Historické okienko: I. zjazd slovenských novinárov v r. 1963

Oto Psenak

26-01-15

436

I. zjazd slovenských novinárov sa uskutočnil v dňoch 27. a 28. mája 1963 v Bratislave. Na tomto podujatí došlo k zásadnému názorovému stretu medzi dvoma hlavnými prúdmi, ktoré odrážali vtedajšie napätie v spoločnosti. Na jednej strane stálo reformné a antidogmatické krídlo, reprezentované novinármi ako Mieroslav Hysko, Roman Kaliský či Pavol Števček, ktorí žiadali dôsledné vyrovnanie sa s dedičstvom kultu osobnosti, odsúdenie nezákonných politických procesov a plnú rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených, predovšetkým takzvaných buržoáznych nacionalistov. Proti nim vystupovali dogmatické a konzervatívne sily, ktoré sa snažili diskusiu o politických chybách minulosti potlačiť a zamerať rokovanie radšej na technické a prevádzkové problémy žurnalistiky, ako bol nedostatok papiera či zastaralé vybavenie tlačiarní, čím chceli udržať prísnu administratívnu kontrolu nad obsahom médií

Hlavný referát na zjazde predniesol Mieroslav Hysko, ktorý podrobil hlbokej kritike obdobie kultu osobnosti a otvorene priznal morálnu spoluvinu novinárov na popularizácii vykonštruovaných politických procesov v päťdesiatych rokoch. Za vedenie komunistickej strany vystúpil tajomník Vasil Biľak, ktorý síce uznal škody spôsobené kultom, no zároveň varoval pred liberalizmom a zdôrazňoval, že novinár musí zostať politickým pracovníkom oddaným línii strany. Ladislav Holdoš, ktorý prehovoril ako nedávno rehabilitovaný komunista, vyzval delegátov k občianskej odvahe a k urýchleniu tempa uplatňovania leninských noriem v spoločnosti. Pavol Števček a Roman Kaliský sa vo svojich príspevkoch sústredili na etiku novinárskeho povolania a kritizovali pretrvávajúcu pasivitu a strach z postihov za kritiku, pričom Kaliský priamo napadol účasť osôb zodpovedných za nezákonnosti v orgánoch novinárskeho zväzu. Miroslav Janek a Gavril Gryzlov ostro odsúdili plytkosť predchádzajúceho celoštátneho zjazdu v Prahe a žiadali, aby sa slovenskí novinári stali skutočnými spolutvorcami politiky, nie len mechanickými vykonávateľmi pokynov zhora. Agneša Kalinová upozornila na systematické odbúravanie autority a cti novinárskej práce v predchádzajúcom období. Jozef Inovecký a Alexander Bachnár iniciovali diskusiu o konkrétnych formách satisfakcie pre nespravodlivo odsúdených publicistov, akými boli Gustáv Husák a Laco Novomeský, čo viedlo k prijatiu rozhodnutia zaslať im zo zjazdu listy solidarity. K reformným hlasom sa pripojili Ladislav Zajac, ktorý volal po ovzduší dôvery v redakciách, a Ladislav Szalay, ktorý do debaty vniesol ironický pohľad na zneužívanie témy kultu osobnosti ako univerzálnej výhovorky. František Ludvig a Ján Riečan poukázali na pretrvávajúce bariéry v informovanosti novinárov a na nedôstojné postavenie miestnej tlače. Ondrej Klokoč sa venoval potrebe rozvážneho postupu pri náprave krívd, aby sa predišlo novým subjektivistickým chybám. Ervín Šooš a Július Sliuka sa dotkli otázok pravdivosti informácií a kritizovali nesprávne metódy práce v spravodajskej agentúre ČSTK. V diskusii sa ďalej vystriedali Mária Tvarožková, ktorá polemizovala o miere úprimnosti niektorých sebakritík, a Ivan Jerábek, ktorý analyzoval priebeh volieb do zväzových orgánov. Celkovú atmosféru zjazdu ako začiatku renesancie leninizmu v žurnalistike vyzdvihol v záverečnom slove Miroslav Galuška.
Význam zjazdu spočíval v jeho mimoriadnej otvorenosti a odvahe, ktorá nemala v socialistickom bloku v tom čase obdobu. Novinári na ňom prvýkrát verejne priznali spoluvinu žurnalistiky na vytváraní atmosféry strachu a na popularizácii vykonštruovaných obvinení v 50. rokoch. Zjazd jednoznačne žiadal zrušenie politickej cenzúry a návrat k leninskej zásade pravdivého informovania verejnosti, čím sa stal dôležitým katalyzátorom obrodného procesu smerujúceho k Pražskej jari.

I. zjazd slovenských novinárov v chronológii Watson.sk: