Vieme, že za dobrý vtip, v texte, či vo výstižnej karikatúrnej kresbe sa dá veľa skryť ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý „odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí, reakčné úsilie imperialistických mocností a vedenie boja proti nim, prípadne sa v ňom pretraktovala komunálna satira.“ Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že i napriek ich snaženiam triafať do čierneho ich príspevky boli cenzurované, avšak ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo voľnejšia politická atmosféra, či demokratickejšie obdobie, Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti (!)
Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda mamonu  bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politickému marazmu, v ktorom práve žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez politickej, inzertnej i distribučnej podpory i napriek  svojej opodstatnenosti na trhu neudržal.
A ak sa zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira najmä politického podfarbenia sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme.
Humoristický chlebík, hoci  v malých dávkach ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný, pritom vieme, aký pozitívny a liečivý účinok v človeku vyvoláva  v podobe endorfínu a psychologicky vie zvládnuť aj ťažšie životné situácie, ako ktorékoľvek zamrežované dvere väznice.
Milan Kupecký, humorista