Kniha týždňa: Vladimíra Čavojová, Jakub Šrol, Prečo si nerozumieme (Premedia 2025)
Oto Psenak 
26-02-15 
368 
Kniha Prečo si nerozumieme (Premedia, Bratislava, 2025) od Vladimíry Čavojovej a Jakuba Šrola je psychologicky podložená analýza toho, prečo ľudia v dobe dezinformácií, konšpiračných teórií a „polykríz“ tak často narážajú na neprekonateľné interpretačné rozdiely a prečo sa pri sporoch o fakty, autority a „zdravý rozum“ navzájom míňajú. Autori nadväzujú na vlastný viacročný výskum nepodložených presvedčení a skladajú ho do uceleného rámca: od kognitívnych mechanizmov (ako vzniká intuícia, analytické uvažovanie a kde zlyháva), cez epistemické, existenciálne a sociálne motívy (prečo ľudia niektorým tvrdeniam chcú veriť), až po dôsledky pre zdravie a spoločnosť a po intervencie, ktoré majú šancu reálne fungovať. Význam knihy je v tom, že sa nesnaží „vysmiať hlúposť“, ale vysvetliť mechanizmy a motivácie, ktoré vedú k stabilným, často identitárne ukotveným presvedčeniam, a zároveň ponúka cestu, ako s tým pracovať bez zbytočnej eskalácie konfliktu v rodinách, na pracovisku či vo verejnej debate. Kniha je písaná tak, aby čitateľ videl aj proces vedeckého uvažovania: ako sa formujú hypotézy, aké typy dát sa zbierajú, čo znamenajú korelácie, limity kauzality a prečo „jedna štúdia“ zvyčajne nestačí.
|
 |
Úvod vysvetľuje, prečo autori napísali túto knihu inak než predchádzajúce populárnejšie texty: cielia na čitateľa, ktorý chce hlbší, teoreticky ukotvený a metodologicky poctivejší obraz. Kľúčové je rozlíšenie epistemickej racionality (či sú presvedčenia v súlade s dôkazmi a normatívnym postupom hodnotenia dôkazov) a inštrumentálnej racionality (či nám presvedčenia a správanie pomáhajú napĺňať ciele). Autori zároveň naznačujú, že jednoduché „dodaj fakty a bude po probléme“ zlyháva, lebo viera v nepodložené presvedčenia často plní aj psychologické funkcie (zmysel, kontrola, príslušnosť ku skupine). Kapitoly sú zámerne zoradené chronologicky podľa vývoja ich výskumného programu: od kognitívnych procesov k emóciám, sociálnej identite, dôsledkom a napokon k intervenciám.
Prvá kapitola stavia základný „mechanistický“ model myslenia, ktorý sa v kognitívnej psychológii často opisuje ako teórie duálnych procesov. V praxi ide o kontrast rýchlych, automatických, intuitívnych reakcií a pomalších, náročnejších, analytických procesov. Dôležitý je však detail: kapitola nevykresľuje intuíciu ako synonymum chyby, ale ako defaultný režim „kognitívneho lakomca“, ktorý šetrí energiu a väčšinu času funguje dobre, no v prostredí plnom manipulatívnych podnetov (sociálne siete, emotívne rámce, zámerné „chytáky“) zlyháva častejšie. Autori rozoberajú aj trojfázový model usudzovania: najprv generujeme intuitívne odpovede, potom prebieha metakognitívne monitorovanie konfliktu (či si vôbec všimneme, že niečo nesedí), a až potom prichádza analytické spracovanie, ktoré môže viesť buď ku korekcii, alebo len k racionalizácii pôvodnej intuície. Kľúčový praktický výstup kapitoly je, že tréning „mindware“ (mentálnych nástrojov ako pravdepodobnosť, štatistika, logika, práca s dôkazmi) vie zlepšovať nielen analytické riešenie problémov, ale časom aj kvalitu intuícií a schopnosť zachytiť konflikt.
Druhá kapitola precizuje, čo presne autori skúmajú, aby sa nemiešali dohady, hodnotové postoje a empiricky testovateľné tvrdenia. Nepodložené presvedčenia tu nie sú definované „podľa toho, čo sa mi nepáči“, ale podľa vzťahu k súboru vedecky nazbieraných dôkazov: buď nie sú dôkazmi podporené, alebo sú v priamom konflikte s robustným vedeckým poznaním. Kapitola ukazuje, že rôzne typy takýchto presvedčení sa historicky skúmali oddelene (paranormálne javy, pseudoveda, konšpirácie), no výskum naznačuje spoločné psychologické korene a často aj silné vzájomné korelácie medzi rôznymi „nezmyslami“, hoci nie všetky typy do seba zapadajú rovnako (najmä tam, kde vstupuje sociálna identita). Autori vysvetľujú, prečo sa obhajoby nepodložených tvrdení často podobajú aj naprieč témami: opakujú sa rétorické stratégie, posuny bremena dôkazu, selektívne vyberanie dát, imunizácia voči falzifikácii. Dôležitou časťou kapitoly je aj metodologický rozmer: ako sa takéto presvedčenia merajú dotazníkmi, aké sú limity sebahodnotenia, čo znamená merať „všeobecnú náchylnosť“ versus špecifické presvedčenia a prečo sa výskumníci niekedy rozhodnú používať širšie indexy, aj keď tým strácajú jemnejšie rozlíšenia.
Tretia kapitola cieli na intuitívne populárnu, ale vedecky zložitejšiu otázku: „veria nezmyslom hlavne menej inteligentní ľudia?“ Autori vysvetľujú, že odpoveď závisí od toho, čo presne meriame a ako. Inteligencia môže hrať úlohu, ale často slabšiu, než by sme čakali; stabilnejšie sa ukazuje význam analytického myslenia, kognitívnej reflexie, schopnosti odolávať kognitívnym skresleniam a kvality „mindware“ (konkrétne znalosti a nástroje potrebné na prácu s dôkazmi). Kapitola zároveň posúva rámec od čisto kognitívnych faktorov k modelu troch typov motívov: epistemických (chcem mať pravdivý obraz sveta a viem s dôkazmi pracovať), existenciálnych (hľadám kontrolu a istotu v ohrození) a sociálnych (chránim identitu skupiny a status). Pointa je, že aj kombinácia priaznivých kognitívnych premenných nezaručuje „imunitu“: človek môže byť schopný aj motivovaný uvažovať presne, no stále môže podliehať určitým naratívom, ak zasiahnu emócie alebo identitu. Kapitola tak pripravuje pôdu pre ďalší krok, kde sa rieši úzkosť, bezmocnosť a krízy ako akcelerátory konšpiračného myslenia.
Štvrtá kapitola rozoberá existenciálne motívy: prečo sa konšpiračné teórie šíria najmä v obdobiach krízy a neistoty a prečo môžu byť psychologicky príťažlivé aj vtedy, keď sú fakticky slabé. Autori najprv ukazujú, že konšpirácie nie sú novinka internetu: historické udalosti pravidelne sprevádzali naratívy o tajných vinníkoch, účeloch a zákulisných hrách. Potom prenášajú ťažisko na pandémiu covid-19 ako prirodzený „stres test“ spoločnosti a mysle, kde sa vystupňovali pocity straty kontroly, strach, úzkosť a bezmocnosť. Kapitola vysvetľuje, prečo môže konšpiračné vysvetlenie paradoxne priniesť krátkodobú úľavu: ak je za chaosom zámer, svet je aspoň „čitateľný“. Zároveň však naznačuje, že ide často o slepú uličku, lebo dlhodobo môže zvyšovať ohrozenie a nedôveru. Dôležitý prínos kapitoly je aj metodologický: autori upozorňujú na problém kauzality v korelačných dátach a naznačujú, že emocionálne faktory môžu byť príčinou aj dôsledkom konšpiračných presvedčení, čo treba testovať longitudinálne a experimentálne.
Piata kapitola prechádza od „vnútorného sveta“ úzkosti k „medziskupinovému svetu“ identity. Autori ukazujú, ako sa z medicínskej témy počas pandémie postupne stáva identitárny konflikt, ktorý polarizuje spoločnosť na tábory, a prečo potom fakty prestávajú fungovať ako spoločná mena. Ťažisko je v teórii sociálnej identity a v tom, ako ľudia prirodzene kategorizujú „my“ a „oni“, preceňujú rozdiely medzi skupinami a podceňujú rozdiely vnútri skupiny, čo vytvára priestor pre stereotypizáciu a pre konšpirácie o „tých druhých“. Kapitola zároveň zavádza motivované uvažovanie: ľudia často nehodnotia informácie neutrálne, ale selektujú a interpretujú ich tak, aby chránili svoj svetonázor, status a morálny obraz vlastnej skupiny. V časti venovanej vojne na Ukrajine autori ilustrujú, ako sa aj pri priamych, silne emočných dôkazoch (zábery z bombardovania, civilné obete) môžu skupiny zásadne rozísť v interpretácii, lebo dôkazy sa filtrujú cez identitu a geopolitické naratívy. Tým odpovedajú na praktickú otázku, prečo „zjavné fakty“ jednu stranu presvedčia a druhú nechajú chladnou, a prečo na vysvetlenie už nestačia len modely kognitívnej psychológie.
Šiesta kapitola sa pýta, či ide „len o názory“, alebo o presvedčenia s merateľnými následkami. Autori vychádzajú z toho, že veľká časť výskumu v tejto oblasti je korelačná, a preto je potrebné opatrne narábať s tvrdeniami o príčinách. Napriek tomu sumarizujú, že dôvera ku konšpiračným presvedčeniam sa spája s rizikovými posunmi v správaní a postojoch, ktoré sa týkajú zdravia, politiky aj spoločenského spolužitia. Kapitola rozoberá, ako sa tieto dôsledky môžu objavovať na úrovni jednotlivca (napríklad rozhodnutia v zdravotnom správaní) aj na úrovni spoločnosti (normalizácia nedôvery, tolerancia k antidemokratickým riešeniam, podpora škodlivých či dokonca nezákonných prejavov). Základná línia kapitoly je normatívne vyvážená: pluralita názorov je prirodzená, ale tolerancia by nemala zahŕňať správania, ktoré priamo poškodzujú iných alebo podkopávajú základné práva a pravidlá. Kapitola tak vytvára most k ďalšej časti knihy: ak sú dôsledky reálne, potrebujeme vedieť, čo funguje pri ich redukcii.
Siedma kapitola prechádza od diagnostiky k intervenciám. Autori najprv ukazujú, že pocit „zaplavenia dezinformáciami“ nie je len dojem, ale dá sa podložiť trendmi v organizovaných manipulačných kampaniach a slabinami platforiem. Potom rozoberajú, prečo jednoduché korekcie často nestačia a čo všetko môže byť cieľom intervencie: znížiť dôveru v konkrétne dezinformácie, znížiť ochotu zdieľať, zvýšiť kvalitu hodnotenia zdrojov, alebo znížiť škodlivé správanie, ktoré z presvedčení vyplýva. Veľká časť kapitoly je venovaná mechanizmom, cez ktoré môžu fungovať tréningy rozpoznávania typických znakov dezinformácií, práca s rámcovaním a pozornosťou, a aj tomu, prečo niektoré prístupy zlyhávajú u ľudí so silne ukotvenými presvedčeniami alebo politickými preferenciami. Autori upozorňujú aj na možné nežiaduce efekty, napríklad že varovania môžu u niektorých ľudí zvyšovať cynizmus a pocit, že „ničomu sa nedá veriť“. Záver kapitoly smeruje k otvorenej, výskumne formulovanej otázke, ktorá sa v knihe opakovane vracia: podliehame dezinformáciám skôr pre nedostatok zručností a motivácie („lenivý mozog“), alebo preto, že im chceme veriť, lebo potvrdzujú identitu a svetonázor (motivované uvažovanie), a ako navrhnúť intervencie tak, aby nepôsobili ako útok na identitu.
Ôsma kapitola je zámerne stručná a vysvetľuje, prečo autori nepostavili knihu na osobnostných vysvetleniach, hoci by to bolo pre psychológiu „typické“. Ukazujú, že vzťahy medzi osobnostnými črtami a nepodloženými presvedčeniami bývajú často slabé, nekonzistentné a navyše hrozí, že budeme robiť základnú atribu čnú chybu: namiesto situácie a motívov budeme ľudí zjednodušene označovať „takí sú“. Kapitola napriek tomu prehľadne vymedzuje hlavné línie výskumu: model Big Five a maladaptívne črty (temná triáda a širšie koncepty), pričom zdôrazňuje, že aj keď sa niektoré koreláty nájdu, zvyčajne nevysvetlia jadro fenoménu a ignorujú sociálnu dynamiku šírenia presvedčení. Praktický odkaz kapitoly je, že „hľadanie patologickej povahy“ u oponenta je zvodné, ale analyticky chudobné, a pre spoločenský dialóg skôr škodlivé.
Záverečná kapitola syntetizuje celý rámec knihy a zároveň explicitne pomenúva, čo ešte nevieme. Autori sumarizujú tri úrovne vysvetlenia dôvery k nepodloženým presvedčeniam: epistemickú (inteligencia, analytické myslenie, odolnosť voči skresleniam, laické vedecké myslenie), existenciálnu (strach, úzkosť, bezmocnosť, kontrola) a sociálnu (sociálna identita, medziskupinová hrozba, logika „my vs. oni“). Potom sa vracajú k výskumným dilemám: ako odlišovať mechanizmy nedostatku zručností od mechanizmov motivovaného uvažovania, ako lepšie navrhovať experimenty a longitudinálne štúdie, ktoré dokážu hovoriť aj o kauzalite, a ako prepájať poznanie o jednotlivcovi s poznaním o informačnom ekosystéme, ktorý odmeňuje emócie, konflikt a polarizáciu. Zároveň naznačujú, že ďalšia generácia intervencií musí byť citlivejšia na hodnoty a identitu, inak sa ľahko zmení na kontraproduktívny „nátlak“, ktorý posilní obranné reakcie. Kapitola je tak skôr realisticky nádejná než triumfalistická: ukazuje, že psychológia vie veľa vysvetliť, ale zároveň je pred ňou veľa práce, ak chceme presvedčenia nielen pochopiť, ale aj zmysluplne znižovať ich škodlivé dopady.