Talianske krajiny tvoria významú súčasť tvorby Ernesta Zmetáka (1919 – 2004). Počas jeho života boli najčastejšie prezentované. V rokoch 1947 – 2000 podnikol sedemnásť ciest do Talianska, navštívil jeho najznámejšie lokality, z výsledkov svojich ciest usporiadal trinásť výstav. Pobyty zásadným spôsobom formovali jeho nazeranie. Umožnili mu kontakt s dedičstvom svetovej kultúry, konfrontáciu so svetovým umením, predstavovali inšpiračný zdroj. V Taliansku našiel umenie založené na dokonale zvládnutom remesle. Z výtvarných techník ho oslovila najmä mozaika, ktorú zaviedol na Slovensku a doviedol ju k majstrovstvu.   
    
Počas študijných pobytov kreslil, maľoval, robil akvarely, navštevoval múzeá, galérie a pamiatky. Prešiel Taliansko od severu po juh. Stal sa znalcom krajiny. Obľúbil si najmä Sicíliu a mesto Cefalú, ktoré sa stalo pravideľným cieľom jeho ciest. Talianska krajina so svojou zvláštnou topografiou obohatila jeho tvorbu. Geometrická skladba miest posilnila konštruktívny základ tektoniky a hutnosť tvaroslovia, pod vyplyvom svetla sa vyjasnila paleta Ernesta Zmetáka a rozvinula sa farebnosť diel.

Taliansko poskytovalo dostatočné motívy – pohľady na mestá, more, pobrežie, pláže, panoramatické pohľady. Obľúbenými motívmi umelca boli námestia, ulice a uličky, dvory či mosty. Len výnimočne si zvolil za motív výrazné architektonické dominanty (Nočná katedrála v Cefalú, 1965, Chrám Santa Maria della Novella vo Florencii, 1982). Aj v Taliansku vznikali autoportéty a zátišia – ako doklady o pobyte Ernesta Zmetáka. Vyhľadával netradičné kompozičné výseky, nadhľady a priehľady. Neustále nachádzal nové motívy alebo naopak, znovu spracoval staré, sledujúc premeny vlastného štýlu. Viedol intenzívny dialóg s krajinou i dejinami umenia.

Talianske krajiny charakterizuje fascinácia krásou prostredia. Diela sú prejavom umelcovej vitality, zároveň vypovedajú o jeho vzťahu ku krajine, ktorá ho vyše polstoročia inšpirovala, a bez ktorej by sa nestal tým, kým bol.        
          
Výstava je zameraná najmä na maliarsku tvorbu. Prvýkrát poskytne prehľad talianskych ciest, glosuje mimoriadne plodné obdobia, ktoré obohatili tvorbu „posledného klasika“. Predstavuje diela z verejných a súkromných zbierok. Vznikla na počesť 105. výročia narodenia a 20. výročia úmrtia umelca.   
 
Rodák z Nových Zámkov, maliar, grafik, autor monumentálnych diel a zberateľ, Ernest Zmeták, výtvarné základy získal na večerných kurzoch kreslenia a maľovania (1936 – 1938) u Károlya Harmosa v Komárne. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti u Vilmosa Aba-Nováka a Bélu Kontulya (1939 – 1943). Po návrate na Slovensko (1943), bol mimoriadnym poslucháčom na Oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Skoro sa etabloval na výtvarnej scéne. Už v roku 1946 vystavoval na výstave Československého umenia v Paríži. V rokoch 1949 – 1952 bol asistentom Ľudovíta Fullu na Vysokej škole výtvarných umení, odkiaľ obaja odišli na vlastnú žiadosť v čase rastúceho straníckeho nátlaku. V nasledujúcom období ilustroval rad publikácií (Slovenské ľudové rozprávky, 1959; M. A. Nexö: Ditta dcéra človeka, 1962; Orol vták – výber z poézie Štúrovcov, 1964; Homér: Odysea, 1986). Realizoval mozaiky kostola v Rabči (1951), fasády nemocnice v Prievidzi (1956), tympanónu Primaciálneho paláca v Bratislave (1959), mestských kúpeľov v Banskej Štiavnici (1962), fasády Galérie Ľ. Fullu v Ružomberku (1969), kostola v Lendaku (1969). Za grafiku Útek do Egypta získal prémiu Instituto Internazionale di arte liturgica na XXIX. Benátskom bienále (1958). Ernest Zmeták vybudoval jednu z najväčších, najrozmanitejších a najhodnotnejších zbierok na Slovensku. V roku 1979 založil Galériu umenia v Nových Zámkoch a o rok neskôr jej daroval 2198 diel. Žil a tvoril v Bratislave.