Vojtech Kopčan, Michal Matunák a jeho dielo (1983)
Oto Psenak 
26-03-30 
135 
V r. 1983 vyšla vo vydavateľstve Tatran knižka "Michal Matunák, Život a boje na slovensko-tureckom pohraničí" zostavená z troch prác M. Matunáka (1866-1932). Zostaviteľom bol turkológ Vojtech Kopčan, ktorý pokračoval v Matunákových stopách vo výskume obdobie tureckej nadvlády na Horniakoch. Jednou z troch prác v zborníku je aj Matunákova štúdia "Nové Zámky pod tureckým panstvom" ktorá pôvodne vyšla na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v r. 1887 a ktorú sme priniesli našim čitateľom i na našich stránkach v r. 2013. Kopčan ním zostavenú publikáciu uviedol nasledovne: "Vydanie z r. 1983 bolo uevedné Výber z diela slovenského historika Michala Matunáka, ktorý vydávame pod názvom Život a boje na slovensko-tureckom pohraničí, sprístupňuje čitateľom časť jeho prác protitureckej obrane na Slovensku. Michal Matunák (1866-1932), v posledných rokoch svojho života kremnický archivár, napísal na prelome 19. a 20. storočia niekoľko štúdií i samostatných knižných prác, venovaných tureckej expanzii na Slovensku v 16. a 17. storočí, najmä však obrane stredoslovenských banských miest proti nej. Spomeňme len jeho Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku, Nové Zámky pod tureckým panstvom, Vojenská úloha Drégeľa a Palánky pod Turkami, Vígľašský zámok, Tatárske pustošenie Tekovskej stohce. Je tiež autorom obsažnej knihy Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice (1928) a početných, žiaľ, pomýlených štúdií a kníh o najstarších dejinách nášho národa. Najväčším prínosom pre dejiny Slovenska sú nesporne Matunákove štúdie venované tureckým výbojom a obrane" Dnes prinášame našim čitateľom úvodnú kapitolu z Kopčanovho výberu, ktorá sa volá "Michal Matunák a jeho dielo".
MICHAL MATUNÁK A JEHO DIELO[1]
Slovenská historiografia sa v druhej polovici 19. storočia vyvíjala v polemickom zápase s názormi oficiálnej i neoficiálnej maďarskej historickej vedy. V matičných rokoch, ale aj neskoršie slovenskí historici (J. Hložan-ský, J. Záhorský, najmä však F. V. Sasinek) napísali viacero prác, ktorých cieľom bola historická obhajoba práv slovenského národa na územie obývané Slovákmi a na národnú rovnoprávnosť v Uhorsku. Popri nesporných národnobuditeľských kladoch sa však autori často dali unášať nevedeckými, romantickými predstavami, ktorým podriaďovali výber historického materiálu aj jeho interpretáciu.[2]
Ďalšia generácia slovenských historikov, ktorej činnosť sa začala ešte v matičnom období a v plnej miere sa prejavila v posledných desaťročiach 19. storočia, už neprichádzala s veľkými koncepciami dávnej slovenskej minulosti, ale kládla dôraz na rozšírenie pramennej základne slovenských dejín a lokalizovala svoje práce časovo i priestorovo. Medzi nimi vyniká dielo kremnického archivára Pavla Křižku (1841—1902), ktorý po romantických začiatkoch vydal množstvo cenných materiálových prác z dejín Kremnice a banských miest.[3] Z ďalších historikov alebo kultúrnych pracovníkov spomeňme ešte S. Hýroša, A. Lombardiniho, F. Šupalu, F. Sujanského, J. Ľ. Holubyho a iných. [4]
V časoch, keď slovenská historiografia diskutovala o problémoch najstarších slovenských dejín i etnogené-ze Slovákov v polemike s názormi maďarských jazykovedcov, historikov a etnografov Gy. Volfa, J. Karácsonyiho a P. Hunfalvyho, vydal vtedajší kremnický kaplán Michal Matunák na jeseň roku 1897 v Slovenských pohľadoch rozsiahlu štúdiu Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku.[5] Nebola to však prvá práca tohto druhu, lebo všestranne činný F. V. Sasinek uverejnil už pred dvoma desaťročiami štúdiu Turci na Slovensku.
Predstavitelia slovenskej národnej kultúry prijali túto prácu veľmi priaznivo. Blahoželal mu A. Kmeť, F. V. Sasinek, J. Skultéty a F. Sujanský uvítal „nového dělníka na poli slovenskej spisby“.[6]
Štúdia Turecko-uhorské boje nebola však prvou prácou Michala Matunáka. Vtedy mal už tento tridsaťjedenročný kňaz za sebou desiatku článkov z dejín rodného kraja -a dve rozsahom menšie samostatné knihy o rode Bošňákovcov a Šurianskom hrade, a čo je menej známe, aj tvorbu pseudokuruckých a historických piesní' z okolia Šurian a Nových Zámkov.
Michal Matunák sa narodil 17. júla 1866 v Šuranoch. Jeho rodičia Imrich Matunák a Katarína rod. Augustinová sa živili poľnohospodárstvom. Otec bol vzdelaný dedinský človek, ktorý zastával v obci aj richtársky úrad, a hoci nebol zámožný, umožnil synovi štúdium na gymnáziu a potom pre chudobnejších chlapcov najschodnejšie štúdium teológie. Prvé štyri triedy gymnázia (1879—1883) navštevoval Michal Matunák v neďalekých Nových Zámkoch. To, že majetková situácia rodiny nebola najlepšia, potvrdzujú každoročné žiadosti o oslobodenie od školských poplatkov.[7] V rokoch 1883 až 1885 (asi kvôli nemčine) navštevoval V.—VI. triedu gymnázia v Banskej Štiavnici a posledné dva ročníky (1885—1887) v Jágri, kde 5. júna 1887 aj zmaturoval.
Už na gymnáziu sa živo zaujímal o históriu, predovšetkým o dejiny rodnej obce a tento jeho záujem trval aj v priebehu štúdia v ústrednom katolíckom seminári v Budapešti (1887—1891).
Ešte ako poslucháč teológie napísal rozsiahlejšiu štúdiu A magyarbéli Bosnyák-család története (Dejiny rodu Bošnákovcov z Veľkého Bielu), ktorú odmenili cenou Fraknóiho základiny a vyšla v 55. ročníku prác teológov literárnej školy ústredného seminára v Budapešti roku 1889.[8] Matunáka akiste inšpirovalo dlhoročné pôsobenie jedného z najvýznamnejších členov rodu Tomáša Boš-Háka (1580—1634) v Šuranoch, kde bol najskôr veliteľom jazdy a potom kapitánom a držiteľom šurianskeho panstva, ako aj ďalších členov tejto rodiny, keďže sa začal zaoberať bošňákovskou rodinou. Pri tejto práci použil Matunák materiály z archívu bošňákovskej rodiny, uložené vtedy v paláci Károlyovcov, rodiny, ktorá v 18. storočí zdedila šurianske panstvo, ako aj materiály Krajinského archívu v Budapešti a Arcibiskupského archívu v Ostrihome. Matunák si predsavzal zistiť pôvod a miesto, odkiaľ rodina pochádzala, vypracoval genealógiu rodu, napísal krátke charakteristiky jej členov a v krátkosti informoval o dejinách bošňákovského archívu.
Na rozdiel od starších názorov genealogickej literatúry (najmä L Nagy a) sa Matunák domnieva, že rod nepochádzal z Poľska (ako sa to ešte dnes uvádza v Encyklopédii Slovenska), ale je juhoslovanského, bosenského pôvodu, o čom svedčí meno rodu, najstarší erb (podobný s rodom Bosnič) a to, že Bošňákovci sa najskôr spomínajú v južnom Uhorsku a Slavónii v súvislosti s protitureckou obranou. Matunák opravuje aj staršie genealógie rodu a podrobne píše o jeho členoch, najmä o barónovi Tomášovi Bošňákovi, ktorého za zásluhy v protitureckých bojoch povýšili r. 1606 do barónskeho stavu. Na záver informuje o dejinách hošňákovského archívu a jeho obsahu.
Druhou väčšou Matunákovou prácou bola štúdia Nagy-Surány hajdani vára történelmének vázlata (Náčrt dejín niekdajšieho Šurianskeho hradu)[9], kde sa usiluje, ako sám píše, poukázať na hrdinskú minulosť rodného mesta a okolia. Lokalizuje polohu niekdajšieho hradu a datuje jeho vznik do čias kráľa Žigmunda. Potom sa zaoberá hradným panstvom a dedinami, ktoré k nemu patrili. Dejiny hradu napísal Matunák zväčša na základe vydaných prameňov a literatúry, hoci zhromažďoval k tejto problematike aj archívne materiály. Je to vlastne chronologický prehľad udalostí, pri ktorých sa spomína Šuriansky hrad, najmä v druhej polovici 16. storočia a v 17. storočí. Osobitne si všíma pôsobenie bošňákovskej rodiny v Šuranoch a jej zásluhy o obec a hrad, opakujúc mnohé tvrdenia a poznatky z predošlej práce.
Okrem týchto dvoch väčších prác napísal Matunák viaceré články do lokálnych časopisov, ako Érsékujvári Lapok (Novozámocké listy), Érsekújvár és Vidéke (Nové Zámky a okolie) a Nyitramegyei Közlöny (Vestník Nitrianskej stolice). V článku Rok založenia Nových Zámkov (Érsekújvár alapítási éve 1545) vyvrátil mienku starších historikov (S. Katonu, E. Fényesa i K. Tagányiho) a určil rok vzniku prvého novozámockého opevnenia (1545). V článkoch venovaných dejinám Šurian a otázke poslovenčenia Šurian a okolia vyslovil názor, že dolnú Nitru až do 17. storočia obývali výlučne Maďari, ktorí vyhynuli alebo sa vysťahovali za proti-tureckých bojov a Rákócziho povstania a v 18. storočí ich nahradila slovenská kolonizácia. Podobné sú aj jeho tvrdenia o maďarskom osídlení v južnom Tekove, ktoré bolo podľa neho až po Tlmače kompaktné, a slovenské osady vznikli na mieste starších, v tureckých vojnách spustnutých osád.[10] S týmto názorom vystúpil aj proti práci K. Tagányiho Výklad miestnych mien Nitrianskej stolice (Nyitramegye helyneveink magyarázata), polemizujúc pod menom Surányi nielen proti slovanskému pôvodu mena Šurany, ale aj ďalších osád, ktorých názvy pokladal Tagányi za slovenské.[11] Aj keď sa k polemike s Tagányim neskoršie Matunák nehlásil, názor o slovakizácii Šurian, dolného Ponitria až po Topoľčany a južného Tekova koncom 17. a na začiatku 18. storočia zastával do konca života.[12] Matunák má určite pravdu, že niektoré obce v dolnej Nitrianskej a Tekovskej stolici boli skutočne kolonizované Slovákmi až koncom 17. alebo na začiatku 18. storočia, ale nemožno takto hovoriť o celom území, resp. nepripúšťať staré slovanské názvy týchto obcí.
Ťažko dnes môžeme na základe veľmi torzovitého materiálu posúdiť, ako sa vyvíjali Matunákove názory na vzťah k slovenskému národu a vlastnú historickú prácu. Zdá sa, že na mladého Matunáka ešte ako študenta mal najväčší vplyv vtedy veľmi uznávaný a vážený maďarský vlastenecký historik Kálmán Thaly, ktorého silou nebola ani tak vedecká prísnosť a presnosť ako romantické a nacionalistické názory o veľkosti slávnej kuruckej doby. Matunák ako slovenský lokálpatriot a zároveň uhorský vlastenec ťažko znášal, že v kraji, kde sa odohralo toľko významných udalostí v pohnutých časoch 17. a začiatkom 18. storočia, nezostala ani pamiatka na toto obdobie. A myšlienka sa stala otcom činu. Aj keď tieto oblasti boli podľa jeho vedeckých výskumov kolonizované Slovákmi až v 18. storočí, predsa sa zaujímavým spôsobom zachovali slovenské historické piesne zo 17. storočia a najmä z kuruckých čias.
Nevieme presne, kedy sa Matunák začal zaoberať tvorbou kuruckých a historických piesní, ale pravdepodobne to bolo ešte za študentských čias. V novembri 1891 napísal Matunák zo Zvolenskej Slatiny, kde bol po skončení teologického štúdia kaplánom, Kálmánovi Thalymu, že v rodnom kraji zaznamenal jeho otec krásne vlastenecké spevy a kurucké piesne.[13] Aby netrápil netrpezlivosťou veľkého znalca a „tvorcu“ kuruckej slávy, hneď mu poslal originálne znenie piesne Tá šuran-ská sigota s doslovným maďarským prekladom a historickým výkladom udalostí, ktorých sa táto pieseň týka (často sa odvolávajúc na Thalyho dielo). K tomu pridal novozámockú kuruckú pieseň Rákóczi, Berčéni v maďarskom preklade. V inom liste poslal Thalymu kuruckú pieseň Suranský víťaz a oznámil radostnú správu, že podobné piesne jestvujú aj vo Zvolene.
V martinskom Felvidéki Hiradó (Hornozemský spravodaj) uverejnil r. 1892 na niekoľko pokračovaní výsledky „zberateľskej“ činnosti svojho otca.Vl Ešte predtým odporúčal v bystrickom Besztercebánya és Vidéke (Banská Bystrica a okolie) zbierať a zaznamenávať slovenské piesne s historickým obsahom.[16]
V r. 1892 vyšli v Slovenských pohľadoch štyri piesne z Matunákovej zbierky pod názvom Piesne z Dolného Nitrianska.16 J. Skultéty uverejnil k nim kritickú poznámku, lebo sa mu zdali podozrivé nielen niektoré slová, ale aj forma zápisu, ba niektoré verše označil priamo za „klapancie“. S vydaním šurianskych ľudových piesní sa ešte raz stretávame na stránkach Slovenských pohľadov, keď ich zo zbierky M. Matunáka uverejnil P. Křižko s poznámkou, že prvých šesť (spolu ich bolo trinásť) vlastnoručne zapísal Imrich Matunák.[17]
Ako dokázal A. Csanda, boli tieto piesne dielom samotného Michala Matunáka, ktorý ich tvoril a rozširoval v duchu falošnej kuruckej romantiky druhej polovice 19. storočia, propagovanej najmä Kálmánom Thalym, tvorcom maďarských falzifikátov kuruckých piesní. Rozborom jednotlivých piesní Csanda ukázal, že historieky podklad pre tieto plody nachádzal Matunäk väčšinou vo vlastných prácach z dejín Šurian a okolia alebo v prácach iných historikov[18]
Po krátkom, ani nie ročnom, pôsobení vo Zvolenskej Slatine Matunáka 6. mája 1892 preložili za kaplána do Sučian v Turci. Avšak ani tu sa nezdržal dlho. Zo Sučian odišiel r. 1893 za vychovávateľa do rodiny Pavla Kissa de Nemeskér-Gôd na Vígľaš. Podobne ako v Slatine a Sučanoch aj na Vígľaši bol vzdialený od knižníc a archívov, preto s radosťou odišiel za kaplána do Kremnice, kde zotrval od júla 1894 do začiatku roku 1898. Z hľadiska Matunákovho vývoja ako slovenského historika bolo toto obdobie rozhodujúce. Tu stretol skúseného archivára Pavla Křižku, ktorý bol okrem toho uvedomelým Slovákom, a takto sa dostal do styku s národne uvedomelou slovenskou inteligenciou.
Príchod do Kremnice a práca v tamojšom bohatom archíve znamenala aj základnú zmenu vo výbere Matu-nákových historických tém. Postupne opúšťa tematiku dejín rodného kraja a začína sa venovať dejinám Kremnice a protitureckej obrane v oblasti banských miest, k čomu našiel v kremnickom archíve množstvo dovtedy nevyužitých prameňov.[19]
Druhá väčšia Matunákova štúdia, ktorá vznikla v čase kremnického pobytu, mala názov Nové Zámky pod tureckým panstvom, 1663—1685. Materiál na ňu mal zhromaždený pravdepodobne ešte za štúdií.[20]
Z Kremnice odišiel Matunäk na kratší pobyt do Brezna, odtiaľ do Krupiny, kde sa stal r. 1898 riaditeľom Vyššej ľudovej školy. Zdá sa, že Matunäk prijal toto miesto, aby sa mohol sústredenejšie venovať historickej práci. A skutočne, jeho pobyt v Krupine bol veľmi plodný. Okrem pedagogickej činnosti a osvetovej práce, v rámci ktorej založil v Krupine múzeum, tlačiareň a miestny časopis (Korpona és Vidéke — Krupina a okolie), usporadúval mestský archív, písal práce z dejín Krupiny a Hontianskej stolice, usporiadal niekoľko výstav a pôsobil ako tajomník Hontianskej muzeálnej spoločnosti. Okrem množstva kratších článkov, ktoré uverejňoval v časopise Krupina a okolie, Honti lapok (Hontianske listy), napísal aj niekoľko väčších prác, ako Drégely és Palánk katonai szerepe a törökök alatt, 1552 —1593 (Vojenská úloha Drégeľa a Palánky pod Turka-mi, 1552—1593), 1ktorú uverejňujeme v tomto výbere, Korpona várkapitányai (Krupinskí hradní kapitáni), Drégely, Szondy és Palánk (Drégeľ, Szondy a Palánka, opravy a doplnky k Szondyho albumu), A Korponai országgyűlés 1605, évi november—decemberben (Krupinský krajinský snem v novembri a decembri 1605). Zúčastnil sa aj na príprave monografie o Hontianskej stolici (Hont vármegye v edícii Magyarország vármegyei és városai), do ktorej napísal príspevky o dejinách Krupiny, Čabrade a Drégely palánky.
Z Krupiny odišiel Matunák v decembri 1902 za dekana do Brezna. Na začiatku svojho pôsobenia v Březne uverejnil ešte niekoľko významných prác: menšiu monografiu o Vígľašskom zámku (Véghles vára),[21] články do maďarského historického časopisu Történelmi Tár (Historická zbierka) o tatárskom pustošení Tekovskej stolice r. 1599, o výprave budínského pašu proti Hontu r. 1552 a ďalšie [22] Potom sa v podstate odmlčal skoro na dve desaťročia. Uverejnil iba článok „Niečo o speve vtákov“.[23] Ako sám napísal, v predvojnových rokoch sa zaoberal botanikou (zostavil herbár), numizmatikou (zbierku odovzdal meštianskej škole v Březne) a zbieraním ľudových piesní. „Počas vojny výlučne ľudu som žil.“[24] Svoje odmlčanie a prestávku v historickej práci vysvetľuje takto: „Potom som sa sem, do Brezna, dostal za farára r. 1902. Oni ma nerozumeli, a ja ich. Biskup Radnai, keď zbadal vo mne iskierku vyššieho, vedeckého ducha, najnepriaznivejšie, macošsky nakladal so mnou... Zodrala ma nie robota, ale macošské nakladanie od tej mojej cirkevnej vrchnosti, ktorá ma mala podporovať a mravne odmeniť,“[25] Toto vysvetlenie môžeme prijať, lebo po prevrate sa Matunák veľmi agilne púšťa do ďalšej historickej práce.
Vznik Československej republiky uvítal Matunák s radosťou. „Keď vysvitlo teplé, zlaté slniečko našej národnej slobody, a naša mládež ako vtáctvo na jar slobodne zanôtila si svoje utešené piesne, dech jarný opojil i mňa, ktorý som bol v každom inom duchu vychovávaný a pohrúžený, len v tomto nie, lebo však do slovenskej školy vôbec nikdy som nechodil, a tá dres-súra pod biskupámi Bendom, Rímelym, a zvláštne Rad-naim! Oči sá mi otvorili!“[26]
Hoci bol zaneprázdnený cirkevnými a pedagogickými povinnosťami v Březne (vyučoval slovenčinu na meštianskej škole v Březne 1918—19 a bol škôldozorcom), Matunák sa zápalisto pustil do práce. Už v máji 1919 poslal Skultétymu článok o erbe a štátnom znaku Slovenska, ktorý uverejnili Národnie noviny. Zároveň ponúkol na vydanie rozsiahly Slovenský národný spevník s osnovou a jednohlasnými nápevmi.[27]
Už roku 1919 sa Matunák stal členom výkonného výboru Matice slovenskej a v tom istom roku sa stal aj členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
V nových štátnych a kultúrnych podmienkach Matunák opustil staré témy, ktorými sa zaoberal v mladších rokoch — dejiny rodného kraja, dejiny Hontu alebo problematiku protitureckej obrany a tureckých vojen na Slovensku, kde dosiahol významné úspechy — a zameral svoju pozornosť na najstaršie slovenské dejiny, na veľkomoravské obdobie a problémy etnogenézy Slovákov, na čo nebol odborne pripravený. Matunák sa začal zaoberať týmito otázkami ešte v Březne, kde nemal však ani základnú literatúru a musel si ju požičiavať od J. Skultétyho.
Už 1. júla 1921 poslal správcovi Matice slovenskej J. Skultétymu na vydanie dielo Pôvod slovenského národa.[28] V tejto práci Matunák dokazoval, že Slováci a Moravania nepochádzajú z českého kmeňa, ale spolu s Ukrajincami z južných Slovanov, kam patria aj Juhoslovania, čím v podstate nadviazal na starú Czambe-lovu teóriu. Po neúspešných pokusoch vydať túto prácu v Martine, podarilo sa mu ju neskoršie uverejniť na pokračovanie v Kultúre, ktorá začala vychádzať r. 1926 v Trnave [29]
Bez väčšieho ohlasu alebo odmietnuté zostali aj články venované veľkomoravskému obdobiu, cyrilo-meto-dejskej tradícii a najstarším slovenským dejinám.[30]
Medzitým Matunák uverejnil v Tatranskom orie (Trnava) niekoľko starších článkov s problematikou tureckej expanzie a v rozličných odborných i populárnych časopisoch príspevky k dejinám Handlovej, zoznam kremnických komorských grófov, o sielnickom „Sklenom Hrádku" a ďalšie.[31]
Po príchode do Kremnice r. 1922 začal Matunák pracovať ako mestský archivár. Okrem archivárskej práce sa s veľkou usilovnosťou pustil do prípravy diela o dejinách Kremnice k blížiacemu sa šesťstému výročiu mesta. Okrem spracovania historického materiálu z fondov miestneho archívu podnikol aj výskumné cesty do archívov českých miest Jihlavy a Kutnej Hory, ako aj do Krajinského archívu v Budapešti a Arcibiskupského archívu v Ostrihome. Výsledky svojej práce vydal r. 1928 pod názvom Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice, kde v jedenástich kapitolách skúma rozličné problémy dejín mesta.[32] Nie sú to teda systematické dejiny od vzniku mesta po súčasnosť, ale detailné alebo prehľadné štúdie o založení mesta, zoznamy jeho najstarších obyvateľov, kapitoly o mestskom majetku, o mestskom a banskom práve, o mestskom archíve a archivároch, požiaroch a kniežacích návštevách, opevnení mesta a vojenských dejinách. Osobitne možno hodnotiť prvú kapitolu, kde opravuje niekoľko storočí tradovaný omyl o založení Kremnice Sasmi v časoch Karola Veľkého, a deviatu kapitolu, kde spresňuje doteraz nesprávne uvádzané údaje o mestskom hrade, kostoloch a cirkevných dejinách, ktorá je z veľkej časti kritikou Křižkových tvrdení v Cirkevných dejinách Kremnice a ďalších prácach. Ku knihe je pripojených šestnásť, väčšinou dovtedy nevydaných dokumentov.
Matunákova kniha má ešte i dnes svoju hodnotu, aj keď jej možno vyčítať, že nedostatočne využíva nazhromaždený materiál, kritické časti sú veľmi rozvláčne a aj po štylistickej stránke je spracovaná nedokonale.
Okrem vydaných kapitol zostali v Matunákovej pozostalosti ešte iné menšie i väčšie práce o dejinách Kremnice, ktoré autor nestačil dokončiť alebo vydať. Sú to predovšetkým Cirkevné dejiny Kremnice,[33] náčrty o dejinách Sv. Kríža (dnes Žiaru nad Hronom), o ktorom chcel napísať samostatnú prácu, o dejinách Handlovej atď.Vk
Do konca života (zomrel 5. decembra 1932 v Kremnici) Matunák už nevydal väčšiu prácu okrem štúdie Pôvod a meno Handlovej.[35]
Na doplnenie obrazu Matunákovej osobnosti treba uviesť, že to bol človek širokých kultúrnych záujmov. Zaujímala ho literatúra, umenie a hudba, numizmatika, botanika i ornitológia. Precestoval mnoho európskych krajín a navštívil aj severnú Afriku, Egypt a Palestínu.
Ako sme videli z prehľadu Matunákových prác, nikdy sa nepúšťal do syntetických diel, ale zameriaval sa na úzko koncipované štúdie založené na archívnom mateviali alebo bohatej literatúre. Na jednej strane to možno pokladať za určitý nedostatok, ale práve preto, že sa špecializoval na témy, ktoré neboli dovtedy spracované, a štúdie písal na základe bohatého archívneho materiálu, zachovali si Matunákove práce svoju hodnotu doteraz.
Pri výbere z Matunákovho diela sme chceli čitateľovi sprístupniť predovšetkým jeho práce, ktoré vyšli koncom minulého storočia po slovensky a boli na úrovni vtedajšej vedy (obe vyšli neskoršie aj po 'maďarsky). Z ďalších väčších prác prichádzali do úvahy len maďarské štúdie o Drégeli a Palánke, o Vígľašskom hrade a o tatárskom pustošení 1599. Keďže práca o Vígľašskom hrade vyšla prednedávnom po slovensky rotaprin-tovým vydaním,30 nepokladali sme za potrebné vydávať ju znovu. Štúdia o tatárskom pustošení Tekovskej stolice r. 1599 je dosť špeciálna a v podstate iba reprodukuje niekoľko dokumentov k týmto udalostiam. Vybrali sme preto rozsiahlejšiu štúdiu o Drégeli a Palánke, ktorá časovo nadväzuje na Turecko-uhorské boje a zaoberá sa dejinami tejto oblasti až do r. 1594.
Štúdiu Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku Matunák napísal za prvého pobytu v Kremnici. Napísal ju po maďarsky a poslovenčil ju J. Skultéty; na preklade spolupracoval akiste aj Pavol Křižko, ktorému autor ďakuje za pomoc pri zbieraní materiálu. Koncepcia štúdie vychádza z maďarského chápania protitureckej obrany. Odráža sa to predovšetkým v tých častiach štúdie, kde Matunák hodnotí úlohu viedenského dvora v protitureckej obrane. „Viedenský dvor vždy vedel mnoho sľubovať, ale zo svojich sľubov veru máločo splnil. Dosiaľ, ako sme videli, ani neposlal pomoc, a ak aj naveľa a neskoro poslal, pod týmto titulom sa usiloval okrem komôr, inštitúcií zložených zo samých Rakúšanov, napchať Rakúšanmi aj hrady. Zlými vojakmi, ktorí necítili s národom a krajinou, kam ich poslali brániť, a svoju zbabelosť prekonávali iba tyranstvom voči úbohému opustenému ľudu, ktorý od nich trpel viac než od výbojných Turkov. Keby bol dvor dal náležitú sumu peňazí domácim kapitánom, ktorí poznali každý kút svojej vlasti, poznali svoj ľud, silu a fortiele nepriateľa, títo by mohli doma najať a vycvičiť vojakov, čo vedeli, že bránia zem, ktorá pokrýva kosti ich predkov, krajina a banské kraje by neboli museli toľko vytrpieť od Turkov."
Je síce pravda, že žoldnierske vojská sa v protitureckých bojoch v 16. storočí veľmi neosvedčili, lebo správy o krutosti Turkov spôsobili, že žoldnierske vojsko sa vyhýbalo otvorenému boju s nepriateľom, ktorý odtínal zajatcom hlavy a z jeho zajatia sa nedalo vykúpiť. Avšak aj hrdinstvo uhorských posádok a ich veliteľov M. Jurišiča, J. Suchu-Szondyho, S. Dobóa a M. Zrínskeho bolo skôr len zúfalou obranou ako východiskom zo situácie, pretože v prípade kapitulácie alebo porážky ich čakala smrť. Je tiež pravda, že Habsburgovci neposkytovali na protitureckú obranu všetky prostriedky, ktoré na tento cieľ získali, ale usilovali sa čo najviac využiť vyčerpané domáce zdroje. Napokon ako na túto obranu prispievala uhorská šľachta, ktorá bola rovnako skúpa a vedela premrhať peniaze určené na obranu vo vlastný prospech?
Táto Matunákova koncepcia, prevzatá z maďarskej historiografie sa mnoho ráz priečila materiálu, ktorý našiel v archíve. Tak napríklad pri dobytí Fiľakova musel uznať zbabelé počínanie uhorských magnátov Bebeka a Perényiho, hazard Jána Balassu pri Sečanoch r. 1562 a ďalšie neúspechy veliteľov z radov uhorskej šľachty.
Pokiaľ ide o metódu, Matunák sa v podstate opiera a interpretuje chronologicky zoradený materiál z fondu ,,Bellica“ (Vojenské záležitosti) kremnického mestského archívu. Literatúru používa zriedkavo, a to len v pri páde, keď píše o organizácii tureckej správy, zdaňovaní, vojenstve atď.
Vytvorenie hlavného kapitanátu, ktorý zriadila dvorská vojenská rada, pripisuje záujmu dvorských kruhov o obranu rakúskych dedičných krajín proti Turkom,
zabúda však, že sa uhorské systémy obrany krajiny v rokoch 1541—1564 vôbec neosvedčili.
Ďalšia štúdia Vojenská úloha Drégela a Palánky pod Turkami [37] vznikla za autorovho pobytu v Krupine. Aj táto štúdia vychádza v podstate z prameňov kremnického archívu, tu i tam doplnených krupinským materiálom a literatúrou. Vyvoláva dojem, že ju autor napísal narýchlo. Matunák cituje v texte mnoho listov v plnom znení, nedostatočne analyzuje a spracováva zhromaždený materiál a nevyužil ani známu literatúru na vytvorenie plnšieho obrazu protitureckej obrany v Honte. No i tak zostáva doteraz najpodrobnejším prehľadom udalostí na turecko-slovenskom pohraničí v Honte. Pri preklade štúdie sme vypustili niekoľko riadkov v úvode a závere.
Štúdiu Nové Zámky pod tureckým panstvom napísal Matunák v Kremnici. Z použitej literatúry je jasné, že materiál k nej musel zbierať ešte za štúdií. Na rozdiel od prvých dvoch, nepoužil Matunák skoro nijaký archívny materiál. Až na niekoľko údajov z kremnického a arcibiskupského archívu, je celá postavená na súdobých publicistických prácach, maďarskom preklade Rášidových dejín, publikovaných prameňoch a staršej literatúre, najmä Gy. Balásovi.[38] Na druhej strane ukazuje autorovu schopnosť synteticky použiť rôznorodý materiál. Aj v záveroch je Matunák triezvejší. Súpis pamätných medailí k znovudobytiu Nových Zámkov prezrádza autorove záujmy o numizmatiku.
Vydaním troch Matunákových štúdií sme chceli čitateľom sprístupniť najhodnotnejšiu časť jeho vedeckej tvorby, ktorá má dodnes svoju hodnotu.
Štúdie Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku a Nové Zámky pod uhorským panstvom (1663 až 1685) sme upravili podľa vydania v Slovenských pohľadoch 1897 a 1898. Vynechali sme iba niekoľko bezvýznamných viet. Štúdiu Vojenská úloha Drégeľa a Palánky sme preložili z maďarčiny (Krupina 1901).
Ďakujem recenzentom dr. J. Tibenskému, DrSc. a dr. P. Horváthovi, CSc. za cenné pripomienky a rady a priateľovi A. Baloghovi za pomoc pri preklade z maďarčiny.
VOJTECH KOPČAN
POZNÁMKY K ÚVODU
[1] Životopisné údaje o Michalovi Matunákovi sme čerpali z nekrológov A. Gollnerovej: Archivář Michal Matunák. Vestník Československého zamědělského musea 6, 1933, s. 69—70; P. Floreka: Michal Matunák a jeho historické práce. Slov. pohľady 48, 1932, s. 725—728; M. Mišíka: Michal Matunák. Kultúra 5, 1933, s. 115—121, z diela Archív mesta Kremnice. Sprievodca po fondoch. Zostavil T. Lamoš. Bratislava 1957, s. 158—161 a V. Kopčan: Michal Matunák (1866—1932). Vlastivedný časopis 15, 1966, s. 133—134.
[2] Súhrnný prehľad o slovenskej historiografii poskytuje kniha J. Tibenského: Dejiny vedy a techniky na Slovensku. Martin 1979. Sasinkove historické práce vo vývoji slovenskej historiografie zhodnotil M. Kučera: Historické dielo Františka Vítazoslava Sasinka. In: Matiční dejatelia M. Chrástek a Fr. V. Sasinek. Martin 1971. J. Záhorskému sú venované Biografické štúdie 8, 1978 (pozri článok R. Marsinu).
[3] Křižkovo dielo je najpodrobnejšie zhodnotené v štúdii D. Lehotskej: Život a dielo Pavla Křižka (1841—1902) ako úvod ku knihe P. Křižko: Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava 1964.
[4] Pozri J. Tibenský, c. d., s. 281 a nasl.
[5] Ročník 17, 1897, s. 505—531, 568—591, 632—651, 697—705. Literárny archív Matice slovenskej (ďalej LAMS) M 102 D 9. V liste J. Skultétymu zo 4. februára 1898 (zároveň poslal ďalšiu štúdiu do Slovenských pohľadov) vtedy [6] Matunák napísal: „Tej chvály, ktorú ste mi listovné zdelil, nie som hoden. Ja len preto činím a zaoberám sa dejinami tureckých válok hornieho Uhorska, lebo vidím, že s našima Horniakmi sa nikto nezaoberá.“ A pokiaľ ide o novú prácu, dodáva: „Keď bych bol zbehlejší, tak som to slovensky napísal, ale ja som od malička v maďarských školách vychovaný, tak mi koncept maďarský omnoho ľahšie ide nežli slovenský.“ LAMS 49 AC 7.
[7] Okresný archív v Žiari nad Hronom — pobočka Kremnica. Archív mesta Kremnice. Literárna pozostalosť M. Matuná-ka, Lad. g, nečíslované.
[8] Druhé vydanie. Kremnica, Joerges 1895. 73 strán.
[9] Nové Zámky 1889. 39 strán.
[10] Mikor tótosodott el Nagy-Surány és vidéke? Érsekújvári Lapok 2, 1890, č. 34—36.
[11] Észrevételek Tagányi Károly a „Nyitramegye helyneveinek magyarázata“ ez. munkájára. Nyitramegyei Közlöny 8,1888, č. 18, 50, 51, 53, 54; 9, 1889, č. 3, 5, 8, 13—15; 10, 1890, č. 9.
[12] V liste J. Škultétymu 21. decembra 1925 z Kremnice píše ako odpoveď na Škultétyho pripomienky k jeho práci Slovensko nikdy neprináležalo ani k Česku, ani k Polsku „Že dolnonitrianski a tekovskí Maďari vyhynuli v tureckej a Rákócziho dobe, na to mám dôkazy, že tam, kde teraz Slováci bývajú, v XVI. a XVII. storočí ešte Maďari bývali.“ LAMS 49 AC 7.
[13] Listy K. Thalymu uverejnil prof. Sándor Csanda v práci A törökellenes és kuruc harcok költészetének magyar-szlovák kapcsolatai. Budapešť 1961, prílohy. V tejto knihe venuje S. Csanda rozsiahlu kapitolu (s. 97—151) rozboru pravosti kuruckých piesní a historických spevov zozbieraných Michalom Matunákom, o výsledky ktorej sa ďalej opierame.
[14] A tótok hazafias történelmi dalai. Roč. 11, 1892, č. 29—35.
[15] Gyűjtsük a magyar történelmi vonatkozású tót dalokat. Roč. 2, 1891, č. 48.
[16] Išlo o piesne Bola vojna skázaná, Nebudem v Šuranoch, Šurany, Šurany..., Rákóczi, Berčéni. SP 12, 1892, s. 629.
[17] SP 17, 1897, s. 621—624, 682—683, 745—749.
[18] Csanda, S.: c. d., s. 150—151.
[19] Török pusztítások és hódoltság Zólyomvármegyében a XVI. században. Besztercebánya és Vidéke 8, 1896, č. 27—28 (Turecké pustošenia a výboje vo Zvolenskej stolici v 16. storočí). Veszprém ostroma és visszafoglalása 1566. jún. 30-kán. (Obliehanie a znovudobytie Vesprímu 30. júna 1566). Hadtörténelmi Közlemények 10, 1897, s. 266—276. Körmöcz-bánya társadalma (Kremnická spoločnosť). Magyar társadalom II, Budapešť 1897, č. 8, s. 9—16. Körmöczbánya ipara és kereskedelme (Kremnický priemysel a obchod), tamže, s. 16—20. Adatok Szigetvár 1566-i elestének történetéhez (Príspevky k dejinám pádu Szigetváru 1566). Hadtörténelmi Közlemények 10, 1897, 298—302; Török-magyar jegyzékváltás 1571-ben. (Turecko-uhorská výmena nót 1571). Hadtörténelmi Közlemények 10, 1897, s. 458—461 a ďalšie.
[20] Slovenské pohľady 18, 1898, s. 129—132, 231—236, 486—496, 554—561, 569—578, 668—676.
[21] Brezno 1904. Slovenský preklad G. Balašu. Zvolen 1960. 88 strán.
[22] Az 1599-évi Barsvármegyei tatárjárás. TT 6, 1905, s. 590— 599. Adatok az 1552-iki Honti hadjárat történetéhez. TT 8, 1907, s. 452—477. Eredeti oklevelek a körmöczbányai püspöki malomról. TT 8, 1907, s. 321—326.
[23] Valami a madarak énekéről — Etwas über Vogelgesang. Aquila 18, 1911, s. 313—320.
[24] V liste Jozefovi Škultétymu. Brezno 26. apríla 1919. LAMS 49 AC 7, č. 2.
[25] Tamže.
[26] N. N., L. 1919. č. 117—118.
[27] V liste Jozefovi Škultétymu. Brezno, 18. júla 1919. LAMS 49 AC 7, &S'Š.
[28] Matunák Škultétymu. Brezno, 1. júla 1921. LAMS 49 AC 7, č. 5. Pýta sa, kedy Matica vydá túto prácu. Keby ju Matica nechcela vydať, obráti sa na iných vydavateľov. Zdá sa, že pozastavenie vydania Slovenského spevníka a tejto práce viedlo k ochladnutiu Matunákovho vzťahu k Matici, ako to vyplýva z jeho listov gymnaziálnemu profesorovi v Martine Pavlovi Florekovi z 23. novembra 1925, 9. februára 1926. Potom sa začal orientovať výlučne na trnavskú Kultúru. LAMS 93 B 55a, b.
[29] Kultúra I, 1926, s. 164—168, 222—228, 264—271, 349—350, 423—424. Druhé rozšírené vydanie pod názvom Pôvod a ju-hoslovanskosť národa slovenského. Vrútky — Kremnica 1928, 82 strán.
[30] Ide o články: Svätý Cyril a Metod — slovenskí apoštolovia. Kultúra I, s. 76—82, 118—126. Separátne, Trnava 1928, 18 strán. Kedy ^ ako sa sťahovali Slováci do svojej vlasti; Rozkvet Slovenska. Kultúra 1, s. 460—464. Zaujatie Slovenska Maďarmi a pád slovenskej ríše. Kultúra 1, s. 508— 513. Kedy a ako obsadili Maďari Slovensko. Kultúra 1, s. 552—556. Slovensko nikdy nepatrilo ani Česku ani Poľsku. Kultúra 2, 1927, s. 88—100, 168—175.
[31] Handlová. Náš kraj 6, 1924, č. 1—3; Kremnickí komorskí grófi v rokoch 1328—1537. Sborník Matice Slovenskej 3, 1925, s. 97—114. Najstarší Maďarón. SI. pohľady 40, 1924, s. 175. Brezniansky Bombura Sama Chalúpku je historickou osobou. SI. pohľady 41, 1925, s. 452—456. Sielnický „Sklený Hrádok“. Obzor Praehistorický 8, 1926, s. 77—78.
[32] Kremnica 1928. 541 strán.
[33] 387 strojopisných strán, 48 príloh, menný a vecný register.
[34] Rukopisy a poznámky sú uložené v Archíve mesta Kremnice. Pozri Lamoš, T.: Sprievodca po fondoch, s. 160—161.
[35] Pôvod a meno Handlovej. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti 26, 1932, s. 79—87.
[36] Preložil G. Balaša. Zvolen, Okresné vlastivedné múzeum 1960. 88 strán.
[37] Krupina, Joerges 1901. 70 strán.
[38] Balás Gy.: Üjvár (Érsekújvár) várépitészeti rendszere és katonai szerepe. Hadtörténelmi Közlemények, 1888, s. 199— 223, 431—473.
V. K.
Recenzia Historický časopis 3/1984
 |
|
 |
 |
PhDr. Vojtech Kopčan, CSc. sa narodil v roľníckej rodine v Hornej Ždani. Po maturite v Žarnovici pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor archívnictvo. V r. 1960 na odporučenie Katedry československých dejín začal paralelne študovať aj na Karlovej univerzite v Prahe turkológiu. V r. 1962 ukončil štúdium archívnictva v Bratislave a v r. 1964 v Prahe štúdium turkológie. Po absolvovaní povinnej vojenčiny nastúpil na študijný pobyt do Kabinetu orientalistiky SAV. Skoro desať rokov bol tajomníkom ústavu a päť rokov zástupcom vedúceho. Pri reorganizácii historických pracovísk Slovenskej akadémie vied v r. 1982 prešiel do Historického ústavu SAV, kde pracoval až do r. 1996.
Ako odborný pracovník sa V. Kopčan zaoberal osmanskými prameňmi k dejinám Slovenska. Na túto tému aj v r. 1977 obhájil kandidátsku prácu „Osmanské naračné pramene k novozámockej výprave v r. 1663“. Niektoré kapitoly z nej boli publikované v Dejinách Slovenska II., alebo vo Vojenských dejinách Slovenska II. Hoci V. Kopčan uverejnil viac prác so syntetizujúcim pohľadom na jednotlivé problémy dejín Slovenska v období osmanskej nadvlády, ťažisko jeho práce spočívalo vo vydávaní a interpretácii nespracovaných tureckých prameňov, ako napr. „Tri turecké listiny zo slovenských archívov“, alebo „Osmanské zákonníky ostrihomského, novohradského, sečianskeho a fiľakovského sandžaku zo 16. storočia“. O tureckých vojnách na slovenskom území v 16. a 17. storočí vydal s P. Horváthom knihu „Turci na Slovensku“ a s K. Krajčovičovou knihu „Slovensko v tieni polmesiaca“ o úlohe obyvateľstva v protitureckej obrane.
Objektívnym zhodnotením stopäťdesiatročnej prítomnosti Turkov na našom území je monografia „Turecké nebezpečenstvo a Slovensko“. V. Kopčan venoval pozornosť aj prácam starších slovenských historikov. Vydal výber prác historika a archivára M. Matunáka, priekopníka v štúdiu archívnych materiálov o protitureckej obrane. Reálny pohľad na tureckú expanziu dosiahol V. Kopčan vďaka komparatívnemu prístupu. Porovnával podiel habsburskej dynastie a uhorskej šľachty na protitureckej obrane, podrobil kritike veľmocenské ambície uhorskej šľachty, ktoré ju viedli ku kolaborácii s Osmanmi a k protihabsburským povstaniam. V. Kopčan skúmal mieru ich zaťaženia na poddanské obyvateľstvo. Mnoho podrobných originálnych údajov získal a sprístupnil V. Kopčan aj prekladmi z diel osmanských autorov, ku ktorým pristupoval ako k dobovým dokumentom. Choroba mu zabránila v spracovaní záverečnej fázy tohto zaujímavého materiálu. Napriek tomu, že jeho aktívny vedecký život nebol dlhý, je V. Kopčan považovaný za zakladateľa osmanistiky na Slovensku a za historika, ktorý výrazne posunul výskum našich starších dejín vpred.
Citované podľa ...