Príbuzenské vzťahy viazali Ruženu Jamrichovú aj k ďalším známym evanjelickým rodinám Martina, Lipt. Mikuláša, Sp. N. Vsi. Strýko Aurel Stodola pôsobil ako významný vedec vo Švajčiarsku, Jozef Stodola podnikal v Amerike, syn Dušan Jamrich bol donedávna riaditeľom Slovenského národného divadla. Životný príbeh pani Ruženy verne odzrkadľuje kľukaté osudy Slovenska v 20. storočí, v ktorom evanjelickí dejatelia z okruhu Vančovcov i Stodolovcov zanechali výraznú stopu.
Rodinné prostredie bolo politikou presiaknuté, nečudo že sa čoskoro prejavila i Ružena
Dejepis nás učil profesor Ján Šikura, Slovák z Mošoviec. Nanešťastie sme používali učebnicu dejepisu od trojice: Bidlo-Hýbl-Šusta, kde pri opise, ako vznikla Československá republika, stálo: „Slovenská vetva českého národa...", teda presne v duchu učenia doktora Alberta Pražáka, ktorý by bol najradšej Slovákov odtajil. Učili sme sa to v sekunde. A ja, taký fafrnok, som sa prihlásila s otázkou, čo je to tá „Slovenská vetva". Pán profesor očervenel ani rak, rozčúlene začal pobehovať po triede a hromžil. Bol totiž nezmieriteľný čechoslovakista a nazdával sa, že mi otázku nahovorili doma. Nebolo to však tak, i keď otcov vplyv nemožno poprieť.
Angažovanosť jej vydržala až do pokročilého veku. O mládeži a jej zápase v r. 1989 nemala bohvieakú mienku, o svojich pochybnostiach neváhala napísať - aspoň pomyslený - list prezidentovi Havlovi.
Narástli im hrebienky, zneužívajú to, na čom nemajú nijakú zásluhu. Inak som zistila, že podnikanie v tunajšom kraji si predstavujú podľa jednoduchého receptu: Čím viacej krčiem, disco plus striptíz. Ale pevne verím, že moje modlenie nebesá nielen vypočujú, lež aj vyslyšia. Bože, len či sa toho dožijem? Nuž vďaka aspoň za ten prvý „slobodný" Veľký piatok!
Vážený pán prezident,
roky a roky som sledovala Vašu prácu, autorskú aj politickú. A to akurát v tejto doline na Pohroní, kde sa zavše aj medveď zatúla. Lebo tu sa mi najlepšie počúva hlas Ameriky. V Bratislave chrčal, ale zas z Viedne som videla Vašu Záhradnú slávnosť. A dychtivo vnímala jemnosť a vynachádzavosť Vášho pera, aj hĺbku myšlienok. No zároveň som obdivovala Vašu výdrž v ťažkých časoch a vždy som si pomyslela: Naozaj tvrdá česká palica!Teraz stojím na dlažbe, kde pred dvadsaťjeden rokmi otáčali veže s delami sovietske tanky, pred poštou, kde zastrelili šestnásťročného Petra Legnera, a kde som za oných búrlivých večerov „zamatovej" revolúcie prelievala žiaľnoradostné slzy. Keďže Vám želám len to najlepšie, dovolím si Vás upozorniť na dve počiatočné chyby, ktoré veľmi pobúrili tunajšie pohronské priemyselné dediny.
Všetci si s úctou a spokojnosťou vypočuli Vašu novoročnú reč. Bol to balzam na dušu. Udelili ste však neprimerane širokú a rýchlu amnestiu trestancom, ktorí si to zrejme nezaslúžili- Bol to priodvážny experiment, veď - dúfam o tom viete - koľko neprístojných trestných činov v počiatočnej „radosti" z lacno nadobudnutej slobody narobili!Neviem, čo sa povravelo na návšteve vo Východnom i Západnom Nemecku, ale jedno viem, že je veľmi otázne, či sa treba ospravedlňovať za Sudety. Roku 1934 (!) som ako šestnásťročná cestovala na trojmesačný kurz francúzštiny cez Mníchov do Neuchatelu vo Švajčiarsku. Tam som večer po prvý raz videla „ vzorný " Hitlerov Jugendfakelzug. Mňa, odchovan-kyňu Sokola, až prehradilo. Mama, ktorá ma sprevádzala, sa vracala domov akurát po Noci dlhých nožov a napísala mi, že spiatočná cesta bola hrozná - ľudia slovka nepreriekli a báli sa pozrieť jeden druhému do očí. V penzionáte bolo jediné dievča z Československa - Sudeťáčka. Obraz Hitlera a heslo: Un-ser Fiihrer, mach uns frei von der Tschechoslowakei mala už vtedy (1934) zavesené nad posteľou.. Pravdaže sme sa ani nezhovárali. Priateľky som mala jednu Švédku a tri Angličanky.Roku 1936 ma osud zavial do Gdanská, vtedy ešte Slobodného kráľovského mesta. Inak vizuálny dojem z mesta bol veľmi dobrý - čakali totiž návštevu akéhosi ríšskeho potentáta, a tak budovy perfektne zrenovovali. Už menej príjemný bol pohľad na obyvateľov mesta - každý mal v klope zapichnutý odznak -hakenkrajc. Vtedy sme si doslova veštecký povedali: Tu kdesi sa začne nová svetová vojna! Aj sa začala. ..A čo sa týka Sudiet - dnes som sa rozprávala s tunajšími dôstojnými starcami. Svojho času sa po demobilizácii vracali so svojou jednotkou domov a kdesi pri Karlových Varoch videli na kostolnej veži pribitého českého žandára. Doteraz na to nezabudli! Nemci sa dozaista čochvíľa spoja, ale „furor teutonicus " treba tuho držať na uzde!Ešte čosi ma bolí. Počúvam tu i tam o akejsi konverzii, že sa Vy mohutne za ňu staviate. Nuž plne sme za to, aby sa zbrane prestali vyrábať a vyrábali sa pluhy, traktory atď. Lenže ľahko sa to povie, ťažšie uskutoční. Doplatí na to zase Slovensko, kde sa vyrába najťažšia vojenská technika. A výroba „drobných zbraní" v Čechách zostane. Hovoríte o tom, ani čo by sa to dalo uskutočniť šibnutím čarovného prútika. Lenže tie šľaky budú pre nás, Slovákov, sakramentsky bolestivé'. Nuž ako, pán prezident? Ako si s tým humánne poradíme? Nehnevajte sa, že som sa opovážila Vás takto „staromate-rinsky " napomenúť.
Jarabá, Na Tri krále 1990, S úctou Ružena Jamrichová, rodená Vančová
Čitateľ prenikne do mikrotajov rodinných vzťahov Hlasistky so statočným Slovákom, ktorý sa nedal kúpiť za misu maďarskej šošovice. Nakoniec sa dožili autonómie, aj keď bez Maďarov, ktorí si južné kraje "uchmatli".
O čom všetkom by mohol ošarpaný a doráňaný dom rozprávať? Kedy otec dom kúpil alebo staval, neviem. Viem iba toľko, že len čo sa doň s mamou nasťahovali, dal si pribiť na stenu pri kovovej bráne tabuľku s menom a titulom na tie časy pre vládnucich Maďarov (a najmä maďarónov) veľmi provokačným: Dr. Miloš Vančo, pravotár...
Mama, „masarykovka", hlboko humánne založená, so širokým rozhľadom, náruživá čitateľka Lidoviek čiže Lidových novín. Bol to jeden z najlepších denníkov, kam prispievali samé špičky spomedzi českých intelektuálov, napríklad bratia Čapkova, F. X. Salda a pod. Lidovky sa však u nás pre istotu skrývali pod paplón konca zastlanej postele, lebo lepšie bolo, keď nepadli tatkovi do očí... Otec bol tuhý Slovák, národovec a národniar, to predovšetkým znamená člen Slovenskej národnej strany. Za našej mladosti mala na čele výraznú osobnosť, spisovateľa Martina Rázusa, a po Rázusovej smrti zvolili za predsedu nášho tatka. (Otec bol v ustavičnej opozícii voči Prahe a tamojšej krátkozrakej politike voči Slovensku.) Od roku 1927 bol zároveň aj zodpovedným redaktorom Národných novín, a keďže to boli opozičné noviny, ani ony, ani strana nikdy nemali dosť peňazí. Otec vedel zarobiť - statočne, ako zdôrazňoval - a potom vydával značné sumy na svoje noviny i stranu...
V Národnej strane boli všetci „poriadni" národovci, zväčša evanjelici, počínajúc Rázusom, Škultétym, Vajanským, Mud-roňom, Halašom a mnohými ďalšími. Ako som už spomínala, dôležitú rolu v ich činnosti zohrávali Národnie noviny (vedúci redaktori Vajanský a Škultéty). Keď sa staršia garda pominula, nastúpili mladší. U nás bola teda politika na dennom programe. Otec zubami-nechtami hájil slovenské práva a predostieral sociálne požiadavky, veď veľmi dobre poznal chudobu slovenského vidieka i miest, zväčša málo industrializovaných. To neznamená, že bol zaslepeným šovinistom, ale vyhlasoval: „Vďačný som Čechom, že po prevrate prišli k nám ako profesori, lekári, odborníci, lebo tých sme nemali. Menej vďačný so však, že čochvíľa bol v gymnáziu nielen český direktor, ale došikoval si hneď aj strejčka za školníka a tatínka za poštára." ...
A čo naša mama, ako sa vlastne dostala do už spomínaných komplikovaných životných krážov? Keď sme boli väčšie a mama s otcom sa nepohodlí, zakaždým božekala: „Keď som ja chcela za muža oduševneného Slováka!" To sa jej podarilo, lenže nevyvolila si ľahkú postať. A ako to vskutku myslela? Zrejme jej šlo o to, aby to nebol maďarón, aby to bol Slovák, ktorý sa nedá kúpiť za misu maďarskej šošovice.
Nedávno som mala v rukách Smrekovú autobiografiu a obnovili sa mi všetky spomienky na búrlivé časy, keď síce Matica dostala od T. G. Masaryka finančnú podporu 250 000 Kčs, ale s podmienkou, že v komisii na zostavovanie Pravidiel slovenského jazyka (mali vyjsť v náklade 30 000 kusov, čo bol vtedy obrovský náklad) bude predsedom prof. Václav Vážny, pričom mu bude kontrovať prof. Albert Pražák a Václav Chaloupecký - všetci verní zástancovia názoru, že Slováci nie sú samostatný národ a že slovenčina je iba „odnož" českého jazyka...
Činorodý mladý právnik, kultúrny a cirkevný činiteľ, zápalistý divadelník a „statočný Slovák", predstaviteľ rodoľubskej a trochu staroverskej (v dobrom i horšom zmysle) Národnej strany - to je obraz môjho otca za môjho detstva a dievčenstva.
Ale vtedy sa už nad svetom sťahovali chmáry. Smutnou udalosťou bol odchod Čechov z Martina... Sudetskí Nemci chceli pripojiť Sudety k Nemecku a Mníchovským diktátom roku 1938 sa im to aj podarilo. V tej chvíli sa k nim pridali aj naši južní susedia Maďari a uchmatli kus južného Slovenska. Ohrozenie republiky bolo veľké, no nič sa ani vtedy nezmenilo na centristickej politike vlády v Prahe. A tak napokon v jeseni roku 1938 vtedy už Hlinková slovenská ľudová strana dosiahla vytvorenie autonómie.
Živo sa pamätám, aký bol otec dojatý, keď prišiel v októbri zo schôdze v Žiline, kde sa ustanovila Česko-Slovenská republika.
Nemecký kancelár chcel rozdeliť Slovensko medzi susedov, ale poslanci autonómneho snemu mu v tom zabránili. Miloš Vančo zápasil na sneme proti rasovým zákonom s temperamentom jemu vlastným.
Doma sme nenašli veľa potešenia. Všade nepokoje, neistota, v Prahe váhanie, nerozhodnosť, československá armáda rozpustená, Beneš odišiel do Londýna, Čechy a Moravu okupovali Nemci. 14. marca 1939 telegraficky zvolali slovenský snem. Ultimátum Hitlera totiž znelo: alebo rozdelia Slovensko medzi Maďarsko a Poľsko, alebo snem odhlasuje samostatnú Slovenskú republiku. Išlo o záchranu Slovenska, a preto aj odhlasovali...
Otcovi sa tým sčasti splnila túžba po autonómii (myšlienku autonómie sme mali tuším v rodine, lebo mamin ujo Dr. Emil Stodola ju nastolil už roku 1918 pri vyhlásení Slovenskej Deklarácie), no vzápätí musel hupkom skočiť aj do studenej vody, lebo ho vymenovali za ministra spravodlivosti. Ako minister nepožíval nijaké extra výsady ako politici v neskorších časoch. Pridelili mu jednu malú tatrovku zvanú ha-dimrška, a býval v Bratislave u príbuzných Hlavajovcov v izbičke, ktorú tam mala k dispozícii ich stavebná firma. A to bola celá ministerská paráda. Iba roboty mal neúrekom.
Ale hitlerovské Nemecko besnelo ďalej a hrôza stíhala hrôzu. Prvý raz som videla otcovi slzy v očiach, keď 14. marca 1939 prestala existovať Česko-Slovenská republika a bol vyhlásený Slovenský štát. „Teraz nás už dostali, už nás Hitler má", opakoval otec. Sedeli sme so sestrou v dlhých nočných košeliach konca rodičovských postelí v spálni, keď otec po polnoci prišiel domov zo snemu v Bratislave, a plakali sme všetci vospolok: za Československou aj Česko-Slovenskou republikou (každý podľa svojho gusta), za sklamanými nádejami, v predtuche neblahých čias, čo nás čakali.
Otca potom povolali do snemu, ale ešte kým žil Andrej Hlinka (1937), otec sa s ním dohodol, že v koalícii s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou pôjde ako zástupca Slovenskej národnej strany. Pravda, ľudáci si spravili po svojom, to znamená, že sa stali samojedinou stranou v štáte a vytvorili totalitnú vládu, a otec sa zase ocitol v opozícii. Menovali ho ako právnika tam i onam, deväť ráz mu poslali prihlášku do HSĽS, ale on ju vždy vrátil nevyplnenú. A od istého právnika, svojho času zapisovateľa v slovenskom sneme, som sa dozvedela, ako otec, s temperamentom sebe vlastným, niekoľko ráz interpeloval najmä Šaňa Mácha v židovskej otázke.
Nakoľko viem, najviac spolupracoval s Dr. Ing. Petrom Zaťkom, serióznym národohospodárom. A presne tak, ako sa udáva v encyklopédii, po vypuknutí Slovenského národného povstania (vtedy ho na jednu noc v Martine „zadržali", ale hneď ráno ho pustili), sa už politicky neangažoval, a to vôbec nie iba preto, že ja som odišla do povstania.
Nedorozumenie okolo otcovho poslancovania za slovenského štátu sa našťastie rýchlo vysvetlilo. Obžalobca bol spolužiak a z Martina poslali osvedčenie o bezúhonnosti.
Po vojne mnohí, čo sa za vojny angažovali, zutekali, nuž ušlo sa tomu, kto ostal. Martin oslobodzovala rumunská armáda a ako otec stál pred domovou bránou v kožúšku a baranici a díval sa, čo sa robí, tak ho rovno stade zobrali obezeťáci, to znamenalo Reicinovo OBZ, a odlifrovali do Popradu (peši po Východnú, odtiaľ na rebriniaku), kde Reicin sídlil. V Poprade ho celý mesiac bez vyšetrovania držali v akejsi opustenej továrni. Neskôr ho deportovali do Prahy, kde oňho, ani o ostatných, s ktorými ho ta priviezli, nik nejavil záujem. Pobudol tam vyše mesiaca, nato sa ocitol v Bratislave. Tam na Ľudovom súde vystupoval ako obžalobca otcov spolužiak Dr. Igor Daxner. Keďže z Martina poslali o otcovi osvedčenie o občianskej bezúhonnosti, z väzby ho prepustili.
Teta "Anča" Gašparíková-Horáková aj v pokročilom veku stále silno prežívala trápenie Masarykových potomkov.
Keď Anča po smrti uja Jirku dožívala v Martine, neraz som za ňou zabehla a vždy som sa dačo dozvedela nielen o našej americkej rodine, ale aj o ťažko stíhanej masarykovskej.
O Janovej smrti (nikto, kto ho v Turci poznal, neveril, že by si bol sám, on, milovník života, iskriaci vtipom a optimizmom, siahol na život), o smutnom osude Masarykovej dcéry Oľgy Revillaudovej, vydatej vo Švajčiarsku, ktorá cez vojnu stratila dvoch synov. Ako deti chodievali k starému otcovi do Topoľčianok a neraz ich s ním fotografovali na lavičke pod košatým stromom. Jeden padol ako letec v bitke o Anglicko a druhý, nadaný huslista, umrel zo žiaľu za bratom a na tuberkulózu, a to vo Švajčiarsku, s vychýrenými alpskými sanatóriami. Pani Oľgu to ťažko zasiahlo a Anča pre ňu sprostredkovala mladé dievča z rodiny Gallayovcov, aby jej robila spoločnicu. Aj z Ameriky dostávala Anča správy o starnúcej slečne Alici, ktorá s láskou spomínala na Turiec, na Bystričku.
Teta Ludinka sa pomýlila ohľadom Déneša, ale veď aj dnes sa v Košiciach človek ľahko stane šovinistom, keď sa okolo maďarizuje úžasne...
Rybečka drahá!
Po návrate z nemocnice som Ti napísala a nevedela som vtedy o Jankovej smrti. Je to veľmi smutné, ale lepšie mu je tam ako na tomto mizernom svete. Len Ta prosím, napíš mi, čo bolo príčinou smrti, veď ako viem, nebol vážne chorý. A čo s tým jeho životným dielom, ako si to podelili? Ci tú jeho sestru Aničku operovali na žlčník? Mladším je to nie problém, pri mne ležala jedna žena 65-ročná, za 5 dní už aj chodila, len v mojom veku a so starým srdcom je to komplikovaná vec. Aj s tým Dénešom som sa pomýlila, totiž v Košiciach sa človek stane šovinistom, keď sa okolo maďarizuje úžasne, preto som sa naľakala pôvodu Tvojho zaťa. Ako Jelka dopadla? Dúfam dobre.
Cím väčšia rodina, tým viac trápenia. Teda prosím, pokračuj v ságe rodinnej. Mám sa dobre na jemnej diéte. Bozky Ludinka
V liptovsko-mikulášskom múzeu usporiadali výstavu o osudoch rodiny Stodolovej. Aj pre pani Ruženu boli niektoré informácie nové a prekvapivé. Dozvedela sa napríklad, že Stodolovci, Žuffovci i mnohé iné mikulášske rodiny prišli do Mikuláša po bitke na Bielej hore v polovici 17. storočia, keď "Maďari" prichýlili českých exulantov (rovnako ako mnohých pred nimi i po nich). Potomkovia českých evanjelikov si vieru otcov uchovali, ale Maďarom nikdy neodpustili.
Miško deň predtým prišiel na Jarabú, aby ma sprevádzal na Prezentáciu Stodolovskej rodiny, akciu, ktorú si vymysleli pracovníci Múzea Janka Kráľa. O Stodolovcoch nazbierali neúrekom materiálu, takže sme sa dozvedeli to i ono, čo sme ani my nevedeli, hoci mi stará mama veľa rozprávala o rodine, do ktorej sa vydala. Zo starostlivo rozsortírovaného materiálu sme zistili, že Stodolovci, Žuffovci i mnohé iné mikulášske rodiny prišli do Mikuláša po bitke na Bielej hore dakedy v polovici 17. storočia a usadili sa tu zväčša ako poctiví majstri garbiarskeho remesla. Priženili i povydávali sa tu a nadobudli zrejme veľkú vážnosť, lebo sme narátali, že v našej famílii bolo jedenásť richtárov.
Na základe útržkovitých informácií zo spomienok pani Ruženy sme zostavili náčrtok znázorňujúci skutočne prepletené vzťahy a väzby v tejto rodine.
Oto Psenak 
13-09-27 
6,547 
Vo vydavateľstve Q111 vyšli v roku 2002 pôvabné pamäti pani Ruženy Jamrichovej (rod. Vančovej, istý čas Brtáňovej). Ružena Vančová sa narodila v r. 1918 do epicentra česko-slovenského pohybu - mamin ujo dr. Emil Stodola podpisoval Martinskú deklaráciu, mama bola funkcionárkou Živeny, otec dr. Miloš Vančo bol vedúcim predstaviteľom (neskôr predsedom) Slovenskej národnej strany, od r. 1938 poslancom autonómneho snemu a do r. 1939 aj ministrom autonómnej vlády. Strýko Ivan Stodola bol významným dramatikom, teta Anna Gašparíková bola tajomníčkou prezidenta Masaryka (po r. 1945 bol jej manžel Jiří Horák veľvyslancom v Moskve).