Obal slovenkojazyčného vydania a pohľad na palárikovský kaštieľ. Foto Fridrich Takács
V čase osmansko-tureckej okupácie Nových Zámkov (1663 – 1685) bolo šuriansko-mederské panstvo majetkom gr. Kaunitza ktorý ešte pred odchodom Turkov začal osídľovať spustošené okolie kolonistami zo svojich veľkostatkov z Moravského Slovácka. Do Medera sa v tom čase prisťahovali aj tri rodiny tesárov z Oravy spod Babej Gury. Ani po ukončení tureckej okupácie nenastal pokoj, povstanie Františka II. Rákócziho a morová epidémia v r. 1708-1710 nedovolili rozvoj oblasti a preto sa grófska rodina Kaunitzov v r. 1730 rozhodla majetky predať gr. Sándorovi I. Károlyimu (l669-1743). Názov obce sa z Neo Kaunitz vrátil na pôvodný Megyer, neskôr Tótmegyer vzhľadom na zmenené zloženie obyvateľstva, ktorého väčšinu tvorili kolonisti zo Slovácka na Morave. S menom nového majiteľa sa spája významný rozvoj šuriansko-mederského panstva, výstavba kostola, prestavba kaštieľa spustošeného vojnami i zavedenie chovu oviec a hovädzieho dobytka. V r. 1752 bola založená 2600-hektárová bažantnica, neskôr žrebčinec. Od roku 1865 na veľkostatku prevádzkovali liehovar, od roku 1871 aj tehelňu. K panstvu patrili dva vodné mlyny.
Ďalšia obec, v ktorej Károlyiovci vlastnili rozsiahle majetky bol Farkasd (Vlčany). Obec silno utrpela počas osmanských nájazdov, najničivejší sa udial v roku 1638, kedy sa obec takmer vyľudnila. Panstvo v roku 1690 kúpil gr. Kaunitz (1655-1705) a pripojil ho ku svojim šuriansko-mederským majetkom. Spolu s nimi ich potom v r. 1730 predal gr. Sándorovi I. Károlyimu. S Károlyiovcami sa aj tu spája významný rozvoj obce, usporiadali urbárske pomery, ich zásluhou získal Farkasd v r. 1794 štatút mesta s právom usporiadania jarmokov. Prispievali na stavby a opravy škôl a materských škôlok, fár, kostolov a to bez rozdielu vierovyznania.
Po zrušení poddanských povinností cisárskym patentom z r. 1853 si mohli roľníci odkúpiť do osobného vlastníctva pozemky, lúky a pasienky, ktoré dovtedy obrábali ako zemepanské majetky. Následne prebehlo sceľovanie pozemkov a takéto duálne hospodárenie na veľkostatkoch a samostatných sedliackych hospodárstvách fungovalo až do r. 1919. Tzv. československá pozemková reforma v niekoľkých vlnách bývalým majiteľom veľkostatkov majetky odňala a začala s usádzaním kolonistov. Tým narušila nielen národnostný profil územia, ale aj citlivú symbiózu keď statkári nemohli ďalej plniť svoje tradičné donačné a patronátne povinnosti voči obciam, cirkvám a školám.
Na jar roku 1945 Károlyiovci pred príchodom Červenej armády emigrovali na Západ, čím sa ukončila ich vyše dvestoročná éra v obciach Tótmegyer (Slovenský Meder) a Farkasd. Kaštieľ bol po prechode frontu vyrabovaný, zmizli všetky cennosti, nábytok i poľovnícke trofeje.
Károlyiovci smerovali na Západ spolu so Sennyeyovcami, rodičmi manželky syna Sándora, ktorí utekali z maďarského hraničného mestečka Sátorújaljaújhely pred postupujúcou sovietskou armádou z východu a prinášali hrozivé chýry o zatýkaní aristokratov a vyčíňaní vojsk. Ich cesta viedla cez Stupavu do juhomoravského Náměstí nad Oslavou, kde bývala dcéra Alica vydatá za grófa Heinricha Haugwitza. Odtiaľ pokračovali do Trockau pri Bayreuthe v Nemecku, potom do obce Kammer am Atterse v Rakúsku. V roku 1950 sa gróf Lajos II. Károlyi s manželkou Hannou napokon usadili v Hornom Rakúsku a v Altmünsteri pri Gmündene. Posledný mederský gróf zomrel 13. mája 1965 a je pochovaný na cintoríne v Altmünsteri pri Traunsee, kde odpočíva i jeho manželka.
Jeho syn Sándor II. Károlyi sa v r. 1950 zamestnal vo firme VOEST ako robotník, od r. 1955 žil a pracoval na veľkostatku v Burgenlande, ktorý rakúske úrady vrátili sesternici jeho otca Johanne Pálffy Erdödy v reśtitúciách. Zomrel v r. 1988. Jeho manželka Marta sa s ním rozviedla v polovici 50-tych rokov.
Marta rod. baronessa Sennyey sa potom vydala za amerického novinára Russela Jonesa a spolu s deťmi presídlili do USA. V roku 2010 vyšli knižne v obmedzenom náklade jej spomienky (pôvodne určené len pre úzku rodinu) pod názvom Bilder meines Lebens.
I. Szabó na stranách 235-270 vytvoril jednu z najzaujímavejších kapitol svojej knihy, keď obsiahlo cituje z rozpomienok Marty Jones, ovd. grófky Károlyi de Nagy Károly, rod. barónky Sennyey de Kis Szennye. Spoznáme podrobnosti úteku z Mederu v posledných dňoch vojny, spomienky na pobyt v Bavorsku a Rakúsku, okolnosti pomoci maďarským utečencom po revolúcii v r. 1956, i okolnosti jej amerického pobytu. Dozvieme sa, že ako manželka prominentného amerického novinára strávila dlhšie obdobie v Jeruzaleme a v Moskve...
Cennou časťou knihy je i podrobné zmapovanie osudov palárikovského statku a kaštieľa. Kým obdobie od r. 1730 do 1918 bolo obdobím rozkvetu staromederského panstva, po r. 1945 nastal jeho rozvrat. Typické socialistické hospodárenie viedlo k postupnej strate kultúrneho i hospodárskeho kapitálu nazhromaždeného za dvesto rokov. U I. Szabóa čítame i nasledujúce riadky:
"V kolektívnej pamäti obyvateľov obce sa zachovali správy o demolácii interiéru a odvlečení niekoľkých rozmerných umelecky hodnotných gobelínov, ktoré vandali použili na provizórnu ohradu pre ošípané. Podobný osud postihol i nábytok, knižnicu a ďalšie zariadenie kaštieľa, z ktorého časť rabujúce bandy zničili, spálili alebo rozkradli. Podľa správ pamätníkov rabujúce skupiny na jeseň v roku 1945 pred kaštieľom urobili vatru a cez okná povyhadzované časti rozlámaného nábytku spálili. Oheň pohltil i mnohé písomnosti a knihy z károlyiovskej knižnice ako „nežiaducu literatúru". Prizerajúci sa mladík videl to barbarstvo a vlastnými rukami vytiahol z horiacej vatry hrubú knihu s názvom Jézus élete, v preklade Ježišov život, ktorá sa po reštaurovaní nachádza v súkromnej zbierke v Palárikove. Hovorí sa, že aj knihy majú svoj osud (Libellae habent suafata)..."
V priestoroch kaštieľa sídlili rôzne socialistické inštitúcie, z nich najpriaznivejší vplyv na zachovanie objektu mali Štátne lesy Palárikovo, neskôr Lesy SR š.p.
Dianie po r. 1989 bolo taktiež rozporuplné, z jednej strany prebiehala rekonśtrukcia kaštieľa a narovnávanie historickej pamäte obyvateľov, z druhej strany hospodárska činnosť zažívala ďalší úpadok a až v poslednom období vidno náznaky priaznivého obratu:
"Opustené objekty živočíšnej výroby i napriek stráženiu boli neprispôsobivými občanmi postupne rozkrádané a devastované. Rentabilita zostávajúcej poľnohospodárskej výroby vzhľadom k rastúcim cenám vstupov a klesajúcim cenám výrobkov klesala a firma sa dostávala do straty, čo postupne viedlo ku krachu, pred ktorým ju zachránil predaj novému majiteľovi.
Po privatizácii štátneho podniku Štátny majetok Palárikovo tretieho decembra 1996 bol podnik premenovaný na Poľno SME, spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.) Palárikovo. Novým riaditeľom spoločnosti akcionárov sa stal Ing. Pavol Hudák.
Rok 2003 bol mimoriadne suchý a teplý, hektárové výnosy pestovaných plodín nízke, čo ekonomickú situáciu zhoršilo natoľko, že akcionári sa rozhodli firmu Poľno SME predať.
Záujem prejavilo niekoľko uchádzačov a nakoniec 100 % akcií odkúpila firma služieb TECH-PROGRES Selice, vlastník firmy AGH-N Nevidzany.
Proces konsolidácie poľnohospodárskej výroby negatívne ovplyvnila nielen slabá úroda v roku 2003, ale i zlý vývoj v chove ošípaných. Spoločnosť sa preto v roku 2004 rozhodla postupne zrušiť chov ošípaných a zamerať sa na intenzívnu rastlinnú výrobu. V období rokoch 2004 až 2006 sa noví majitelia firmy borili so záväzkami z predchádzajúcich rokov. Postupne sa investíciami do pôdy, dobrou agrotechnikou, zakúpením kvalitných hnojív a chemizáciou usilovali obnoviť úrodnosť pôdy. Nasledovali úradnejšie roky a dobrým manažmentom nákupu vstupov do poľnohospodárskej výroby a výhodným predajom výrobkov sa firma Poľno SME začala postupne ekonomicky stabilizovať.
V roku 2008 sa stal Ing. Zoltán Černák prostredníctvom firmy TECH-PROGRES
Bratislava majoritným vlastníkom spoločnosti Poľno SME. V roku 2011 sa rodina Černákovcov stala výlučným vlastníkom spoločnosti."
Autor publikácie a gr. József Károlyi
Autor nám ponúka i zaujímavý pohľad na spoločenské aktivity potomkov grófskej rodiny vo svojej bývalej patrii. Najfrekventovanejším a najpopulárnejším hosťom býva gr. József Károlyi (syn Marty a Sándora Károlyiových). Jeden z fokusov spolupráce sú aktivity v rámci medzinárodných stretnutí poľovníkov CIC, keďže myšlienka založiť medzinárodnú organizáciu na ochranu poľvnej zvery vznikla kedysi práve na mederskom panstve Károlyiovcov.
Koncom r. 2005 sa v palárikovskej bažantnici uskutočnila famózna poľovačka organizovaná J. Károlyim s účasťou aristokratov z okolitých štátov a následnou spomienkovou omšou slúženou za zomrelých členov grófskeho rodu Károlyiovcov.
Miestami stretnutí Palárikovčanov s príslušníkmi rodu Károlyiovcov bývajú i prezentácie publikácií o obci, rodákoch či poľovníctve.
Od 13. decembra 2012 je gróf József Károlyi čestným občanom Palárikova. Pri tejto príležitosti s ním autor knihy urobil interview, ktoré bolo publikované v palárikovských obecných novinách Naše noviny č. 6/2012.