Je podnetná nielen preto,že sa vôbec zaoberá touto tabuizovanou témou, ale aj preto,lebo predstavuje svojim spôsobom didaktickú šablónu podľa ktorej sa na Slovensku "varia" dejiny dodnes. Výborne sa na nej dajú odsledovať protimaďarské stereotypy, ktorými slovenská historiografia tradične zľahčuje, alebo obchádza kontinuálnu snahu ČSR meniť etnické zloženie území obyvaných menšinami, ktorých najvypuklejśím prejavom bola snaha vyhnať maďarské obyvateľstvo z krajiny v r. 1945-48. Tým že "násilnou" nazýva "maďarizáciu" (a ako príklad menuje Apponyiho školské zákony(!) zavádzajúce výuku štátneho jazyka), na obete etnického násilia - obmedzovania, vydierania, zastrašovania, okrádania či masového vyháňania z krajiny už akosi neostáva priestor ani príhodné epitetá... V podobne prevrátenom historickom zrkadle prestávajú platiť zákony elementárnej logiky a ani čas neplynie chronoligicky -  autor môže dôjsť naozaj k celkom ľubovoľným vývodom... Napr. zo záverov L. Kočiša vyplýva, že menšinová otázka na súčasnom Slovensku  (kde sa určite nerieši "socialisticky") je principiálne neriešiteľná...

---

PhDr. Ladislav   K o č i š  CSc., K problematike slovensko-maďarských národnostných vzťahov v dejinách Nových Zámkov In:  Zborník Ústavu marxizmu-leninizmu pri Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre 1/1971, str. 87-98
1. Otázka   národného    charakteru   Nových Zámkov
Národnostná problematika je v Nových Zámkoch odjakživa zložitá, keďže mesto obývali predovšetkým Slováci a Maďari, zameriame sa na problematiku slovensko—maďarských národnostných vzťahov z niektorých aspektov. V dejinách mesta hľadáme odpovede na rôzne problémy, ako je otázka národného charakteru mesta, otázka národnej sebarealizácie obyvateľstva a otázka vzťahu Maďarov k ČSR.
Kľúčovou otázkou v Nových Zámkoch je problém všeobecného označenia mesta podľa národnosti. Doteraz prevládala mienka, že Nové Zámky boli odjakživa maďarské. História dokazuje, že táto otázka je zložitejšia a skúmanie pomeru počtu slovenského a maďarského obyvateľstva nás privádza k iným záverom.
Nové Zámky boli od svojho založenia protitureckou pevnosťou. Z toho obdobia nemáme o počte a zložení obyvateľstva Nových Zámkov presnejšie údaje a ťažko by bolo urobiť si o tom spoľahlivejší obraz. Počet obyvateľstva značne závisel od počtu tých príslušníkov hradnej stráže, ktorí tu bývali aj so svojimi rodinami. Časté zmeny a kolísanie stavu hradnej stráže robili počet obyvateľstva veľmi menlivým. Okrem toho na hrade často nachádzali trvalejší útulok aj okolití obyvatelia, ktorí sa sem skryli pred útočiacimi vojskami.
Okolie Nových Zámkov malo na začiatku XVII. storočia hustejšiu sieť osídlenia ako dnes. Tvorili ju obce Bánovská Kesa (Bánov), Udvard (Dvory nad žltavou), Nyárhíd, Lék, Gyorok, Gúg, Andód (Andovce), Meder (Palárikovo), Bajč, Čiky atď. Po stránke národnostnej mali tieto obce prevažne maďarské obyvateľstvo. V dôsledku tureckého pustošenia niektoré obce zanikli a okolie Nových Zámkov bolo väčšinou vyľudnené. Za tureckej okupácie prevládalo v Nových Zámkoch turecké obyvateľstvo. Po ústupe Turkov  apo povýšení Nových Zámkov na mestečko (1691) začína sa ich trvalé osídľovanie. Na výzvu arcibiskupa Juraja Séchényho prichádzajú sem Madari, Slováci ale aj príslušníci iných národov.  Do Nových Zámkov a okolitých obcí sťahovali sa vo veľkom počte slovenské rodiny z Bratislavskej, Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Turčianskej stolice, prípadne z Moravy. Príčinou sťahovania slovenských poddanských rodín do týchto končín bol sociálny útlak.  Prisťahovali sa i maďarskí občania z rôznych častí krajiny.
V okolí Nových Zámkov prevládalo pred tureckým pustošením maďarské obyvateľstvo. Bánovská Kesa bola ešte roku 1569 takmer čisto maďarská, z 38 mien sedliakov bolo 36 maďarských prlezvísk. Roku 1604 bývali aj v Mederl prevažne občania maďarskej národnosti a v polovici XVII. storočia bola táto obec pustou. Podobne možno hovoriť o Šuranoch a Várade (Nitriansky Hrádok)[1] . Koncom XVII, a začiatkom XVIII. storočia prichádzali sem slovenskí a moravskí prisťahovalci a uvedené obce sa stali úplne slovenskými.
Roku 1706 R. Bercsényi v liste Fr. Rákóczimu uvádza už Tót-Keszl (Slovenská Kesa) a Tót-Megyer (Slovenský Meder)[2].
Národnostné zloženie obyvateľstva Nových Zámkov sa na rozdiel od okolitých obci ustálilo až o niekoľko desaťročí neskoršie. Roku 1700 bolo v Nových Zámkoch 138 maďarských a 58 [3] slovenských rodín. V dôsledku vojnových udalostí za povstania Františka Rákócziho IL poklesol počet maďarských rodín na 85, kým počet slovenských rodín sa stále zvyšoval. Bolo to akési druhotné osídlenie z okolitých slovenských obcí. Mnohí prisťahovalci   z okolia, spoznajúc výhody osídlenia v mestečku, sa po niekoľkých rokoch presťahovali do Nových Zámkov. Uvedieme niektoré zo slovenských priezvisk prisťahovalcov, ktorí prišil z Bánovskej Kesy: Barak, Jakubec, Oršulík, Popelko, Švajda; zo Slovenského Medera: Maizon, Príhoda, Procházka,
Suchán; zo Šurian: Brestovský, Fabo, Škorec. [4] Takto sa v polovici XVIII. storočia počet slovenského a maďarského obyvateľstva vyrovnal. Toto národnostné zloženie obyvateľstva sa udržalo v podstate až do obdobia maďarizácie. Pre Nové Zámky je charakteristické, že v  rôznych súpisoch sa miešajú slovenské mená s čisto maďarskými. Sú to väčšinou i dnes všeobecne známe priezviská v meste. Vymenujeme niekoľko z nich:  [5] slovenské priezviská: Antalík, Blaškovič, Gálik, Hlavička, Chmelár, Hrebíček, Krajčír, Tomášek; maďarské priezviská: Berényi, Bodoki, Pataki, Ujvári, Veršegi, Virág.
Vyrovnaný pomer medzi slovenským a maďarským obyvateľstvom potvrdzujú ďalšie údaje. Kanonická vizitácia z roku 1779 uvádza, že Maďari a Slováci sú skoro v rovnakom počte. Kanonická vizitácia z roku 1755 upravila bohoslužby v tom zmysle, že maďarské bohoslužby budú sa odbavovať vo farskom kostole a slovenské u františkánov. [6] Dôležité dokumenty mestečka, ktoré panovník potvrdil roku 1802, boli v meste vysvetlené v jazyku maďarskom a slovenskom.[7]  Najstaršie historicko-zemepisné práce uvádzajú i slovenský názov mestečka (M. Bel: Nové Zámky, A. Vályi: Nové Zámki).
Vyrovnaný pomer medzi počtom Slovákov a Maďarov sa udržal vyše sto rokov. Novozámčan Pavol Hamar, predseda miestnej sporiteľne, vo svojom opise mesta z roku 1863 píše: "V 900 domoch je asi 9 OOO obyvateľov, z ktorých polovica je maďarská, polovica slovenská.[8] Jeho konštatovanie pokladáme za objektívne, lebo sa zhoduje s údajmi iných a menovaný mal možnosť dokonale poznať hospodárske a spoločenské pomery mesta rým viac, že sa s nimi zaoberal. Aj Jozef Nagy vo svojom miestopise Nitrianskej župy z roku 1864 tvrdí o počte Slovákov a Maďarov to isté, čo P. Hamar. [9]
Do tohto vyrovnaného národnostného zloženia radikálne zasiahla maďarizácia. Národnostný zákon z roku 1868, ktorý uznával len "uhorský národ", znamenal začiatok maďarizácie. Od roku 1883 výraznú maďarizačnú činnosť vykonával Hornouhorský vzdelávací spolok v Nitre (FEMKE). Od roku 1890 nasleduje násilná maďarizácia, do ktorej spadal aj Apponyiho školský zákon, podľa ktorého deti sa mali naučiť za štyri roky v škole po maďarsky. V práci "Nyitra Vármegye" sa konštatuje, že pomocou verejnej správy, zásluhou energického vedenia škôl a činnosťou FEMKE pomaďarčovanie navidomoči napreduje.[10] Do maďarizácie sa zapájala aj miestna tlač. Týždenník "Ersekujvár és Vidéke" podporoval maďarizačné heslo "Nové Zámky Debrecínom Nitrianskej župy"; roku 1888 v tomto časopise konštatovali, že "premena  pokračuje nezadržateľne, otec ešte Slovák, ale deti sú už Madari." [11]   V inom čísle písali,
že keď Slováci nechcú počúvať na "triezve napomenutie..., prečo neopustia túto krajinu, ktorej su na hanbu?"[12]
Na maďarizačnej národnostnej politike sa v rôznych formách zúčastňovalo aj vedenia mesta. Roku 1885 sa mestská rada uzniesla, že obyvatelia, ktorí majú domovské právo na vidieku, musia mesto opustiť, lebo sú mu vraj na ťarchu. V uznesení sa uvádza, že vo väčšine prípadov ide o nával slovenských rodín do mesta.[13] Takto boli vlastne mnohí Slováci násilím vyháňaní z mesta.

V dôsledku násilného pomaďarčovania, ale aj administratívnym zásahom, počet Slovákov v Nových Zámkoch veľmi poklesol. Keď sme v rokoch 1863-1864 hovorili o vyrovnanom počte Slovákov a Maďarov, štatistické údaje z roku 1880 uvádzajú 8 138 Maďarov a 1 526 Slovákov.
Tieto údaje treba brať s rezervou, lebo nie je možné, aby sa za 16 rokov (1864-1880) prevažná väčšina Slovákov pomaďarčila, skôr možno predpokladať, že údaje o národnosti sa zapisovali svojvoľne. To isté možno predpokladať aj o údajoch z roku 1910, ktoré vykazovali 14 838 Maďarov a 964 Slovákov. Celú maďarizačnú politiku treba pokladať za násilný, ale dočasný zásah do národnostného zloženia Nových Zámkov, ktorého skutočný stav pre skreslené štatistické údaje nemožno presnejšie určiť.
Po vzniku ČSR nastal v Nových Zámkoch značný pohyb obyvateľstva. Niekoľko sto rodín odišlo do Maďarska a na ich miesto prichádzali slovenské a české rodiny. Značný prílev štátnych zamestnancov  a odborníkov zo slovenských a českých krajov, ako aj návrat mnohých pomaďarčených rodín k slovenskej národnosti zmenili národnostné zloženie v prospech slovenského obyvateľstva a krikľavé dôsledky maďarizácie sa pomerne rýchlo odstránili, lebo napr. kým roku 1910 počet maďarského obyvateľstva bol 91,4 % a slovenského len 5,9 %, roku 1921 Slováci a Česi tvorili 41,3 %  a Maďari 49,6 % obyvateľstva. Za buržoáznej republiky národnostný vývoj pokračoval v prospech slovenskej národnosti, takže roku 1930 bolo v meste 9 561 obyvateľov slovenskej a českej národnosti a lO 193 Maďarov. Dá sa predpokladať, že tento proces pokračoval, a koncom prvej CSR sa počet  oooch národností opäť vyrovnal.
Za maďarskej okupácie Horthyho režim obnovil reakčnú národnostnú politiku bývalého Rakúsko-Uhorska. Perzekúcia národností a existenčné znemožňovanie donútili veľa ľudí opustiť okupované ósemie. Z Nových Zámkov takmer úplne odišli Česi a odsťahovalo sa aj mnoho Slovákov. Železničiarska kolónia zostala ľudoprázdna. Takto sa národnostné zloženie obyvateľstva zmenilo v prospech maďarského obyvateľstva. Podľa maďarského sčítania ľudu koncom roku 1938 bolo v meste 19 386 Maďarov a 2 088 Slovákov. Týmto údajom však nemožno celkom veriť, lebo niektorí sčítací komisári snažili sa vykázať čím viac občanov maďarskej národnosti, prípadne niekoľkí Slováci sa hlásili k maďarskej národnosti z existenčných dôvodov.
Po oslobodení v r. 1945 sa otázka maďarskej menšiny stala veľmi zložitou. Mnohí občania maďarskej národnosti stratili československé štátne občianstvo i zamestnanie a niekoľkí z nich museli opustiť územie ČSR. Od odsunu maďarskej menšiny však československá vláda upustila, lebo medzitým sa v Maďarskej republike začala úspešne rozvíjať ľudovodemokratická revolúcia, čím vznikli predpoklady pre iné riešenie maďarskej otázky. Pravda, tí
maďarskí občania, ktorí sa po Viedenskom rozsudku prisťahovali na zábrane územie, museli do 2. VI. 1945 Nové Zámky opustiť. [14]   Mnohých občanov maďarskej národností poslali na rôzne práce do Čiech, kde po odsune nemeckej menšiny bol veľký nedostatok pracovných síl. V záujme zabezpečenia chodu verejného a hospodárskeho života v meste prisťahoval sa do Nových Zámkov značný počet Slovákov zo stredného a severného Slovenska.
Postupne sa pristúpilo k čiastočnému riešeniu otázky maďarskej menšiny výmenou obyvateľstva a reslovakizáciou. Koncom februára 1946 uzavrela ČSR s Maďarskom zmluvu o výmene obyvateľstva. V N0vých Zámkoch sa zriadila Oblastná úradovňa presídľovacleho úradu. Presídľovanle začalo sa v máji 1947. Prvý transport prišiel do Nových Zámkov z mesta Békéščaby na ovenčenom vlaku. Tým istým vlakom odišiel prvý transport novozámockých presídlencov do Maďarska. Slovenských presídlencov vedenie mesta slávnostne privítalo a uhostilo. Presídlenci dostali jednorazový osídľovací príspevok, ktorý napr. pri štvorčlennej rodine bol Kčs 4 OOO. V rámci tejto akcie pre sídlilo sa z Nových Zámkov do Maďarska 295 rodín. Prisťahovalo sa 244 rodín v počte vyše 1 500 osôb, ktoré prevzali domy a pôdu po vysídlených Maďaroch vo výmere 45 % novozámockého chotára. [15]
Povereníctvo vnútra začalo v júni 1946 akciu reslovakizácie u tých občanov maďarskej národnosti, ktorí mohli dokázať svoj slovenský pôvod. Reslovakizácia u mnohých bola však len východiskom z núdze a zostala čiste formálnou. V Nových Zámkoch reslovakizovalo 12 tisíc osob. [16]
V dôsledku uvedeného národnostného pohybu a rôznych akcií v rámci národnostnej politiky národnostné zloženie mesta sa oproti stavu za maďarskej okupácie opäť zmenilo. Prevládajúcou zložkou novozámockého obyvateľstva sa stali občania slovenskej národnosti.
Z uvedeného národnostného vývoja v Nových Zámkoch vyplýva, že počet slovenského a maďarského obyvateľstva bol celkove vyrovnaný. Do národnostného zloženia mesta radikálne zasiahla maďarizačná politika Uhorska a reakčná národnostná politika horthyovského Maďarska, ktoré zapríčinili väčšie výkyvy v národnostnej štruktúre. K vyrovnávaniu početnej sily uvedených etnických skupín prispela ČSR. Celkove možno súhlasiť s tým, že Nové Zámky vo svojej histórii nemali vyhranený charakter slovenského alebo maďarského mesta, ale boli mestom národnostne zmiešaným, v ktorom v súčasnosti začína prevládať slovenské obyvateľstvo.

2. Otázka   sebarealizácie  etnických skupín

Otázka sebarealizácie etnických skupín od najstarších čias súvisela s ich sociálnym rozvrstvením. Početné zoznamy a súpisy svedčia o tom, že slovenské obyvateľstvo bolo sociálne slabšie ako maďarské. Maďarské obyvateľstvo obrábalo väčšiu výmeru usadlostí a vlastnilo väčší počet hovädzieho dobytka a koní. Dokazuje to najmä Gúgska ulica s maďarským obyvateľstvom. Na druhej strane Slovenská ulica, i keď bola počtom domov najväčšou ulicou mesta, bola obývaná sociálne slabšími Slovákmi, ktorí hospodárili na menších výmeroch pôdy a vlastnili menej záprahových zvierat; chovali však viac oviec. [17]   V radoch slovenského obyvateľstva bolo i viac želiarov a podžéliarov.
Po politickej stránke nachádzame už z roku 1749 zmienku o tom, že novozámockí gazdovia sa pokladali za "dobrých Maďarov a nositeľov úradu." [16] Môžeme predpokladať, že napriek vyrovnanosti počtu Slovákov a Maďarov vedenie mesta mali v rukách bohatší občania maďarskej národnosti.
V oblasti vzdelávania mail väčšie možnosti Maďari. Mali k dispozícii nižšie a neskoršie i stredné školy s vyučovacím jazykom maďarským. Novozámockí Slováci, napriek svojmu veľkému počtu, nemali do vzniku CSR ani školu najnižšieho stupňa.
O rovnakých možnostiach možno azda hovoriť v náboženskom živote, kde Slováci i Maďari mali svoj kostol.
Na sklonku feudalizmu zvlášť vyniká osobnosť a dielo Antona Bernoláka, ktorý pôsobil v Nových Zámkoch 16 rokov ako dekan a škôldozorca. Okrem toho sa venoval práci v pobočnom stánku Slovenského  učeného tovarišstva v Nitre. V Nových Zámkoch dokončil svoje životné dielo, päťjazyčný "Slowár".
O všestrannej činnosti A. Bernoláka vieme dnes uŽ viac ako pred niekoľkými rokmi. Karol Markovič, šuriansky obvodný dekan, objavil 13. apríla 1961 na povale novozámockého farského kostola časť Bernolákovej knižnice a Bernolákov archív. [19]   Je to cenný prínos pre dôkladnejšie poznanie osobnosti a životného diela A. Bernoláka. Z knižnice sa zachovala len časť, 174 zväzkov.
Na základe nájdeného písomného materiálu možno tvrdiť, že A.  Bemolák venoval pozornosť aj rôznym odvetviam poľnohospodárstva. O tom svedčí jeho rukopis o poľnohospodárskej náuke. Keď sa počas vojen šírili nákazlivé choroby, vydal Bemolák vlastnoručný obežník, ako majú veriaci týmto chorobám čeliť [20] A. Bemolák ovládal niekoľko rečí. Nájdený písomný materiál dokazuje, že vedel nielen po latinsky, po maďarsky a po nemecky, ale aj po
francúzsky.
A. Bemolák sa venoval väčšinou svojej jazykovednej činnosti a menej sa zapájal do verejného života. Od toho ho pravdepodobne odrážal chladný postoj mestského vedenia k jeho osobe. To mohlo mať dve príčiny. Práve v tom období vyostroval sa boj medzi mestom a arcibiskupstvom. A. Bemolák, ako zamestnanec cirkvi, upadol do nemllostl vedenia mestečka. Druhou príčinou toho, že A. Bemolák bol v očiach mestského vedenia menej obľúbený, bola jeho činnosť slovenského národovca. Miestne slovenské obyvateľstvo malo však k nemu veľmi úprimné vzťahy.
Anton Bemolák, ktorý svojou činnosťou posilnil slovenské národné povedomie v Nových Zámkoch, natrvalo sa zapísal do ich dejín. Československá osvetová jednota pri príležitosti 11O. výročia jeho smrti odhalila r. 1923 nad jeho hrobkou na čelnej strane kaplnky sv. Trojice pamätnú tabuľu s týmto textom:
"Tu odpočíva Anton Bemolák. Umrel ako r. kat.  farár, dekan a škôldozorca v Nových Zámkoch. Muž o úrad vysoko zaslúžilý, literárnou činnosťou vynikajúci. Narodil sa 4. okt. 1762 v Slanici na Orave, zomrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch. Večná sláva mu, pamäť v národe!"
Obdobie maďarizácie veľmi obmedzilo slovenské obyvateľstvo v jeho národnej sebarealizácii. Maďarizácia však narážala na veľký odpor novozámockých Slovákov, ktorí viedli národný boj v náboženskej oblasti. Vodcom novozámockých Slovákov bol roľník Ján Majzon, ktorému na jeho rodnom dome v Slovenskej ulici odhalili r. 1928 pamätnú tabuľu. [21]
Slováci pri náboženských obradoch volili rôzne metódy boja. Keď napr. v kostole zakázali slovenský spev a farár začal kázať po maďarsky, Slováci kostol demonštratívne opustili. [22] Podobne sa správali aj pri posviacke obilia a oddelene chodievali aj na Šaštínsku púť. Tak isto sa zachovali i na procesii, oddelili sa od ostatných a stojac na boku, muži s klobúkom na hlave, prejavovali svoj odpor. V kostole i na pohreboch dochádzalo k trápnym situáciám, keď organista sa snažil spievať po maďarsky, kým veriaci po slovensky. Napokon Slovákov vytláčali i z františkánskeho kostola, ktorý býval ich oporou. Pri "provokácii" Slovákov 15. X. 1915 františkánsky kostol vyprázdnili a 8 Slovákov odsúdili pre poburovanie na peňažitú pokutu 400 korún.
Na posilnenie slovenskej jednoty vydal J. Majzon roku 1912 v Skalici slovenskú modlitebnú knižku. Slováci v katolíckom krúžku sa snažili hovoriť po slovensky, i keď zlomyseľní ľudia označovali preto tento krúžok za hniezdo panslavizmu. [23]

Obdobie buržoáznej CSR zabezpečilo pre slovenské obyvateľstvo po prvýkrát v histórii mesta normálne predpoklady národného života. Slováci dostali slovenské ľudové školy, meštiansku školu i gymnázium. V rokoch 1927-1938 vydávali svoj miestny časopis Slovenský juh. Založili si miestnu odbočku Matice Slovenskej. Agilnú činnosť vyvíjala Československá osvetová jednota. Kultúrny život mesta spestrovali spevácke, hudobné a divadelné krúžky.
Treba spomenúť, že i občania maďarskej národnosti mali dostatok možností pre svoj národný a kultúrny život, ktoré v plnej miere využívali. [24]
Maďarská okupácia mesta zhoršila postavenie Slovákov. Žandárstvo a štátna polícia hneď v prvú noc z 8. na 9. XI. 1938, robili raziu u vplyvnejších občanov slovenskej národnosti. Niektorých poslali do internačných táborov, iných dali pod policajný dozor. Časť obyvateľstva, ovplyvnená šovinizmom, začala rozbíjať výkladné skrine a rabovať obchody, majiteľmi ktorých boli Česi, alebo Slováci. Niektorým z nich ublížili i na tele. [25]
Nové vedúce osobnosti mesta sledovali vyhranenú nacionalistickú a revizionistickú politiku. Napr. dr. Gábor Rézler, námestník mešťanostu a neskoršie novozámocký mešťanosta, roku 1939 povedal: "Stopu, pamiatku, chyby, ducha dvadsaťročnej českej vlády treba vykántriť - to je mojím cieľom.[26]
Maďarská vláda postupne obmedzovala alebo likvidovala slovenské školy a existenčne  poškodila, prípadne zničila mnoho Slovákov.
Oslobodenie ČSR r. 1945 prinieslo pre občanov slovenskej národnosti nové nádeje v oblasti národného a kultúrneho rozvoja. Po krátkom období obmedzovania maďarského obyvateľstva socialistický štát zabezpečil spravodlivé riešenie národnostnej otázky a vytvorenie dobrých predpokladov pre priaznivý rozvoj slovenského 1 maďarského obyvateľstva.
Uvedený stručný historický prehľad svedčí o tom, že obyvatelia slovenskej a maďarskej národnosti mali pre svoju národnú a kultúrnu sebarealizáciu veľmi rozdielne podmienky. Kým občania maďarskej národnosti mali takmer stále dobré predpoklady pre národný a kultúrny rozvoj, pre slovenských občanov vytvoril potrebné podmienky len československý štát.
Uhorská a horthyovská vláda sa ukázali ako reakčné režimy a existenčne ohrozovali slovenské obyvateľstvo. Tým viac treba ceniť nerovný, ale húževnatý boj novozámockých Slovákov o svoju národnú existenciu.

3. Maďarské  obyvateľstvo  nástrojom revizionisticke] politiky   za   buržoáznej ČSR

Maďarskú menšinu u nás tendenčné ovplyvňovala horthyovská revizionlstlcká propaganda, ktorá sa snažila o obnovenie hraníc "Veľkého Maďarska". Odvádzala pozornosť od sociálnych pomerov v Maďarsku a hlásala, že príčinou biedy je malé Maďarsko. Heslo "Okyptené Maďarsko nie je krajina, celé Maďarsko je raj" (Csonka Magyarország - nem ország, egész Magyarország - mennyország)  stalo sa modlitbou žiakov na školách v Maďarsku. [27] Pod vplyvom revizionisticke j politiky v deň maďarského štátneho sviatku (15. marec)
a na sv. Štefana (20. august) maďarskí veriaci spievali každoročne v novozámockých kostoloch maďarskú hymnu. [28]
Revizionizmus sa   snažili šíriť aj pod pláštikom viery. Spočiatku pred svätodušnými sviatkami usporadúvali v Nových Zámkoch tzv. prosebné procesle za "oslobodenie" Maďarov spod Československa." [29] V tomto smere pracovala vtedy Maďarská maloroľnícka strana. Určité vytriezvenie spôsobil na krajinskom zjazde sociálnodemokratickej strany v Nových Zámkoch prejav maďarského delegáta dr. Imrich Györkyho, ktorý povedal, že v politickom a spoločenskom živote Maďarska panujú "stredoveké pomery" a maďarským sociálnym demokratom radil, "aby sa nepozerali jedným okom na Budapešť, ale oboma na Prahu".
Rok 1927 znamenal začiatok aktívnejšieho revlzlonizmu. Anglický lord Rothermere napísal viac článkov, v ktorých žiadal revíziu trianonskej mierovej zmluvy. Takto sa začala tzv. Rothermerova akcia. Starosta mesta dr. Ján Holota hovoril v rozpočtovom výbore snemovne o utláčaní maďarskej menšiny v ČSR.
Proti Rothermerovej akcii sa zdvihla vlna odporu. 25. septembra 1927 usporiadala Slovenská Liga s organizáciami politických strán na Bernolákovom námestí protestný tábor ľudu, ktorý odsúdil revizionisticke útoky proti celistvostl ČSR. Scotus Viator, anglický publicista, navštívil v lete 1928 Nové Zámky a konštatoval neopodstatnenosť revlzionistickej propagandy o útlaku maaďarskej menšiny. Maďarom radil, aby zanechali "politiku vystrájania", a Slovákom, aby odstraňovali "nedorozumenia".[31]
Boj za revíziu hraníc však neutíchol, ale sa stupňoval. Krajinská kresťanská socialistická  strana usporiadala 30. 11. 1932 v Nových zámkoch za účastí 1 500 delegátov krajinský kongres, na ktorom sa popredný pracovník maďarskej menšiny, veľkostatkár Ján Eszterházy, domáhal revízie hraníc, za čo ho odsúdili na 1O dní väzenia [32]. Maďarská národná strana usporiadala 15. VI. 1933 ďalšiu revizionistickú akciu, na ktorej sa zúčastnila hlavne mládež z blízkych maďarských obcí. Na zhromaždení v revizionistickom duchu rečnil krajinský poslanec a statkár Andor Jaross. Po zhromaždení asi päťstočlenný sprievod demonštroval mestom a prevolával okrem iného aj heslo "Nech žije revízia!" Účastníci sprievodu mali biele košele, zelené kravaty a na kabátoch červené papierové ruže. Organizátori akcie boli odsúdení na strnásťdenné väzenie. [33]   Pred touto revizionistlckou akciou (11. VI. 1933), ale aj po nej
(17.VL 1933) boli v meste mohutné protirevizionistické zhromaždenia Slovákov. [34]
V decembri 1933 navštívil Nové Zámky aj minister zahraničných vecí dr. Eduard Beneš, ktorý vo svojom prejave o medzinárodnej politike zdôrazňoval jednotu ČSR a odmietol revíziu hraníc.
Kvôli presadzovaniu revizionistického programu spojila sa Krajinská kresťanská socialistická strana s Maďarskou národnou stranou. Obe strany sa zlúčili 21. VL 1936 v Nových Zámkoch za účasti delegátov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Zjednotená maďarská strana bola riadená z Budapešti. Na Jej pokyn maďarskí a ukrajinskí nacionalistickí vodcovia, ako Esterházy, Szüllo, Brady a Fencik, vytvorili jednotný front pre diverzantskú činnosť. [36] Takto maďarský revizionizmus prispel svojím podielom k zániku ČSR.
Zrada domácej i medzinárodnej buržoázie umožnila mníchovský rozsudok, ktorý znamenal prvý krok k rozbitiu ČSR a k svetovej vojne. Miestne maďarské noviny priniesli k mníchovskému rozsudku komentár, podľa ktorého smúti jedine český národ a znáša svoj tragický osud. [36] Poslanci a senátori Maďarskej zjednotenej národnej strany, medzi nimi i starosta mesta dr. Ján Holota, vydali 7. X. 1938 uznesenie, kde sa odvolávajú na  sebaurčovacie právo a žiadajú pripojenie južného Slovenska k Maďarsku. [37] Viedenským rozsudkom z 2. XI. 1938 sa rozhodlo o pripojení južného Slovenska k Maďarsku.
Deň po Viedenskom rozsudku sa prejavil nacionalizmus v meste, keď pri Sokolovni zbúrali pomník československých legionárov. Po tomto čine Slováci 4. XI. 1938 odviezli nákladným autom Bernolákovu sochu do Žiliny, aby ju zachránili pred zničením.
K pripojeniu Nových Zámkov k Maďarsku došlo dňa 8. XI. 1936. Maďarské veliteľstvo prišlo na čele žandárov, vojska a úradníctva. Pred mýtnym mostom ich privítal miestostarosta a predseda národnej rady Jan Ölvedi. Ako prví prešli mostom a slávobránou žandári a za nimi vojsko na čele s generálom Gustávom Hennyeim. Vpochodovali Špitálskou (dnes ulica L P. Pavlova) a Štefánikovou ulicou (dnes ulica Obrancov mieru) na Hlavné námestie, kde ich vítalo asi 20 tisíc ľudí. Mesto bolo vyzdobené kvetinami a zástavami. Na zhromaždení ľudu slávnostný prejav mal minister Andor Jaross. V priebehu osláv sa prítomní dožadovali pripojenia Bratislavy k Maďarsku a zatracovali Prahu ("Vesszen Prága!").  Generál Gustáv Hennyei vyhlásil, že zatiaľ nebude spokojný, kým sa neobnoví "Veľké Maďarsko".  Čo vyjadrovalo vyvolávané revizionisticke heslo 'Všetko naspäť!" (Mindent vissza!). Manifestanti
sa rozišli v neskorých večerných hodinách. Prevažná väčšina maďarského obyvateľstva bola nadšená, ale Slováci a Česi smútili za republikou. [38]

Príchodom maliarskej armády ukončilo sa obdobie buržoáznej ČSR v Nových Zámkoch.
O politickej a nacionalistickej činnosti maďarskej menšiny v Nových Zámkoch možno povedať, že v prevažnej väčšine podľahla maďarskej revizionistickej politike a stala sa jej povoľným nástrojom pri oslabovaní a postupnom likvidovaní ČSR. Boli to však komunisti, i maďarskí, ktorí ešte v septembrl 1938, pozdvihli svoj hlas na obranu ČSR.
Postoj maďarského obyvateľstva k buržoáznej ČSR dokazuje, že národnostná otázka je veľmi zložitá a chúlostivá vec. Vyžaduje riešenie v socialistickom duchu, aby menšinové obyvateľstvo bolo po stránke politickej, hospodárskej a spoločenskej uspokojené. Len tak možno s ním rátať ako s pevnou zložkou morálnopolitickej jednoty československého ľudu.

---

Poznámky:
[1] A. Petrov, Příspěvky k historické demograíii Slovenska v XVIII.-XIX. století,  Praha I928, 61.
[2] Archivum Rákóczianum VI. 108.
[3] Kálmán Haiczl, Érsekújvár múltjából, Érsekujvár 1932,   10 5.
[4] Okresný archív Nové Zámky, MAG 3OO/17 56.
[5] Okresný archív Nové Zámky, MAG 3OO/17 56.
[6] K. Halczl.   cd.,  249.
[7] Okresný archív Nové Zámky, MAG 2/1802.
[8] P. Hamar, Érsekújvár, Nyitra megyei mezöváros leírása. István bácsi Naptára.   1863.  109.
[9] J. Nagy.  Nyitra Megye jelyírása, Komárom 1864. 124.
[10] Magyarország Vármegyéi és Városai.  Nyitra vármegye. Budapest 1898. 175.
[11] Érsekújvár és Vidéke 29. 7. 1888
[12] Érsekújvár és Vidéke 4. 7. 1886
[13] Okresný archív Nové Zámky, MAG 104/1885.
[14] L. Kočiš. Nové Zámky v minulosti a súčasnosti. Bratislava 1967. 110.
[15] Okresný archív Nové Zámky, MNV R 248/1950.
[16] Okresný archív Nové Zámky, SK Plen. 362/1949.
[17] Okresný archív Nové Zámky, MAG 58/17 48.
[18] Okresný archív Nové Zámky, MAG 67/17 49.
[19] K. Markovič - V. Gajdoś, Neznámy Anton Bernolák, Duchovný pastier XXXVII, 1962.13-17
[20] V.  Gajdoš, O  Bernolákových rečových znalostiach, Duchovný pastier XXXVII, 1962. 151-153.
[21] L.  Kočlš, c.   d., 89.
[22] Érsekújvár és Vidéke 4. 7. 1886
[23] Kis Magyar Alföld,  17. VI. 1906.
[24] L.  Kočiš, c. d., 88-90.
[25] Pamatná kniha mesta Nových Zámkov, kap. III., 58.
[26] Gy. Thury, A Felvidék városai, Érsekújvár, 8.
[27] A magyar nacionalizmus kialakulása és története, Budapest 1964, 295.
[28] Štátny archív Nltra, TI XII.- 32/1928
[29] Štátny archív Nltra, ŽNL - 6358/1931 prez.
[30] Okreaný archív Nové Zamky, OÚR 8/1932 prez.
[31] Slovensky juh, 2. VI. 1928.
[32] Okresný archív Nové Zámky, OÚ 942-1935 prez.
[33] Okresný archív Nové Zámky, OÚ 491-1934 prez.
[34] Slovenský juh, 1O., 17. VI. 1933.
[35] A magyar nacionalizmus kitxlakulása és története,  368, 370.
[36] Ersekujvár és Vidéke, 9. X. 1938.
[37] Érsekujvár és Vidéke, 9. X, 1936.
[38] Pamätná kniha mesta Nových Zámkov, kap, III, 23.

Literatúra:
Varsík, B. Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach, Bratislava 1940.
Ersekujvár és Vidéke, 1885-1944.
Kis Magyar Alföld, 1906-1911.
Slovenský juh, 1927-1938.
Recenzovala:
Doc PhDr. Darina  Lehotská, CSc. Univerzita Komenského v Bratislave