Hlavný hrdina románu "Pomocník" je Štefan Riečan, "odbojár a vyhorelec", ktorý bojuje v Povstaní a keď sa po jeho potlačení dobrovoľne vzdá Nemcom, poprave unikne iba vďaka otcovi, ktorý sa "exponoval za Tisov režim". Riečan, ktorý je skromný a nekonfliktný  muž, so svojou ambicióznou manželkou a dcérou prichádza po vojne na južné Slovensko do Šiah "pýtať si, na čo má právo, lebo si svoje vytrpel". Úrady mu pridelia  prosperujúce mäsiarstvo s jatkou po utečencovi aj so živým inventárom - pomocníkom Volentom, maďarsky hovoriacim Srbom. Volent sa rozhovorí aj po slovensky (v skutočnosti hovorí jazykom Slováka učiaceho sa po maďarsky), dobre pozná miestne pomery aj všetky taje mäsiarskeho remesla, ale úplne najlepšie sa vyzná v čiernom obchode. Už o pol roka Riečan spokojne konštatuje, že vďaka Volentovi má odložené dva kufre plné peňazí. Onedlho má novú vilu, náklaďák, prvý milión... a to všetko vďaka mimoriadne šikovnému pomocníkovi, ktorému najviac na svete záleží práve na ňom - aby jeho "mester" prosperoval.  Neprejde dlhá doba a temperamentný Volent získava zaslúženú odmenu za dobré služby - najprv manželku a potom aj dcéru partizána-puritána. Riečan sa postupne stane púhym štatistom pri svojej ambicióznej manželke, odcudzenej dcére a zaľúbenom pomocníkovi.  Keď raz príde domov nevhod a zhliadne niečo čo nemá, zauvažuje, či manželku nezmárniť kuchynským nožom (tá sa mu preventívne vyhrážala "tresnutím žehličkou po hlave"). Krvavé inferno sa však nekoná, zbalí si kufor a vráti k mame na stredné Slovensko. Neskôr pracuje na veľkých stavbách socializmu a s uspokojením zisťuje, že prísna februárová revolúcia vrátila veci na svoje miesta - dcéra sa zamestná ako dojička kdesi na dedine aby uživila svoje 3 deti (z toho 2 Volentove), samotný Volent sedí vo väzení za šmelinu a manželka prišla o všetko bohatstvo včítane vily, v ktorej komunisti zriadili školskú družinu. Toľko moralita z roku 1977 z pera redaktora krajských novín a neskôr tajomníka normalizačného Zväzu československých spisovateľov Ladislava Balleka.

Nešlo by o tuctový príbeh, ani keby sa ho autor nebol pokúsil skĺbiť s "témou južného Slovenska v r. 1945-48" t.j.  s akýmsi poučením o platnosti Benešových dekrétov a oprávnenosti povojnovej perzekúcie maďarského obyvateľstva na južnom Slovensku. Tejto spoločenskej objednávke sa autor - sám v útlom veku po vojne zaviaty osudom do Šiah - nedokázal vzoprieť. O svoj životný román tým zrejme prišiel, zato získal sympatie Vladimíra Mináča, čo v tomto prípade znamenalo miesto tajomníka normalizačného Zväzu čsl. spisovateľov.
Že sa to tak nemuselo skončiť a súčasne na skutočný formát Ballekovho talentu ukazuje nápadná podoba zápletky knihy s kultovou poviedkou Jamesa M. Caina "Poštár zvoní vždy dvakrát" sfilmovanej v r. 1981 s Jackom Nicholsonom a Jessicou Lange v hlavných úlohách. Nielen základná situácia (milostný pomer medzi pomocníkom a ženou majiteľa obchodu), ale i niektoré Ballekove scény sú akoby vystrihnuté z filmu, ktorý bol natočený až v r. 1981 - v rovnakom roku, ako vznikla aj filmová adaptácia Ballekovho Pomocníka v réžii Zora Záhona.

Gábor Koncz ako pomocník Volent vo sfilmovanej verzii románu. Jack Nicholson ako Frank v úlohe pomocníka vo filme "Poštár zvoní vždy dvakrát". Frank a Cora (Jack Nicholson a Jessica Lange)
Stačia azda dva úryvky, aby sme sa presvedčili, že Ballekova Cora a Frank sú lepší než originál:

O Core: "Jej muž v ničom neprejavoval mimoriadnu horlivosť, napokon ani v spálni nie, aj tam musela byť aktívnejšia ona. Toľlké roky! Zlostilo ju to. Urážalo. Zraňovalo. Zúfala si, zavše mala pocit, že sa mu len ustavične ponúka. Ale čo mala robiť, keď ju boh, ako si myslievala, obdaril väčšími telesnými žiadzami? Neraz ho preto nenávidela. Zavše počula smiať sa ženy a šteklivo hovoriť o svojich chlapoch, ale jej sa nikdy nežiadalo takto hovoriť o vlastnom mužovi, lebo jej sa tieto veci nedostávajú v takej podobe, aby sa mohla k veseliu žien pridať. A pritom, nazdávala sa, má o týchto veciach omnoho odvážnejšie predstavy ako ktorákoľvek z nich. Snívala o nich smelo a odvážne. Bola skrz-naskrz zdravá, netrpela nijakými neduhami. Ak čosi pokladala za svoju samozrejmú a prirodzenú potrebu či žiadosť, zriedkakedy ju trápili ostych a zábrany, nanajvýš hrdosť. Ibaže aj tú už v nej pomaly rozkladala vášeň, pocit nenaplnenosti, pomyslenie na blížiace sa odkvitnutie a premárnené rôčky."
O Frankovi: "V jedno teplé jesenné odpoludnie vbehol náhle do kuchyne. Už si ani nepamätal, či vôbec predtým zaklopal. Asi nie, náhlil sa, Riečan ho poslal po fľašku, aby zapili s kupcom, čo im prihnal dve kravy, dobrý obchod. Našiel ju sedieť na stoličke pri peci. Len čo si v smaltovanom lavóre doumývala nohy. Mala ich položené na malom stolčeku, prezerala sí nechty a chystala sa ich strihať. Sukňu mala do pol stehien vykasanú, ale akoby si to ani nevšimla.
„Čo je?" opýtala sa skôr nedbalo, iba preto, že vstúpil, a väčšmi ju zaujímali prsty, príjemne mäkké po teplom kúpeli.
„Mešterko ma poslal po fľašu, chce počastovať Pompuru, dve kravy nám dohnal," povedal rýchlo a ukradomky hľadel na jej zodvihnuté nohy.„Tam je," ukázala na dolné dvierka kredenca, stisla kolená, napravila si sukňu, trochu si poodsadla a načahovala sa za nožnicami. Musela sa trochu zodvihnúť, ležali na kraji umývacieho stola. Práve sa zohol, že otvorí dvierka na kredenci, a tak jej videl pod sukňu. Mal sa odvrátiť, ale nedokázal to urobiť, a nemal sa kedy ani zahanbiť, lebo doslova zmeravel, uzrúc v záreze jej nôh oblinu pohlavia.Vyšiel ani v mrákotách, vonku vydrapil zubami korkovú zátku z flaše a vlial si ostrú tekutinu do úst ako vodu. Ovládla ho taká žiadostivosť, že by bol od návalu surovosti v sebe najradšej vytrhal ohradu, vyšklbal ju ako trávu. Podobný pocit mal aj v to ráno, ked vozil spod brány drevo. Neostýchala sa pred ním pobiehať len v nočnej košeli, za čo sa Riečan na ňu zlostil, no jeho to zakaždým rozpálilo."

---

Ballek sa však nechystal na parnas, ale na funkcionársku stoličku a cítil jasnú spoločenskú objednávku prispôsobiť kulisy príbehu aktuálnym potrebám... Dá sa pritom celkom dobre zrekonštruovať aj príbeh, ktorý mohol mať Ballek pôvodne v hlave: Nekonfliktný arizátor, jeho ctižiadostivá žena a pomocník - bývalý židovský majiteľ, ktorý zvedie ženu i dcéru majstra v príbehu rámcovanom vojnou. K tomu mal Ballek nepochybne "nažitý" materiál, keďže jeho otec bol štátnym úradníkom počas ľudáckeho režimu. Veľavravný detail - Koháry mal perfektné nemecké stroje na svoju jatku získať práve z likvidovaných židovských mäsiarstiev. Autora prezrádza aj  postava Volenta, ktorého sa protimaďarské opatrenia evidentne netýkajú, napriek tomu sa odsudzuje do submisívnej role a hoci je oveľa šikovnejší ako jeho nový majster,  o všetok svoj um, energiu, schopnosti a skryté drahocennosti (!) sa chce silou-mocou podeliť s novým majiteľom. Stále znova a znova opakuje, ako je preňho dôležité, že si ho Riečan ponechal za pomocníka. Toto je obraz "hospodárskeho žida" na Slovensku v r. 1942, nad ktorým visí hrozba deportácií, v maďarských reáliách r. 1945-48 celkom nezrozumiteľný...

Napriek tomu sa Ballek rozhodol príbeh preniesť do juhoslovenského mesta rokov 1945-48 a vložiť doňho legitimizačné falzá slovenskej historiografie, tak ako to od neho očakával (staro)novoprebúdzajúci sa nacionalizmus normalizačného establishmentu.
Slovenská spoločnosť bola v r. 1977 rovnako ako je aj dnes dokonale intaktná v otázke nedokončených povojnových etnických čistiek namierených proti maďarskému obyvateľstvu južného Slovenska, o ktorom vedeli  a vedia len tí, ktorých sa tieto smutné udalosti bezprostredne dotkli... a ešte samozrejme tí, ktorí z nich profitovali.
Stranícka línia sformulovaná v r. 1948  Gottwaldom v tejto veci bola jasná - "Raz sa nám nepodarilo Maďarov vyhnať z krajiny, musíme im poskytnúť nejaké práva". Ale bez veľkého šumu. Dokonca aj uznesenia ÚV KSS  o zrovnoprávnení Maďarov mali zostať tajné.
A Ballek vo svojom románe toto veľké tajomstvo zachoval takmer dokonale. Dej nominálne zasadený do reálií povojnových Šiah tak nadobúda surealistický nádych. Z Riečana sa nechtiac stáva novodobý slovenský Stalker hľadajúci stratené šťastie blúdiac po krajine postihnutej nepomenovateľnou katastrofou. Prechádza sa medzi starostlivo vystavanými kulisami, ktoré ale nie sú licenciou autora. On len "belerizuje" falzá nacionalistickej historiografie v tradíciách schematizmu 50-tych rokov. Samovražedná misia... A výsledok tomu zodpovedá:

---

Ako vyhnanci v skutočnosti neboli vyhnancami, ale utečencami, ktorí sam odišli pod ťarchou svojej (kolektívnej) viny. Ako úrady nemôžu hocikoho nechať len tak "na hranici"...

Aj tu bolo zle. Čo sa tu za tie roky zbehlo! Neverili by ste. A keď už bolo isté, že prídu nazad českí četníci a vojsko, pol mesta vzalo nohy na plecia, len sa tak za nimi pražilo. Tu hovoria, že tak bežali, až si pätami po riti plieskali. Odišli k parastom na dediny, tavon ku sedliakom, ale viacerí utekali za starú hranicu, čo je aj teraz hranicou. Aj takí ušli, čo nemuseli, hát, zato tu ostali aj takí, čo mohli myslieť na to, čo bude. Viete, veľa sa ich bálo pre tú zimu, keď vás odtiaľto vyháňali.
Ja som tu nebol, iba som počul," ozval sa rýchlo Riečan.
Nevravím... Bol som tu a videl som, čo sa robilo. Mohol som sa iba smiať, lebo proti mne nešli, nechali ma tak, ale keď sa to začalo, potom už nikomu nedali pokoj. Aj tento, čo tu bol s vami, ten učiteľ, poznám ho, tu učil... aj ten utekal, bol tu vtedy predsedom Československej ligy, jeho tí takňoši... sopliaci z levente prvého kopali do riti.
Pamätá si, že som sa bol na to dívať, preto je tak proti mne, ale nebude to najplanší chlap, to vám poviem, lebo keby som druhého odvrával, tak ma dá ostrihať na kopasa, dohola ako ovcu, ako je to teraz v móde. Mne to bolo, viete, jedno, ale potom som videl, že som nemal pravdu, všetci, čo stadeto odišli, mi chybovali. Hát, barátočkám, vravel som si,  dobrí chlapci odišli. Aj teraz, uvidíte, budú tu mnohí chýbať, stavím sa s vami, a ešte mnohí odídu, tu, na hranici, ich nenechajú, alebo ich vyvlečú dakde hore, alebo vyšupujú za hranice. Toto je, veru, také mesto. Ja vravím, že sa netreba ondiať do politiky, kde je határ, hranica, viete, tam je to vždy, ako sa tu vraví, nebezpečná robota.
Ako vinníkov v rámci "fasolás za tú zimu" trestali. Ako mali "utečenci" maslo na hlave a ako sa ľudia, ktorí sa nestarali o politiku, nemali o čo báť. Ako odišli aj takí, čo nemuseli...

A môj bývalý mešter ušiel," oznámil Volent, ešte zahľadený nahor. Zohol prudko hlavu, privrel oslepené oči a vyceril krátke, zdravé zuby. „Aby mu šiel obchod ešte lepšie, starel sa do politiky, židov bantoval, aby si toto lepšie zariadil... a syn, Peter, mu tašiel, somár, aj medzi nyilassov. A tak radšej vzal nohy na plecia. Hej. Vravel mi, aby som bežal s ním, že prídu Rusi, potom Česi... a že bude fasolás za tú zimu, ale ja som povedal nie, povedal som, že nech bude, ja tu počkám, ja som nikoho nevyháňal, nebuntošil, nikomu majetok nebantoval, tak čo, začo by som ja mal utekať, no? Tu som ostal, bývam tu vzadu, môžem tam ostať, nie?
Odrazu pomaly povedal: „Vraví mi môj mešter... (zasmial sa srdečne a ticho) ,Hybaj, Volent, Česi prídu, bude fasoláš! Toto mi povedal. "Dbám ja,"vravím, "či prídu?... Keď prídu, nech prídu, aj oni zabálujú, mäso jedia. Ja som takého Čecha nevidel, čo by nechcel dobré mäso, a taký, čo chcel dobré mäso" vravím mu, "bude Volenta potrebovať, lebo ja, ako tu v Palánku každý dobre vie, také mäso zoženiem, aj keď nikde nebude, veď viete," vravím mu, "že vravím pravdu." Neklamal som. "Majú oni," vraví mi, "dosť svojich a istotne si budú pamätať, čo sa tu robilo po Komárne.." A ja mu vravím: Jáj, pán majsterko, čudoval by som sa, keby si nepamätali, to viete, že si pamätajú, čudoval by som sa, keby nie, keby práve oni mali rozum ako sliepka, a čudoval by som sa, keby aj svojich nemali dosť, ale ja sa tu v Palánku a na dedinách vyznám ako vo svojom vrecku, stačí toľko povedať, že ja sa volám Volent Lančarič, a oni už toľko vedia, že taký človek sa v tomto vároši nikdy nestaral o politiku, len o obchod" A veru som ani nedbal. Ako som Kohárymu povedal, aj vám vravím. A mne tu mnohí chýbali. Aj teraz mi budú. Lebo odišli aj takí, čo nemuseli mať v gatiach. Kár... Veru škoda, s mnohými sme mohli dobre obchodovať.
Ako maďarské obyvateľstvo "po Komárne" horko po Masarykovi žialilo...
So žandármi sa netreba naťahovať," radil Riečan, keď videl, ako sa jeho nový pomocník usiluje zakryť dojatie. „U nás jeden preklal žandára a potom za živa zhnil v llave. To bolo dávnejšie, to ešte chodili žandári s kakašmi na hlave." Lančarič sa zasmial: „Jáááj, tým sa nesmelo nič povedať, veď ja ich poznám, takí boli aj tu. Len čo po Komárne do Palánku vošli, začali robiť taký poriadok, že zaraz bolo niektorým ľúto za starou republikou, to ste už nepočuli povedať, že... No nie všetci banovali, pravdaže, nie všetci, ale dosť ich bolo, čo sa im už odnechcelo písať po plotoch, že Masaryk sa viac toto a toto.
Ako na miesta "utečencov" prichádzali z hornatých krajov zväčša takí, čo stratili vo vojne všetok majetok, ba aj prístrešok nad hlavou...
Lančarič svojho majstra podržal aj v tých neľahkých dňoch a týždňoch bezprostredne po vojne, počas tých štvrtkov a sobôt, keď sa pred mäsiarstvami a aj v predajniach odohrávali divé scény. Nedostatok potravín a mäsa vôbec, starosti so zásobovaním znásoboval velký prílev obyvateľstva do mesta; prichádzali ľudia z vidieka,z hornatých krajov, zväčša takí, čo stratili vo vojne všetok majetok, ba aj prístrešok nad hlavou, vracali sa aj predvojnoví obyvatelia mesta, prichádzali Slováci z0 zahraničia.
Ako nedostatok mäsa národnostné trenice vyvolával...
Len čo sa vidina mäsa začala rozplývať, ľuďom sa podlomili kolená, prestali sa ovládať a spustili krik. Začali osočovať svet, režim, mesto, mäsiarstvo, Riečana i Volenta, a o chvíľu sa pustili s veľkou vervou do seba. Začali sa hanobiť, pretriasť otázky mravné, majetkové, náboženské, politické, a keďže Palánk ležal na hranici, aj národnostné. Tie predovšetkým. Potom sa strhla bitka bez akýchkoľvek regulí.
Ako prívrženci Horthyho kedysi za Bélu Kuna horlili ...
„Čo si ja pamätám," prerušil ho Volent, zručne ostriac nôž, len sa mu tak mihal v rukách, „oni, Pali báči, vždy len tamtých vychvaľovali.., že admirál je dobrá hlava, fasa človek, mocnú ruku má, k slovu čvargu nepripustí... A nevraveli to?"
„Ja som, chlapče môj, na takých myslel, ako bol Szállasy."
„Nie, Karff báči, na chudákov oni mysleli, aj preto oni vykrikovali, aby sa zabudlo, že tu po prvej vojne s červenými piekli, Bélu báčiho oslavovali, že kolko zeme zabral pre Maďarov a svetovú revolúciu. Veru, Karff úr, veď tu ľudia dobre vedia, že boli s červenými, že medzi nich šli už v zajatí v Rusku. No, ako to bolo, nech povedia?"
„Aááá!" smial sa Karff. „Ty to, Volentko môj, len zato vravíš, aby reč nestála, veď ja ťa poznám, vždy si ty bol velký huncút." Utrel si vreckovkou mäsitú tvár a nasilu sa rozosmial.
„Hej," dobiedzal Lančarič, „teraz som vám Volentko a huncút, ale vtedy, keď mi dali pred Centrálom po papuli, lebo aj ja som voľačo povedal za tých, čo museli po Komárne utekať z Palánku, tak som im bol smradľavý Volent z Horvátíe!"
„To si bol ešte mladší," povedal rýchlo Karff.
Ľudia sa nad jeho výhovorkou zasmiali, ale mnohých tento rozhovor aj ťažil, veď nejeden si prial, aby sa na staré hriechy už zabudlo.
„Chválili oni admirála a toho fúzkatého, že to ďaleko dotiahnul, lebo tí vedia svoje zeme kerovať," pokýval Volent hlavou a mračil sa.
„Ale nie," povedal pokojnejšie Karff, „ak som dačo povedal, tak len to, že frajter to možno ďalej dotiahne ako komisár, lebo taký frajter má väčšiu guráž. Pomáhal som si, moja robota tak chcela. Pomýlil som sa, dobre vravíš, ale komu som ja ublížil? A ty vieš, prečo som ti vylepil tú facku? No? Preto, Volentko, aby si nešiel zato na politický úrad, hoci teba by bol Koháry ratoval, keď si mu bol pravá ruka."
Prečo Volent nemohol opustiť s Kohárym toto mesto...
Riečan časom pochopil aj to, prečo Volent nemohol opustiť s Kohárym toto mesto. Vyhovovalo mu svojou zmiešanosťou i rôznorodosťou, slovom: atmosférou. Boli v ňom zastúpené nielen všetky možné nácie starej monarchie, ale aj potomkovia dávnejších i nedávnych privandrovalcov z Bulharska, Nemecka, Ruska, Turecka, Talianska, Anglicka, Francúzska, našli sa tu aj niekoľkí Arméni, dokonca jeden Arab. Pochopiteľne, že teraz tu žilo najviac Slovákov a Čechov, potom Maďarov, po nich Bulharov, Srbov a Chorvátov. Toto boli Palánčania a nekrížili sa medzi sebou iba oni, ale aj ich kuchyne.
O živej spomienke na maďarizáciu a ako sa "Tót nem ember" v Uhorsku hovorievalo...
Starý otec prežil život prostého, jednostaj odstrkovaného a hanobeného človeka, starého vojaka a príslušníka nevládnuceho národa. Keď mu už pri dcére, Riečanovej matke, bolo o čosi lepšie, bol tými ústrkmi natofko poznačený, že sa urazil za každú hlúposť. Rozkričal sa, ak mu omylom nepriložili k tanieru jeho lyžicu, lebo sa nazdával, že ho tým chcú uraziť a dajako pokoriť. Hej, pokorujúci život žili starí Slováci. Tót nem ember, hovorievalo sa v Uhorsku. Starí Tóti nemali právo na nič. Starý otec mu to často spomínal a ukazoval vybité zuby, čistú prácu svojho šikovateľa...
O nadšení obyvateľstva z príchodu čsl. vojenskej posádky...
Do kasárni narukovali prví povojnoví odvedenci, nad mestom sa už znovu rozliehal hlas vojenskej poľnice. Palánk od spokojnosti priam zašumel. Znovu mal svoju posádku, a tak veril, že sa jeho život vracia do starých koľají. Aj RieČanov pomocník Volent sa potešil novým vojakom, chodil si ich, ako mnohí iní, obzerať na cvičisko, a potom svojmu majstrovi referoval, že už tí chlapci vedia pochodovať, spievať, učia sa strielať.
Ako speváčka s maďarským prízvukom  slovenské pesničky spievala...
Spoza závesu a dverí bolo počuť hlas speváčky s maďarským akcentom: „Na lúúúkááá-h kvötly bjelééé möorgaretýýý, keť som böszkával tvojééé bledééé pörýýý..."
Ako SNB v Šahách aktivitu ľudáckeho podzemia monitorovala...
Dobre vedel, čo všetko sa odohráva v tomto hoteli, čím všetkým žijemesto, kto tu práve vysedáva, o čom jednotliví ľudia či celé skupinynaraz hovoria, po čo sem prišli. Čo nevedeli on a jeho kolegovia z tunajšej stanice SNB, to vedeli ľudia zaujímajúci sa o zvýšenú aktivitu ľudáckeho podzemia, o rozličné spolky a tajné agentúry po farských úradoch a biskupských rezidenciách, ako aj o podozrivé depozitóriá na sekretariátoch Demokratickej strany.
Prečo Hitler Židom nedal pokoj...
Ale najlepší sú takí chlapci, čo vedia maušľovaf." Nechápavo sa naňho pozrela. Trochu pootočil hlavu, aby nestratil prehľad o ceste, udrel rukou rozpačito do dreveného oblúka volantu a povedal zreteľne.
„Židia"
„Jáj!" zvolala a s úsmevom prikývla.
„Tak tí to vedia..."„Lebo nedbajú o nič, len o kšeft. Bársjaký cisár bude, oni si len svoje myslia a o svoje dbajú. Tí majú, ja vravím, len toho Jahveho, či ako mu vravia, a kšeft. Všimnite si, pani Riečanová, že každý nový poriadok, čo príde, hneď len do nich ide, lebo vie, že oni vôbec oň nedbajú, a nový poriadok len to chce, aby on všetci dbali. A nový poriadok je, prosím, nový poriadok, peňáz ešte nemá, tak si od nich zoberie. Ja myslím, že preto im aj Hitler nedal pokoj."
Ako sa Židia museli skrývať po celý čas Horthyho vlády a prečo z ČSR po vojne do Palestíny odchádzali...
Dvaja z nich pútajú Palánčanov najväčšmi. O prvom je známe, že sa zúčastňoval predvojnových židovských olympijských hier a má ešte vždy postavu desaťbojára, a ten druhý je jednoducho krásny starec s bielou bradou. Jeho druhovia sa obracajú predovšetkým naňho, on aj najčastejšie hovorí. Volá sa Erneszt Weinberger, je to vychýrený lekár, známy ako detský špecialista, čo ho nepochybne zachránilo pred deportáciou do koncentračného tábora; po celý čas horthyovskej vlády ho tunajší ľudia ukrývali po pivniciach a kdekade po vidieku.
V boxe pri prvom okne sedelo päť mužov v tmavých oblekoch, traja z nich s prorockými bradami. Všetci nosia široké starosvetske klobúky, a každý tu vie, že sú to predstavitelia poznovu sa roztrácajúcej, kedysi početnej židovskej obce. Veľká časť z nich vojnu neprežila, a tí, čo sa udržali pri živote, sa sčasti pokresťančujú, poslovenčujú si mená, rozptyľujú sa po celej republike alebo odchádzajú do Palestíny. Ťažkajú si na novú, povojnovú vlnu nenávisti niektorých gójov, vyčítajúcich židom zelotizmus a niekoľko hypotetických vín, medzi nimi aj ukrižovanie Krista. Osobitne sa ich dotýka absurdné obvinenie, že si rituálnymi vraždami kresťanských chlapcov obstarávajú krv na vysviacku nového jeruzalemského chrámu, vraj zasväteného Jahvemu, že predsa len nedopustil vyhubenie svojho ľudu až do koreňa, ale aj to, že im tu akýsi hriešnik kolomažou pokreslil steny synagógy hákovými krížmi.
Ako antifašista Varga proti admirálovi Horthymu už v r. 1920 bojoval a ako po vojne v Šahách len 10 maďarských antifašistov zostalo...
Dobrovič je z expozitúry okresu, on a jeho úrad je pre mnohých tŕňom v oku. Do zabratia Palánku horthyovským Maďarskom tu vyučoval, bol aj predsedom Československej ligy. Nasledujúce udalosti ho zblížili s komunistami. Hovorieval, že v tú noc, keď sa z rádia z úst ministra Vavrečku a Dr. Dérera dozvedel o prijatí podmienok mníchovského diktátu, na svoje staré presvedčenie zanevrel. Do konca vojny, vlastne do oslobodenia Palánku, partizánčil na Hornej Nitre a tam sa spoznal aj s Markom....
Starý Varga obsluhoval parnú oračku na poliach majera, nevedel dobre po slovensky, budil preto dojem prísne mlčanlivého strojníka. Už v dvadsiatych rokoch bojoval proti admirálovi o Budapešť a bol jedným z desiatich maďarských antifašistov v Palánku, ktorí vojnu a perzekúcie prežili.
O demonštrácii čsl. brannej moci proti územným nárokom južného suseda v r. 1938 a rozbíjačsských silách šahanského podzemia...
A nebolo zdravého Palánčana, čo by sa nebol zúčastnil „slávnostného muštrungu" na Legionárskej ulici, kde bol práve taký súci balkón, z ktorého mohol generál, vysoký muž vo šviháckej generálskej rovnošate, pozdraviť pohraničiarov, defilujúcich pod ním na motorkách so sajdkou s namontovanými guľometmi, parádnymi výrobkami predvojnových československých zbrojoviek svetovej povesti. Bola to aj zjavná demonštrácia štátu proti územným nárokom južného suseda, čo sa s tým netajil, ako sa netajili ani rozbíjačské sily z palánskeho podzemia.
Ako sa v Šahách pred Viedenskou arbitrážou mocná vlna šovinizmu zdvihla a futbalový zápas na podozrivú manifestáciu zmenil...

Teraz to už tajil, lenže žili tu ešte aj takí, čo si pamätali na udalosť pri príležitosti jedného pamätného futbalového zápasu. Hral tu „hírečný FC". Bolo to nedlho pred Viedenskou arbitrážou, v Palánku sa dvíhala mocná vlna šovinizmu a futbalový zápas sa zmenil na podozrivú manifestáciu.
Pred zrakmi divákov sa Volent z ničoho nič pochytil s četníkom v civile, a ked sa ten začal brániť, na velkú radosť prítomných ho položil na lopatky a slávnostne odišiel.
Časom sa z takýchto bujarostí vyliečil, no kedysi stačilo, ak pred ním v krčme, a to aj náročky, spomenuli četníka. Hneď ho pochytil taký hnev, že nebolo rozumieť, čo hovorí. Kopal od jedu do stola a hádzal o zem klobúk. Raz-dva v ňom zahorela nenávisť. Na nijaké urážky jakživ nezabudol, no naučil sa už svoj hnev potláčať.

---

Taká bola teda cena za Ballekov úspech v r. 1977. Pritom Ladislav Ballek je nepochybne jedným z najnadanejších slovenských spisovateľov  20. storočia, svoj talent však obetoval kariére Mináčových  "Melody Boys" v normalizačných spisovateľských formáciách. Títo "chlapci" sa ani neskôr v novom režime nestratili. Prezidentmi sa síce (zatiaľ) nestali, parlamentné a veľvyslanecké kreslá ich však čakali neodvratne.

Osobitnou smolou Ladislava Balleka je, že jeho kľúčovému románu sa dodnes nedostalo čestnej kritickej reflexie, ktorú by si zaslúžil (ak za kritiku nepovažujeme komicky apodiktické texty jeho antichartistických spolufunkcionárov zo spisovateľského zväzu).  Pritom ak román očistíme od falošne historizujúcej vrtsvy (ktorá je, ako je aj z vyśšieuvedených citátov zrejmé, hlúpo lživá a preto bezcenná)  a umiestnime späť do jeho prirodzeného historického rámca na stredné Slovensko rokov 1942-1944, dostaneme šedévr hodný pozornosti a vari aj ... opraveného vydania. Až kým sa tak stane, si však musíme vystačiť s týmto  svojráznym hybridom, kde autor miestami exceluje a miestami ... podvádza.