Kniha je pamätníčkom MUDr. Juliánovi Podobovi (09. 01.1916 - 31. 08. 2005), ktorý sa téme venoval a zavedenie jodidovanej soli začiatkom 50-tych rokov presadil.

Zaujímavou kapitolou je analýza postáv troch literárnych diel slovenského kriticého realizmu, v ktorých autori diagnostikujú patológie z nedostatku jódu: Neprebudeného od Martina Kukučína, Sama Spáča od J.G.Tajovského a Ťapákovcov od B. S. Timravy.

Najslabším textom prispel do publikácie politológ Roman Jančiga, ktorý sa  ako predseda občianskeho združenia Communio Minerva na jednej strane zaslúžil o vznik projektu, na druhej strane do nej prispel ahistorickým exkurzom (zrejme v intenciách Trnavskej univerzity kde študoval) a vcelku svieže a podnetné dielko kontaminoval quasi národoveckou terminológiou a obvyklými bludmi o maďarizácii. Uvedieme tri ukážky:

Treba v tejto súvislosti vyjadriť úprimnú vďaku českým lekárom a akademikom, ktorí svojím príchodom na Slovensko po roku 1918 vytvorili predpoklady pre vznik medicínskej vedy slovenského zamerania. Jej cieľom nebolo viac slúžiť potrebám panujúcej triedy – ako tomu bolo počas posledných sto rokov existencie Uhorska. Škola viac neslúžila politickému programu maďarizácie más, ale stala sa miestom šírenia vzdelanosti a osvety. Ako príklad uveďme neslávne známe tzv. Apponyiho zákony, v rámci ktorých bolo sledované pomaďarčovanie príslušníkov nemaďarských etník v Uhorsku počas školskej výchovy detí a mládeže.

Štúdie dr. Gerleya a dr. Lendvaya z druhej polovice 19. storočia sú užitočným interpretačným nástrojom, vďaka ktorému môžeme lepšie porozumieť stavu, v ktorom sa slovenská spoločnosť v tej dobe nachádzala. Všeobecne známe retardačné účinky maďarizácie a hospodárskeho zaostávania môžeme poľahky doplniť o zistenia v oblasti neutešeného zdravotného stavu širokých ľudových vrstiev.

Životy týchto literárnych postáv sa v ničom nepodobali na dedinskú idylu. Ich okolie ich často zneužívalo a týralo. Z dôvodu ich mentálnej zaostalosti strácali akékoľvek nástroje na svoju obranu. Inými slovami, slovenská dedina a slovenský ľud sa vedeli k najslabším členom vlastnej spoločnosti správať rovnako kruto, ako panujúci maďarizačný režim k menšinovým národom a národnostiam Uhorska.

Vcelku podivný je i spôsob ako sa na príklade prieskumu z dôb Uhorska, vykonanom dvomi bratislavskými lekármi na Žitnom ostrove obzvlášť zasiahnutom nedostatkom jódu v potrave, robia zovšeobecnenia o tomto probléme v slovenskej spoločnosti. Je to o to zvláštnejšie, že žiadna z literárnych ukážok, ktoré majú endemický kreténizmus ilustrovať, sa neodohráva na Žitnom ostrove. Ale možno ide o nejaký nový typ dialektiky. U autora, ktorý si azda myslí že univerzita či výuka lekárskych vied vznikla v Bratislave s príchdom českých profesorov v r. 1919, by to ani neprekvapovalo.

Na druhej strane autorom nemožno uprieť niektoré pomerne odvážne tvrdenia vyzdvihujúce modernizačný program a dobré výsledky komunistických vlád po roku 1948 v oblasti verejného zdravotníctva. Je zaujímavé že autori špeciálne zdôraznili, že program jodidácie soli sa mal apriori udiať potajomky bez vedomia obyvateľov čo vysvetľujú to nasledovne:
Prečo však bolo uvažované o zdravotníckej intervencii tohto rozsahu bez toho, aby o nej vedelo obyvateľstvo (prophylaxis muta), Tománek neuvádza. Môžeme sa iba domnievať, či tým nebola anticipovaná možnosť zmariť toto opatrenie šírením rôznych poloprávd až klamstiev na spôsob dnešných tzv. hoaxov na tému očkovania, liečby homeopatickými prípravkami či priamo šarlatánstvom.