Kniha Jána V. Ormisa O reč a národ (SAV Brat. 1973) v súradniciach doby

Predmetom Ormisovej knihy je šestnásť cudzojazyčných obrán národných dejateľov z rokov 1832 – 1848, ktorých autori vystupujú proti „násilnej maďarizácii“. Dvadsaťpäť rokov pred vydaním knihy na Slovensku skončili etnické čistky voči obyvateľom maďarskej národnosti – deportácie, vyvlastnenia i zákaz verejného používania maďarčiny. O týchto udalostiach sa nesmelo hovoriť. Naopak, sťažnosti evanjelikov na jazykové inovácie grófa Zaya v luteránskej cirkvi pred 150 rokmi boli pre akademickú sféru nanajvýš aktuálne a žiadúce.
Ormisovu knihu možno preto vnímať ako súčasť normalizačnej praxe selektívnej pamäti a inštitucionalizovaného pokrytectva. Mlčanie o povojnovom prenasledovaní Maďarov a zároveň zdôrazňovanie dávnych a domnelých krívd a utrpenia Slovákov ako obetí maďarizácie vytváralo pre menšinových Maďarov implicitný odkaz: ak sa o o povojnovom prenasledovaní Maďarov nehovorí, nie je to preto, že by sa to nebolo stalo, ale preto, že to môžeme hocikedy zopakovať. Takto sa kniha stala svojráznym pokračovaním povojnových etnických čistiek – nie otvoreným ospravedlňovaním, ale budovaním naratívu o Slovákoch ako večných obetiach maďarizácie, ktorý mal legitimizovať represálie voči Maďarom - minulé aj potenciálne budúce. Išlo o selektívnu historiografiu, zdôrazňujúcu krivdy jednej strany v duchu biblického „vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš“.

Samotné obrany proti maďarizácii z rokov 1830 – 1848 (a vlastne aj z iných období) možno označiť za problematické z viacerých dôvodov:

1. Uhorsko od čias svätého Štefana nieslo multietnický a multikultúrny charakter. Sám zakladateľ štátu vo svojom Poučení synovi Imrichovi zdôraznil, že kráľovstvo, ktoré prijíma mnohé národy, je silné, zatiaľ čo jednonárodný štát je slabý. Tento princíp sa stal základom ideológie svätoštefanskej koruny. Tvrdenie, že uhorská štátnosť bola od počiatku nástrojom maďarského útlaku, je preto v rozpore s vlastnou tradíciou krajiny.

2. V 19. storočí Uhorsko nebolo moderným národným štátom, ale stavovskou monarchiou. Spoločnosť sa neriadila etnickým, ale stavovským a sociálnym princípom. Politické práva mala šľachta, ktorá bola etnicky rozmanitá. Navyše, na slovenských územiach žilo relatívne viac šľachty než v oblastiach obývaných Maďarmi, čo znamenalo aj väčšie zastúpenie Slovákov vo vládnucich stavoch. Nemožno teda hovoriť o úplnej absencii slovenského hlasu v uhorskej politike.

3. Niektoré z najvýznamnejších postáv moderného uhorského života mali slovenské korene – napríklad Lajos Kossuth či Sándor Petőfi. To dokazuje, že etnický pôvod nebol prekážkou spoločenského uplatnenia. Uhorsko bolo otvorené aj imigrantom: prijímalo českých exulantov po Bielej hore, srbských utečencov pred Turkami, rumunských prisťahovalcov z Valašska či početných židov z Moravy a Haliče. Tieto skupiny sa tu hospodársky rozvinuli a dosiahli významné postavenie, čo nezodpovedá obrazu údajne represívneho štátu.

4. Slovenské obrany nemožno vnímať izolovane, ale v kontexte panslavizmu. Postavy ako Ján Kollár spoluvytvárali ideu slovanskej vzájomnosti, ktorá presahovala rámec uhorskej štátnosti. V tomto svetle mali „obrany“ skôr ideologický a politický rozmer v celoeurópskom kontexte, než aby išlo o priamu reakciu na každodenný útlak.

5. Kritika zavádzania maďarčiny ako úradného jazyka je z dnešného pohľadu ahistorická. Modernizujúce sa štáty 19. storočia potrebovali jednotný úradný jazyk pre efektívne fungovanie administratívy. Po roku 1918 nové národné štáty (ČSR, Poľsko, Juhoslávia) okamžite presadzovali dominantné jazyky. Uhorsko teda nebolo výnimkou – jeho politika z 30. a 40. rokov 19. storočia bola súčasťou širšieho európskeho trendu.

6. Autori obrán nikdy neporovnávali situáciu Slovákov s postavením menšín v iných krajinách. V Rusku Ukrajinci čelili oveľa tvrdším zákazom jazyka, v Británii zažívali Íri a Škóti ťažkú diskrimináciu, vo Francúzsku boli Bretónci a Okcitánci prakticky odstavení od vlastnej reči. V európskom porovnaní teda nemožno tvrdiť, že Slováci v Uhorsku boli na tom najhoršie – v mnohých ohľadoch mali priaznivejšie podmienky než iné menšiny.