Prvá časť výstavy predstavuje časozberný cyklus kresieb – detailne, až filigránsky vypracovaných farebných labyrintov od komorných po veľkoplošné formáty, tvorených tenkými fixami. Sú autobiografickými záznamami autorovho senzitívneho vnímania sveta aj formou meditácie, ktorú každé ponorenie sa do tvorby mimovoľne prináša. − Do vzniku kresieb príležitostne zapojil aj detskú kresbu syna Oskara. Spôsob presne cizelovanej techniky kresby ukazuje vnútorné príbuznosti s tvorbou jeho dizajnových objektov (napr. ocenenie Via Bona udeľované nadáciou Pontis) a šperkov, ktoré nesú zakódovaný príbeh pre budúceho nositeľa. Vo voľnej tvorbe šperkárske postupy využíva napríklad v cykle hrdzí. Poukazujú na príbuznú poetiku s tvorbou manželky Ľuby Sajkalovej (1973 − 2019), ktorá témy procesuálnosti, recyklácie, rozkladu a premeny materiálu rozvíjala v médiu textilu. Druhá časť výstavy je rekapituláciou vybraných diel zo študentských a predštudentských čias.

Jána Sajkalu už od detstva zaujímalo „ako veci fungujú“ a začal sa profilovať ako mimoriadne talentovaný kresliar – samouk. V začiatkoch sa inšpiroval poetikou surrealizmu, grafikami Albína Brunovského, nájdeme v nich aj odozvu na hravo-existenciálnu tvorbu Paula Kleeho. Tretia časť predstavuje spomínanú šperkársku tvorbu voľne roztrúsenú po výstave. V jej závere graduje site-specific inštaláciou brošní či miniatúrnych objektov s pridanou hodnotou. Evokujú rozprávkové postavičky organicky prepletené s rastlinným svetom, ktoré akoby vystúpili zo sveta fantázie. Za každým dielom Jána Sajkalu nájdeme osobný príbeh, jeho prežívanie vzťahov s najbližšími a vzťahmi v ich univerzalite. Pre komunitu Cirkvi bratskej napríklad vytvoril kalich a misky z roztavených šperkov (a príbehov)  ľudí, ktorí sa pravidelne stretávajú pri spoločných bohoslužbách.

Názov výstavy súvisí so životnou skúsenosťou autora a schopnosťou klásť (si) v živote tie správne otázky. V správny čas a v správnej situácii. Podobne ako Ježiš pri biblickom stretnutí so slepcom, ktorého sa opýtal: „Čo chceš aby som ti urobil?“. Pýtanie sa bolo aj metódou gréckeho filozofa Sokrata, od jednoduchých otázok smeroval k tým zložitejším, existenciálnym. Vo vizuálnej podobe nám ich (a sebe) kladie sám autor. V dielach Jána Sajkalu môžeme nájsť hravú aj existenciálnu polohu. Obe sa dopĺňajú a vedú nás do labyrintu rôznych zákutí tvorivosti.
 
Daniela Čarná

---

Ján Sajkala (1967, Bruntál) študoval v Ateliéri šperku (prof. Anton Cepka a Karol Weisslechner) a v Ateliéri priestorovej komunikáciu (prof. Anton Čierny) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Za diplomovú prácu získal Cenu rektora (2002). Jeho tvorba je zastúpená v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave a súkromných zbierkach. Samostatne vystavoval v Galérii Tatrasoft, Bratislava (2000) a na výstave Pamäť vecí v Turčianskej galérii v Martine (s Ľ. Sajkalovou a M. Moravčíkom, 2005). Jeho tvorba bola prezentovaná na kolektívnych výstavách Šperk (2000, SNM, Bratislava, Londýn, Rím, Mníchov); Veľké mlieko, Nitrianska galéria (2001); Ľ.S. (de)materializovaná, Galéria mesta Bratislavy a Turčianska galéria v Martine (2023); Spoznaj šperk v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici (2024), Tichý hlas v spektre, Dočasný kultúrny priestor, Bratislava (2024) a i. Venuje sa tiež pedagogickej práci, ako lektor workshopov spolupracoval s bratislavskou Bibianou.