Z histórie regionálnych inštitúcií: Podunajské múzeum v Komárne

Oto Psenak

26-04-09

Podunajské múzeum v Komárne patrí medzi najvýznamnejšie regionálne múzejné inštitúcie na juhu Slovenska a jeho vznik je úzko spätý s dejinami mesta Komárno v druhej polovici 19. storočia. V tom čase bolo Komárno sídlom župy a slobodným kráľovským mestom, no už nemalo svoje niekdajšie hospodárske postavenie. Mesto ťažko zasiahli udalosti revolučných rokov 1848 – 1849, najmä požiar z 17. septembra 1848 a následné vojenské obliehanie v roku 1849. V roku 1847 malo Komárno 20 660 obyvateľov, no roku 1850 už len 11 214. V roku 1870 v ňom žilo 12 812 obyvateľov, v roku 1880 13 108 a podľa sčítania z 1. januára 1891 malo 13 076 civilných obyvateľov a ešte 3 357 členov vojenskej posádky. Až od 90. rokov 19. storočia sa rozvoj mesta zrýchlil: po vybudovaní stálych železných mostov a železničného spojenia, po pripojení Újszőnyu v roku 1896, po založení lodenice na Alžbetinom ostrove v roku 1898, mestských plynární v roku 1901, vodárne v roku 1902 a továrne na náboje v roku 1908, ktorá počas prvej svetovej vojny zamestnávala tri až štyri tisícky robotníkov. Roku 1910 už malo Komárno 22 337 obyvateľov. Práve v tomto meniacom sa mestskom prostredí dozrievala potreba vytvoriť inštitúciu, ktorá by zhromažďovala a chránila hmotné pamiatky minulosti regiónu.

Myšlienka založiť múzeum sa v Komárne objavila už začiatkom 70. rokov 19. storočia. Významnú úlohu pri tom zohral archeológ Flóris Rómer (1815 – 1889), jeden z priekopníkov maďarskej archeológie, ktorý upozorňoval na osud rímskych nálezov z oblasti Ószőnyu, teda z priestoru rímskeho tábora Brigetio. Časť nálezov sa dostávala do Magyar Nemzeti Múzeum, časť do súkromných zbierok a niektoré kamenné pamiatky sa dokonca druhotne používali pri stavbách a cestách. V decembri 1870 navštívil zástupca archeologickej komisie akadémie Ószőny a spísal tamojšie rímske kamene; 17. apríla 1871 písal podžupan Pázmándy Lajos predsedovi akadémie, že mesto nemá vhodnú budovu na uloženie nálezov. Uvažovalo sa o provizórnom uložení v budove patriacej statku a dokonca aj o stavbe osobitného skladu; najprv sa žiadalo 300 forintov, neskôr už 3000 forintov. Napriek podpore akadémie sa tento prvý pokus skončil neúspešne a na začiatku 70. rokov múzeum v Komárne ešte nevzniklo.

Dôležitým predpokladom budúceho múzea bola činnosť miestnej inteligencie, najmä benediktínskeho gymnázia. Už od konca 60. rokov 19. storočia tam existovala zbierka archeologických a historických predmetov, označovaná aj ako „múzeum“, hoci slúžila hlavne na vyučovanie. Keď sa v roku 1870 hovorilo o záchrane nálezov z Ószőnyu, pomoc ponúkol aj riaditeľ gymnázia Vagács Caesar. V decembri 1885 vyzval učiteľ Magyary Szulpícz miestnych remeselníkov, aby zhromaždili a uchovali pamiatky zanikajúceho cechového života po zrušení cechového systému zákonom z roku 1872. K osobnostiam, ktoré pripravovali pôdu pre založenie múzea, patril aj statkár Végh Adorján (1848 – 1899) z Nemesócsu; zúčastnil sa medzinárodného archeologického kongresu v Budapešti v roku 1876, od roku 1879 bol členom archeologicko-antropologickej spoločnosti a po založení múzea jeho zbierky obohacoval o archeologické a historické predmety. Už na prvej komárňanskej priemyselnej a poľnohospodárskej výstave v dňoch 20. – 24. augusta 1880 boli vystavené aj archeologické a historické pamiatky, ktoré zaujali 5 200 návštevníkov. Roku 1883 bol zase pri zemných prácach na železnici Ószőny – Budapešť vyslaný László Réthy, aby zachraňoval rímske nálezy pre národné múzeum, hoci časť objavov sa aj tak dostala do zahraničia.

Skutočný zlom prišiel v roku 1886. Dňa 19. septembra 1886 sa v malej sále župného domu konala užšia porada, ktorú iniciovali podžupan a primátor, a po nej nasledovala výzva na založenie historicko-archeologického spolku. Nový impulz podporili aj verejné osobnosti, okrem iných benediktínsky profesor Gyulai Rudolf a 11. decembra 1886 reformovaný biskup Pap Gábor. Zakladajúce valné zhromaždenie sa konalo 19. decembra 1886 v veľkej sále župného domu a vtedy vznikol Komárňanský župný a mestský historicko-archeologický spolok. Za predsedu bol jednomyseľne zvolený župan Zúber József, za podpredsedov Szombathely Győző a primátor Tátray József. Medzi štyroch hlavných funkcionárov patrili tajomník Gyulai Rudolf, knihovník a archivár Magyary Szulpícz, správca zbierky Hevesi Bernát a pokladník Praschek József. Už do dňa ustanovujúceho valného zhromaždenia vstúpilo do spolku 116 osôb a v roku 1887 mal 264 členov: 10 večných zakladateľov, 5 zakladateľov, 42 riadnych členov a 207 podporovateľov. Členstvo bolo postavené najmä na úradníkoch, inteligencii, veľkom meštianstve, duchovenstve a statkároch; podľa dobovej štatistiky tvorili asi 40 % členov úradníci, 20 % inteligencia, 15 % veľkí mešťania a po približne 10 % duchovní a statkári. Riadni členovia platili 5 forintov ročne počas troch rokov, podporovatelia 1 forint, zakladatelia 50 forintov a veční zakladatelia 100 forintov alebo predmety v rovnakej hodnote.

Spolok sa od začiatku usiloval nielen o zbieranie predmetov, ale aj o odbornú a osvetovú činnosť. Jeho stanovy schválil minister vnútra 30. marca 1887 a vyhlásené boli 17. apríla 1887. Cieľom spolku bolo prebúdzať záujem o dejiny a archeológiu Komárňanskej župy a mesta, zakladať stálu zbierku starožitností, kníh a listín, zhromažďovať dokumenty darom, kúpou, výmenou alebo výpožičkou, organizovať prednášky a publikovať výsledky výskumu. V rokoch 1888 až 1892 vydal spolok šesť ročeniek, ktoré redigoval Gyulai Rudolf. Popri tom pripravoval podklady k dejinám mesta a župy, organizoval prednášky a budoval múzejnú zbierku. Významné bolo aj to, že sa jeho činnosť neobmedzovala len na archeológiu, ale mala širší historický, dokumentačný a kultúrny rozmer.

Začiatky však boli materiálne náročné. Prvou slabinou spolku bola absencia vlastných priestorov. Už na jar 1887 bolo potrebné uložiť rastúce zbierky; reformovaná cirkev preto dovolila, aby sa dve skrine so zbierkou umiestnili vo veľkej sále kolégia. V roku 1889 tam spolok usporiadal prvú verejnú výstavu a vydal k nej sprievodcu s názvom Kalauz a komárommegyei és városi történeti-régészeti egylet múzeumában. Priestory reformovaného kolégia však boli len provizórne. V roku 1890 bolo spolku oznámené, že si musí nájsť iné miesto, no dlhší čas to nedokázal. Až roku 1897 sa zbierka presťahovala do miestnosti č. 67 na druhom poschodí novovybudovaného justičného paláca, kde 1. mája 1897 otvorili druhú výstavu pre členov spolku. Ani tam však podmienky neboli ideálne: priestor bol stiesnený, náročný na zariadenie a ťažšie prístupný verejnosti. Finančné možnosti spolku boli obmedzené. Majetok sa pohyboval okolo 1000 forintov, z toho 700 forintov bolo uložených ako nadačný kapitál v sporiteľni. Ročné príjmy, tvorené členskými príspevkami a výťažkom z prednášok, dosahovali približne ďalších 1000 forintov. Z toho bolo treba pokrývať nákupy predmetov aj tlač publikácií. Mesto ani župa pritom spolok pravidelne nepodporovali.

V 90. rokoch 19. storočia počiatočné nadšenie čiastočne zoslablo. Kým v rokoch 1887 až 1890 mal spolok ročne v priemere asi 275 členov, v rokoch 1891 a 1892 ich počet klesol približne o 35 ročne. Súviselo to aj s tým, že po uplynutí troch rokov si členovia mali obnoviť členstvo, čo mnohí neurobili. V zime 1890 sa prerušili popularizačné prednášky a od roku 1893 prestala vychádzať ročenka. Napriek tomu odborná práca so zbierkami pokračovala. Gyulai Rudolf predmety nielen zhromažďoval, ale ich podľa dobových požiadaviek aj evidoval, triedil a spracúval. To bolo rozhodujúce pre premenu spolku z nadšeneckej aktivity na skutočne múzejnú inštitúciu.

Vývoj múzea nemožno oddeliť od širšieho kultúrneho života Komárna. V rokoch 1870 až 1913 tu vychádzalo 38 rôznych novín a časopisov, medzi nimi Komárom, Komáromi Lapok, Komáromi Hírlap, Komáromi Újság či Komárommegyei Közlöny. V meste pôsobili školy, zborové a dobročinné spolky, športové združenia aj knižnice. Už v roku 1863 vznikol Komáromi Dalegyesület, v roku 1872 telocvičný a hasičský spolok, v roku 1875 člnkársky spolok, v roku 1888 priemyselné združenie a v roku 1900 futbalový klub KFC. V tomto prostredí sa vytvorila vrstva úradníkov, učiteľov, duchovných a vzdelancov, ktorá niesla miestny kultúrny život. Múzeum teda nevyrástlo izolovane, ale ako výsledok širšej občianskej aktivity a historického sebauvedomenia mesta. Právny nástupca spolku potom v roku 1913 vybudoval aj vlastnú múzejnú budovu.

Podunajské múzeum tak vzniklo ako výsledok dlhého procesu, v ktorom sa stretli archeologické objavy, občianska iniciatíva, miestne školstvo, dobová tlač a osobné nasadenie viacerých výrazných osobností. Medzi najdôležitejšie patrili Flóris Rómer, Pázmándy Lajos, Thaly Zsigmond, Vagács Caesar, Magyary Szulpícz, Gyulai Rudolf, Hevesi Bernát, Praschek József, Végh Adorján, Pap Gábor, Zúber József, Szombathely Győző a Tátray József. Vďaka nim sa z pôvodnej myšlienky záchrany rímskych a historických pamiatok stala trvalá inštitúcia, ktorá postupne vybudovala archeologické, historické, etnografické, výtvarné a prírodovedné zbierky a zaradila sa medzi dôležité nositeľky kultúrnej pamäti Podunajska. Na jeseň roku 1985 už pri príležitosti stého výročia existencie stál na čele múzea Kajtár József, čo ukazuje, že inštitúcia prešla od spolkových začiatkov k stabilnej profesionálnej podobe.

História Podunajského múzea v chronológii Watson.sk