volám sa Krisztián Ungváry. Dnešný príspevok je o škandále, ktorý momentálne otriasa slovenskou vnútornou politikou, no jeho vlny siahajú oveľa ďalej.
Zábery zo spravodajstva RTL Klub zo dňa 17.12.2025:
Opozičné strany, vrátane Maďarskej aliancie, včera v Bratislave protestovali proti novele zákona, ktorá trestá popieranie Benešových dekrétov. Slovenský parlament minulý týždeň prijal novelu, na základe ktorej môže dostať až šesť mesiacov väzenia ten, kto spochybňuje Benešove dekréty, ktoré umožnili povojnové zbavenie práv Maďarov. Na otázku spravodajstva maďarský premiér odpovedal, že ešte uvidí, či treba konať. Podľa nami osloveného odborníka hrá maďarská vláda dvojitú hru.
Opoziční demonštranti v Bratislave skandujú heslá proti Ficovi. Prívrženci opozičných strán vyšli do ulíc proti novele zákona zakazujúcej popieranie Benešových dekrétov. Až šiestimi mesiacmi väzenia by mohli potrestať toho, kto verejne popiera alebo spochybňuje zákony prijaté po druhej svetovej vojne, ktoré sú považované za základy slovenského právneho štátu, a na základe ktorých sa vykonalo zbavenie práv a deportácie Maďarov a Nemcov
Podľa maďarského ministra zahraničia nejde o protimaďarské opatrenie. S ministrom zahraničia sme o tejto otázke hovorili už viackrát, naposledy pred pár minútami tu v Bruseli, a hovoril som aj s predsedom slovenského parlamentu; všetci ma ubezpečili, že táto úprava nie je namierená proti maďarskému národnostnému spoločenstvu. Viktor Orbán v Bruseli na otázku RTL odpovedal, že uvidia, či maďarská vláda musí konať. Najprv si vyjasnime, o čom presne nový zákon je, sme v kontakte aj s felvidéckymi (slovenskými) Maďarmi a potom uvidíme, či treba konať.
V tejto veci sú tri veľmi dôležité hľadiská, ktoré treba osobitne vyzdvihnúť. Jedným je to, že na Slovensku proti tomuto zákonu neprotestuje len maďarská menšina. Protesty – a to vidieť aj na záberoch, kde sú v slovenskom parlamente škandalózne scény – sa dotýkajú aj ľudí slovenskej národnosti a slovenských strán. Ak to porovnáme s tým, čo v tejto veci robí maďarská vláda, ktorej psou povinnosťou je ochrana práv maďarských občanov na tejto aj druhej strane hraníc, tak vidíme uhýbanie a mlčanie. Nakoniec je tiež zaujímavou otázkou, nakoľko sa v právnom štáte môže stať, že interpretáciu historického dokumentu sankcionujú zákonom, teda vopred predpíšu, ako a len ako možno uvažovať o interpretácii historického dokumentu. Toto nie je zlučiteľné s demokraciou. To, čo tu vidíme, je typický svet Severnej Kórey, Ruska a Číny, ktorý nemá v Európskej únii žiadne miesto, už len preto nie, lebo je to v úplnom rozpore so slobodou vedeckého bádania.
Bolo by to v rozpore dokonca aj vtedy, keby nešlo o Benešove dekréty, ale o úplne nevinný právny text. Tento text však vôbec nie je nevinný. 11. decembra 2025 totiž slovenský parlament prijal novelu slovenského Trestného zákona. Novela znie doslovne takto: ‚Popieranie alebo spochybňovanie dokumentov prijatých na usporiadanie pomerov na Slovensku po druhej svetovej vojne je trestné.‘ Oplatí sa túto celú vetu rozobrať, pretože na prvý pohľad nemusí byť každému jasné, čo to presne znamená. Po prvé, prijať zákon o tom, že popieranie určitého dokumentu je trestné, je už samo osebe zvláštne, veď dokument nikto nezvykne popierať, ten jednoducho existuje a jeho existencia je fakt. Poprieť možno nanajvýš to, či sú tvrdenia v dokumente oprávnené, spravodlivé, primerané alebo nie.
Takže tu je ‚spochybňovanie‘ jediným pojmom, ktorý by ako právna doložka mohol obstáť, ak by sme mohli povedať, že opatrenia uplatnené v Československu po roku 1945 sú začleniteľné do demokratického právneho štátu. O čo tu presne ide? Oplatí sa do toho ísť hlbšie, pretože podobná vec sa stala aj v Maďarsku, len maďarská vláda sa k tomu už vtedy stavala trochu inak z pochopiteľných dôvodov, konkrétne, že za druhú svetovú vojnu bolo treba nájsť obetného baránka.
V Československu to politika chcela nájsť v Nemcoch a Maďaroch, v Maďarsku v Nemcoch. Československý Košický vládny program, ktorý vyhlásili v apríli 1945, už vo svojom ôsmom bode obsahoval vetu, že Maďari, respektíve československí Nemci sú kolektívne zodpovední za to, čo sa stalo, a sú kolektívne vojnoví zločinci. Následne československý prezident Edvard Beneš, keďže vtedy ešte nefungoval československý parlament, vydal dekréty. Vyšlo celkovo 143 dekrétov. Tieto upravovali všelijaké veci. Celkovo 13 bolo takých, ktoré konkrétne a priamo poškodzovali práva československých občanov nemeckej a maďarskej národnosti. Konkrétne im napríklad odňali občianstvo. Ďalej bolo ešte 20 dekrétov, ktoré nepriamym spôsobom taktiež spôsobili právnu ujmu inému, teda nie českému a nie slovenskému obyvateľstvu Československa.
Popri týchto opatreniach je však veľmi dôležité spomenúť ešte jeden zákon, a to zákon prijatý v roku 1946, ktorý hovoril o tom, že nikoho v Československu, kto do 28. októbra 1945 spáchal akýkoľvek trestný čin súvisiaci s vykonávaním Benešových dekrétov, nemožno za to potrestať. Aby sme rozumeli, o čo ide: ak v súvislosti s Benešovými dekrétmi počas odsunov niekoho ubili na smrť pažbou, zastrelili do jamy, zavraždili, okradli alebo týrali, dotyčný sa ani neskôr nemohol obrátiť na súd, respektíve páchateľa nebolo možné v rámci Československa za tieto činy odsúdiť. Zdôraznil by som, že tu nejde len o individuálne izolované excesy. V dôsledku Benešových dekrétov totiž Československo zaplavila taká vlna teroru a vraždenia, ktorá je celkom bezprecedentná. Časť z toho nie je v Maďarsku známa, napríklad Brnenský pochod smrti. Tu si treba predstaviť, že značnú časť nemeckého obyvateľstva mesta Brno na konci vojny jednoducho vyhnali na ulicu a v pešom pochode, viac než 60-kilometrovom, týchto niekoľko desiatok tisíc ľudí hnali až k rakúskym hraniciam. Počas pochodu 10 % deportovaných za tie dva dni zahynulo, takže ide o celkom šokujúco vysokú úmrtnosť. Čiastočne týchto ľudí hnali bosých, s nedostatočným oblečením. Neskôr sa československé úrady postarali aj o to, aby bolo voľne viditeľné, kto je Nemec, pretože kým pod nacistami sa musela nosiť židovská hviezda, pod československou takzvanou demokraciou namaľovali na odev týchto ľudí veľké písmeno N.
Voči Maďarom k zavedeniu takéhoto typu rozlišovacieho označenia nedošlo, hoci dopyt po tom určite bol. Existuje však viacero príkladov masových vrážd, ktoré sa týkali úplne nevinných ľudí. Aj pri Petržalke zavraždili viacero desiatok ľudí a aj na Spiši sa na viacerých miestach udiali masové vraždy. Tieto masové vraždy boli teda zákonom v podstate oslobodené od akéhokoľvek trestného stíhania, keďže podľa tohto sa považujú za hrdinské činy.
Zábery z dokumentu o petržalskom a přerovskom masakri:
[Pál Csáky] Pozvali ma a ukázali mi betónový bunker postavený v 30. rokoch na ochranu vtedajších československých hraníc, ktorý teraz funguje ako také malé múzeum. Jeden chlapec mi hovorí, aby som si predstavil, že keď dávali okolie do poriadku, našli nábojnice pochádzajúce z čias, keď sa diali popravy. A hovorí mi: ‚Pán Csáky, teraz sa ospravedlňujem, bude to citát, tieto zvieratá sa s týmito obeťami zabávali, strieľali na ne ako na terč. Vieme to podľa oblúka nábojníc a miesta ich nálezu.‘ Nielenže vraždili, nielenže vraždili s dobrovoľnou rozkošou, aby som citoval Radnótiho, ale ešte aj vtipkovali.
[József Szabó] V noci z 18. na 19. júna spáchali, neviem na to použiť lepšie slovo, ako "praktiku" s brutálnou krutosťou vykonanú přerovskú masovú vraždu, kde vojaci zabili 265 ľudí. Z vlakov stiahli vracajúcich sa civilných obyvateľov, odvliekli ich k takzvaným Švédskym valom a o jednej v noci ich s brutálnou krutosťou zavraždili.
A tu vyvstáva otázka, aký je v skutočnosti rozdiel medzi Benešovými dekrétmi a židovskými zákonmi. Takéto porovnanie vie byť veľmi produktívne a výsledkom bude, že Benešove dekréty sú v podstate prísnejšie než židovské zákony. Židovské zákony, či už tie maďarské alebo aj norimberské rasové zákony, síce obmedzovali práva Židov, ale napríklad nezrušili nárok Židov na dôchodok. Naproti tomu Benešove dekréty konkrétne zbavili dotyčných štátneho občianstva, vzali im všetky dávky, ktoré mohli predtým od štátu dostať. Teda žiadne úrazové ani zdravotné poistenie, žiadny dôchodok. To jednoznačne znamenalo, že dotyčný sa v podstate takmer nepovažuje za človeka.
Ak sa pozrieme na to, či v maďarsko-slovenskom vzťahu bol dôvod na takúto strašnú pomstu, tak povedzme v česko-nemeckom vzťahu masaker v Lidiciach a veľmi tvrdé správanie nemeckých okupačných úradov síce neospravedlňuje, ale vysvetľuje tie emócie, ktoré v roku 1945 v českej časti Československa vreli. Ale v slovensko-maďarskom vzťahu v skutočnosti nemôžeme hovoriť o tom, že by sa predtým zo strany maďarskej vlády udiala séria masových zverstiev. Nestalo sa ani to, čo v Severnom Sedmohradsku pri vstupe vojsk, kde vstupujúce maďarské jednotky na dvoch miestach skutočne spôsobili krviprelievanie, lebo prepadli panike.
Krivdy, o ktorých môžeme hovoriť, sú v podstate skôr symbolického charakteru, ako napríklad IV. zákonný článok z roku 1898 v Uhorsku, ktorý zmenil názvy množstva obcí, teda namiesto predchádzajúcich slovenských alebo rumunských názvov zaviedol maďarské. Ale aj tu treba konštatovať, že tento proces mal do istej miery usporiadaný ráz, aj keď samotný výsledok nebol správny, lebo znásilnil názvy tisícročných obcí. Prebehla o tom určitá odborná komisia a nie v každom prípade sa uplatnil pomaďarčovací zámer, hoci v drvivej väčšine áno.
Naproti tomu nariadenie slovenského povereníctva vnútra z roku 1948, ktoré sa týkalo 710 názvov obcí, bolo minimálne rovnako hrubým poslovenčovacím opatrením. V slovenskom národnom povedomí je jedným zo symbolických aktov maďarského útlaku černovská streľba. Černová sa nachádza neďaleko Ružomberka a 27. októbra 1907 tam maďarské žandárstvo vypálilo salvu do slovenských roľníkov demonštrujúcich za Andreja Hlinku. V dôsledku toho 15 ľudí zomrelo a mnohí sa zranili. Avšak táto streľba nie je interetnickým konfliktom, teda nejde o to, že dotyčných zastrelia pre ich slovenskosť. Strieľajú ich, inak úplne nesprávne, preto, lebo demonštrujú proti existujúcemu poriadku, a samotní páchatelia, žandári, boli mimochodom vo väčšine slovenskej národnosti – zo siedmich strieľajúcich žandárov konkrétne piati.
Vráťme sa k samotným Benešovým dekrétom, ktoré tvorili súčasť československého právneho poriadku aj po roku 1990. Výtvor Versaillskej zmluvy sa tiež rozpadá podobne ako Juhoslávia a podľa ústavy z roku 1993 Slovensko dedí právny systém Československa. V roku 2004 Maďarsko, Slovensko a Česko vstupujú do Európskej únie a musia harmonizovať svoj právny systém. Keďže Benešove dekréty v roku 1948, čo sa týka ich účinnosti, aspoň zdanlivo, zanikajú – veď Maďari dostávajú späť občianstvo a občianske práva, takže z tohto hľadiska nie sú platné – zdalo sa, že pri vstupe to nespôsobí až taký problém, hoci už vtedy boli hlasy, že by sa s tým malo niečo robiť.
V roku 2007 však slovenský parlament v uznesení potvrdil, že všetky právne dokumenty po druhej svetovej vojne, vrátane Benešových dekrétov, sú nedotknuteľné a nemôžu byť predmetom diskusie. Dôvodom je, že slovenskí a českí politici sa zjavne desili toho, aké odškodné by museli platiť, ak by otvorili túto Pandorinu skrinku, respektíve by sa v skutočnosti zrútil mýtus, na ktorom sú tieto dve krajiny postavené. Totiž ak trochu zabŕdneme do toho, koľko československý štát urobil pre integráciu vlastných menšín, narazíme na vážne problémy.
V tejto veci sa už vtedy obrátili na Európsku komisiu, ktorá prijala nejednoznačné rozhodnutie. Konkrétne sa vyjadrila tak, že Benešove dekréty sú minulé historicko-právne akty a keďže nemajú nepretržitý aktuálny právny účinok, ktorý by dnes ešte zakladal právne vzťahy, podľa komisie nie sú v priamom rozpore s právnym poriadkom EÚ. Tak si to vtedy mysleli.
Dôležité je ešte raz podčiarknuť, že Benešove dekréty sú vlastne opatrenia presahujúce aj najprísnejšie židovské zákony. Ba čo viac, ak sa pozrieme, čo je pojem genocída, čo znamená vyhladzovanie národa, tak Benešove dekréty v skutočnosti podstatu genocídy napĺňajú.
Definícia slova Genocída
Genocída znamená spáchanie určitých trestných činov s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť nejakú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu. Každá genocída, masová vražda, je naplánovaný zločin.
Nielen preto, že počet mŕtvych je v nemeckej relácii rádovo v desaťtisícoch a v maďarskej tiež viacero stoviek, ale v roku 1938 bolo na Slovensku 900 000 občanov maďarskej národnosti. Z toho v roku 1945 do Maďarska vysídlia/vyženú 200 000 ľudí, do Sudet deportujú ďalších 50 000 a takzvanej reslovakizácie sa zúčastní 360 000 ľudí. To znamenalo, že ak bol niekto ochotný prihlásiť sa za Slováka a v súlade s tým hovoriť len po slovensky, tak ho vyňali spod účinnosti Benešových dekrétov.
V dôsledku toho sa pri sčítaní ľudu na Slovensku v roku 1950 už len 367 733 občanov hlásilo k maďarskej národnosti. V roku 1991 toto číslo vzrástlo na 567 296, takže vidieť, že donútenie sa v tomto období mohlo trochu zmenšiť. Pri sčítaní v roku 2021 sa za Maďarov vyhlásilo 422 065 osôb. Nech sa na to pozeráme akokoľvek, znamená to, že maďarské obyvateľstvo sa v tejto krajine od druhej svetovej vojny prakticky zredukovalo na polovicu.
A toto zredukovanie na polovicu neprebehlo prirodzenou cestou. Ľudia sa tam nehlásia za Maďarov nie preto, že by si z vlastnej slobodnej vôle mysleli, že ich identita je už slovenská, ale pod vplyvom donucovacích prostriedkov, ktoré na nich doliehajú dodnes – pozri dvojjazyčné tabule a podobné problematiky. A že nakoľko je to živá vec, ukazuje aj to, že keď v Šamoríne v roku 2021 postavili pamätník v súvislosti s vyhnaním, vtedy tak Ivan Korčok, vtedajší slovenský minister zahraničia, ako aj premiér Eduard Heger to niesli veľmi ťažko a protestovali proti pamätníku s tým, že pripomínanie si tohto škodí slovensko-maďarským vzťahom a že by sa tým v skutočnosti nemalo zaoberať.
Zábery z odhaľovania pomníka deportovaným v Šamoríne v r. 2021
A boli časy, keď Maďarov vláčili len preto, že boli Maďari, nemali žiadnu vinu. Kolektívne ich urobili vinnými za hriech, ktorý nespáchali. Moja generácia, ale aj mladší odo mňa, nevedia o vysídľovaní, zažil som to viackrát pri rozhovoroch. A mysleli sme si, že ak v meste vznikne takéto pietne miesto, prejdem okolo, sadnem si na lavičku...
Je skutočne dosť ťažké, ako to povedať, prejsť nad tými hrôzami, ktoré sa tu stali. Tento diskurz má samozrejme aj taký rozmer, keď si neinformovaný maďarský občan myslí, že za všetko môže Európska únia, lebo tieto veci trpí. Skutočnosť je však iná, Európsky súd pre ľudské práva dňa 19. mája 2020 vynesol v tejto otázke veľmi dôležitý rozsudok.
Predchádzal tomu súdny spor, ktorý iniciovala osoba maďarskej národnosti preto, lebo jej bez náhrady s odvolaním sa na Benešove dekréty znárodnili lesy v okolí obce Bátka. Ide o spor Lesy SR verzus Bosits, ktorý sa začal v roku 2009. Slovenské súdy v rokoch 2013 a 2014 rozhodli v prospech Bositsa s tým, že les je jeho majetkom a nemožno ho len tak vziať. Avšak v roku 2014 do toho zasiahla slovenská Generálna prokuratúra a v roku 2015 slovenský Najvyšší súd rozhodol, že les patrí štátu, nie Bositsovi. Vraj sa stala procesná chyba – už v roku 1946 ho mali vziať, nevzali, je to omyl, ale omyl štátu teraz opravíme a vec vezmeme.
V pozadí je totiž to, že Benešove dekréty, teda to úplne zbavenie majetku, nevykonali všade s dostatočnou precíznosťou. Čiastočne preto, že vlastník práve nebol na Slovensku, ale v zajatí, nevedeli mu doručiť rozhodnutie, zabudli to zapísať do pozemkových kníh a stalo sa viac tisíc takýchto, v úvodzovkách, zanedbaní.
Odôvodnenie slovenského Najvyššieho súdu je tu najpozoruhodnejšie. Znie tak, že treba naďalej udržiavať ten principiálny stav, ktorý Benešove dekréty znamenajú, pretože treba zachovať potrebnú autoritu štátu. V záujme zachovania potrebnej autority štátu nemožno povedať, že Benešove dekréty nie sú vykonateľné. Z toho však vyplýva, že sú to dnes platné právne materiály.
To je veľmi dôležité konštatovanie zo strany slovenského súdu. Štrasburský súd sa zaujímavým spôsobom nechytil tohto, ale toho, že bolo porušené právo Michala Bositsa na spravodlivý proces, keď do takéhoto sporu na konci procesu zasiahne slovenská Generálna prokuratúra a úplne otočí konanie. Každopádne, toto konanie sa znova spustilo, znova ten istý príbeh – na prvom a druhom stupni priklepli les Bositsovi a v roku 2022, ako som spomínal, rozhodol pre Bositsa aj súd pre ľudské práva.
Táto vec stále beží, ale nie je to jediný taký prípad. V súčasnosti je na Slovensku viacero konaní, kde ľudí zbavujú majetku na základe Benešových dekrétov. Napríklad v prípade bývalého obyvateľa Vrakune Gyulu Venharda. Viem celkovo o ôsmich sporoch, z ktorých doteraz dva Slovenský pozemkový fond právoplatne prehral. Aby sme videli rozsah: ide o 436 000 hektárov územia, ktorého vlastnícke právo je otázne. Najabsurdnejšie je, že Benešove dekréty sa predsa nemôžu vzťahovať na ľudí, ktorí nežili na území Slovenska z roku 1938. Odôvodnenie Benešových dekrétov je totiž také, že dotyčných treba zbaviť občianstva preto, lebo aktívne rozbili Československo. Áno, lenže územie Československa sa po roku 1945 rozšírilo o malý trojuholník južne od Bratislavy. Petržalka, Rusovce a tretia obec (Čunovo/Jarovce) boli od Maďarska odčlenené a stavia sa tam mimochodom časť slovenskej diaľnice D4.
Títo ľudia sa nemohli zúčastniť na rozbití Československa, keďže neboli československí občania, boli maďarskí občania. Napriek tomu na nich vzťahujú Benešove dekréty, čo znamená, že prakticky ani podľa dobového práva – čo vlastne nie je právo, ale pošliapanie práva – by to nemohli urobiť. V hĺbke celého príbehu v skutočnosti stojí dilema, či sa štát môže odvolávať na to, že jeho zrod spočíva na právnych predpisoch, ktoré sú v koreňovom rozpore so všetkými taxatívnymi ľudskými právami, ktoré poznáme v Maďarsku a v Európskej únii. To je zjavne absurdum a je celkom isté, že pokiaľ z toho budú súdne spory – a tie spory sú práve teraz –, môžeme dúfať, že tento stav je neudržateľný, pretože Európsky súd pre ľudské práva to Slovensku neuzná.
Veľmi pekne ďakujem za vašu pozornosť.
Záznam z rozhvoru s V. Orbánom:
Môžem povedať, že Robert Fico je čestný človek. Nie... sú veci, v ktorých sa nezhodneme, ale je to čestný človek a bol som si istý... je to slovenské tempo: ak sa na to podujal, urobí to. Nebol som si istý, či sa na to podujme, ale ak sa podujal, bol som si istý, že to urobí, a tak to aj bolo.
Benešove dekréty v chronológii Watson.sk: