Cukrová repa
(Beta vulgaris L. var. saccharifera) po krátkom pokusnom pestovaní v rokoch 1800—1810 nastúpila svoju víťaznú cestu v poľnohospodárstve na Slovensku až v treťom desaťročí 19. stor., teda v období, keď hospodárstva na Slovensku boli odkázané na nové finančné zdroje. Pestovanie tejto novej priemyselnej plodiny sa stalo jedným — a domnievame sa, že hlavným — z hľadiska finančných zdrojov. Odborná literatúra už koncom tridsiatych rokov minulého storočia dokazuje, že pestovanie cukrovej repy je oveľa výnosnejšie ako napr. pestovanie obilnín.
Podľa výpočtov dlhoročných pestovateľov výnos z 25 uhorských jutár cukrovej repy sa rovná
111 uhorským jutrám obilnín.[1] Ale pestovaním cukrovej repy, patriacej do skupiny okopanín, mnohonásobne sa zvyšovalo množstvo poľnohospodárskych prác. Táto nová plodina si vyžadovala aj zvýšenú starostlivosť pestovateľských zásahov. Túto skutočnosť si uvedomovali pestovatelia už na začiatku pestovania cukrovej repy a rešpektovali ju. Snažili sa čo najdôkladnejšie pripraviť pôdu pod sejbu tejto plodiny a čo najlepšie ju obrobiť. Náročnosť cukrovej repynaagro-techniku veľmi zvýšila množstvo práce na repných hospodárstvách a nútila pestovateľov pomáhať si rozličnými mechanizmami a strojmi. Prvé stroje v poľnohospodárstve na Slovensku sa objavujú práve v spojitosti s pestovaním cukrovej repy.
Vo vývoji prác v súvislosti s obrábaním cukrovej repy v období rokov 1830—1918 rozlišujeme dve etapy. Prvá etapa trvala od r. 1830 asi do konca šesťdesiatych rokov 19. stor., teda do zavedenia jednotenia. Túto etapu charakterizuje neustále hľadanie čo najvýhodnejších spôsobov sejby a obrábania. Spôsoby obrábania, ktoré sa v tejto etape ukázali najvhodnejšie, nemenili sa ani v nasledujúcej (druhej) etape, t. j. od konca šesťdesiatych rokov do r. 1918. V druhej etape sa dostáva do popredia záujmov pestovateľov otázka skvalitnenia už zaužívaných procesov obrábania. Táto snaha úzko súvisela s ďalším lisilím pestovateľov, t. j. vyprodukovať buľvy s vyšším obsahom cukru.
Dejiny mechanizácie prác pri pestovaní cukrovej repy možno rozdeliť tiež do dvoch etáp. Prvú etapu mechanizácie (roky 1830—1867) charakterizujú okrem všeobecného uplatnenia rozličných drevených mechanizmov aj pokusy so zavedením prvých kovových obrábacích strojov. Už koncom tejto etapy sa prejavuje snaha skonštruovať taký univerzálny obrábací stroj, ktorý by sa mohol používať ako pri okopávaní, tak aj pri vyberaní (zbere) cukrovej repy. V druhej etape mechanizácie obrábacích prác (roky 1868—1918) ide o skvalitnenie ručného náradia a obrábacích strojov; začali sa používať parné stroje (parné pluhy a piecky).
Je známe, že cukrová repa je velmi náročná na agrotechniku. Uvedomovali si to pestovatelia už na začiatku jej pestovania a veľký dôraz kládli na jej starostlivé a kvalitné obrábanie, najmä na prípravu pôdy. [2]
Pôdu pod sejbu cukrovej repy prvý raz zorali už v jeseni. Na jar orbu zopakovali, ale tak, že brázdy jarnej orby križovali brázdy orby jesennej. Dobre skyprenú pôdu ešte dôkladne pobránili a povalcovali vo vedomí, že dokonalá príprava pôdy je najdôležitejšou podmienkou dobrej úrody[3].
Za orbou nasledovalo riadkovanie. Medzi riadkami vynechali medzeru širokú 27—30 cm. Semeno cukrovej repy siali len do dobre pohnojenej pôdy. Na hnojenie používali okrem maštaľného hnoja vápno, popol a kostnú múčku. Na sejbu

používali jednoduchý, volmi ťahaný, na káre poštavenýmechanizmus (obr. 1). Hlavnou súčiastkou tohto mechanizmu bol vydierkovaný, semenom naplnený valec, ktorý sa pomaly otáčal okolo svojej osi tak, aby semeno z valca vypadávalo v určitej vzdialenosti. Pred valec namontovali ostré čerieslo žliab-kovitého tvaru, ktoré vyhlbovalo pre semeno 2 —3 cm hlbokú brázdu. Najdokonalejší druh tejto sejačky vytrhával súčasne aj burinu. Brázdy po sejbe krížom presekli.
Cukrovú repu okopávali dvojakým spôsobom, a to ručnými a záprahovými pieckami (obr.
2). Už v tomto období pozorovať snahu skonštruovať taký univerzálny obrábací stroj, ktorý by sa mohol používať jednak pri okopávaní, jednak pri vyberaní cukrovej repy (obr. 3). Pri okopávaní mechanizovanú a ručnú prácu striedali tak, že prvé a tretie okopávanie robili pomocou plečiek, druhé, štvrté a piate ručne. Cukrovú repu po dozretí vykopávali motykou. Okopávanie pieckami zaviedli pri okopávaní cukrovej repy. Prvé železné piecky v Uhorsku vôbec začali používať pri ošetrovaní cukrovej repy v Sol-čanoch, okr. Topoľčany. Piecku na konský záprah dal dopraviť do Solčian vr. 1833 Francúz A. F. Berliér, riaditeľ tamojšieho cukrovaru, ktorý, ako sám píše, dal jeden kus vyhotoviť podľa francúzskeho vzoru vo Viedni a druhý priamo v Solčanoch.[4]
Prvé kovové pluhy v poľnohospodárstve sa na Slovensku začali používať pri orbe pôdy, pripravovanej pod sejbu cukrovej repy, a to začiatkom päťdesiatych rokov 19. stor. Boli to tzv. Vidacsove anglické pluhy. Pôdu pod cukrovú repu zorali hlboko.[5]
Po orbe pôdu dôkladne pobránili (po dĺžke i po šírke). V päťdesiatych rokoch siali ručne. Pri tejto tzv. štvorcovej sejbe vyznačili 21 —26 cm štvorce
a semeno ukladali do rohov štvorca (obr. 4).[6]
Na vyznačenie riadkov mali k dispozícii jednoduchý drevený mechanizmus, ktorý sa skladal zo silnej drevenej latky dlhej približne 80 cm. Na túto latku namontovali 3 motyky, ktorými sa vyznačovali riadky. Stredná motyka bola stabilná, dve okrajové pohyblivé[7].
Na veľkých hospodárstvách siali cukrovú repu sejačkami, napr. na veľkostatku v Palárikove (predtým Slovenský Meder), kde používali tzv. Garettove sejačky[8].
Strojová sejba vyžadovala viac semena a po nej bolo potrebné pôdu dobre povalcovať. Vznikol tým aj nový úkon — jednotenie (pretrhávanie) cukrovej repy. Táto tzv. riadková sejba bola na sklonku päťdesiatych rokov ešte zvláštnosťou. Cukrovú repu okopávali aj vtedy obyčajne trikrát až päťkrát.
Odborná literatúra, ktorá sa zaoberá pestovaním cukrovej repy, vyzdvihuje aj v druhej etape jej pestovania, t. j. v rokoch 1867—1918, ako zásadnú požiadavku dobrej úrody starostlivú prípravu pôdy a zdôrazňuje jej rozhodujúci význam. Dôkladná príprava pôdy, pretože tu ide o dĺžku buľvy 20 — 25 cm vyžadovala predovšetkým hlbokú orbu, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia používala zväčša len pod cukrovú repu.[9]
V skúmanom období boli známe dve formy hlbokej orby, a to záprahovými a parnými pluhmi. Parné pluhy začali zavádzať iba v osemdesiatych rokoch;[10] dosiahnuté výsledky sa zaznamenávali aj centrálne. Odborná literatúra zachytáva výsledky hlbokej orby z konca osemdesiatych rokov minulého storočia celkove z 89 veľkostatkov. V tabuľke 1 uvádzame iba majetky zo Slovenska.[11]
Z uvedených údajov vidíme, že hlbokú orbu používali zväčša pod okopaniny> predovšetkým pod cukrovú repu. Hlbokú orbu aj koncom minulého storočia použili len na malú časť celkovej ornej plochy veľkostatku, ale celú ornú plochu, pripravenú pod cukrovú repu, zorali vždy hlboko. V repných výrobných oblastiach hlbokú orbu používali na väčšej výmere plôch než v iných výrobných oblastiach (v Nitrianskej, Bratislavskej a Tekovskej župe až 47 %, kým napr. na Veľkej uhorskej nížine iba na 40 %). Hlboká orba sa v prvých rokoch uskutočňovala do hĺbky 28—30 cm, neskoršie do hĺbky 35 — 40 cm.[12]
Priekopníkmi v zavádzaní hlbokej orby parnými pluhmi na Slovensku boli repárske veľkostatky. Prvý parný pluh na Slovensku pracoval na majetku Kuffnerovcov v Sládkovičove v r. 1881; v r. 1883 si kúpili druhý pluh.[13]
Na majetkoch A. Stummera v Nitrianskej župe začali používať parné pluhy v r. 1890; použili ich však už na celú osevnú plochu veľkostatku, podobne ako na majetkoch Schoellerovcov v Tekovskej župe.[14]
Vplyvom dôkladnej orby (pravda, aj iných faktorov, ako napr. používanie priemyselných hnojív)
vzrástla úroda z jedného katastrálneho jutra na majetkoch A. Stummera v Horných Obdokoviciach od r. 1877 do r. 1901 až o 42 %.[15]
S najdokonalejšou prípravou pôdy pod cukrovú repu sa stretávame na majetkoch cukrovaru v Sládkovičove na sklonku
19. storočia. Odborná literatúra ju pozná ako „dioseckú" metódu (Diószeg = Sládkovičovo).[16] Jej špecifickosť je v tom, že dokonale vyhovuje osobitným nárokom cukrovej repy na pestovanie, ale vyžaduje veľké investície, veľa záprahov a strojov. Preto ju mohli používať iba veľké a finančne silne fundované hospodárstva.
Odborníci sládkovičovského majetku veľa rokov pozorovali, že cukrová repa vyžaduje dôkladne a rovnomerne skyprenú pôdu. Jej horné vrstvy, kde sa dostane semeno, majú byť lepšie uľahnuté, vlhkejšie ako pri sejbe iných plodín,
a pôda po sejbe sa má dobre pritlačiť k semenám.Pracovný postup uvedenej metódy bol takýto: Pôdu v jeseni hneď po zobratí predplodín zorali, pohnojili a znovu zorali parnou oračkou do hĺbky 27 cm. Jarné práce si rozdelili na dve etapy: 1. hlbokú jesennú orbu, tak skoro, ako to len počasie dovolilo, pobránili, aby sa vlhkosť zadržala;
2. pooranú pôdu kyprili, a to dvojakým spôsobom: ak jesenná orba bola kvalitná, stačilo kypriť po dĺžke a po šírke repných polí, ale ak jesenná orba bola menej kvalitná, muselo sa častejšie kypriť a prevzdušňovať; ošetrovanie sa ukončilo valcovaním. Vlhkosť potrebnú na klíčenie semien a vzchádzanie rastlín dosiahli tak, že bránili a valcovali tesne pred sejbou.
Sejačku používanú pri tejto metóde prispôsobili špeciálnym požiadavkám „dioseckej" metódy tak, že na každé čerieslo namontovali špeciálny valec (vo váhe 40—45 kg), aby sa zem čo najtesnejšie pritlačila na semeno (obr. 5).[17]
Pri skorej sejbe uvedenou metódou zasiali semená do hĺbky 1,5 cm; pri sejbe neskoršej siali do hĺbky až 2 — 2,5 cm. Siať začali obvykle v prvých aprílových dňoch.
Zvláštnosťou „dioseckej" metódy je, že sa zameriava na zachovanie vlhkosti pripravovanej pôdy. Pretože najlepšie vyhovovala cukrovej repe, ujala sa začiatkom 20. storočia aj na iných repných hospodárstvách.[18]
Ošetrujúce zásahy cukrovej repy aj v období rokov 1867—1918 pozostávali z jednotenia a okopávania. Odborná literatúra neustále zdôrazňuje význam kvalitného okopávania cukrovej repy, pretože v tom vidí najväčšiu záruku jej pestovateľského úspechu. Odporúča okopávať až päťkrát, podobne ako to robili v Sládkovičove, no všeobecne sa okopávalo iba trikrát.[19] Na väčších
majetkoch, napr. na majetkoch cukrovaru v Sládkovičove, po druhom ručnom okopávaní skyprili pôdu záprahovými pieckami.[20]
Prevažnú časť obrábacích zásahov v celom skúmanom období vykonávali ručne, ale úsilie mechanizovať obrábací proces badať už od začiatku pestovania cukrovej repy. Toto úsilie sa neustále stupňovalo v posledných dvoch desaťročiach minulého storočia. Úsilie zmechanizovať práce pri pestovaní cukrovej repy malo celouhorský charakter a dokonca sa vypisovali konkurzy na skonštruovanie rozličných obrábacích strojov. Slovenský poľnohospodársky časopis Obzor v r. 1872 uvádza správu zo svetovej výstavy v Budapešti, ktorá vypísala konkurz na skonštruovanie sejačky, piecky, vyorávača cukrovej repy, špeciálnej motyky a špeciálneho rýľa. Odmenu v hodnote 11 700 zl. zložili cukrovarníci.[21]
Župné poľnohospodárske spolky repných oblastí na popularizáciu týchto obrábacích strojov usporiadali súťaže, v ktorých najaktívnejšie boli poľnohospodárske spolky Nitrianskej a Tekovskej župy.[22]
Úsilie o zmechanizovanie pestovania cukrovej repy sa po r. 1867 uberalo dvoma smermi. Prvý smer sa sústredil na konštruovanie ručného náradia, urýchľujúceho ručné práce, kým smer druhý sa usiloval o vytvorenie rozličných obrábacích strojov. Odborná literatúra propagovala mechanizáciu pestovania cukrovej repy, pravda, okrem jednotenia,[23] na ktorého urýchlenie a skvalitnenie odporúčala špeciálnu krátku motyku, používanú pôvodne na sládkovičovskom majetku Kuffnerovcov (obr. 6).[24]
Na urýchlenie prvého okopávania slúžili motyky (podobajúce sa hrab-liam) vhodné na okopávanie až niekoľkých riadkov; všeobecne sa používali na sládkovičovskom majetku Kuffnerovcov.[25] V poslednej štvrtine minulého storočia už poznali niekoľko druhov ručných a záprahových plečiek (obr. 7).[26]
Na väčších repných majetkoch používali záprahové piecky (obr. 8). Napr. na majetkoch grófa M. Eszterházyho pri Galante na prelome minulého storočia mali až 20 záprahových plečiek a 2 parné piecky. Mali však aj 700 motýk, pretože ručné okopávanie pokladali za kvalitnejšie.[27] Preto na Schoellero-vých majetkoch v Tekovskej župe okopávali iba ručne.[28]
V r. dal riaditeľ sládkovičovského cukrovaru a majetku Karol Kuffner

patentovať univerzálny repný obrábací stroj, ktorý sa na uvedenom majetku všeobecne používal. Týmto strojom mohli cukrovú repu jednotiť naprieč a súčasne kypriť pôdu.[29] Posledným, ale najťažším a veľmi zdĺhavým úkonom bolo vyberanie a čistenie cukrovej repy.
Preto úsilie o zmechanizovanie aj týchto úkonov bolo opodstatnené. Propagácia týchto strojov sa začína už v osemdesiatych rokoch 19. stor., pretože rýchle rastúce náklady na poľnohospodárske práce nútili pestovateľov hľadať možnosti ako ich lacnejšie vykonávať.
Skonštruovalo sa viac druhov ručných a záprahových vyorávačov. Používali sa na väčších repných majetkoch zväčša od deväťdesiatych rokov minulého storočia.[30]
Pestovatelia cukrovej repy pri propagovaní týchto vyorávačov neustále vyzdvihovali vynikajúce výsledky dosiahnuté rozličnými vyorávačmi na Morave a v Čechách, kde za jeden pracovný deň vyorali cukrovú repu z 1,5 až 2,75 ha[31] (obr. 9).
Škoda, že nemožno zistiť, v akej miere sa tieto vyorávače používali na Slovensku. Pravdepodobne sa veľa nepoužívali, pretože cukrovú repu aj v prvom desaťročí 20. stor. na Slovensku, napr. na majetkoch grófa M. Eszterházyho pri Galante, vykopávali ručne (obr. 10 a 11).[32]
Iniciatíva mechanizovať čistenie cukrovej repy nepriniesla nijaké praktické výsledky pretože cukrovary nepreberali strojom očistenú repu Stroj na čistenie cukrovej repy sa podobal strúhadlu na ceruzy. Podľa pôvodného projektu mali ho vyrábať v dvoch veľkostiach. Pri pokusoch na vačsom struhadle dvaja robotníci očistili denne až 50 q cukrovej repy (obr. 12). [33]
Pestovatelia cukrovej repy mali veľké ťažkosti s rozhadzovaním priemyselných hnojív, ktoré sa od osemdesiatych rokov minulého storočia všeobecne používali pri pestovaní cukrovej repy. Známym a obľúbeným strojom na veľkostatkoch bola špeciálna sejačka, ktorá súčasne so sejbou rozhodila aj priemyselné hnojivo. Túto sejačku skonštruoval správca želiezovského majetku J. Morávek. Sejačka rozhodila priemyselné hnojivo po oboch stranách v strede vydierkovaného lievika. Semená vypadávali cez tieto dierky do čistej, nepohnojenej pôdy.[34]
Oboznámili sme sa s výsledkami iniciatívy mechanizovania prác pri pestovaní cukrovej repy. V závere však musíme podotknúť, že výsledky konštrukčných prác boli oveľa ďalekosiahlejšie, než do praxe zavedené mechanizované pestovateľské úkony. Je síce paradoxné, že na jednej strane pestovatelia cukrovej repy sa neustále sťažovali na nedostatok pracovných síl, no na strane druhej obrábacie stroje v plnom rozsahu nevyužívali. Jedinou príčinou tejto skutočnosti je už spomínaná agrotechnická náročnosť cukrovej repy. A pretože v období, keď sa zvyšovali nároky na kvalitu tejto plodiny a obrábanie strojom nedosiahlo kvalitu ručného obrábania, pestovatelia nemohli kvalitnú prácu nahrádzať prácou menej kvalitnou.
[1] Gemeinnützige Blätter zur Belehrung und Unterhaltung, Praha 1830, 249. Társalkodó, Pest 1833, e. 8. 31, článok Mikuláša Lačného.
[2] Magyar Gazda, Pest 1833, II, 181 a 1841, 513.
[3] Magyar Gazda, Pest 1847, 327.
[4] Pressburger Ahrenlese zur Belehrung und Unterhaltung, Bratislava 1833, č. 64. Wiener, M.: A magyar cukoripar fejlodése, Budapešť 1902, I, 118.
[5] Gazdasági Lapok, 1856 II, 538.
[6] Wiener, M.: cit. dielo I. 290.
[7] Gazdasági Lapok, 1854, 364.
[8] Wiener Landwirtschaftliche Zeitung 1875, 366 uvádza aj obraz tzv. vylepšeného druhu Qarettovej sejačky, vyprojektovanej v poľnohospodárskej strojární grófa Károlyiho v Palárikove.
[9] Rovara, F.: Répatermelés, Budapešť 1902, 86^87. Kôztelek, 1896, 1565.
[10] Prvú parnú orbu v Uhorsku vykonali v r. 1861 na území bývalej Bratislavskej župy v Kopčanoch (teraz Kittsee v Rakúsku). Pozri: Gazdasági Lapok, 1861, 403 a 439, Pester Lloyd, 1887 é. 287.
[11] Cseráhti, S.: A mélymúvelés hazánkban, Budapešť 1891, dodatok VII a VIII.
[12] Cserháti, S.: cit. dielo 60. Pozsonymegyei Gazdasági Egyesúlet Évkonyve, Bratislava 1882, 119. Kerpely, K.: A cukorrépa mini iparnovény, Budapešť 1890, 90.
[13] Wiener, M.: cit. dielo I. 512.
[14] Ruffy, P.: Barsvármegye gazdasági leírása, Budapešť 1901, 36
[15] Köztelek, 1902, 1931, uvádza nasledujúce údaje (v q):

[16] Cserháti, S.: Újabb tapasztalatok a cukorréjmterrnelés köréből, Budapest 1906, 11 - 17. A Magyaróvári Gazdasági Akadémia Évkönyve, Magyaróvár 1911, 72 — 75. Köztelek, 1908, 1407-1409.
[17] Sejačku projektovali odborníci v Sládkovičove. Pozri: Wiener, M.: cit. dielo II. 787.
[18] Magyar cukoripar, 1905 z 15. augusta, 15.
[19] Obzor, 1873, 142, 1891, 73, 1896, 107-108.
[20] Tamze, 101.
[21] Obzor 1872, 95.
[22] Gazdasági Lapok, 1891, 260 a 635. Ruffy, p.: cit. dielo 40.
[23] Köztelek, 1900, 1795.
[24] Linhardt, Gy.: A cukorrépatermelés a kisgazdák szempontjából, Budapest 1912, 14.
[25] Köztelek, 1893, 491.
[26] Ako napr. tzv. Sakova univerzálna záprahová plečka.
[27] Rovara, F.: Galánthai és fraknói gr. Eszlerházy Mihály uradalmai, Bratislava 1902, 36.
[28] Ruffy, P.: cit. dielo 37.
[29] Köztelek, 1911, 1388.
[30] Piecky, vyorávače a iné poľnohospodárske stroje vyrábali poľnohospodárskych strojov v Dvore pri Šuranoch. Pozri: Wiener Landwirtschaftliche Zeitung, 1873, 496. Wiener, M.: cit. dielo I, 522.
[31] Gazdasági Lapok, 1889, 352, 1891, 55, 80, 483-484.
[32] Rovara, F.: Galánthai.. ., 115.
[33] Köztelek, 1898, 1876-77 a 1405.
[34] Wiener Landwirtschaftliche Zeitung, 1899, 489 — píse o tom sám J. Morávek. Köztelek, 1910, 611. Wiener, M.: cit. dielo, II, 787.