Vyberáme z informačných materiálov z výstavy:

Ilona Németh v spolupráci s Cukru production: Rozhovor s Dušanom Janíčkom
Dušan Janíček - riaditeľ pre vonkajšie vzťahy spoločnosti Slovenské cukrovary, s.r.o., Sereď, AGRANA Group, 2017, Rozhovor: Ilona Németh, János Vasik, Jednokanálové farebné video so zvukom, 14:28 min., majetok autorky

V cukrovarskom priemysle som začal pracovať v roku 1977 po ukončení vysokej školy. Som absolventom Chemickotechnologickej fakulty, Katedry chémie a technológie sacharidov a potravín. Bolo to moje prvé pracovisko, kde som nastúpil do cukrovaru v Sládkovičove. Tam som v podstate nastúpil do pozície cukrovarníckeho technika. Rok 1989 ma zastihol na Chemickotechnologickej fakulte STU, kde som pracoval na Katedre chémie a technológie sacharidov ako vysokoškolský učiteľ. Ja som roku 1987 odišiel z cukrovaru vzhľadom na to, že som tam nemal nijaký priestor na ďalší rozvoj a išiel som učiť na vysokú školu. Tam ma zastihli udalosti Nežnej revolúcie, so študentami katedry, ročníka som sa zapojil do týchto udalosti s tým, že v Sládkovičove bola situácia dosť problematická čo sa týka starých zvykov. Zorganizovali sa stretnutia ľudí a vysvetľovanie si tých novembrových udalostí. Ten priemysel bol konsolidovaný, vzhľadom na to, že na Slovensku fungovalo 10 cukrovarov a boli pod Generálnym riaditeľstvom Cukor - Cukrovinky, ktoré sídlilo v Bratislave. Tých desať cukrovarov spracovávalo repu približne z 35-38 tisíc hektárov plochy a vyrábalo sa okolo 180 tisíc ton cukru. V podstate všetky podniky boli koncernové podniky. Robila sa aj súťaž, ktorý je lepší a horší. Väčšinou vyhrávala Trenčianska Teplá, najnevhodnejšie výsledky mal, alebo najproblematickejší bol Pohronský Ruskov. V roku 89 boli mítingy pracujúcich, ľudia samozrejme protestovali, to bývalé vedenie, ktoré bolo v cukrovare, bola to vôľa pracujúcich, aby bolo vymenené. Vzhľadom na to, že som pracoval v cukrovare, ma ľudia volali späť. Potom ma bývalý generálny riaditeľ koncernu Cukor - Cukrovinky pán Kováč inštaloval ako riaditeľa cukrovaru Sládkovičovo. V podstate zažil som aj éru privatizácie. V 92-om sme spolu so štyrmi kolegami privatizovali cukrovar, ale to bola najväčšia chyba v mojom živote. Nedalo sa to regulovať tak, ako som si to ja predstavoval. Následne potom došlo k tomu, že dvaja kolegovia spolupracovali s regionálnym HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko, pozn.) a boli sme postavení pred situáciu, kedy cukrovar musel splatiť všetky dlhy a pôžičky. Bol to určitý nátlak zo strany banky. Boli sme postavení pred situáciu, že to buď odovzdáme jednej firme, alebo budeme mať veľké problémy. Ten cukrovar sa odovzdal firme Bavex na základe toho, že banka sa rozhodla, že bude viesť cukrovar tento subjekt, takto to bolo aj zorganizované. No boli to ťažké časy. Financie neboli, bolo dosť zložité vyplácať ľudí a zabezpečiť im vôbec výplaty. Na základe toho som sa ja rozhodol, že z cukrovaru odídem, pretože to sa tam už nedalo. Tak som sa rozhodol, že pôjdem do Viedne a tam skúsim šťastie u investorov, ktorí už v tom čase začali pôsobiť na Slovensku. A to do spoločnosti Agrana Viedeň, kde som absolvoval pohovor. Na druhý deň ma z rozhodnutia predstavenstva inštalovali na generálneho riaditeľa rimavskosobotského cukrovaru. Všetky cukrovary boli transformované z národných podnikov na tzv. štátne podniky a tak boli ponúknuté do privatizácie. Tie štátne podniky mali identické vedenia, trh bol strašne rozbitý, dovážali sa k nám veľké množstvá cukru. Aj z titulu toho sa potom Slovenský cukrovarnícky spolok snažil zabezpečiť - to bolo združenie cukrovarov - snažil zabezpečiť ochranu trhu pred nadmernými dovozmi, pretože tu sa predával cukor za dampingové ceny a my sme nevedeli vyplatiť pestovateľov, lebo z tých financií, ktoré sme dostávali z predaja cukru, sme nevedeli vyplatiť pestovateľom ceny repy. Tie boli stanovené Ministerstvom pôdohospodárstva na 1 000 korún za tonu, čo bola pomerne veľmi slušná cena na tú dobu.

Cukrovary sa dostávali do takého tlaku, čím ďalej, tým viac sa zadlžovali. Bolo to veľmi problematické obdobie a veľmi zložité. Veľmi záviselo od toho, či pestovatelia sú schopní vydržať tú ekonomickú situáciu, podržať ten cukrovar, lebo následne tie peniaze chodili, ale nie v tých termínoch, v akých boli dohodnuté v rámci zmlúv. Z technologického hľadiska my sme ako štandardne Československo bola cukrovarská veľmoc, hlavne teda Česko, aj čo sa týka prípravy technológov na vysokej škole. Ale postupne sme začali zaostávať, aj keď sa dá povedať, že ZVU Hradec Králové bol jedným z veľkých výrobcov cukrovarníckych zariadení. Bol tu teda priemysel, aj ťažký priemysel, ktorý vyrábal strojnotechnologické zariadenia pre cukrovarský priemysel, ale postupne sme začali strácať ten náskok, ten krok s technológiami. Začali nás predbiehať hlavne nemecké strojárske podniky, postupne sme strácali, dá sa povedať, voči západným štátom, aj keď ZVU Hradec Králové montoval kompletné cukrovary v Iráne a v týchto arabských krajinách. Ale tie detaily, automatizácia, tam sme strácali dych. Zahraničie sa o nás začalo zaujímať niekedy v 95-96-om, kedy boli prvé kontakty. Aktívna bola spoločnosť Agrana - rakúska cukrovarnícka spoločnosť, ktorá pozvala v tom čase všetkých zástupcov alebo riaditeľov cukrovarov do Viedne. Pôvodná idea bola taká, že Agrana prevezme všetkých desať cukrovarov na Slovensku, ale z tohoto plánu potom nakoniec zišlo. Agrana mala celkom dobre rozpracované podmienky v rámci Dunajskej Stredy vzhľadom na to, že Dunajská Streda bol najväčší a najmodernejší cukrovar na Slovensku. Takže to bola fabrika, ktorá spracovávala najviac cukrovej repy. 4 tisíc ton. Mali sme veľa slabých stránok, hlavne čo sa týka ekológie. Povedzme cukrovar v Seredi ešte dodnes trápi ekologická situácia vzhľadom na to, že bol vykurovaný z tzv. nik-lovej huty. Cukrovary mali problémy aj s čističkami odpadových vôd. Povedzme ako v Sládkovičove, v Trenčianskej Teplej aj v Šuranoch, a to už nehovorím v Pohronskom Ruskove. Ten keď začal cukrovarskú kampaň, tak vždy vykapali ryby. Do Dunajskej Stredy vstúpil investor ako prvý. Agrana potom ho nasledovala, takže do cukrovaru Dunajská Streda vstúpil investor Eastern Su-gar, čo bola britsko-francúzska spoločnosť. Vnímali sme to ako krok, ktorý povedie k tomu, že cukrovar Dunajská Streda bude vybudovaný. Pôvodne rokovala Agrana s Dunajskou Stredou a tesne pred podpisom k tomu podpisu nedošlo, takže potom následne Agrana vstúpila do Rimavskej Soboty, ktorú si vytipovala ako perspektívny cukrovar a čiastočne aj do cukrovaru v Seredi. Nemecký Nordzucker vstúpil do cukrovaru v Trnave, v Šuranoch a v Trenčianskej Teplej. Tieto cukrovary, dá sa povedať, prežili. Ostatné cukrovary ako Pohronský Ruskov, Trebišov, ktorý už partnera nemali, Nitra potom Šurany, tieto cukrovary postupne zanikali. Pokiaľ sme vstúpili do Európskej únie, tak sme museli rešpektovať tzv. trhový poriadok s cukrom, s cukrovou repou, kde Európska únia mala rozčlenenú výrobu cukru podľa tzv. výrobných kvót na každý štát. Slovensko vstupovalo s kvótou do Európskej únie okolo 220 tisíc ton. Európska únia sa rozhodla pri rokovaniach v rámci WTO (Svetová obchodná organizácia, pozn.), že zníži svoju výrobu z 19 miliónov ton na 14, že bude znižovať tieto pridelené kvóty jednotlivým štátom, ale pokiaľ sa tieto jednotlivé štáty rozhodnú, že nebudú tieto kvótové cukry vyrábať, dostanú kompenzáciu 730 euro za tonu cukru. Na toto zareagovala pozitívne spoločnosť Eastern Sugar, ktorá kvótu 70 133 ton, ktoré mal cukrovar v Dunajskej Strede, vrátila Európskej únii, tým pádom inkasovala 730 eur za tonu.

Treba povedať že Eastern Sugar je spoločnosť, ktorá je skôr obchodná ako výrobná. Výrobná spoločnosť je napríklad Agrana alebo nemecký Nordzucker, ktorý vlastní cukrovary. Eastern Sugar bol skôr zameraný na predaj cukru. Mal cukrovary ako výrobné jednotky, ale skôr tá filozofia Eastern Sugaru bola predaj. Bola to jednorazová kompenzácia. V podstate podmienkou Európskej únie bolo to, aby v rámci tej vrátenej kvóty ten cukrovar sa už nikdy nespustil. Znamená to, aby bol zlikvidovaný tak, aby ho už nikto nikdy neobnovil a podmienkou, ktorú si postavila Európska únia bolo to, že cukrovar musí byť zrovnaný so zemou. Treba povedať, že naše štátne orgány vôbec neboli pripravené na vstup do Európskej únie, ani na celkovú situáciu. To, čo sme diskutovali s rakúskymi kolegami, viem, že Rakúšania sa 5 rokov pred tým, ako vstúpili do Európskej únie, veľmi intenzívne pripravovali. Ja sa pamätám, že na začiatku tej privatizácie tých štátnych podnikov bola možnosť, že by si pestovatelia odkúpili 30 percent, alebo vstúpili s 30 percentami do tých výrobných podnikov. Tí pestovatelia by mali určitú kontrolu nad výrobou, mohli by si dokupovať akcie, takže bol to podobný model aký funguje povedzme v Nemecku, kde pestovatelia vlastnia akcie cukrovaru. Takže toto bola veľmi dobrá myšlienka, ale nakoniec sa nerealizovala. Nakoniec to potom niekto zmietol zo stola a povedal, že takto to nebude. Nezbierali sme skúsenosti na Západe, nemysleli sme na budúcnosť. Mysleli sme na prítomnosť a na to, že hurá, teraz nastane nové obdobie. Investori samozrejme videli v tej pozícii nákupu cukrovarov určitým spôsobom aj prístup na trh. Tým pádom, že sa títo investori sem dostali, vyrába sa na Slovensku cukor, ktorý sa predáva, ale už je to koncernový cukor. Ja sa pamätám, že v čase, keď som bol riaditeľom štátneho podniku Cukrovar, tak sme mali na smene okolo 150 ľudí. Počas kampane, keď fungovala, lebo cukrovar v Sládkovičove mal aj konzerváreň aj cukrovar, tak ten stav bol okolo 700 ľudí. Teraz je to tak, že okolo tých do 400 ľudí môže pracovať v týchto dvoch cukrovaroch. Teraz, po 1. októbri, keď bol trh liberalizovaný, absolútne otvorený dovozom aj vývozom, to znamená, že každý cukrovar môže vyrobiť toľko cukru, koľko chce, nie je limitovaný. Je to určitým spôsobom výzva pre ten cukrovar. Na druhej strane sa dá očakávať veľký výkyv vzhľadom na to, že tie cukrovarnícke veľmoci západoeurópske sa pripravovali na zvýšenú výrobu cukru. Zánik cukrovarov nie je otázka len Slovenska, lebo takisto zanikli cukrovary aj v Rakúsku. Tam bolo sedem cukrovarov, zostali dva. A zavrel sa aj cukrovar v Hohenau, ktorý mal spracovateľskú kapacitu 10 tisíc ton. Jednoducho ten tlak na tú efektivitu a na znižovanie výrobných nákladov je obrovský. Ten cukrovarnícky priemysel, treba si uvedomiť, že tu sú stroje a zariadenia, ktoré fungujú možno 100 - 110 dní, potom stoja. Tie zariadenia sú špecifické, nikde inde sa nedajú použiť. Treba povedať, že pokiaľ niektorý cukrovar nie je súčasťou nejakého koncernu, kde sa vie nazhromaždiť dostatok prostriedkov na investície, na rozvoj, tak neprežije.

---

Ilona Németh v spolupráci s Cukru production: Rozhovor s Christianom Laurom
Christian Laur - bývalý člen predstavenstva spoločnosti Eastern Sugar v rokoch 1993 - 2000, 2018, jednokanálové farebné video so zvukom, 16:20 min., majetok autorky

Celý život som pracoval v cukrovarníctve. Najprv vo Francúzsku a potom, začiatkom roku 1981 som čírou náhodou začal pracovať pre britskú spoločnosť Tate & Lyle. Tate & Lyle bola veľká spoločnosť vyrábajúca cukor, škrob a deriváty škrobu. Tate & Lyle chceli v tom období rozšíriť svoje podnikanie v kontinentálnej Európe. A to bola moja úloha. Zaujímavosťou je, že o niekoľko mesiacov neskôr - ako iste všetci dobre viete - padol Berlínsky múr. O dva týždne neskôr mi zatelefonoval náš riaditeľ- on bol v Londýne a ja som pracoval v Paríži - a spýtal sa ma: „Christian, len tak mimochodom, čo viete na cukrovarníc-tvo v strednej Európe?" A ja som odpovedal: „Nič". „Dobre, to je skvelé! Takže tam pôjdete a zistíte, čo by sa tam dalo urobiť pre našu spoločnosť." V januári 1990, krátko po páde Berlínskeho múru, sme začali v Poľsku. Bolo to pre nás veľmi zaujímavé, pretože sme samozrejme nemali ani tušenie, aký tam bol život predtým a aký je tam život po tej obrovskej zmene. Nebolo jednoduché podnikať, ale podnikali sme. Hoci nie v takom rozsahu, v akom sme chceli. Potom sme navštívili Maďarsko. V Maďarsku sme opäť cestovali po krajine, pozreli sme si niekoľko cukrovarov a už vtedy sme neboli jedinou spoločnosťou, ktorá mala záujem o kúpu aktív v nových slobodných krajinách strednej Európy. Potom, v júni 1990, sme prišli do Československa - vtedy to bolo ešte Československo. Viedli sme rokovania a rozhodli sa navštíviť niekoľko cukrovarov. Najviac ma zaujal práve cukrovar v Dunajskej Strede. Opäť zdôrazňujem, že sme neboli jedinou spoločnosťou, ktorá tak konala. Niektoré ďalšie spoločnosti, renomované spoločnosti ako Agrana, najväčšia obchodná spoločnosť vo Francúzsku, už cestovali po Európe, samozrejme vrátane Nemcov. Pre Dunajskú Stredu to platilo obzvlášť, lebo Rakúšania boli, dá sa povedať, agresívni, ak to tak môžem povedať. Veľmi chceli získať tento cukrovar.
Nakoniec sa im to takmer aj podarilo, ale z nejakého neznámeho dôvodu sa v poslednej chvíli stiahli. Prečo? To som sa nikdy nedozvedel. Ale faktom je, že sa stiahli. A náš generálny riaditeľ bol zúfalý, znova ma kontaktoval a pokračovali sme v rokovaniach. Nakoniec sme podpísali zmluvu a cukrovar privatizovali. Bolo to v júni 1993. Bolo to fascinujúce obdobie a ja som naozaj rád, že som tam v tom čase bol, pretože taká vec sa samozrejme stáva len raz za život a už sa nezopakuje. Cieľom však nebol len nákup aktív, bolo to zložitejšie. Navrhli sme, že kúpime akcie cukrovaru za cenu, ktorá bola - povedal by som - dobrou cenou. Nebola to síce veľmi dobrá cena, ale dobrá cena vzhľadom na to, že tam bolo treba vyriešiť množstvo problémov. Dohodli sme sa na realizácii investičného plánu. Bolo to múdre rozhodnutie, pretože dávať peniaze štátu by v podstate nebolo také dobré riešenie. Dobrým riešením bolo poskytnúť spoločnosti finančnú injekciu, revitalizovať a modernizovať ju a začať pracovať. Pestovatelia boli v špecifickej situácii, pretože pred revolúciou existovali len obrovské družstvá a neboli zvyknutí uvažovať ako podnikatelia. Napokon sme im museli požičať peniaze, aby mohli pestovať cukrovú repu. Dohodli sme sa s bankou na pred-financovaní pestovateľov, ktoré sa aj realizovalo a potom sme začali napĺňať celý hospodársky cyklus. Boli sme si absolútne vedomí toho, že sme cudzinci, ktorí prišli do krajiny, v ktorej ľudia neboli vôbec zvyknutí na takýto typ operácií. Museli sme byť preto opatrní a - povedal by som zdvorilí - ale aj napriek tomu sme museli povedať, že „niektoré veci, ktoré robíte, sú dobré, ale niektoré iné nie sú dobré". Museli sme napríklad zredukovať počet zamestnancov, keďže v cukrovare pracovalo priveľa ľudí. A samozrejme, všetko bolo tak trochu zložité: mali sme problém s jazykom, museli sme vysvetľovať, museli sme zostaviť manažérsky tím zložený zo Slovákov a cudzincov, výrazne zmiešaný tím. Medzitým sa aj spoločnosť trochu zmenila. Nazývala sa Eastern Sugar a bol to spoločný podnik (joint venture) francúzskej spoločnosti Generale Sucriere špecializujúcej sa na repný cukor a spoločnosti Tate & Lyle špecializujúcej sa hlavne na trstinový cukor a výrobu škrobu. Roky plynuli a my sme pracovali. Výsledky sa zlepšovali, aj situácia na Slovensku sa stabilizovala my sme vybudovali spoločnosť pôsobiacu v štyroch krajinách Strednej Európy. Myslím, že Eastern Sugar v čase svojho vrcholu vyrábal približne 350 000 ton cukru v Strednej Európe. To všetko sa stalo pred rokom 2000. V roku 2000 som odišiel do dôchodku a bol som hrdý na dosiahnuté výsledky. Spoločnosť Tate & Lyle sa po roku 1989 veľmi pohotovo rozhodla preskúmať možnosti v Strednej Európe. Tate & Lyle bola cukrovarnícka spoločnosť, ktorá sa však zameriavala najmä na trstinový cukor. V tom čase sa riaditeľ Generale Sucriere stretol s riaditeľom Tate & Lyle. Riaditeľ Generale Sucriere sa vyjadril, že by chcel, aby sa jeho spoločnosť spojila s nami, pretože si vysoko vážil prácu spoločnosti Tate & Lyle v oblasti prieskumu možností v strednej Európe. V podstate sa zdalo úplne prirodzené, že vznikol spoločný podnik v pomere 50 na 50. Myslím, že vznikol približne v roku 1992 alebo začiatkom roka 1993. Zmluvu v podstate uzatvoril Eastern Sugar. Prečo Eastern Sugar? Aj to bola v podstate iba náhoda. Ako nazvať túto spoločnosť? Americký cukrovar, ktorý som spomínal, sa nazýva Western Sugar. A zrazu niekto povedal: „Keď už máme Western Sugar, prečo by sme nemohli mať aj Eastern Sugar?" „To je skvelý nápad!" A rozhodlo sa, že názov spoločnosti bude Eastern Sugar.

To čo viem o situácii po roku 2000 je samozrejme len sprostredkované, pretože v tom čase som už nepracoval v cukrovarníctve. V tom čase prežívalo cuk-rovarníctvo v Európe svoju - dá sa povedať - zlatú éru. Uplatňoval sa kvótový systém, ktorý znamenal, že každá spoločnosť mala povolené vyrobiť určité množstvo cukru, ktoré sa predávalo za garantovanú cenu. Za cenu garantovanú nie Európskou úniou ale Európskym spoločenstvom. To poskytlo spoločnostiam, ktoré sa chceli rozvíjať, určitý pevný základ, na ktorom mohli rozvíjať výrobu a nakoniec nadbytočný cukor predať na svetovom trhu za neregulované svetové ceny, pričom hlavný zisk pochádzal z kvót, ktoré boli poskytnuté jednotlivým spoločnostiam. Samozrejme nie každý bol s týmto systémom spokojný. Najmä India a Brazília celé roky protestovali, že Európania sú bohatí a vyrábajú príliš veľa cukru a to im bráni vyrábať vlastný cukor na vývoz. Trvalo to dlhé roky, až napokon Európske spoločenstvo spor prehralo. To znamenalo, že sa musela výrazne znížiť výroba cukru. Výroba cukru v Európe v tom období dosahovala približne 19 miliónov ton cukru a musela sa znížiť na 14 miliónov ton. To znamenalo, že v celej Európe bolo potrebné pripraviť plány na zníženie produkcie. V tom čase bolo Slovensko viac-menej sebestačné, dokonca isté množstvo cukru aj vyvážalo. Ako riešenie tohto problému Európske spoločenstvo cukrovarníckym spoločnostiam navrhlo, že odkúpili časť ich kvóty a zaplatí im odškodnenie s podmienkou, že v prípade prijatia tejto ponuky musia daný cukrovar zrovnať so zemou, aby sa zabránilo jeho budúcemu uvedeniu do prevádzky. Kedže sa rozprávame o Eastern Sugar, chcem len pripomenúť, že to bol spoločný podnik dvoch spoločností - Tate & Lyle a Generale Sucriere. Ale ich príbeh sa začal vyvíjať inak. Generale Sucriere v tom čase kúpil nemecký Sudzucker. V Tate & Lyle nastúpil nový manažment. Stratégiou predchádzajúceho riaditeľa bolo rozvíjať aktivity Tate & Lyle v celej Európe. Boli zastúpení v USA aj v Austrálii a chceli vybudovať spoločnosť celosvetového významu v cukrovarníckom a škrobárenskom odvetví. Ale v skutočnosti sa ukázalo, že škrob sa stal oveľa zaujímavejším ako cukor.

To znamená, že budúcnosť škrobu vyzerala oveľa sľubnejšie ako budúcnosť cukru. Nové vedenie Tate & Lyle sa preto rozhodlo urobiť rázny krok a postupne upustiť od výroby cukru a prejsť výhradne na činnosti súvisiace so škrobom. To znamená, že keď Európske spoločenstvo navrhlo odkúpiť časť kvóty, návrh sa dostal na stôl spoločného podniku. A vzhľadom k tomu, že partneri mali rozdielne záujmy a že cukrovarnícky partner nechcel odkúpiť časť Tate & Lyle, dohoda nebola možná a rozhodli sa, že prijmú návrh Bruselu. Takže to je dôvod, prečo sa rozhodli zatvoriť cukrovar v Dunajskej Strede. Zrejme chápete, že to bolo rozhodnutie vychádzajúce zo štruktúry a stratégie akcionárov Eastern Sugar. Nebolo to skutočné ekonomické rozhodnutie, pretože ak sa pozriete na mapu cukrovarov na Slovensku, Dunajská Streda určite nebola prvým cukrovarom, ktorý by sa bol mal zatvoriť. Bol najväčší, pomerne sľubný, možno to nebola najlepšia lokalita na pestovanie cukrovej repy, ale Dunajská Streda sa rozširovala, modernizovala a dokázala vyrábať čoraz viac cukru, čo znamená, že určite nebola najvhodnejším kandidátom na zatvorenie. Avšak vzhľadom na okolnosti sa prijalo rozhodnutie a Dunajská Streda bola zatvorená a zrovnaná so zemou. Ak by ste dnes navštívili toto mesto, sotva by ste našli stopy niekdajšieho cukrovaru - hádam okrem jedinej budovy, administratívnej budovy, ktorá stále stojí na pôvodnom mieste. Ale v konečnom dôsledku spoločnosť, ktorú mi bolo cťou viesť, dnes už neexistuje. Boli sme v podstate výrobný závod. Samozrejme sme s cukrom aj obchodovali ako všetky cukrovary, ale nemohli sme sa považovať za obchodnú spoločnosť. Základnou zásadou bolo to, že sa musela znížiť výroba cukru v celej Európe. A to znamenalo, že sa musela znížiť výroba cukru aj na Slovensku. Poloha Dunajskej Stredy nebola ideálna. Lepšiu mala Sereď- ale Sereďnie je ďaleko od Dunajskej Stredy - a Trenčianska Teplá. Tieto dva cukrovary sú malé a v budúcnosti sa s nimi pravdepodobne niečo stane. Buďsa bude musieť výrazne investovať do ich rozvoja, alebo sa budú musieť zatvoriť. Dnes sú vo viacerých krajinách akcionármi cukrovarov pestovatelia, ktorí by sa museli dohodnúť na nejakej forme prerozdelenia majetku. Ale to sa nestalo. Je to príbeh o ľuďoch. Technika je jedna vec, ekonomika je jedna vec, ale ľudské reakcie sú druhá vec. A keďže títo ľudia investovali do vlastných spoločností - aj keď to nebolo to, čo mali urobiť - rozhodli sa ponechať si menšie továrne a tej najväčšej sa vzdali. Iným riešením by bolo mohlo byť napríklad to, že zatvoríme Trenčiansku Teplú a Sereď, čo by samozrejme pre Slovensko nebolo o nič lepšie a budeme investovať do Dunajskej Stredy. Ale to by nebolo zas dobré riešenie pre ľudí z tých dvoch cukrovarov, chápete? Neexistuje ideálne riešenie.

Spomínal som systém kvót. Kvóty boli neskôr znížené a nakoniec úplne zrušené, takže dnes nie je výroba cukru v Európe vôbec regulovaná. Pritom nesmieme zabúdať ani na to, že svetová populácia sa dramaticky zvyšuje a myslím, že opäť narastá napätie medzi výrobou a spotrebou. To však nie je žiadna novinka. To znamená, že teraz, po zatvorení cukrovarov, ľudia opäť rozmýšľajú: „ Ako by sme mohli zvýšiť výrobu cukru?", čo sa môže zdať hlúpe, ale v skutočnosti nie je. Opakujem, je to vec kolobehu. Najdôležitejšia je určite sebestačnosť, keďže cukor je ťažká komodita a jeho prepravné náklady sú preto vysoké. Musíme sa spoliehať predovšetkým na vlastnú, lokálnu spotrebu. Myslím, že kvôli zatvoreniu cukrovaru v Dunajskej Strede sa v tom čase Slovensko stalo dovozcom cukru. Z cukrovarníckeho hľadiska si myslím, že to bolo v tom čase správne rozhodnutie. V týchto krajinách bola vybudovaná infraštruktúra a my sme ju vďaka svojim poznatkom dokázali zmodernizovať a rozvíjať. A jednou z dôležitých skutočností je aj to, že ľudia boli kvalitne zaškolení - stali sa z nich dobrí technici, dobrí pracovníci - pričom samozrejme problém zodpovednosti a rokovania o ekonomických otázkach boli zložitejšie. Takže si myslím, že to nebola chyba. Bol to dobrý nápad. Tieto krajiny vstúpili do Európskeho spoločenstva a v súčasnosti sú členmi Európskej únie. Bola to skvelá príležitosť. História sa však vyvinula iným smerom, keďže Európska únia prehrala spor so Svetovou obchodnou organizáciou a stratégie spoločnosti sa zmenili. To je dnes už minulosť. Každý deň počujeme o spoločnostiach, ktoré ukončili svoju činnosť a o iných, ktoré vznikli. Taký je život. Ale opäť zdôrazňujem: z môjho pohľadu to nebola chyba. Vôbec nie.

---

Ilona Németh (1963, Dunajská Streda) je slovenská výtvarníčka, organizátorka a kurátorka.

Vystavovala v mnohých uznávaných galériách, doma i v zahraničí, vrátane Karlín Studios, Praha (sólo, 2017); Galérie Miloša Alexandra Bazovského, Trenčín, (sólo, 2017); Zach^ta - National Gallery of Art, Varšava (2016); Mestna galerija, Ljubljana (2015); Kunsthalle, Bratislava (2016, 2014); Tranzit Gallery Bratislava (sólo, 2014); Museum of Contemporary Art, Bukurešť (2013); Východoslovenskej galérie, Košice (sólo, 2012); Domu Uméní, Brno (sólo, 2012); Ernst Museum, Budapešť (sólo, 2011), MUMOK, Viedeň (2009), Prague Biennale (2005, 2007, 2011); ako aj v Pavilóne Českej a Slovenskej republiky na Bienále umenia v Benátkach (spoločne s Jiŕím Surúvkom, 2001), a v mnohých ďalších.

Bola spolu-kurátorkou série výstav Universal Hos-pitality v rámci City Festival of Wiener Festwochen (2016), MeetFactory and FUTURA, Praha (2017); a projektu The Priváte Nationalism, prezentovanom v Budapešti, Bratislave, Krakove, Drážďanoch, Pecsci, Košiciach a Prahe (2015). Pôsobí ako profesorka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde vedie ateliér IN a medzinárodný vzdelávací program Open Štúdio na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave.

Jej diela sú zastúpené vo viacerých zbierkach, vrátane the Ludwig Museum Budapest, National Centre for Contemporary Art, Moskva; Linea Collection, Bratislava; Zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny (PSIS), Bratislava; Galérie mesta Bratislavy; Slovenskej národnej galérie, Bratislava; a v mnohých ďalších.

www.ilonanemeth.sk

---

Nina Vrbanová: Eastern Sugar: Prestavba reality v čase

Na začiatku úvah a rozhovorov s autorkou o výstave stála dilema, ako konštruovať jej nateraz najrozsiahlejšiu a azda aj najvýznamnejšiu umeleckú prezentáciu. Ponúkali sa viaceré alternatívy - modely výstav, ktoré by jej vizuálnu dráhu zhodnocovali v podobe retrospektívy a situovali by ju do širšieho kontextu (stredo)európskeho umenia, alebo by reflektovali aktuálne fenomény umenia s akcentom na jeho socio-politický potenciál. Bolo to v čase prebiehajúceho La Biennale di Venezia 2017, kde za najlepšiu národnú participáciu získala ocenenie nemecká autorka Anne Imhof, radikálne redefinujúca architektúru pavilónu do podoby mentálno-performa-tívneho priestoru.

Ďalším z faktorov, ktorý určil povahu aktuálneho výstavného projektu, bolo aj vedomie, že retrospektíva autorky by bola nielen predčasnou, ale aj nie celkom adekvátnou vo vzťahu ku galerijnému priestoru a jeho kontextu. Zhodli sme sa v názore, že súčasné umenie i jeho inštitúcie (štátne predovšetkým) sú nositeľmi spoločenskej zodpovednosti. O to viac v aktuálnom čase, kedy občania nielen na Slovensku vychádzajú do ulíc a formou opakovaných masových protestov, azda rozsiahlejších než v roku 1989, bojujú za návrat hodnôt do verejného života - za slušnosť a čestnosť s hlbokým presvedčením, že štát nie je súkromným majetkom a že na stave vecí verejných záleží.

Prirodzene sme vtedy neočakávali, čo sa bude v našej spoločnosti, politike i kultúre aktuálne diať. V tvorbe Hony Németh však takýto záujem predstavuje dlhodobý program - trvalú hodnotu angažovanosti s cieľom vážnej spoločenskej a kultúrnej sebareflexie. Prakticky v celej šírke svojej vizuálnej produkcie autorka kriticky reflektuje aktuálne socio-kultúrne a socio-politické fenomény, ktoré odrážajú hodnotový status spoločnosti, a ruka v ruke s ňou aj súdobej individuality. Jej diela, výstavy či projekty spravidla nesú apelatívnu správu o tom, kto sme, akí sme boli, akí by sme mohli byť, čo nás formuje, ako my sami formujeme svoje prostredie a reflektujeme vlastné dejiny.

Németh pred nás nekladie všeobecné tézy, hoci jej diela a výstavy ich implikujú. Jej východisko býva často konkrétne, lokálne a osobné. Osobný priestor a históriu však vizualizuje v občianskom zmysle ako súčasť či bázu verejného teritória. Tieto sféry sú v jej myslení a umení vzájomne prepojené. Rovnako aj aktuálna výstava Eastern Sugar vychádza z jej vlastnej skúsenosti a poznania, ktoré razantne rezonuje ako echo našej spoločnej situácie - „výpredaja" vlastných hodnôt. Obracia sa k silnému, no akosi málo viditeľnému príbehu cukrovarov na Slovensku, pôvodne štátnych a prosperujúcich, postupne privatizovaných a tunelovaných, dnes nenávratne zničených.

Názov Eastern Sugar získal najväčší slovenský cukrovar Juhocukor, sídliaci v Dunajskej Strede, po vstupe majoritného zahraničného akcionára v roku 1993. V tomto redizajne, ktorý sľuboval investície, revitalizáciu, medzinárodné zapojenie a celkový rozmach produkcie cukru na Slovensku, fabrika vydržala len do roku 2007, kedy bolo ohlásené jej definitívne zatvorenie, ukončenie výroby a formulovaná potreba kompenzácie dopytu dovozom. Vecná a v istom zmysle lakonická výpožička názvu sprivatizovanej firmy s jasným koncom tu funguje pars pro toto - krátky osud dunajsko-stredského cukrovaru po privatizácii bol len jedným z mnohých.
Názov výstavy nesie trefnú, hoc čiastočne ironicko-kritickú jazykovú metaforu, kedy sa „naše - domáce - slovenské" predajom transformovalo na „cudzie - externé - zahraničné" a tým fakticky zaniklo. Odkazuje nielen na masívne mečiarovské privatizačné procesy v 90-tych rokoch a tiež začiatkom milénia, ale aj na istú formu vyvlastnenia štátu voči občanom a spoločnosti. Zo sociálneho hľadiska tu bola výsledkom de facto tvrdá konfiškácia práce, zázemia, vzťahov a s tým spojených hodnôt v mene finančného profitu tzv. investorov. Azda samo za seba povie, že cukrovar v Dunajskej Strede bol postavený v 60-tych rokoch 20. storočia a mnohé ďalšie na našom území ešte pred 1. svetovou vojnou.

Fokus Németh na históriu a súčasnosť cukrovarov na Slovensku je mimoriadne humánny a sociálne involvovaný. Výstava rekonštruuje pamäť cez fundamentálnu ľudskú aktivitu, ktorou je práca. V centrálnej sále galérie autorka navodzuje samotný výrobný priestor. Buduje rozmernú inštaláciu v strohom potravinárskom dizajne, ktorá je určená nielen manuálnej práci, ale aj mentálnej participácii (vrstvy spomínania, vciťovania, stotožnenia a pod.). Do manufaktúry cukrových homolí, ktoré si možno vlastnoručne vyrobiť a odniesť ako istý pamäťový objekt či „artefakt", zapája ľudí s osobným príbehom, ale aj bežných návštevníkov. Pracovníkov pritom oslovuje prostredníctvom úradu práce a ponúka im reálnu možnosť i podmienky uplatnenia sa.
Manufaktúra v zmysle „otvorenej dielne" je koncipovaná ako partici-patívna inštalácia. Sprítomňuje minulosť, aktivizuje výrobu a prácu, ktorú stratili tisíce zamestnancov zaniknutých cukrovarov. Práve funkciám i výrazovej skladbe tohto segmentu výstavy je zásadne uspôsobená architektúra priestoru. Tá nanovo konštruuje nielen pôvodnú dispozíciu galérie, ale prehodnocuje aj jej nové vnímanie. Vôbec po prvý krát dochádza k tak radikálnej adaptácii priestoru v prospech jedinečného, site-specific výstavného projektu, ktorý sa tým stáva bezozbytku neprenosným. Významnou autorskou mierou sa na priestorových úpravách pritom podieľalo architektonické štúdio Plurál.

Centrálna sála, reprezentujúca stratenú minulosť, sa fakticky i významovo otvára a expanduje do okolitého priestoru ochodze galérie, ktorá ponúka naopak pohľad na súčasný stav cukrovarov vo viacerých médiách. Čas prítomnosti autorka uchopuje a dosahuje formou interaktívneho posuvného archívu muzeálneho typu. V jeho vrstvách, ktoré možno symbolicky „vyťahovať z pamäte", sú inštalované aktuálne fotografické „portréty" takmer všetkých fabrík (ich skeletov) na našom území. Aj na tejto časti výstavy Németh spolupracovala s výtvarníčkou Oljou Triaškou Stefanovič, ktorú zapojila do výskumu jednotlivých miest ako fotografku architektúry, ako aj s architektom Mariánom Ravaszom.

Kým gro výstavy aktivizuje históriu dočasnou prácou a participáciou, súčasnosť a tristný stav cukrovarov dnes sa stávajú predmetom výskumu a archivácie, teda paradoxne metód spoznávania a uchovávania pamäte. Garde je obrátené v odkaze na autorskú rekonštrukciu či prestavbu reality v čase. Okrem archívu Németh narába aj s nástrojmi orálnej histórie a kontext problému obohacuje o viaceré video-dokumenty. Obzvlášť informačne ťažiskovými sú rozhovory s Dušanom Janíčkom - riaditeľom pre vonkajšie vzťahy cukrovaru v Seredi, ktorý dodnes funguje v prevádzke ako jeden z posledných dvoch, ako aj s Christianom Laurom - bývalým členom správnej rady Eastern Sugar. Kolekciu videí uvádza sugestívna vizuálna esej, prostredníctvom dronu mapujúca architektúru aj exteriér cukrovaru v Pohronskom Ruskove. Na tvorbe videí spolupracovala Martina Slováková a Cukru production.

V širšom rámci tvorby autorky nepochybne zaujme aj ready made pôvodného linolea, ktoré tvorilo podlahu vstupnej haly cukrovaru Juhocukor v Dunajskej Strede. Nájdený objekt formálne nadväzuje na početnú sériu podlahových realizácií Németh a v kontexte výstavy graduje moment stotožnenia a zapamätávania. Sám osebe, vo svojej autentickej podobe a štruktúre, pôsobí ako paradoxná archivália so všetkými sedimentmi minulosti.
V priestore galérie objekt linolea, ktorým divák musí nutne prejsť a zanechať vlastnú stopu, priam ideálne komunikuje s hosťujúcim dielom - dvanásťka-nálovou videoinštaláciou nemeckého filmára Haruna Farockeho s názvom Workers Leaving the Factory in 11 Decades, ktorá sa zameriava na premeny prítomnosti a percepcie továrenských pracovníkov v kinematografii.
Výstava zahrnula aj diela britského autora Jeremyho Dellera a holandskej dvojice Lonnie van Brummelen & Siebren de Haan, ktorí prostredníctvom svojej tvorby rozširujú pole reflexie témy práce v súčasnom umení. Nachádzame tu priamy odkaz na postindustriálny stav a (neo)koloniálne obchodné vzťahy medzi EÚ a zvyškom sveta. Ich výberom a zapojením do koncepcie výstavy, kde sa ponúka komparácia geopolitických rámcov témy, prispela predovšetkým historička umenia a kurátorka Krisztina Flunya. Okrem prizvaných hostí je potešujúcim fakt, že autorská výstava Németh je ako celok novým dielom, šitým na mieru galérie, ktoré vedome vynecháva prezentáciu jej starších diel.

Autorka sčasti preberá rolu kurátorky a v rámci projektu iniciuje pilotnú realizáciu nateraz neexistujúcej inštitúcie Múzea cukru. Pozýva preto Mestské múzeum Šurany, ktoré svoju zbierku špecializuje na históriu cukro-varníctva na Slovensku, aby sa zhostilo časti výstavného priestoru a vôbec po prvý krát prezentovalo svoje zameranie v ucelenej forme muzeálnej expozície. Zo strany Németh ide o iniciatívu s reálnou ambíciou položenia základov budúcej inštitúcie. V kontexte celku výstavy Múzeum cukru predstavuje hosťujúci „projekt v projekte", ktorý rozširuje možnosti poznania a reflexie témy na báze muzeológie a muzeálnej prezentácie.
Výstava ponúka komplexný, vrstevnatý pohľad na osud jedného segmentu potravinárskeho priemyslu s rozptylom do širších súvislostí nedávnej histórie Európy. Príbeh cukrovarov je kľúčovo spojený s fenoménom práce a hodnôt, ktoré sme stratili, ktoré sme doslova rozpredali. Je kritikou spoločenského postoja k veci a poukazom na následky našich rozhodnutí, ktoré sú sugestívne sprítomnené v torzách fabrík ako absurdných reliktov „divokých" časov kapitalizácie a privatizácie v duchu vyprázdneného hesla „thaťs lifel". Ambíciou Németh je pritom ponúknuť autentické a kritické poznanie, ktoré ako jediné môže viesť k prehodnoteniu, ako aj poučeniu sa z chýb, ktoré sme urobili.

Z umeleckého hľadiska výstava radikálne reštrukturalizuje fyzický priestor galérie a spolu s ním aj mentálne či pamäťové vrstvy témy. Divákom ponúka paralelne viaceré trasy kritickej reflexie ako ciest poznania, kde práca respektíve manuálna aktivita, zdanlivo obyčajná chôdza či informované vedomie, sprostredkované buď na báze orálnej histórie alebo formou muzeálnych exponátov, môžu byť nástrojmi empatie. Napokon, o silne sociálne angažovanej povahe tvorby autorky svedčí nielen participatívny rozmer výstavy ako takej, ale aj samotná metóda jej prípravy a realizácie, ktorá v našom prostredí predstavuje len sporadicky videný fenomén kolektívnej kreatívnej práce.

---

Maja a Reuben Fowkes, Skladanie sladkotrpkého svedectva pre budúce generácie

V niekdajšej hrejivej atmosfére po revolúciách v roku 1989 sa zdalo, že rozvratné dejiny dvadsiateho storočia dospeli k svojmu definitívnemu koncu. Vyhliadky na pluralitnú demokraciu a znovuzrodenie občianskej spoločnosti poskytli priaznivý vietor kultúrnej a ekonomickej globalizácii, ktorá mala čoskoro zmeniť svet ešte zásadnejším spôsobom než dlhé desaťročia studenej vojny. Vzostupná trajektória dosiahla nové progresívne pozície vďaka zdanlivo priateľskému rozširovaniu Európskej únie smerom na východ, nastavujúc tak kurz ekonomickej integrácie, konvergencie životnej úrovne a konsolidácie demokratických noriem. Dnes však túto optimistickú víziu suplujú dystopickejšie vyhliadky poznačené stúpajúcou emigráciou, pretrvávajúcimi nepriateľstvami z histórie, znepokojujúcou vlnou populizmu, opakom liberalizmu a xenofóbie. V projekte Eastern Sugar skúma llona Németh patológie tohto prerodu, pričom odhaľuje ich korene v pokrivenom mechanizme privatizácie zakotvenej v uzurpovaní majetku a systémovom protežovaní, ktoré sa dialo počas obdobia strmhlavého behu od neskorého socializmu smerom k vzdorovitosti divokého kapitalizmu.

Spoločne s výzvami na prijatie voľného obchodu a otvorených trhov prišli praktiky protekcionizmu, tarify a obchodné obmedzenia, ktoré narúšali univerzálne podmienky idealizované neoliberálnou globalizáciou. Výstava Eastern Sugar osvetľuje fakt, že do týchto protichodných procesov bola zapletená aj nedávna história slovenského cukrovarníctva. Lokálna produkcia cukru skrachovala v deväťdesiatych rokoch 20. storočia nie len vďaka zdedeným technologickým a finančným nevýhodám, ale aj pre exklúziu zo spoločného trhu. Rafinérie vybudované za komunizmu získali šikovní investori zo západu prakticky za facku. Po roku 2004 sa situácia otočila, slovenský cukrovarnícky priemysel, vo vlastníctve zahraničných spoločností, získal nárok na európske dotácie a taktiež ochranu formou taríf za konkurenciu z globálneho juhu, ktorá spracováva cukrovú trstinu. Ďalší zvrat predstavovali desiatky miliónov eur v podobe kompenzácií vyplatených multinárodným konzorciám ako odmena za zrušenie výroby cukru v ich slovenských závodoch, čo viedlo k fyzickému rozkladu len nedávno modernizovaných cukrovarov. K tomuto zvratu došlo po zavedení reforiem týkajúcich sa európskeho cukrovarníckeho priemyslu, ktorých cieľom bolo zredukovať nadprodukciu. Tieto reformy boli zavedené na základe rozhodnutia Svetovej obchodnej organizácie, podľa ktorého systém kvót a obmedzení na dovoz cukru v EÚ nespravodlivo obmedzil voľný globálny obchod. A práve sladkotrpké emocionálne, sociálne a materiálne pozostatky drsných finančných kalkulácií vypracovaných v odosobnených tabuľkách zhmotnila llona Németh v rámci svojho výstavného projektu.

Voľba cukru ako optiky, cez ktorú možno skúmať viacnásobné zvraty odohrávajúce sa počas posledných troch dekád so sebou prináša hlbšie historické asociácie, ktoré smerujú priamo do srdca projektu modernity. Práve obchod s cukrom postavený na zotročení vyše 12 miliónov Afričanov od 17. do 19. storočia vygeneroval väčšinu západného kapitálu, ktorý slúžil ako hybná sila priemyselnej revolúcie a formovania národných štátov. Ako podotkol antropológ Walter D. Mignolo, západná modernita mala aj svoju temnejšiu stránku. Tá vychádzala z imperiálnej nespravodlivosti a vykorisťovania, ako aj z koloniálnych síl prenikajúcich aj do osvietenských vízií moderného sveta. Výstižnou metaforou pretkávania koloniálneho dedičstva a modernej kultúry môže byť aj fakt, že londýnska Tate Gallery bola založená s finančnou podporou a darom zbierky umenia cukrového baróna.

A práve spoločnosť Tate & Lyle spoluvlastnila firmu Eastern Sugar na Slovensku, čo viedlo k otázke neokolonialistického rozmeru prevzatia bývalých socialistických odvetví priemyslu. Projekt Hony Németh sa však neuberá v líniách populistického programu antiglobalizácie, ktorý v ostatnom čase zamoril politické štruktúry vo východnej Európe. Naopak - stavia sa kriticky voči faktu, že ekonomický prerod podliehal elitným záujmom, kľúčovým nebol prospech rádových občanov.

Výstava Eastern Sugar dokazuje, že jednotlivé umelecké prístupy môžu fungovať ako prostriedky na preniknutie do ekonomických abstrakcií finančného inžinierstva a osvetliť tak vplyv spomínaných zmien na osobné skúsenosti a život komunít. Zároveň llona Németh prostredníctvom rozhovorov s manažérmi a výkonnými pracovníkmi upriamuje pozornosť na rolu skutočných ľudí než generických inštitúcií, ktorí stáli za kľúčovými rozhodnutiami s trvalým dopadom na sociálne tkanivo. Na rozdiel od socialistickej nostalgie podfarbenej túžbou po bezpečnosti a niekdajších istotách starého režimu znamenala nostalgia pôvodne túžbu za domovinou, psychickú záťaž spôsobenú vykorenením a vysťahovaním. Komunity postihnuté zatváraním cukrovarov zasiahol podobný pocit straty spôsobený vyhladením a zavrhnutím priemyselnej krajiny, ktorú kedysi tvorila známa panoráma. Úzkosť vyvolanú vymiznutím hmatateľného spôsobu hospodárenia, ktorý vyžadoval tvrdú prácu a fyzický kontakt s pôdou a rastlinami, prehlbovala aj neprítomnosť zvukov a pachov továrne a aj absencia rytmov sezónnych prác, ktoré kedysi ohraničovali chvíle odpočinku a osláv.
V kontexte výstavy je ako protilátka na sociálne následky dein-dustrializácie a na odobratie odmien za manuálnu prácu zvolená možnosť participovať na výrobe tradičných cukrových homolí. Pretvorením ústredného priestoru galérie na výrobnú a baliarenskú manufaktúru ponúka umelkyňa návštevníkom výnimočnú šancu - vyskúšať si výrobný proces sladkých homolí, čím sa súčasne delí o radosť zo začatia a splenia jednoduchej manuálnej úlohy. Zároveň má táto manufaktúra priamy dosah na jednotlivcov trpiacich chronickou nezamestnanosťou spôsobenou analogickým ekonomickým procesom. Týmto ľudom prináša dočasnú úľavu a platenú prácu, pričom im poskytuje aj spôsob, ako si poradiť s pocitom anómie v komplexne technologizovanom svete ovládanom automatizáciou a vzostupom umelej inteligencie. Výstava je jasným varovaním pred násilnými zásahmi do pracovných životov, o ktorých svedčia technologické vymoženosti smerujúce k ešte vyspelejšiemu spôsobu vyradenia ľudského faktora z výrobného procesu. Ďalším inkluzívnym gestom zo strany Hony Németh je začlenenie komparatívnych pohľadov spriaznených umelcov (Jeremy Deller, Harun Farocki, Lonnie van Brummelen a Siebren de Haan), ktorí tematizujú továrenské rituáli, transformáciu práce a ďalekosiahly vplyv manipulácie s globálnym obchodom.

Alternatívny vstup na výstavu Eastern Sugar vedie cez autonómne Múzeum cukru, ktoré zhromažďuje pozostatky bohatej sociálnej a technologickej histórie dnes už uzavretej kapitoly slovenskej industriálnej minulosti. Kým pocity radosti sprevádzali na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia otvorenie prvých prevádzok Mc Donald's alebo pobočiek IKEA - symbolov kapitalistickej budúcnosti naprieč východnou Európou, dnes dedičstvo tohto prerodu presnejšie vystihujú opustené továrne a chudobné provinčné mestá. V tejto súvislosti Némethino poňatie histo-rizácie postkomunistickej transformácie nadobúda formu antimonumen-tu, ktorú možno vnímať cez architektonické fragmenty spustnutých tovární či pozostatkov linolea z podlahy recepčnej budovy niekdajšieho cukrovaru v rodnom meste umelkyne - v Dunajskej Strede. Zároveň sú tieto materiálne pozostatky na výstave sprítomnené prostredníctvom rozhovorov, spoločných spomienok a kolektívnej práce, ktoré pomáhajú dokresľovať pochybné dedičstvo spoločnosti Eastern Sugar. Osvetlenie sociálnych dôsledkov politických a finančných rozhodnutí nevyhnutne vedie k otázke zodpovednosti, a hoci projekt stanovuje presvedčivú diagnózu koreňov súčasnej krízykoreňov súčasnej krízy, jeho ďalším zámerom je aj skúmanie možností predchádzania podobným procesom v budúcnosti.

preklad: Martina Petáková