---

Kapitola 1. Ján Čurilla

Kapitola začína detstvom Jána Čurillu v Stropkove, kde spolu s partiou kamarátov rád robil rôzne „dedinské vylomeniny“. S humorom spomína na situácie, kedy hádzali kamene po policajných autách alebo podpálili kopu sena na lúke. Už v detstve ukazoval odhodlanie postaviť sa proti autoritám a vzpieral sa akýmkoľvek pravidlám, čo podľa jeho slov formovalo jeho charakter neskoršieho elitného vyšetrovateľa.
V neskorších častiach kapitoly autor opisuje Čurillovu kariéru vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). Jeho pracovná cesta bola plná výziev, od vyšetrovania hrubokrkých mafiánskych skupín ako „piťovci“, až po rozuzľovanie sofistikovaných prípadov politickej korupcie a „bielych golierov“. Bol priamo zodpovedný za viaceré zadržania a vyšetrovania vysokopostavených osôb vrátane politikov a policajtov, ktorí zneužívali svoje postavenie na ovplyvňovanie vyšetrovania.
Čurilla a jeho tím boli vystavení neustálemu tlaku, hlavne keď zasahovali proti osobám s úzkymi väzbami na politikov. Napríklad jeho vyšetrovania zasiahli do štruktúr mafiánskych skupín ako takáčovci, a niektoré operácie viedli k obvineniam významných osôb ako Norbert Bödör, ktorý mal väzby na politické strany ako Smer​.
Počas kariéry Čurillu sprevádzali mnohé kontroverzie. Vo februári 2018 vypočúval mafiána Mariána Kočnera, podozrivého z objednávky vraždy novinára Jána Kuciaka. Kočner sa vtedy prezentoval ako arogantný a sebavedomý suverén, ktorý dával jasne najavo, že ho policajné vyšetrovania nezaujímajú​.
Čurilla, ktorý bol známy svojím tvrdým prístupom a odhodlaním, sa nenechal odradiť ani opakovanými politickými zásahmi. Napríklad po voľbách v roku 2023, po ktorých bola jeho práca výrazne obmedzená. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok ho spolu s ďalšími kolegami stiahol z aktívnej služby, čím sa prakticky ocitol v „domácom väzení“​.
Jeho práca bola poznačená aj osobným rizikom. Čurilla si prešiel obdobím, keď musel spolu s rodinou opustiť domov a skrývať sa kvôli hrozbám od mafiánskych skupín, ktoré sa ho snažili zastrašiť. Napriek tomu nikdy neuvažoval o odchode z polície a bol ochotný pokračovať v práci na odhaľovaní korupcie aj za cenu vlastného bezpečia​.
Kapitola tiež zaznamenáva, ako sa Čurilla a jeho kolegovia museli brániť voči obvineniam zo zneužitia právomoci a marenia spravodlivosti, ktoré boli podľa jeho slov vykonštruované ako snaha o ich diskreditáciu. Tieto obvinenia boli vedené s podporou politických a policajných zložiek, ktoré sa snažili obmedziť ich vyšetrovanie a zabrániť im v pokračovaní práce​.
Ján Čurilla vo svojej kapitole tak symbolizuje boj proti neprávosti, nielen voči mafiánskym štruktúram, ale aj proti skorumpovaným prvkom vo verejnej správe. Napriek všetkým snahám o jeho umlčanie sa nevzdal a zanechal významnú stopu v dejinách slovenskej kriminalistiky.

---

Kapitola 2. Pavol Ďurka

Pavol Ďurka vyrastal v obci Lužianky neďaleko Nitry. Jeho detstvo bolo typické pre život na dedine – plné športu, dobrodružstiev a hry s kamarátmi. Pavol hral futbal za miestny klub, stavali bunkre, a venoval sa aj karate. Zároveň bol talentovaný na jazyky, hlavne nemčinu, a dosahoval úspechy na okresných súťažiach. Fascinovala ho história, od starovekého Ríma po druhú svetovú vojnu​.
Počas kariéry Pavol Ďurka začínal ako vyšetrovateľ na okresnom oddelení v Nitre, kde sa venoval ekonomickej kriminalite. Riešil prípady podvodov s úvermi, čachre s platobnými kartami, či falšovanie bankoviek. Aj napriek tomu, že chcel skôr riešiť násilnú kriminalitu, hneď prvý prípad zvládol profesionálne – išlo o úverový podvod, kde sa mu podarilo dosiahnuť priznanie hlavného podozrivého​.
Neskôr bol Ďurka prevelený na Úrad boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), kde začal pracovať s Jánom Čurillom, ktorý sa stal jeho blízkym kolegom a vzorom. Ich vzťah bol označovaný až za bratstvo – Ďurka sa snažil vyrovnať Čurillovi nielen v pracovných výsledkoch, ale aj v osobnom prístupe. Práve Čurilla v Pavlovi vzbudil súťaživosť a ambicióznosť, ktoré mu pomohli stať sa úspešným vyšetrovateľom​.
Ďurka sa tiež zúčastnil na viacerých zásadných vyšetrovaniach organizovaných skupín, ako boli takáčovci. Jednou z jeho úloh bolo riešenie ekonomických zločinov spojených s touto skupinou, čo nebolo jednoduché, keďže táto vetva organizovaného zločinu riešila sofistikované ekonomické podvody. Pri vyšetrovaní narazil na rôzne procesné problémy, vrátane zásahov sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina, ktorý prepustil členov skupiny na slobodu kvôli pochybeniam v dôkazoch​.
Ďurka tiež opisuje svoje osobné zážitky spojené s vyšetrovaním a politickými tlakmi. Zadržanie jeho kolegov – Jána Čurillu, Štefana Mašina a Milana Sabotu – ho zasiahlo, keď sa o ňom dozvedel cestou do práce. Aj sám Ďurka bol neskôr zadržaný a musel čeliť väzbe, počas ktorej bol eskortovaný do väznice v Prešove. Ďurka popisuje, že mal šťastie na slušné zaobchádzanie zo strany pracovníkov väznice, čo bolo preňho veľkým uľahčením počas náročného obdobia​.
Kapitola tiež zachytáva jeho frustrácie z vývoja na politickej scéne a jeho kritický postoj k vedeniu polície. Ďurka sa otvorene vyjadruje k svojim názorom na generálnu prokuratúru a jej vtedajšieho šéfa, a na to, ako politické záujmy ovplyvňovali ich prácu a vyšetrovania. Napriek všetkým prekážkam a obvineniam, ktoré boli voči nemu vznesené, Ďurka zostal odhodlaný pokračovať vo svojej práci vyšetrovateľa a bojovať za spravodlivosť​.

---

Kapitola 3. Štefan Mašin

Štefan Mašin sa narodil v Ilave, no vyrastal v Trenčíne. Ako dieťa žil v spoločnom dome s rodičmi aj starými rodičmi, čo malo silný vplyv na jeho výchovu. Často bol chorľavý, a tak rodičia kúpili chatu v Osrblí, kde trávil veľa času. „Hory mi veľmi pomáhali,“ spomína Mašin, ktorý často navštevoval tieto miesta kvôli zlepšeniu imunity​.
Mašinov starý otec bol politicky aktívny a silne podporoval HZDS v 90. rokoch, čo ovplyvnilo aj Mašinovo vnímanie politiky už od útleho veku. Mašin sa v detstve pohyboval vo svete plnom politických debát, ktoré ho nútili zamýšľať sa nad spoločenským dianím. Tento vplyv mal vplyv na jeho záujem o spravodlivosť a právo​.
V období dospievania hrával futbal, tenis, hokejbal a veľmi sa venoval športovým aktivitám. Táto fyzická aktivita ho udržovala vonku a pomohla mu prežiť detstvo plné zdravotných problémov. Matka bola odborníčka na kanalizačné systémy a otec sa venoval predaju snežných diel a píl, čo znamenalo, že rodina bola zameraná skôr na praktické profesie. V čase nežnej revolúcie bol Mašin škôlkar, no napriek tomu politiku aktívne vnímal prostredníctvom svojho starého otca​.
Kariérne začínal v okrese, kde po dvoch rokoch získal lukratívnu ponuku pridať sa k Národnej kriminálnej agentúre (NAKA). Spočiatku váhal, pretože prechod z okresu bol zvyčajne možný až po piatich rokoch služby. Navyše, vnímal NAKA ako projekt politikov, ktorí nemali najlepšiu povesť. Napriek tomu v roku 2014 prijal ponuku a presunul sa na NAKA, kde sa začal venovať zložitejším prípadom​.
V NAKA zažil úplne iný svet. Šéf mu bez váhania hodil na stôl komplikovaný prípad a povedal mu, aby sa učil. Mašin sa postupne naučil nasadzovať odposluchy, sledovať podozrivých a pracovať s agentmi. Tieto skúsenosti mu pomohli stať sa efektívnym vyšetrovateľom, ktorý pracoval na najzložitejších prípadoch organizovaného zločinu na Slovensku​.
Medzi najvýznamnejšie prípady, na ktorých pracoval, patrí rozkrývanie zločineckej skupiny sátorovcov, ktorí operovali na južnom Slovensku. Skupina bola povestná svojimi surovými praktikami a vraždami, ktorých počet mohol dosiahnuť až sto. Mašin sa podieľal na vyšetrovaní ich činností a spolupracoval s kľúčovými svedkami, aby zistil pravdu o ich aktivitách​.
Mašin otvorene rozpráva o atmosfére v polícii, ktorá bola plná strachu a politického zasahovania. Po voľbách v roku 2020 došlo k rozsiahlym zmenám vo vedení polície, ktoré však neviedli k zásadným zlepšeniam. Podľa Mašina mnohé dôležité pozície obsadili servilní ľudia, ktorí na to nemali dostatočnú kvalifikáciu, čo komplikovalo jeho prácu na zložitých prípadoch​.
Kapitola tiež zachytáva jeho pohľad na kriminalizáciu tímu okolo Jána Čurillu, kde Mašin ako odborár bojoval za práva svojich kolegov. Museli čeliť obvineniam a útokom, ktoré sa ho hlboko dotkli, najmä preto, že poznal procesné postupy a bol svedkom toho, ako sa systém spravodlivosti menil na nástroj politického tlaku. Napriek tomu zostal odhodlaný pokračovať v boji za spravodlivosť a ochranu svojich kolegov pred nespravodlivým prenasledovaním​.
Táto kapitola teda podáva obraz o Mašinovi ako o človeku, ktorý prešiel ťažkou cestou od detstva plného zdravotných problémov až po kariéru elitného vyšetrovateľa, odhodlaného bojovať za spravodlivosť napriek mnohým prekážkam.

---

Kapitola 4. Milan Sabota

Milan Sabota sa narodil v meste Myjava, ale vyrastal čiastočne aj v obci Stará Myjava. Ako dieťa žil s rodičmi, bratom a sestrou v panelákovom byte, no neskôr sa presťahovali do domu, ktorý pristavili k starým rodičom. Sabota bol často chorý a trpel problémami s prieduškami, čo znamenalo, že bol často na liekoch a liečeniach vo Vysokých Tatrách​.
Po zlepšení zdravotného stavu na druhom stupni základnej školy prešiel do futbalovej triedy a začal sa venovať karate, ktorému sa venuje dodnes. V detstve rád chodil so starším bratom na túry, pričom ich babka im napiekla lievance a palacinky. Bavilo ho chytať ryby, loziť po stromoch, a pomáhať na dedine so zberom zemiakov a kukurice​.
Sabota študoval na Strednom odbornom učilišti potravinárskom v Senici. Keď začal pracovať na obvodnom oddelení v Brezovej pod Bradlom, jeho kariéra bola pomerne rutinná. Zameriaval sa na ekonomické delikty ako neplatenie daní, poistného, výživného a tiež na prípady nebezpečného vyhrážania a ublíženia na zdraví. Postupne však vyhorel a zatúžil po zmene. Krátko pôsobil na oddelení zbraní a streliva v Senici, ale tam nevydržal kvôli administratívnej povahe práce, ktorá ho nebavila​.
Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej si Sabota spomína, ako so svojimi kolegami rozoberali prípad a diskutovali o možnom pozadí vraždy. Sabota vnímal vyšetrenie tohto prípadu ako príležitosť zistiť, aká bola realita vnútri polície a či sa skutočne nachádzali úplatní policajti medzi jeho kolegami​.
Neskôr prešiel na inšpekciu ministerstva vnútra, kde zistil, že policajti sú skôr závislí na drogách než korumpovaní, čo bolo preňho šokujúce zistenie. Zároveň si všimol aj korupciu, hlavne medzi poriadkovými policajtmi. Sabota opisuje svoje skúsenosti s neetickou atmosférou na inšpekcii, kde niektorí kolegovia pohŕdali tými, čo nenosili značkové oblečenie. Postupne sa ukázalo, že takéto intrigy viedli k tomu, že Sabota mal štyrikrát viac spisov ako ostatní a musel čeliť osobným útokom zo strany nadriadených​.
Sabota sa nakoniec rozhodol odísť z inšpekcie a pripojiť sa k NAKA, čo však nebolo jednoduché kvôli prekážkam zo strany kolegov, ktorí mu znepríjemňovali život aj po jeho odchode. Napokon však po absolvovaní detektora a psychotestov úspešne prešiel do NAKA, kde sa stal dôležitou súčasťou zadržovacích akcií proti tzv. „našim ľuďom“. Sabota opisuje, ako v práci často musel čeliť politickým tlakom, čo bolo náročné, ale jeho skúsenosti z inšpekcie mu pomohli adaptovať sa na tieto výzvy​.
Kapitola o Milanovi Sabotovi teda ilustruje jeho cestu od detstva plného zdravotných problémov, cez náročné začiatky v polícii až po jeho kariéru vyšetrovateľa, ktorý musel čeliť nielen vonkajším nebezpečenstvám organizovaného zločinu, ale aj interným intrigám a korupcii.

---

Kapitola 5. Branislav Dunčko

Branislav Dunčko vyrastal v Zlatých Moravciach s mamou, ktorá bola účtovníčka, a otcom, ktorý pracoval v rôznych podnikoch ako robotník. Dunčko už ako dieťa veľmi rád čítal – od kníh ako „Traja pátrači“ a „Pán Tragáčik“ sa postupne prepracoval k Sherlockovi Holmesovi, historickým knihám a fantasy literatúre. Rád hrával tenis, no šport opustil po strednej škole. Bol typickým „knihomoľom“, no stále si užíval aj vonkajšie aktivity, ako chodenie na ryby a hranie sa vonku​.
Po strednej škole sa rozhodol skúsiť štúdium na vysokej škole, pričom ho priťahovala história. V roku 2011 začal pracovať v policajnom zbore, no nikdy nemal v pláne stať sa policajtom. Na začiatku svojej kariéry na policajnom oddelení mal na starosti ekonomickú kriminalitu. Jeho práca spočívala najmä v kopírovaní spisov a administratívnej pomoci starším kolegom, čo mu však prinieslo cenné skúsenosti​.
Jedným z významných bodov jeho kariéry bola spolupráca s inými vyšetrovateľmi, ako bol Ján Čurilla a Pavol Ďurka, pri rozkrývaní trestnej činnosti takáčovcov – jednej z najsilnejších zločineckých skupín na Slovensku. Dunčko bol operatívec, ktorý často pracoval v teréne a zbieral dôkazy, podobne ako investigatívni novinári, no so zameraním na ich prezentovanie súdu. Spolupracoval na veľkých akciách, vrátane akcie „Apač“, ktorá sa zameriavala na zatknutie členov skupiny​.
Dunčko opisuje aj svoje skúsenosti s výsluchmi. V roku 2019 dostal oznam od Pavla Kmeťa, člena takáčovcov, ktorý začal svedčiť o rozsiahlej trestnej činnosti tejto skupiny. Kmeťova spolupráca spustila lavínu výpovedí ďalších členov skupiny, čo viedlo k veľkej akcii zameranej na zatknutie členov mafie. Počas týchto výsluchov Dunčko spolupracoval aj na prípadoch, ktoré viedli k zatknutiu a trestnému stíhaniu najvplyvnejších osôb v politike, biznise a bezpečnostných zložkách​.
Dunčko počas svojej kariéry čelil aj politickým tlakom, najmä počas vyšetrovania ľudí, ktorí mali kontakty na politické špičky. Spolupracoval s kolegami na prípadoch, ktoré zahrňovali aj mafiánske skupiny, ako boli sýkorovci a piťovci. Opisuje, ako boli títo členovia zločineckých skupín často správaní slušne, keď už boli zatknutí – brali to ako súboj s políciou, kde každá strana hrala svoju úlohu​.
Kapitola tiež obsahuje detaily o Dunčkových skúsenostiach s prácou na ekonomickej kriminalite. Vysvetľuje, že veľký počet spisov a administratívna záťaž viedli k tomu, že vyšetrovatelia sa často nemohli do hĺbky venovať každému prípadu, čo vnímal ako prekážku v poskytovaní kvalitnej služby. Nakoniec sa rozhodol presunúť na operatívu, kde sa mohol zamerať na prácu priamo v teréne a na zbieranie dôkazov​.
Branislav Dunčko predstavuje príklad policajta, ktorý, aj keď nikdy neplánoval vstúpiť do policajného zboru, prešiel náročnou cestou a prispel k významným vyšetrovaniam, ktoré zasiahli aj politické a mafiánske štruktúry na Slovensku.

---

Kapitola 6. Róbert Magula

Róbert Magula vyrastal v obci Bohdanovce, blízko Trnavy. Magula pochádza z tradičného dedinského prostredia, kde žil so svojimi rodičmi, manželkou a deťmi až do svojej štyridsiatky. Popisuje, že život na dedine mal svoje špecifiká: veľa povinností okolo domu, záhrady a zvierat, čo ho naučilo disciplíne a zodpovednosti. Choval zvieratá a pomáhal rodičom už od útleho veku, čo výrazne ovplyvnilo jeho prístup k práci.
Magula priznáva, že v škole nebol vzorným žiakom. Na základnej škole mal problémy s učením a mal tendenciu byť lenivý. Nikdy nebol športový typ, namiesto toho sa venoval iným aktivitám, ako napríklad hľadaniu dobrodružstiev s kamarátmi​. Jeho matka bola zdravotná sestra a neskôr žena v domácnosti, zatiaľ čo jeho otec pracoval v trnavskej automobilke ako údržbár. Magula, ako chlapec, tiež miništroval, čo bolo bežnou súčasťou života v jeho rodine​.
Po strednej škole, kde študoval na strojárskom učilišti, nastúpil na vojenskú službu, ktorá ho posilnila v oblasti disciplíny a organizačných schopností. Po návrate z vojny začal Magula hľadať príležitosti na polícii, ale pri prvom pokuse ho nevybrali, pravdepodobne kvôli neúspechu pri psychotestoch​.
Neskôr Magula začal pracovať na prvom bratislavskom okrese a postupne sa posunul do NAKA. Spočiatku váhal, či je pripravený pracovať na tejto elitnej jednotke, ale vnímal to ako profesionálnu výzvu. Ako operatívec mal na starosti mnohé prípady organizovaného zločinu, vrátane takáčovcov, čo považoval za veľmi zaujímavú skúsenosť. Mal možnosť pracovať s odposluchmi a využívať inštitút agenta, čo výrazne rozšírilo jeho možnosti pri vyšetrovaní​.
Jedným z najvýznamnejších prípadov, ktoré riešil, bol únos Vietnamca, po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Magula sa podieľal na vyšetrovaní a zbieraní dôkazov v hoteli Bôrik, kde bola vietnamská delegácia. Narazil však na bariéru mlčania a neochoty spolupracovať, čo viedlo k nejednoznačným výsledkom vyšetrovania​.
V kapitole sa tiež popisuje, ako Magula čelil sledovaniu a zastrašovaniu. Na prelome rokov 2020/2021 si všimol, že ho niekto sleduje a jeho dcéru fotografovali neznáme osoby. Tieto udalosti pre neho znamenali, že musí byť mimoriadne opatrný. S kolegami si uvedomoval, že pracujú na prípadoch, ktoré zasahujú až do najvyšších politických a mocenských štruktúr, čo so sebou nieslo veľké riziká​.
Kapitola podáva detailný pohľad na život Róberta Magulu – od skromného detstva, cez komplikovanú cestu k práci na polícii až po jeho nasadenie v boji proti organizovanému zločinu a politickým tlakom.
 

---

Kapitola 7. Ladislav Kotek

Kapitola začína popisom detstva Ladislava Koteka, ktorý vyrastal v Devínskej Novej Vsi, čo bola v 80. rokoch dedina s niekoľkými bytovkami. Ako dieťa trávil veľa času v lese a spolu s kamarátmi robil rôzne „vylomeniny“. V Devínskej Novej Vsi bola počas socializmu pohraničná stráž, a Kotek s priateľmi sa často zabávali tým, že chodili k rieke Morava a niekedy im vystrelili nastražené svetlice​.
Jeho otec pracoval v stavebníctve ako majster a neskôr podnikal, zatiaľ čo jeho mama bola úradníčkou vo vodohospodárskom podniku. Ladislav Kotek spomína, že počas socializmu doma rodičia žartovali, no vždy ich varovali, aby nič z toho nehovorili mimo domu alebo v škole, kvôli prísnemu režimu​.
V škole bol Kotek problematickým dieťaťom, ktoré často dostávalo poznámky, hlavne pre svoju „hubu nevymáchanú“. Príkladom je, keď ako iskrička na Slavíne počas minúty ticha začal jesť jogurt, čo viedlo k prísnej reakcii učiteľky​.
Po absolvovaní učňovky v stavebníctve sa rozhodol pridať k polícii, kde začal pracovať na obvodnom oddelení ako „územár“ a neskôr prešiel na inšpekciu. Pracoval na prípadoch, ktoré zahŕňali sledovanie a boj s organizovaným zločinom. Jeho kariéra bola výrazne ovplyvnená kontaktmi so zločineckými skupinami, ako napríklad s ľuďmi zapojenými do hospicových podvodov​.
Jedným z najvýznamnejších prípadov, ktoré riešil, bola séria úmrtí v hospici v Bratislave, kde sa jeden muž vydával za lekára a uspával starých pacientov, no v skutočnosti ich zabíjal podávaním nadmerného množstva liekov. Kotek pracoval na odhalení týchto vražedných praktík, pričom musel exhumovať telá, aby získal dôkazy. Hoci páchateľ bol nakoniec odsúdený len za poškodzovanie zdravia, Kotek veril, že sa mu podarilo zachrániť mnohých ďalších pacientov​​.
Kapitola tiež popisuje Kotekove skúsenosti s korupciou na inšpekcii, kde mnohí členovia personálu pracovali v prostredí ovládanom intrigami. Spolupracoval tiež s tímom Oblúk, vedeným Dianou Santusovou, ktorý sa zaoberal kriminalizáciou čurillovcov a ďalších vyšetrovateľov. Kotek popisuje, ako ho sledovali a vyšetrovali, čo viedlo k napätiu a vzájomnému nedorozumeniu medzi jednotlivými policajnými skupinami​.
Kapitola končí pohľadom na Kotekove myšlienky o politických tlakoch, ktoré ovplyvnili jeho prácu v polícii, a jeho presvedčenie, že celý jeho tím bol kriminalizovaný z politických dôvodov. Napriek týmto výzvam zostal Kotek odhodlaný a pokračoval v svojej práci, pričom sa snažil dodržiavať zákony a zásady, aj keď čelil mnohým prekážkam​.
Táto kapitola poskytuje obraz Ladislava Koteka ako policajta, ktorý prešiel zložitou cestou od detstva plného dobrodružstva až po kariéru vyšetrovateľa, odhodlaného bojovať proti organizovanému zločinu a korupcii.

---

Kapitola 8. Juraj Svítok

Kapitola začína detstvom Juraja Svítka, ktorý sa narodil v Bojniciach, ale vyrastal v paneláku v Prievidzi. Na detstvo v baníckom meste má veľmi dobré spomienky. S partiou kamarátov trávil veľa času vonku a venoval sa športovým aktivitám, ako je futbal a hokej, ktorý hral aj za miestny klub v Prievidzi. Neskôr si dokonca spravil trénerskú licenciu a začal trénovať deti, a neskôr aj mužov v klube HC Petržalka​.
Juraj bol známy svojím záujmom o matematiku a biológiu, pričom jeho výsledky v škole boli priemerné, ale školské učivo mu šlo ľahko. Veľa času venoval športu, ktorý z neho spravil tímového hráča. Jeho otec bol baník, ale po úraze sa zamestnal v umeleckom kováčstve, a mama pracovala celý život ako zdravotná sestra v bojnickej nemocnici​.
Svítok sa neskôr pripojil k policajnému zboru a postupne sa stal operatívcom. Svojou prácou vynikal a stal sa členom tímu Reštart, ktorý mal za úlohu spolupracovať s NAKA pri vyšetrovaní káuz ako Očistec či Judáš. Svítok sa aktívne podieľal na vyšetrovaní korupčných prípadov a pracoval s viacerými informátormi z kriminálneho prostredia​.

V kapitole sa detailne opisujú jeho skúsenosti s politickými tlakmi a sledovaním. Po voľbách v roku 2023 bol prevelený na okresnú políciu v Bánovciach nad Bebravou ako súčasť politického revanšu nového vedenia. Stal sa terčom viacerých trestných oznámení od vplyvných osôb, vrátane bývalého šéfa SIS Pčolinského a Tibora Gašpara, ktoré boli však neskôr zamietnuté​.

Svítok popisuje aj dramatické chvíle, keď jeho auto stratilo koleso počas jazdy. Podľa neho nešlo o technickú chybu, ale pravdepodobne o zámernú manipuláciu, čo viedlo k tomu, že sa s rodinou cítili ohrození a podávali trestné oznámenia. Táto skúsenosť podčiarkuje, aké nebezpečné bolo jeho zapojenie do odhaľovania zločineckých štruktúr​.

Kapitola poskytuje komplexný pohľad na Juraja Svítka ako operatívca, ktorý sa nebojí postaviť proti organizovanému zločinu aj napriek rizikám, ktorým čelil vo svojom profesionálnom a osobnom živote. Jeho práca na inšpekcii a s tímom Reštart ukazuje jeho odhodlanie bojovať proti nespravodlivosti a korupcii v najvyšších policajných a politických kruhoch.

---

Kapitola 9. Miroslav Chudý

Kapitola začína detstvom Miroslava Chudého, ktorý pochádza z Bratislavy. Najprv býval v Ružinove, kde si pamätá na trhovisko Miletičova a hru na policajtov a zlodejov s kamarátmi. Už na základnej škole bol fascinovaný detektívnymi seriálmi ako Miami Vice a vyrábal si vlastné napodobeniny policajných preukazov. Spolu so spolužiakom sa hrali na policajných detektívov, čo odrážalo jeho záujem o spravodlivosť už v mladom veku​.
Chudý vyrastal na najväčšom slovenskom sídlisku v Petržalke. Venoval sa športom ako futbal a hádzaná, pričom hádzanú hrával dva roky profesionálne, hoci len v tréningoch. V detstve bol vedený k disciplíne, ale aj láskavosti – jeho rodičia, obaja pracujúci v stavebníctve, ho viedli k slušnosti a rodinným hodnotám. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 si pamätal, ako jeho rodičia išli na protest na Námestie SNP, čo tiež ovplyvnilo jeho záujem o spravodlivosť a spoločenské dianie​.
Miroslav Chudý neskôr študoval na strednej priemyselnej škole, kde sa venoval technickým predmetom. Po strednej škole začal pracovať na obvodnom oddelení a neskôr prešiel do Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), kde sa venoval závažnejšej trestnej činnosti. Pracoval na prípadoch vrážd a vyšetroval organizované skupiny ako sýkorovci. Medzi najväčšie prípady, na ktorých pracoval, patrila práca na rozložení sýkorovcov a ich šéfa Róberta Lališa​.
Chudý opísal situácie, keď pri vyšetrovaní sýkorovcov narazil na prekážky zo strany vedenia polície a politických tlakov. Napríklad jeho pokus o stíhanie šéfa odposluchov Jozefa Reháka, ktorý mal vynášať informácie, bol zastavený nadriadenými, čo ilustrovalo prekážky, ktorým čelil počas vyšetrovania​.
V kapitole sa tiež venuje tomu, ako spolupracoval s Jánom Čurillom a Pavlom Ďurkom na prípade Očistec, ktorý sa týkal bielych golierov a politicky vplyvných osôb, ako aj prípadu Judáš, kde vyšetrovali trestnú činnosť osôb na vysokej politickej a policajnej úrovni. Chudý opísal, že práve tieto vyšetrovania viedli k narastajúcim politickým tlakom a pokusom o jeho diskreditáciu. Po voľbách v roku 2023 musel čeliť intenzívnemu tlaku, vrátane sledovania tajnou službou (SIS), čo ho výrazne ovplyvnilo nielen profesijne, ale aj osobne​​.
Chudý otvorene rozpráva o politickom tlaku a postupnom odstránení zo služby po zmene vedenia polície. Svoje odvolanie považoval za priamy dôsledok jeho práce na závažných prípadoch, ktoré sa týkali korupcie a organizovaného zločinu na najvyššej úrovni. Kritizoval nových policajných funkcionárov za ich nedostatočné kvality a verejne sa vyjadroval k situácii, ktorá ovplyvňovala vyšetrovanie závažnej kriminality na Slovensku​.
Táto kapitola tak podáva podrobný pohľad na Miroslava Chudého, jeho kariéru od detstva až po náročné vyšetrovanie na NAKA, a jeho skúsenosti s politickými tlakmi, ktoré ovplyvnili jeho profesionálny život a rozhodnutia.

---

Kapitola 10. ľubomír Daňko

Kapitola o Ľubomírovi Daňkovi začína opisom jeho detstva v malej dedinke Tročany v okrese Bardejov. Vyrastal v dvojgeneračnom dome s rodičmi a súrodencami, kde trávil čas na dvore plnom zvierat, vrátane sliepok, svine a kravy. Odmalička bol vedený k samostatnosti – pomáhal s prácami okolo domu, kosením a sadbou. Spomína na športové aktivity, ako futbal a hokej, ktoré hrával s kamarátmi, a na nebezpečnú príhodu, keď sa skoro utopil pri prechádzke po zamrznutom rybníku​.
Na základnej škole bol jednotkár a dvojkár a jeho silnou stránkou bola matematika. Mama ho chcela vyučiť za mäsiara, aby mohol pomáhať pri gazdovaní, ale triedna učiteľka ju presvedčila, aby ho nechala pokračovať v štúdiu na strednej škole. Ľubomír napokon začal študovať na Strednom odbornom učilišti spojov v Košiciach, kde bol jediný chlapec v triede medzi tridsiatimi troma spolužiačkami, čo si užíval a pripomína so smiechom. Po ukončení strednej školy pracoval na pošte, kde triedil peniaze a vykonával zodpovednú prácu, ktorá ho naučila precíznosti​.
Počas kariéry na NAKA pracoval na mnohých závažných prípadoch. Jedným z najvýznamnejších prípadov bola kauza Očistec, kde riešil trestnú činnosť bývalého šéfa SIS Pčolinského. Po začatí vyšetrovania prišla vyfabulovaná správa o údajnej manipulácii s výpoveďami kajúcnikov, čo podľa Daňka nebrali na začiatku vážne. Veci sa však zmenili, keď tím Oblúk, vedený Dianou Santusovou, zobral príslušné spisy. Daňko opisuje, ako Santusová bola veľmi arogantná a vyzvala ho, aby odovzdal dokumenty ku kauze Očistec​.
Kapitola tiež popisuje, ako čelil zastrašovaniu a sledovaniu. Po voľbách v roku 2023 mal obavy, že by ho mohli zadržať, a kvôli tomu dokonca nechával psa v spálni, aby varoval pred možnými útočníkmi. Tieto obavy neboli neopodstatnené, pretože sledoval udalosti, ako zatknutie jeho kolegov – Jána Čurillu, Pavla Ďurku, Štefana Mašina a Milana Sabotu – ktorých zadržali v ten istý deň, keď ich kancelárie prehľadávali pracovníci inšpekcie​.
Daňko sa tiež zamýšľa nad politickými tlakmi, ktorým musel čeliť ako šéf tímu Očistec. Veril, že jeho obvinenia boli účelovo vymyslené a že ich cieľom bolo zastaviť vyšetrovanie závažných trestných činov. Napriek tomu pokračoval v práci na prípadoch, ktoré považoval za kľúčové pre odhalenie organizovaného zločinu v najvyšších vrstvách spoločnosti. V súčasnosti už na polícii nepracuje, ale stále cíti povinnosť bojovať za spravodlivosť a byť nápomocný pri odhaľovaní korupcie​.
Táto kapitola poskytuje detailný pohľad na život Ľubomíra Daňka – od jeho detstva na vidieku až po náročné vyšetrovanie politicky exponovaných káuz, čelil mnohým prekážkam a zastrašovaniu, ale napriek tomu zostal verný svojim hodnotám a poslanie policajta mu zostáva blízke.

---

Kapitola 11. Branko Kišš

Kapitola začína detstvom Branka Kišša, ktorý sa narodil v Bánovciach nad Bebravou a vyrastal tam až do svojich osemnástich rokov. Počas svojho detstva strávil mnoho víkendov a prázdnin v blízkej dedine Dežerice, kde si vytvoril silný vzťah k prírode a zvieratám. Kišš s úsmevom spomína na to, ako krížil dve plemená zajacov, aby dosiahol lepšiu mäsovú výťažnosť a zvýšil odolnosť na choroby​.
Bol vášnivým rybárom a často chodil na ryby s bratrancom už od svojich desiatich rokov. Popri rybačke si opekali a športovali, a tak spojili príjemné s užitočným. Branko sa venoval volejbalu, basketbalu a súťažne zápaseniu, ktoré bolo v Bánovciach veľmi populárne. Na základnej škole sa učiť veľmi nemusel, ročníky končil s vyznamenaním a bavil ho hlavne dejepis, občianska náuka a témy o prvej a druhej svetovej vojne​.
Kišš prešiel základnou vojenskou službou, kde slúžil u výsadkárov v Žiline. Vojenská služba bola pre neho príležitosťou spoznať ľudí z rôznych sociálnych skupín a zvládať náročné fyzické úlohy, ako trojdňové pochody bez jedla a spacáku. Po vojenskej službe sa rozhodol študovať na Strednej policajnej škole v Pezinku. Na rozdiel od viacerých kolegov si štúdium pochvaľoval a bavili ho predmety ako trestné právo, poriadková polícia a služobné zákroky​.
Po skončení štúdia začal pracovať ako vyšetrovateľ v Trenčíne a neskôr v Piešťanoch, kde riešil násilnú a majetkovú trestnú činnosť. Spomína, že práca na okrese bola obrovskou školou – spoznal mnoho svedkov, poškodených a obvinených, a musel sa rýchlo orientovať a rozhodovať. Po siedmich rokoch v Piešťanoch zatúžil po zmene a rozhodol sa prejsť na Úrad boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), kde začal pracovať v Trnave pod vedením Ruda Cádru, ktorý ho výrazne ovplyvnil​.
Jedným z významných prípadov, na ktorých pracoval, bolo rozloženie piešťanskej skupiny piťovcov, ktorú viedol Ľuboš Ferus z Nitry. Kišš spomína, že nadriadení mu vyčítali, prečo sa rozhodol stíhať Ferusa, pretože tento človek mal úzke kontakty s Norbertom Bödörom, ktorý mal vplyvné kontakty na políciu. Nadriadení si údajne mysleli, že Kišš pochopí, koho stíhať a koho nie. Napriek tomu sa rozhodol konať podľa svojich zásad a stíhať aj tých, ktorí mali vplyvné kontakty​.
V roku 2014 bol Kišš "uprataný" na Národnú protidrogovú jednotku, aby sa vyhol citlivým prípadom, ktoré dráždili nadriadených. Neskôr pracoval na najrozsiahlejšej protidrogovej akcii v slovenskej histórii s názvom Venal, kde polícia zadržala takmer sto ľudí, ktorí obchodovali s tvrdými drogami. Skupina dovážala z Poľska tabletky na výrobu metamfetamínu a organizovala výrobu drog v rôznych chatách a skladoch​.
Branko Kišš sa postupne vypracoval na vedúceho oddelenia a neskôr na zástupcu riaditeľa odboru Západ, kde bol známy svojou prísnosťou a profesionalitou. Neskôr musel zo svojej funkcie odísť, pretože šéf ÚBOK Milan Tököly mu oznámil, že jeho odchod bol politicky motivovaný – jeho miesto prebral človek blízky novému vedeniu polície, ktoré sa snažilo zasahovať do jeho vyšetrovaní​.
Kapitola ukazuje Branka Kišša ako človeka odhodlaného bojovať proti organizovanému zločinu aj napriek politickým tlakom a zastrašovaniu, s ktorými sa stretával počas svojej kariéry.

---

Kapitola 12. Damián Imre

Damián Imre prežil detstvo v malej dedinke Koprivnica na východe Slovenska. Imre opisuje, že ako väčšina chlapcov obdivoval akčných hrdinov, ale mal bližší vzťah k zvieratám. Chodil po lesoch a pozoroval život voľne žijúcich zvierat, pričom jeho snom bolo stať sa zoológom a cestovať do Afriky​. Na základnej škole v Giraltovciach bol výnimočný v biologických a chemických olympiádach, hoci sa nikdy nepovažoval za športovca. Rodičia ho namiesto športu prihlásili na klavír, čo však nemal v obľube a po piatich rokoch ho presvedčil, aby tam už nemusel chodiť​.
Imre neskôr študoval na Strednej poľnohospodárskej škole v Košiciach, kde sa venoval veterine. Po skončení strednej školy mal aj skúsenosti so šikanou na internáte, čo ho naučilo trpezlivosti a odolnosti​. V roku 1999 nastúpil na vojenskú službu do Žiliny, kde sa dostal k výsadkárom – čo bol jeho detský sen. Napriek náročnosti výcviku bol hrdý na svoju príslušnosť k elitnému pluku, kde patril k najlepším, čo mu prinieslo aj vyznamenanie od náčelníka generálneho štábu​.
Po vojenskej službe pracoval v zahraničí – najprv v Taliansku a Španielsku, kde sa živil sezónnymi prácami ako zber ovocia. Po návrate na Slovensko začal pracovať na Úrade hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave, kde sa stal národným expertom pre imigráciu, a mal možnosť chodiť na pracovné stretnutia v Rade Európskej únie​.
Neskôr sa pripojil k špeciálnemu útvaru Lynx Commando, kde začal ako analytik. Imre sa podieľal na organizovaní misií, napríklad v Bagdade, kde chránili slovenskú ambasádu. Po roku administratívnej práce si spravil kurz krízového vyjednávania a začal sa zúčastňovať aj na zásahoch. Jedným z najdramatickejších prípadov bola operácia v Liptovskom Mikuláši, kde zadržiavali expolicajta Jána Antošku, ktorý postrelil policajta. Imre sa pokúšal vyjednávať, ale nakoniec museli zasahujúci policajti použiť slzotvorný plyn​​.
Kapitola ďalej popisuje obdobie, keď Tibor Gašpar, vtedajší šéf polície, posielal na Lynx Commando účelové kontroly, aby sa zbavil Štefana Hamrana, vtedajšieho veliteľa Lynx Commanda. Tieto kontroly boli šikanózne a mali za cieľ vytvoriť tlak na útvar. Imre sa stretol s mnohými prekážkami, ktoré vyplývali z politických zásahov do práce polície, ale zároveň veril, že ich práca má zmysel a je dôležitá pre spoločnosť​.
Po voľbách v roku 2023 bol Damián Imre odvolaný z funkcie policajného viceprezidenta a odvelený na Úrad hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave. V novej pozícii sa venoval administratívnym činnostiam a disciplinárnym konaniam. Aj keď túto zmenu nevnímal ako poníženie, bol sklamaný z prerušenia rozbehnutých projektov a plánov, ktoré považoval za kľúčové​.
Táto kapitola poskytuje pohľad na Damiána Imreho ako odhodlaného policajta, ktorý sa snažil plniť svoje povinnosti napriek politickým tlakom a prekážkam, ktoré mu stáli v ceste.

---

Kapitola 13. Štefan Hamran

Štefan Hamran vyrastal v Komárne, v obyčajnej bytovke na sídlisku. Štefan bol súčasťou multikultúrneho prostredia, kde sa na ulici rozprávali striedavo po slovensky a po maďarsky. Podľa jeho vlastných slov nebolo medzi jeho rovesníkmi žiadne napätie, hoci politici v 90. rokoch naznačovali možné národnostné problémy. Táto dvojjazyčná výchova mu poskytla výhodu v dospelosti, keďže mohol plynulo komunikovať v oboch jazykoch​.
Hamran bol od detstva športový typ, ktorý sa venoval zápaseniu. Ako dorastenec to dotiahol až na vicemajstra Slovenska. Bol tiež výborným študentom, ktorý končil každý rok s vyznamenaním a nemusel sa učiť príliš intenzívne – výnimkou boli básne, ktoré sa musel učiť naspamäť. Obľuboval fyziku, dejepis a slovenčinu, no nemal rád matematiku, aj keď tieto predmety považoval za podobné​.
Štefan Hamran prešiel strednou policajnou akadémiou, kde mal vynikajúce výsledky a skončil s červeným diplomom. V tomto období však videl aj množstvo protekcie, kde deti policajných funkcionárov často podvádzali a dostávali sa k výhodám, ktoré boli pre iných nedostupné. Po akadémii dostal ponuku, aby zostal a prednášal, ale rozhodol sa ísť do praxe​.
Hamran pôsobil na Úrade hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave a neskôr sa pripojil k Lynx Commandu, známemu ako slovenskí kukláči. Bol známy svojou prísnosťou a profesionalitou, čo spôsobilo, že nebol vždy obľúbený medzi podriadenými, ale dosahoval vynikajúce výsledky. V Lynx Commande mal na starosti organizovanie misií a zúčastňoval sa na zásahoch, vrátane prípadu únosu Vietnamca, kde bola slovenská polícia podozrivá z účasti na únose​.
Hamran sa stal šéfom Lynx Commanda a neskôr policajným prezidentom. Pri nástupe do funkcie zistil, že polícia bola v katastrofálnom stave – totálne spolitizovaná. Počas vlád Smeru sa často manipulovalo s tým, koho majú vyšetrovať a koho nie. Vyšetrovatelia mohli riešiť len prípady, ktoré boli v súlade s politickými záujmami vládnucej strany, pričom toxické kauzy boli zametané pod koberec​.
Hamran otvorene hovorí o politických tlakoch, ktorým musel čeliť, vrátane útokov zo strany Tibora Gašpara, ktorý ho chcel odvolať z funkcie šéfa útvaru a nahradiť ho „vlastným človekom“. Napriek tomu sa Hamran nevzdal a pokračoval vo vedení útvaru až do roku 2021, kedy rezignoval. Bol tiež šéfom medzinárodnej organizácie ATLAS, ktorá združuje všetky elitné špeciálne jednotky v Európe, čo považoval za obrovskú poctu​​.
Hamran tiež opisuje, ako sa postavil za vyšetrovateľov okolo Jána Čurillu, keď čelili účelovým trestným stíhaniam. Vyjadril svoje presvedčenie, že sú nevinní, a dokonca sa kvôli nim obrátil na generálneho prokurátora Maroša Žilinku, avšak neúspešne. Tvrdil, že celá táto kriminalizácia bola iniciovaná politickými tlakmi a podporovaná oligarchami, ktorí investovali značné sumy do úplatkov, aby zastavili vyšetrovania s politickým pozadím​.
Po voľbách v roku 2023 a zmene vlády Hamran odišiel z funkcie. Tvrdil, že keď sa Fico vráti k moci, tak v polícii skončí, a svoje slovo dodržal. Napriek tomu, že bol presvedčený o výsledkoch a zvyšujúcej sa dôvere verejnosti k polícii, už sa do služby vrátiť nechcel. Zvažoval zapojenie do politiky, keď v eurovoľbách kandidoval za Demokratov, ale strana sa nedostala cez kvórum​.
Táto kapitola podáva detailný pohľad na Štefana Hamrana ako policajného funkcionára, ktorý čelil veľkým politickým prekážkam, ale nevzdal sa svojich zásad a hodnôt, snažiac sa udržať spravodlivosť a transparentnosť v rámci polície.

---

Prečítajte si tiež:

2024-06-22   Ako sa tri statočné ženy postavili mafii...

---

Kauza stíhaných policajtov a organizovaný zločin v chronológii Watson.sk