Konferencia HÚ SAV k 200. výročiu narodenia Antona Barnoláka v roku 1962: Ľudovít Holotík, Bernolákovské hnutie v slovenskom národnom obrodení
Oto Psenak 
11-12-26 
6,375 
Pokračujeme v publikácii článkov o A. Bernolákovi v súvislosti s blížiacimi sa jubileami narodenia (3.10.1762) a úmrtia (15.01.1813) tohoto významného Novozámčana. Nové kolo polemík o Bernolákovi vyvolala v slovenskej obci historikov konferencia usporiadaná v r. 1962 Historickým ústavom SAV. Dnes odporúčame do Vašej pozornosti prejav riaditeľa HÚ SAV Ľ. Holotíka, ktorým konferenciu otvoril.
Konferencia o počiatkoch slovenského národného obrodenia, ktorú zvolal Historický ústav pri príležitosti 200. výročia narodenia Antona Bernoláka, je súčasťou úsilia osvetľovať postupne na širokej základni tie otázky našej minulosti, ktoré majú podstatný význam pre utváranie a prehlbovanie marxistickej koncepcie národných dejín a pre odhaľovanie a odstraňovanie subjektívnych buržoáznych názorov, zahmlievajúcich a skresľujúcich predovšetkým zlomové úseky nášho národného vývoja.
Postava Antona Bernoláka, ktorý prišiel prvý s pokusom kodifikovať spisovnú slovenčinu, a bernolákovské hnutie so svojou polstoročnou existenciou stáli v minulosti často na váhach historického hodnotenia, diametrálne sa rozchádzajúceho, plného rozporov a protirečení, pochybností, nedôvery i jednoznačne kladného ocenenia. Buržoázne hodnotenia bernolákovského hnutia boli determinované mnohými činiteľmi, otázkou náboženskou i národnostnou, konfesionálnymi rozpormi a v predmníchovskej republike zápasmi autonomistickej a centralistickej buržoázie. Je nesporné, že nacionalistická a klerikálne zameraná publicistika vyzdvihovaním Bernolákovho odkazu a svojím bojom proti jeho negácii vykonala bernolákovskej tradícii medvediu službu. Vyhranene nacionalistický a klerikálny postoj k bernolákovskému hnutiu nielen skresľoval jeho historickú podstatu, ale prispieval súčasne k jeho negatívnemu hodnoteniu a k chápaniu ako dedičstva jednej konfesie.
Veľmi vyhranene odmietavé stanovisko k Bernolákovmu jazykovednému činu mali stúpenci koncepcie jednotného československého národa, vidiac v ňom počiatky „rozkolu"', „rozluky" československého spoločného jazyka, Albert Pražák voluntaristicky označil Bernolákov čin ako násilný zásah do jazykového vývoja na Slovensku. Prispôsobivý a pohotový buržoázny politik Milan Hodža opuncoval bernolákovské hnutie ako konzervatívne a ako hnutie, ktoré vzniklo v záujme slovenského zemianstva.
Pseudopokrokové hodnotenie postáv slovenského obrodenia z pozície povrchného a nehistorického liberalizmu bolo tým škodlivejšie, že zvádzalo svojou sugestívnosťou, Pražák rozšíril negatívne hodnotenie bernolákovského hnutia o tvrdenie, že na Bernoláka a slovenské hnutie pôsobili v zákulisí maďarské sily. Pražákovo hľadanie hungaristických tendencií v slovakizačných snahách a vo vyhranenom slovenskom národnom hnutí možno považovať za jeden z najväčších omylov tohto teoretika čechoslovakizmu. Aj diagnóza hungarizmu v súvislosti s bernolákovským hnutím bola falošná a odporovala historickej pravde.
Ak odhliadneme od niektorých ojedinelých zjavov, slovenské národné hnutie, bernolákovské nevynímajúc, charakterizuje národnooslobodzovacie úsilie, snaha po národnej rovnoprávnosti, protiuhorská tendencia, ktorá vyvrcholila roku 1918 spontánnym prihlásením Slovákov k ČSR. Pripomeňme si len reakciu predstaviteľov slovenských obrodeneckých snáh na prvý maďarizačný zákon uhorského snemu z roku 1791. „Ako od času tohto uhorského snemu z r. 1791 dostala na vyšších verejných školách maďarská reč profesorov, tak žiada — písal Juraj Fándly — slávny národ slovenský v tomto kráľovstve verejného lektora svojej reči, ako je to aj v iných kráľovstvách a univerzitách, bude to žiadať aj na budúcich krajinských snemoch, trvajúc na spomínanom snemovom artikule, pretože reč tohto národa svojím veľmi starým a veľmi rozšíreným užívaním, dokonalejšími, vypestovanejšími a spôsobilejšími základmi literatúry značne predčí tie ostatné, pre vzdelanie potrebné jazyky." Juraj Fándly sa dožadoval zavedenia slovenčiny do škôl a na univerzitu, „aby... nadaní Slováčkovia neznámymi rečami neboli nútení padnúť do posledných priekop pri klasifikovaní... aby nemuseli ísť nedobrovoľne k pluhu a na neslobodné remeslo". Z Fándlyho slov cítime už závan národnostnej otázky, ktorá sa v ďalšom vývine stala osou slovenského verejného života.
Chcel by som ešte uviesť, že dnes otázka hodnotenia hnutia, ktoré sa viaže s menom Antona Bernoláka, vyznieva už omnoho jednoznačnejšie oko v minulosti. Nie je náhodné, že naša konferencia, ktorá sa koná pri príležitosti 200. výročia narodenín A. Bernoláka, zameriava sa na problematiku počiatkov slovenského národného obrodenia. Tým, že spájame Bernoláka s počiatkami národného obrodenia, hodnotíme bernolákovské hnutie ako proces, ktorý už jasne otvára a stojí na začiatku veľkej epochy národného obrodenia, obdobia pretvárania feudálnych národností v novodobé buržoázne národy. Bernolákovské hnutie hodnotíme ako proces, pri-zerafúc na všetky jeho slabé stránky, nevyhnutný, zákonitou vo svojich dôsledkoch progresívny.
Marxisticko-leninskému nazeraniu na dejiny sú cudzie predstavy a názory, ktoré zdôrazňujú, že zrod sociálneho alebo národného hnutia je výsledkom snáh a činnosti jednotlivca alebo malej skupiny ľudí. Tu možno pripomenúť Nejedlého názor, že požiadavke historickej vedy zodpovedá, aby každý jav bol vysvetlený zo svojej doby a zo síl svojho vlastného prostredia. Z tohto hľadiska je jasné, že akékoľvek í nedokonalé a vedecky nedôsledné snahy o slovenský spisovný jazyk vychádzali z historických tendencií doby, z ľudových prameňov, zo skutočnosti, že po stáročia existovala slovenská národnosť a v jej prostredí sa mohla úspešne šíriť vzdelanosť a osveta iba je] jazykom.
Osvietenská viera v pokrok, zdôrazňovanie veľkej, i keď vykonštruovanej minulosti, láska k rodnému jazyku, snaha šíriť osvetu medzi ľudom — to sú znaky obrodenské, javy sprevádzajúce rozpad feudalizmu a vznik kapitalistických vzťahov.
Tak hodnotí dnes bernolákovské hnutie marxistická historiografia i literárna veda v I. zväzku Dejín Slovenska i v II. zväzku Dejín slovenskej literatúry. Ak sa ešte stretneme s výhradami voči Bernolákovi, v drvivej miere ide o výhrady staršej proveniencie, o opakovanie starých argumentov. Najmä bližšia znalosť diela Juraja Fándlyho a v novšom čase i hlbšie pohľady na dielo Jána Hollého otvárajú cestu ku komplexnejšiemu poznaniu bernolákovského hnutia ako hnutia osvietenského, ale už aj ľudového a protifeudálneho.
Z bernolákovského hnutia stále ešte poznáme viac iba jednotlivcov a jednotlivosti, ktoré nám síce umožňujú zaradiť hnutie do celkového historického vývoja, ale nepoznáme plný rozsah jeho konkrétnej činnosti, jeho sociálnu základňu, a nazdávam sa, že mnoho bude potrebné urobiť v poznávaní ideového profilu jeho stúpencov. Každému historikovi je iste jasné, že pri hodnotení bernolákovského hnutia nemožno sa zastaviť iba pri jazyku, hocijako otázka kodifikácie spisovného jazyka hrala významnú úlohu a bola predpokladom národnoobrodeneckého procesu. Jazyk je však len nástrojom a prostriedkom vlastnej činnosti hnutia a nie jeho cieľom, a preto náš záujem sá sústreďuje na sociálnoekonomickú, kultúrnu, literárnu a prípadne politickú náplň bernolákovského hnutia. V tejto súvislostí má pre nás význam aj všetka ostatná literárna činnosť, práve tak i ostatná činnosť organizačná. Mám na mysli literatúru napísanú v biblič-tine, ale i literatúru latinskú a nemeckú.
Úlohou konferencie o počiatkoch národného obrodenia je na jednej strane splatiť dlh nie bezvýznamnému úseku slovenských dejín, predložiť výsledky novších štúdií, doplniť a hlbšie zdôvodniť marxistické poňatie bernolákovského hnutia ako súčasti procesu slovenského národného obrodenia a vyrovnať sa so svojvoľným, subjektivistickým a aprioristickým hodnotením tohto hnutia v prácach buržoáznych historikov a lite historikov. Na druhej strane sústredenou pozornosťou na bernolákovské hnutie chceme vrhnút svetlo na celú jednu epochu našich dejín, tvoriacu genézu štúrovského hnutia, národnooslobodzovacieho zápasu v štyridsiatych rokoch. Súčasne však s nastolením otázky hodnotenia bernolákovské-ho hnutia vyrastá problém sústavnejšieho spracovania tých historických síl, z ktorých sa na konci 18. stor. kryštalizovali prvé zárodky slovenského národného hnutia. V urýchlenom a súhrnnom spracovaní celého národného obrodenia, historickej epochy zahrnujúcej poslednú štvrtinu 18. stor. a celú polovicu 19. stor., vidíme jednu z najdôležitejších úloh pri objasňovaní koreňov našich novodobých dejín. Cieľom našej konferencie je teda prispieť aj k hlbšiemu objasneniu historického obdobia, tvoriaceho jednu zo základných pokrokových tradícií, o ktorú sa opiera naša prítomnosť.
Publikované podľa: K počiatkom slovenského národného obrodenia. Zborník štúdií Hú SAV pri príležitosti 200. ročného jubilea narodenia Antona Bernoláka. Ed. Ján Tibenský, Bratislava Vydavateľstvo SAV 1964