Korupcia na slovenský spôsob: Systémový bias slovenskej historickej obce pri interpretácii dejín korupcie

Oto Psenak    26-03-18    277

V marci 2026 vyšlo nové číslo Historickej revue s témou „Korupcia, naša národná“ a podtitulom sľubujúcim pohľad na nepotizmus, klientelizmus a úplatky v dejinách Slovenska. Nešlo o prvý pokus slovenských historikov zmapovať tento fenomén – v roku 2015 Historický ústav SAV vydal kolektívnu monografiu Korupcia, editorsky vedenú Petrom Šoltésom a Lászlóom Vörösom, ktorá si kládla ambíciu poskytnúť vedecky podložený, historicky zakotvený prehľad korupčných javov od 18. storočia po súčasnosť. Obe publikácie prinášajú cenný faktografický materiál. Pri pozornom čítaní sa však v ich naratívnej architektúre prejavuje niečo, čo možno nazvať systémovým biasom: tendenčná asymetria v tom, ako autori hodnotia korupčné javy v rôznych historických obdobiach. Uhorské pomery sú opakovane rámcované ako „systémová“ korupcia, kým skutočne centralizovaná, štátotvorná a majetkovo masívna korupcia československého obdobia je prezentovaná miernejšie, bez porovnateľnej analytickej ostrine. Tento článok sa pokúša túto asymetriu pomenovať a vyložiť, prečo je problematická.

Uhorská korupcia: decentralizovaný svet pod verejným dohľadom

Články Tomáša Januru o nepotizme v Liptovskej, Oravskej a Spišskej stolici v 18. storočí, ako aj rozsiahle state Petra Šoltésa o volebnej korupcii v dualistickom Uhorsku, podrobne dokumentujú mechanizmy rodinkárstva, kupovanie hlasov, kortešačky a zneužívanie úradnej moci. Sú to dôkladné, archívne podložené štúdie. Problém nie je v tom, čo opisujú – ale v tom, ako to rámcujú.
Materiál, ktorý sami autori citujú, totiž ukazuje niečo podstatne zložitejšie než „systémovú korupciu“. Janurova analýza odhaľuje lokálne a župne sprostredkovaný systém moci, v ktorom sa nepotistické „pavučiny“ budovali zdola nahor, na základe pokrvných vzťahov, sobášnych stratégií a majetkového zázemia konkrétnych šľachtických rodov. Podžupani si vytvárali „rodinnných“ úradníkov, ale tento proces bol obmedzený demografickými faktormi (počet detí, náboženské vierovyznanie), majetkovým statusom, kontrolou zo strany Kráľovskej miestodržiteľskej rady a – čo je kľúčové – pravidelnými voľbami, v ktorých mohli striedajúci sa podžupani nepotistické siete narušiť. Samotný Janura dokumentuje, ako podiel „rodinnných“ úradníkov cyklicky stúpal a klesal, ako sa niektorí podžupani aktívne snažili budovať nepotizmus a iní ho nezdedili, a ako koncom 18. storočia tento systém výrazne upadal v dôsledku profesionalizácie, migrácie šľachty do južných stolíc a vymierania potomstva.
Šoltésov článok o volebnej korupcii v Uhorsku je ešte výrečnejší v tom, čo nevdojak priznáva. Voľby v Uhorsku boli síce sprevádzané kupovaním hlasov, kortešačkami, hosťovaním a nátlakom – ale celý tento proces sa odohrával vo verejne pozorovateľnej politickej súťaži, pod intenzívnym dohľadom tlače, satirických časopisov a verejnej mienky. Šoltés sám cituje rozsiahlu kritickú publicistiku – od Zsigmonda Keménya cez satirický Černoknážník po nemeckojazyčné denníky v Čechách – ktorá podrobne informovala o volebných excesoch. Samotná skutočnosť, že tieto praktiky boli verejne diskutované, karikované a kritizované, svedčí o tom, že uhorský systém disponoval mechanizmami, ktoré korupciu síce nedokázali eliminovať, ale zabezpečovali jej viditelnosť. Porotné súdy, volebné súdnictvo (zákon č. 15/1899), opozičná tlač a parlamentná kontrola – to všetko boli inštitúcie, ktoré uhorskú volebnú korupciu síce neeliminovali, ale permanentne vystavovali verejnému svetlu.
Napriek tomu autori opakovane používajú jazyk „systémovej“ povahy tejto korupcie. V Historickej revue Šoltés konštatuje, že korupčné voľby a politizovaná štátna i župná správa sa „bez výraznejších pokusov o reformu udržali až do posledných uhorských volieb v roku 1910“. V monografii z roku 2015 sa obdobné hodnotenia nachádzajú aj v textoch Andrása Ciegera. Jazyk „systémovosti“ tu slúži na to, aby vyvolal dojem štruktúrálnej zahnilosti – no materiál, ktorý ho má podložiť, dokumentuje skôr decentralizovanú, župne sprostredkovanú súťaž o moc, v ktorej sa korupčné praktiky odehrávali paralelne s existenciou slobodnej tlače a verejnej kontroly.

Československo: kde sa korupcia stala štátotvorným nástrojom


Keď sa pozrieme na to, čo tie isté publikácie hovoria o období Československej republiky, asymetria sa stáva zjavnou. V monografii z roku 2015 kapitola Ľudovíta Hallona o korupcii v hospodárstve medzivojnového Slovenska konštatuje niečo zásadné: „V prvých rokoch existencie Československej republiky bolo nevyhnutné stabilizovať nový štát. To si vyžadovalo oslabenie ekonomickej a politickej moci reálnych i potenciálnych nepriateľov poprevratového režimu a upevnenie lojality národnostne rôznorodého obyvateľstva. Dochádzalo k transferu obrovského majetku, čo vytváralo predpoklady na prenikanie korupcie do verejného života.“
Toto je kľúčová pasáž, ktorá si zaslúži hlbšiu reflexiu, než akú jej autori venujú. Na rozdiel od uhorských kortešačiek, kde sa volební agenti snažili získať hlasy za jedlo, pálené a drobné úplatky v prostredí decentralizovanej župnej správy, tu hovoríme o niečom kvalitatívne odlišnom: o centralizovanom, štátom riadenom transfere obrovského majetku, ktorý bol od samého počiatku previazaný s mocenskou stabilizáciou nového režimu.
Pozemková reforma, organizovaná Štátnym pozemkovým úradom pod kontrolou agrárnej strany, zahrňovala 4,1 milióna hektárov pôdy. Ako samotná monografia priznáva, až 56 percent pôvodnej výmery zabranej pôdy zostalo v rukách pôvodných majiteľov – výlučne vďaka „protislužbám, klientelizmu alebo iným formám korupčného správania“. Neparcelované „zvykové statky“ v celkovej výmere 226-tisíc hektárov sa prideľovali „po politickej linke takmer výlučne exponentom agrárnej strany“. Išlo, slovami samotnej monografie, o „čistý nezakrývaný politický klientelizmus“.
V Historickej revue z marca 2026 Matej Hanula tento obraz dopĺňa: agrárna strana využívala pozemkovú reformu nielen na priame obohacovanie funkcionárov – „zbytkovými“ statkami sa obohatili Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek, Pavol Teplanský a ďalší – ale aj na budovanie lojálnej voličskej základne. Noví prídelcovia pôdy sa stávali „oddanými prívržencami, ktorí ostali jej vernými voličmi aj v ďalších rokoch“. Strana prostredníctvom Ústredného družstva kontrolovala celú družstevnú centrálu, prostredníctvom Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc ovládala ľudové peňažníctvo, a na financovanie volebných kampaní využívala prostriedky určené na vzdelávacie účely (Slobodné učenie sedliacke) aj na činnosť spolku Roľnícka osveta.
Lihová aféra z prelomu rokov 1923/1924, v monografii dokumentovaná citátom z dobovej tlače, je v tomto kontexte symbolická. Fondy z predraženého liehu sa mali použiť na „ucpanie úst“ časti koalície. Dobový kritik kladie vedľa seba „korupciu s pozemkovou reformou“, „korupciu lihovú“, „benzínovú“ a „stranícke monopoly pri zadávkach“ a konštatuje, že „koaličnej pätke bolo známo skoro všetko“. Niet tu žiadneho slobodného voliča, ktorý sa v krčme rozhoduje, komu dá hlas za pohostenie – je tu centralizovaný systém, kde „pätka“ najsilnejších strán „v zákulisí usmerňovala rozhodujúce kroky vlády a parlamentu“ a kde sa „cez stranícke štruktúry a úradnícky aparát orgánov štátnej správy a regionálnej samosprávy šírila korupcia do celej krajiny“.
Práve tu sa korupcia prvý raz javí nie ako séria lokálnych volebných deformácií, ale ako organický prvok štátnej moci previazaný s centrom, s vládnou koalíciou a s transferom obrovského majetku. Monografia to konštatuje – ale nerobí z toho príslušný analytický záver. Nepoužíva na to jazyk „systémovej“ korupcie tak, ako ho bez váhania používa na uhorské pomery.

Vojnový štát a komunizmus: niekde zmizol porovnávací rámec

Asymetria pokračuje aj v ďalších obdobiach. Ivan Kamenec v oboch publikáciách opisuje korupciu za vojnovej Slovenskej republiky, kde sa arizačný proces stal nástrojom masového lúpeže židovského majetku. Korupcia tu nadobudla tvár „úplatkov za život“ – zúfaleo prenasledovaní ľudia platili za šancu vyhnúť sa deportácii. Marína Zavacká v Historickej revue opisuje korupciu komunistického režimu, kde sa „úplatok“ stal familiárnym pojmom každodennosti a kde protekcia, vybavovanie po známosti a fiktívna uvedomelosť tvorili štruktúrálny základ systému.
Tieto obdobia sú opísané plasticky – ale chýba porovnávací rámec, ktorý by čitateľovi umožnil vidieť, čo je na nich kvalitatívne iné oproti uhorským pomerom. V Uhorsku sa „systémová“ korupcia odohrávala v prostredí, kde existovala opozičná tlač, satirické časopisy, parlamentná kontrola, volebné súdnictvo a reálna politická súťaž medzi viacerými stranami. Za vojnového štátu a komunistického režimu neexistoval žiadny z týchto korektívov. Napriek tomu autori používajú najostrejší analytický jazyk práve na Uhorsko, kým na neskoršie obdobia aplikujú skôr deskriptívny prístup.
Čo chýba: Benešove dekréty a etnické vylúčenie
Najväčšie slepé miesto oboch publikácií je však to, o čom nehovoria vôbec alebo len okrajovo. Monografia z roku 2015 sa podrobne venuje volebnej korupcii v Uhorsku, kde obmedzenie volebného práva na základe majetkového a vzdelanostného cenzu vytváralo priestor pre kupovanie hlasov. Súčasne však mlčí o najradikálnejšej forme voličského vylúčenia v moderných dejinách Slovenska – o Benešových dekrétoch, ktoré z politického a spoločenského života vylúčili celé etnické komunity.
Konfiškácia majetku na etnickom základe, kolektívne odňatie občianskych práv a nútené vysídlenie stoviek tisícov ľudí nie sú v týchto publikáciách analyzované ako korupčný fenomén, hoci z hľadiska transferu majetku a jeho politického využitia ide o jav porovnateľný s pozemkovou reformou – len mnohonásobne brutálnejší. Ak autori považujú prideľovanie „zvykových statkov“ exponentom agrárnej strany za „čistý nezakrývaný politický klientelizmus“, ako potom klasifikujú masový transfer majetku po deportáciách, po odsune a po kolektívnom potrestaní celých národnostných skupín? Táto otázka v oboch publikáciách nezaznie.

Anatómia biasu

Systémový bias slovenskej historickej obce pri interpretácii dejín korupcie má niekoľko identifikovateľných zdrojov.
Po prvé, ide o inštitucionálny kontext. Historický ústav SAV, Univerzita Komenského a ďalšie inštitúcie, v ktorých pôsobia autori oboch publikácií, sú dedičmi tradície „národnej historiografie“, pre ktorú bolo Uhorsko synonymom cudzej nadvlády a Československo synonymom národného oslobodenia. Tento naratívny rámec predurčuje, že uhorské inštitúcie budú a priori hodnotené prísnejšie než československé.
Po druhé, ide o jazykovú bariéru. Väčšina archívnych prameňov k uhorskému obdobiu je v maďarčine a v latinčine, kým československé pramene sú v češtine a slovenčine. Autori, ktorí pracujú s uhorskými prameňmi, majú tendenciu zdôrazňovať „exotickosť“ uhorských praktík (kortešačky, bunkokracia, „vláda kyjakov“), kým obdobné javy v československom kontexte vnímajú ako „normálnu“ súčasť politiky.
Po tretie – a to je najzávažnejšie – ide o falošnú ekvivalenciu. Obidve publikácie kladú vedľa seba, ako keby šlo o porovnateľné javy, na jednej strane uhorské kortešačky, kde sa volební agenti snažili pohostenním a drobnými úplatkami získať hlasy v prostredí decentralizovanej, verejne kontrolovanej politickej súťaže – a na druhej strane centralizovaný transfer miliónov hektárov pôdy, stoviek podnikov a bánk v prospech straníckych klientov, organizovaný z centra štátnej moci, bez porovnateľnej verejnej kontroly.
Toto nie je porovnanie rovného s rovným. Je to porovnanie, v ktorom sa jedna strana – Uhorsko – hodnotí podľa najprísnejšieho štandardu modernej protikrupčnej teórie, kým druhá strana – Československo – sa hodnotí zhovievavo, s poukazom na „nevyhnutnosť stabilizácie nového štátu“.

Historici a propagandisti

Našim cieľom nie je relativizovať uhorskú volebnú korupciu ani obhajovať nepotizmus v stoličnej správe. Hlasy sa pred 150 rokmi kupovali rovnako ako dnes a práve kupčenie s nimi ukazovalo a ukazuje a ukazuje že hlas má hodnotu. Za komunistov sa s voličskými hlasmi nekupčilo... Našimc ieľom je poukázať na to, že slovenská historická obec aj pri interpretácii dejín korupcie systematicky používa dvojaký meter. Prísny analytický jazyk „systémovej korupcie“ aplikuje na uhorské pomery, kde materiál, ktorý sama cituje, ukazuje skôr decentralizovaný, lokálne sprostredkovaný a verejne pozorovateľný systém. Iný, deskriptívny jazyk používa na československé obdobie, kde ten istý materiál dokumentuje centralizovanú, štátom riadenú korupciu previazanú s transferom obrovského majetku.
Najväčšie slepé miesto je však to, o čom tieto publikácie nehovoria: o Benešových dekrétoch ako najmasívnejšej forme majetkového transferu a politického vylúčenia v moderných dejinách Slovenska, a o tom, ako tento transfer vytvoril štruktúrne predpoklady pre korupciu, ktorá pretrvávala cez vojnový štát, komunistický režim a pretrvala do obdobia po roku 1989.
Historická veda na Slovensku si zaslúži, aby bola schopná klásť rovnako ostré otázky všetkým obdobiam – nielen tým, ktoré sú od nás najvzdialenejšie a v ktorých sa dá hovoriť o „cudzej“ nadvláde. Skutočne systémová korupcia – taká, ktorá je previazaná s centrom štátnej moci, s masovým transferom majetku a s politickým vylúčením celých skupín obyvateľstva – neprišla s uhorskými kortešačkami. Prišla s novým štátom, ktorý potreboval rýchlo vytvoriť lojálnu elitu a neváhal na to použiť akékoľvek prostriedky. Žiaľ propagandisti nemôžu ničím prispieť k potieraniu korupcie, keďže sami sú jej produktom...