Kniha týždňa: Ján Štrasser, Život na tekutých pieskoch. Rozhovory s Martinom M. Šimečkom (N Press 2024)
Oto Psenak 
25-04-14 
1,099 
Kniha rozhovorov s publicistom Martinom Šimečkom, otcom predsedu strany Progresívne Slovensko, je skvelé čítanie, dialóg s osvieteným intelektuálom, ako sme si ostatne zvykli na besedách s ním, ktorými pomerne často hosťuje po celom Slovensku. Inteligentná empatická osobnosť ktorá vyznáva hodnoty liberálnej demokracie, slobody, osobnej zodpovednosti a života v súlade s ideálmi i za cenu príkorí. Rezko sa vyhraňuje voči Igorovi Matovičovi, populistu, ktorý podľa neho vrátil k moci R. Fica. Za zdroj degradácie rovnako považuje aj dedičstvo mečiarizmu. Ako istý orientačný bod slúži masarykovská demokracia, lebo "vtedy sme mali šťastie na štát, ktorý síce nebol dokonalý, ale postavený na hodnotách". V ďalšom sa pokúsime o kritickú reflexiu tejto osobnosti, lebo nech sa to radšej dozvie od nás - parafrázujúc Vysockého - že tento kapitán sa nikdy nestane majorom...
Martin M. Šimečka – demokrat s ručením obmedzeným
Kniha Život na tekutých pieskoch je portrétom intelektuála, ktorý celý život kráča s morálnym kompasom slovenskou politickou krajinou – no často ho ovláda viac presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, než schopnosť kritickej reflexie. Martin M. Šimečka, ktorého Ján Štrasser v knihe vyspovedal, sa prezentuje ako nositeľ étosu pravdy a mravnosti. Lenže – ako ukazuje pozornejšie čítanie – tieto pravdy sú silno selektívne. A tekuté piesky, ktoré Šimečka používa ako metaforu pre slovenskú nestabilitu, sám nevie (alebo nechce) preskúmať až k pevnému podlažiu.
Namiesto analýzy – intelektuálne skratky
Kniha je miestami pútavá a cenná ako svedectvo o formovaní jednej generácie disidentov a intelektuálov. Šimečka výstižne pomenúva mečiarizmus, kritizuje Orbána, Putina či Matoviča – no zásadne obchádza hlbšie historické vrstvy slovenských „tekutých pieskov“. Okolnosti založenia Československa v roku 1918 sú tabu.
Podľa Šimečku je pod tekutými pieskami pevné podložie demokratickej tradície prvej ČSR. Republiky ktorá stála na hodnotách. Na rôznych klamstvách, krivých prísahách a ústavných fikciách. A či etnogenéza dnešnej korupcie nesiaha práve ku kupovaniu lojality majetkom ulúpeným "nepriateľským" skupinám obyvateľstva? Nemá dnešná slovenská stranícka politika svoj predobraz v systéme "hradní pětky", lihové afére a politických sinekúrach?
Aká pýcha môže nechať zabudnúť na zodpovednosť ČSR za vydanie svojich židovských príslušníkov Hitlerovi a povojnové vyháňanie Maďarov a transfer kombinovaný s vraždením sudetských Nemcov?
Svetlý intelektuál zdá sa úplne zabudol na tretinu obyvateľov i časť územia o ktoré sme prišli... Tieto otázky v knihe nezaznejú – hoci Šimečka má nepochybne zázemie aj erudíciu na to, aby sa nimi zaoberal. Koniec koncov azda si vypočul nejaké rodinné historky od rodinných príslušníkov, ktorí boli pri tom... No neotvára ich. Podobne sa vyhýba analýze kontraselekcie – ak tu po sto rokov boli odmeňovaní lojálni na úkor čestných, prečo sa teraz čudujeme?
Obsedantná figúra nepriateľa: Igor Matovič
Jedným z najvypuklejších rysov knihy je obsedantná nenávisť voči Igorovi Matovičovi. Šimečka ho vykresľuje ako psychopatického populistu, zodpovedného za smrť ľudí počas pandémie, za rozvrat verejnej dôvery a za návrat Fica. Tento obraz je jednostranný až karikatúrny – a výhodne prehliada fakt, že to bolo práve Progresívne Slovensko, ktoré svojím diletantizmom vo voľbách 2020 vyhodilo do koša 7 % demokratických hlasov a dostalo do vlády Sme rodinu Borisa Kollára. Šimečka úplne obchádza zodpovednosť PS za vznik vládnej väčšiny bez nich. Keby sa PS/Spolu dostali do parlamentu, jednak Matovič by nikdy nezískal takú moc, jednak by sa Maroš Žilinka nestal generálnym prokurátorom a § 363 by nesabotoval prácu justície. To nebol dôsledok Matoviča, ale zlyhania PS. Problém nie je Matovič ale PS plné neschopákov.
Dejiny, ktoré mohli byť – ale nie sú
Šimečka sa v knihe často vracia k osudom svojho otca Milana Šimečku – vývoj od komunistického idealizmu po disidentstvo opisuje citlivo a dôstojne. No pri starých otcoch, zvlášť pri Eduardovi Frišovi, sa otvárajú otázky, ktoré kniha ignoruje. Friš bol advokát, ktorý sa v roku 1938 ocitol v Sovietskom zväze – v čase, keď tam utečencov zo strednej Európy zatvárali na Gulag ako špiónov. Ako to, že s Frišom zaobchádzali inak? A práve téma spolupráce s Ruskom a by si zaslúžila trocha pouvažovať. Nielen porovnanie osudov Friša s takým Štefanom Majorom alebo Bedřichom Reicinom by bolo zaujímavé, ale pouvažovať o koreňoch proruského sentimentu a úteku od slobody od Štúra cez dr. Čarnogurského až po dr. Harabina a mgr. Rostasa.
Z tohoto mráčka nezaprší...
Život na tekutých pieskoch je čítanie, ktoré ukazuje obraz morálne konzistentného, no elitársky uzavretého intelektuála, ktorý verí v demokratický étos, no zároveň selektívne potláča niektoré kľúčové historické aj súčasné pravdy. Šimečka vie výborne písať o svojom „vnútri“, ale nevie rozkročiť svoje chápanie pravdy mimo mantinelov svojej vrstvy.
Na povrchu pôsobí ako dedič Havlovho humanizmu, ale v skutočnosti je liberálom s ručením obmedzeným – odsúdeným byť porážaným každým populistom, ktorý dokáže prehovoriť k skutočným úzkostiam voličov.
Prečítajte si tiež:
2024-02-07 Test Borbélyom
2023-09-17 Trefa do čierneho. Progresívne Slovensko natočilo volebné video s L. Borbélyom