Spisovateľka  Marianna Grznárová (nar. 1941 v Rudne nad Hronom) prežila svoje mladé roky u rodičov v Šuranoch. Pracovala ako dramaturgička Slovesnkej televízie v Bratislave. Okrem básnických zbierok vydala i  knihy pre deti a mládež, preslávili ju predovšetkým príbehy mladých valachov Maťka a Kubka (televízny scenár "Pásli ovce valasi" z r. 1973, v knižnej podobe "Maťko a Kubko" v r. 1977). V r. 2004 publikovala "Balóny pani Barusovej" s autobiografickými spomienkami z "dolnej zeme".  Kniha nám priblížuje mnohé zabudnuté javy a obrazy dedinského života, dialógy sú písané originálnym šurianskym dialektom. Vyberáme z nich ukážky:
- Apo, šak pannút móžte aj z posteli – Nemóžem, lebo mám ve strožoku vyležanú brlohu.
- Načo ste len kúpili takú sprostosť ? – Zato, že som hu nekúpev nikdy Pištovi. – Já som stev bicykél! – Já ty dám bicykél!
- Sukénky si hore vykasala, bílé nožky ukázala. Lézla na pec a já za nú, spalla z peci a já na nu...
- Ná , a hovoríš, Annuš, že nyšt iné to neste? – Né. – A stóvku za kilo ? – Héj. – A zaiste toho ide velice moc do kila-- Čoby, šak to oné ostane nútri.
- Uhny! – Jedzte! Ná, čo nejíte ? – Kuknyte. – To neny mak, ty sprostá ! – Ferino, dones mi tabák... – Nemóžem !
- Déjdete ? Len sedzte pekne doma ! - Ideš mi s tým volade ! – Očujete ?
- Pód hrat ! – nemóžem ! Máme hadbábnyka !
- Ščaslivé odpolenne ! – Ná, pamodaj ! – Janči ! Friško sem ! – Jéžiši ! – Čo dobré varíme, mamička ? Ná, oné, lekvar. – Já vím, že nelúbíte, ale šak vaša pany...
– Já bohuprisám, nepálím ! – Pán Kušnyer, preboha, any som hu len nekoštuvav !
V roku 2006 vydal obecný úrad v Lipovej publikáciu Lipová (1156 - 2006), v ktorom  sa nachádza i kapitolka "Nárečie u nás":

Nemôžeme povedať, že by v našej obci bolo miestne nárečie nejako výrazné ako majú napríklad Spišiaci, Záhoráci alebo Východniari, ale predsa sa zaužívalo. Pre¬nieslo sa k nám niečo zo susedných obcí - z Úľan nad Žitavou, z Komjatíc a zo Šurian. Úľančania v niektorých slovách zvýrazňovali „é", napríklad véš, nevéš, bélé, fegímešská pepéška pekne spéva a pod..
Komjatičania zase v niektorých slovách zvýrazňovali „í", napr. tĺklo bílé mlíko, dívka píkla chlíb, alebo veta: „Čírna slípka znísla bíle vajco."
V ondrochovskej časti obce sa zvýrazňuje striedavo v niektorých slovách „é" a niekde „í". Napríklad: víš, nevis, pipíška pekne spíva, veta: "Černá slépka znésla bíle vajco."
V časti obce Mlynský Sek sa hovorilo tvrdo a je zaujímavé, že táto tvrdosť sa ne¬preniesla do Ondrochova.
Tú tvrdosť popíšeme asi takto: napr. ticho-tycho, jediná-jedyná, drobnosti-drobnosty, leniví-lenyví, Komjatice-Komjatyce, andelský-andelský, dedina-dedyna, tešiť sa - tešiť sa,....
Samohláska „é" a „í" nezmäkčovala predchádzajúcu spoluhlásku.
Do nášho nárečia sa často vmiešavali aj slová prevzaté z maďarčiny a nemčiny: Z nemčiny to boli slová - špohrelt, kasňa, majzlík, duršlág, piglajz a pod.. Z maďarči¬ny to boli slová - apa /otec/, nagymama /stará mama/, šógor /švagor/ a pod..
V súčasnosti u nás prevláda spisovný jazyk. Ešte sem - tam, najmä u starších ľudí, sa môžeme stretnúť s čiastočným nárečím.
V knižke sa nachádza i "Minislovníček z hovorovej reči našincov".
Na záver ostáva vysloviť presvedčenie, že šuriansko-bánovský  dialekt je nesporne hodnotou, ktorá by sa mala zachovať aj pre budúce generácie.  Žiadalo by sa, aby sa tejto hodnote začala venovať väčśia pozornosť a to možno aj zo strany spolku na to priam predurčeného - Matice slovenskej.