Oto Psenak 
25-04-16 
108 
Pred mesiacom sme priniesli článok o zabudnutom integračnom projekte z dôb socializmu - Rady vzájomnej hospodárskej pomoci socialistických krajín. Dnes sa pozrieme na vnímanie tohoto projektu v súčasnom Rusku. Historik Michail Lipkin je riaditeľom Inštitútu všeobecnej histórie Ruskej akadémie vied a jednou z jeho tém je - popri eurointegrácii - aj história RVHP. Pozrieme si tri publikácie ktoré na túto tému vyšli jeho pričinením v rokoch 2019-2021.
„Совет Экономической Взаимопомощи: исторический опыт альтернативного глобального мироустройства (1949–1979)“ - Rada vzájomnej hospodárskej pomoci: historická skúsenosť alternatívneho globálneho usporiadania sveta (1949–1979)Úvod knihy predstavuje RVHP nielen ako byrokratickú organizáciu socialistického bloku, ale ako jednu z kľúčových štruktúr, ktorá počas studenej vojny predstavovala vážnu alternatívu ku kapitalistickému modelu globalizácie. Autor kladie dôraz na potrebu skúmať RVHP ako samostatný subjekt globálnych dejín, nielen ako protiváhu Európskym spoločenstvám alebo ako nástroj sovietskeho imperializmu. Uvádza, že RVHP nebola len mechanizmom ekonomickej integrácie, ale aj priestorom na politickú koordináciu, výmenu ideí a diskusiu medzi národnými elitami. Lipkin reflektuje metodologické posuny v historiografii a vyzdvihuje rastúci výskum tejto témy v súvislosti s obnoveným záujmom o plánovanú ekonomiku a alternatívne modely globalizácie v podmienkach súčasných kríz.
Prvá kapitola sa venuje obdobiu rokov 1949 až 1953, teda raným rokom RVHP. Lipkin ukazuje, že vznik RVHP bol reakciou na dve paralelné dynamiky – jednak na spontánne formovanie bilaterálnych ekonomických zväzkov medzi socialistickými krajinami (napr. Poľska a Československa), ktoré začali vytvárať vlastné minibloky, a jednak na západnú integráciu pod vedením USA, najmä Marshallov plán a vznik OEEC. Moskva čelila dilemám, ako si udržať kontrolu nad blokom, pričom bola konfrontovaná s hospodárskymi aj politickými ambíciami niektorých menších krajín. RVHP sa tak zrodila ako odpoveď na „vnútornú studenú vojnu“ medzi ZSSR a jeho spojencami, ale aj ako nástroj obrany proti rastúcemu hospodárskemu tlaku Západu. Autor analyzuje aj pozadie vylúčenia Juhoslávie a charakterizuje ranú RVHP ako hybridnú štruktúru, kde sa spájali imperatívy solidarity, plánovania a reakcie na medzinárodné výzvy.
Druhá kapitola pokrýva roky 1954 až 1955, ktoré Lipkin označuje ako „politické intermezzo“. V tomto období sa RVHP dostala do krízy identity a funkčnosti. Po smrti Stalina sa otvorili viaceré politické konflikty vnútri sovietskeho vedenia, pričom návrhy na reorganizáciu RVHP sa stali súčasťou mocenského boja. Najvýznamnejšie reformné snahy reprezentoval Lavrentij Berija, ktorý navrhoval decentralizáciu a väčšiu autonómiu členských štátov v rámci RVHP. Tieto plány boli však po jeho odstránení v lete 1953 zmietnuté zo stola. Kapitola ukazuje, ako sa RVHP stala rukojemníkom vnútropolitických zápasov v Moskve, čo výrazne spomalilo jej inštitucionálny vývoj. Súčasne sa autor zaoberá reakciou ostatných krajín na túto situáciu, najmä Nemeckej demokratickej republiky a Maďarska, ktoré sa usilovali o jasnejšie kompetenčné rozdelenie v rámci plánovania.
Tretia kapitola sa venuje začiatku 60. rokov, keď RVHP prechádza konceptuálnou transformáciou a pokúša sa stať „svetovým kooperatívom národov“. V tomto období sa rozvíja ideologická a ekonomická ambícia predstaviť RVHP ako globálnu alternatívu k kapitalistickej integrácii. Rozvíja sa diskurz o tzv. „alternatívnej globalizácii“, pričom socialistické štáty rozširujú svoje obchodné a technologické väzby s krajinami tretieho sveta. Lipkin podrobne analyzuje vstup Mongolska, Kuby a Vietnamu do RVHP, ktoré podľa neho menili charakter organizácie z európskeho na medzinárodný. Zároveň ukazuje, že táto expanzia bola viac ideologickým projektom než funkčným ekonomickým krokom, čo spôsobilo značné napätie medzi starými a novými členmi. Autor kriticky hodnotí pokusy o technologický transfer do rozvojových krajín, ktoré často zlyhávali na byrokratických, kapacitných a plánovacích nedostatkoch.
Štvrtá kapitola sa sústreďuje na druhú polovicu 60. a začiatok 70. rokov, najmä na tzv. Komplexný program socialistickej ekonomickej integrácie prijatý v roku 1969. Tento dokument mal byť novou koncepciou pre hlbšiu hospodársku integráciu, podporu kooperácie, špecializácie a spoločného plánovania v oblasti priemyslu, vedy a techniky. Lipkin ukazuje, že ide o kľúčový moment v dejinách RVHP, keď sa organizácia pokúsila o funkčný model nadnárodnej koordinácie, ktorý by prekonal čisto bilaterálnu logiku. Napriek reformným ambíciám sa však ukázalo, že členské krajiny neboli pripravené zriecť sa časti suverenity, chýbali nástroje na vymáhateľnosť dohôd a technologické disparity medzi ZSSR a zvyškom bloku vytvárali nové nerovnováhy. Komplexný program sa tak podľa autora stal skôr utópiou než nástrojom transformácie. Lipkin zdôrazňuje, že neúspech tohto projektu výrazne oslabil dôveru v RVHP ako nástroj modernizácie.
Piata kapitola sa zameriava na 70. roky a otázku vzťahov medzi RVHP a Európskymi spoločenstvami. Autor podrobne analyzuje neúspešný pokus o vzájomné uznanie a naviazanie oficiálnych stykov medzi týmito dvoma integračnými blokmi. Kľúčovou prekážkou bola ideologická nekompatibilita, ako aj právna nejasnosť o tom, či RVHP môže ako organizácia vystupovať ako samostatný aktér v medzinárodnom práve. Západné štáty vnímali RVHP ako nástroj sovietskej dominancie a odmietali jej rovnocenné postavenie, zatiaľ čo vnútri RVHP neexistovala zhoda o rozsahu právomocí tejto štruktúry. Lipkin ukazuje, že východné krajiny, ako napríklad Československo alebo Maďarsko, tlačili na vytvorenie oficiálnych väzieb s EHS, pretože si uvedomovali rastúcu hospodársku atraktivitu Západu. Zlyhanie rokovaní bolo podľa autora jednou z hlavných príčin narastajúcej frustrácie z fungovania RVHP a jeho pozvoľného úpadku ako aktívneho aktéra globálneho ekonomického systému.
Záverečná kapitola knihy sumarizuje hlavnú tézu: RVHP nebola len technokratickým nástrojom plánovanej výmeny, ale predstavovala pokus o vytvorenie spravodlivejšieho, alternatívneho globálneho ekonomického poriadku. Lipkin zdôrazňuje, že organizácia zohrávala dôležitú rolu v globalizácii socialistického typu a pôsobila ako priestor, v ktorom sa konfrontovali rôzne predstavy o suverenite, solidarite, rozvoji a technologickom pokroku. Jej slabiny spočívali v nedostatku právnej štruktúry, absencii vykonávacích mechanizmov, pretrvávajúcej nedôvere medzi štátmi a dominancii Sovietskeho zväzu, ktorý kombinoval politickú kontrolu s ekonomickou neefektivitou. Napriek tomu autor uzatvára, že RVHP bola svojím spôsobom historicky jedinečným experimentom, ktorý mal reálny vplyv na milióny ľudí v Európe, Ázii a Latinskej Amerike a ktorý si zaslúži pozornosť nielen historikov, ale aj odborníkov hľadajúcich alternatívy k súčasnému globálnemu systému založenému na liberálnom kapitalizme.
Autor M. A. Lipkin vo svojej monografii venuje Československu výraznú pozornosť ako jednej z kľúčových krajín Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Československo, spolu s Poľskom, patrilo k najvyspelejším a technologicky najpokročilejším štátom východného bloku. Práve tieto dve krajiny stáli pri formovaní prvých bilaterálnych dohôd o hospodárskej spolupráci, ktoré predchádzali samotnému vzniku RVHP v roku 1949. Autor poukazuje na to, že už v roku 1948 uzavreli Československo a Poľsko rámcové zmluvy o budúcom ekonomickom zväzku, ktorý mal ísť ďalej ako len klasické obchodné dohody – zahŕňal koordináciu investícií, priemyselného plánovania i spoločné stratégie na svetových trhoch.
V 50. rokoch sa prejavili napäté vzťahy medzi Československom a Sovietskym zväzom, najmä pokiaľ ide o obchodné kontingenty. Lipkin analyzuje konkrétny prípad ostrého diplomatického konfliktu medzi Prahou a Moskvou v polovici 50. rokov, ktorý sa týkal sovietskej snahy vynútiť si dominantnú pozíciu pri určovaní výmenných kvót. Československá strana, napriek svojej formálnej lojalite voči Moskve, bola v týchto rokovaniach neobvykle asertívna a obhajovala svoju hospodársku samostatnosť. Lipkin podotýka, že v rámci RVHP si Československo udržiavalo veľmi nízku mieru závislosti od sovietskych úverov, čo kontrastovalo s inými členskými krajinami.
Zvláštnu pozornosť autor venuje stratégii Československa vo vzťahu k rozvojovým krajinám tzv. tretieho sveta. Ako jedna z mála krajín RVHP rozvíjalo Československo systematickú obchodnú politiku voči Latinskej Amerike, juhovýchodnej Ázii a Blízkemu východu. Československí odborníci navrhovali, aby príjmy z tohto obchodu slúžili na pokrytie dovozov zo Západu, a tým vytvárali nárazník proti devízovej kríze, bez nutnosti hlbšej ekonomickej integrácie so západnými ekonomikami. Autor poukazuje na to, že tento návrh bol pragmatickým a realistickým postojom, ktorý išiel proti voluntaristickým a ideologickým schémam sovietskeho vedenia.
Kľúčové miesto v Lipkinovej analýze zaujíma obdobie ekonomických reforiem v Československu v rokoch 1966–1968, ktoré vyústili do tzv. Pražskej jari. Tieto reformy nepredstavovali len vnútorný pokus o liberalizáciu, ale boli priamo prepojené s úvahami o reforme RVHP. Československí reformátori navrhovali zmeniť štruktúru RVHP smerom k väčšej flexibilite, transparentnosti a dobrovoľnosti. V decembri 1968 Československo predložilo do RVHP návrh na tzv. „otvorený dokument“, ktorý mal umožniť členským krajinám rôzne tempo a hĺbku integrácie. Tento postoj sa dostal do kontrastu s konzervatívnejším návrhom Maďarska, ktorý bol viac rigidný a centralistický. Napriek vojenskej intervencii v auguste 1968 a politickému obratu, Československo v hospodárskej oblasti pokračovalo v prointegračnom diskurze.
Lipkin si tiež všíma postoj československých predstaviteľov k inštitucionálnym reformám v rámci RVHP. Zaujímavým príkladom je odmietnutie ponuky, aby Praha hostila nové dispečerské riadiace centrum pre nadnárodnú energetickú sústavu. Hoci sídlo malo byť v Československu, vláda návrh odmietla, pretože sa obávala presunu rozhodovacích právomocí na nadnárodné orgány RVHP, čím by došlo k oslabeniu národnej suverenity v oblasti energetiky.
Autor teda necharakterizuje Československo ako pasívneho satelita ZSSR, ale ako autonómneho a pragmatického aktéra, ktorý aktívne ovplyvňoval smerovanie RVHP najmä v období 60. rokov. Z hľadiska Lipkinovej analýzy sa Československo profiluje ako krajina s realistickým prístupom k integrácii a globálnej ekonomickej politike, schopná navrhovať alternatívne koncepcie mimo ideologických rámcov. Tento obraz ostro kontrastuje s bežným stereotypom o bezvýznamnej úlohe menších krajín v socialistických multilaterálnych štruktúrach.
"Мировая система социализма» и глобальная экономика в середине 1950-х – середине 1970-х годов: эволюция теории и практики экономического и технологического лидерства СССР" - "Svetová sústava socializmu a globálna ekonomika v polovici 50. až polovici 70. rokov 20. storočia: vývoj teórie a praxe ekonomického a technologického líderstva ZSSR" Kolektívna monografia pod redakciou M.A. Lipkina,Kniha analyzuje vývoj, ideové základy a praktické fungovanie Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) ako jadra svetového socialistického systému v období 1950–70. rokov. Publikácia je rozdelená na tematické kapitoly podľa autorov, pričom každá sa venuje konkrétnemu aspektu alebo krajine v rámci RVHP. Kapitoly sa opierajú o archívne materiály zo sovietskych, východoeurópskych aj západných zdrojov, čím poskytujú pohľad „zvonka“ aj „zvnútra“. V knihe je zreteľne prítomný výskumný zámer identifikovať nielen ideologické východiská, ale aj napätia, konflikty a praktické obmedzenia socialistickej ekonomickej integrácie.
Úvod knihy predstavuje koncept „svetovej socialistickej sústavy“ (MSS), pričom opisuje spory ohľadom jej základnej definície ako spoločenstva alebo spolku. Následne sa venuje ideovej nadstavbe tohto systému, najmä sovietskej dominancii a potrebe koordinácie, ktoré boli artikulované v rámci orgánov RVHP.
Jednotlivé kapitoly podrobne analyzujú politiku ekonomickej integrácie, konflikty medzi členskými štátmi (najmä medzi Rumunskom a ostatnými členmi), ale aj úsilie o reformu RVHP v dôsledku neefektivity tejto organizácie. Kľúčovým dokumentom je „Komplexná program socialistickej ekonomickej integrácie“, prijatá v roku 1971, ktorá predstavovala pokus o technokratickú modernizáciu a funkčné plánovanie hospodárskeho rozvoja v rámci RVHP.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje kapitola venovaná vedecko-technickej spolupráci. Ukazuje, ako bola táto oblasť citlivá, centralizovaná a zároveň mimo štandardnej organizačnej štruktúry RVHP. Bol vytvorený osobitný výbor, ktorý mal koordinovať vývoj počítačových systémov (vrátane EVM) medzi siedmimi členmi RVHP.
Rolu Československa autor opisuje ako špecifickú a zároveň symptomatickú pre širšie napätia v rámci socialistického bloku. Na jednej strane sa ČSSR prezentuje ako priemyselne vyspelá krajina, ktorá zohrávala významnú úlohu v oblasti strojárstva, chémie a elektrickej energie. Československo poskytovalo významné množstvo úverov ostatným štátom RVHP, čím si budovalo aj určitý vplyv.
Na druhej strane však jeho pozícia bola determinovaná strategickými rozhodnutiami Moskvy, ktoré limitovali hospodársku a politickú autonómiu. Kritika neefektivity RVHP zo strany česko-slovenského vedenia bola zaznamenaná už v 60. rokoch, pričom Praha požadovala väčšiu samostatnosť vo svetovej ekonomike a menej direktívny prístup zo strany ZSSR.
Kľúčový bod v analýze predstavuje rok 1968 a následná vojenská intervencia, ktorá podľa autora bola pre sovietsku stranu aj ekonomickým signálom: potreba konsolidácie východného bloku v čase meniacich sa podmienok v Západnej Európe a rastúcej integrácie EHS. Československé udalosti tak podľa CIA aj sovietskych analytikov akcelerovali potrebu reformovať RVHP.
V knihe je tiež doložené, že hospodárska spolupráca s ČSSR bola z pohľadu ZSSR nedostatočne koordinovaná a trpela absenciou dlhodobej stratégie. Už počas návštevy Nikitu Chruščova v Prahe sa ukázalo, že sovietske plánovacie orgány nevykazujú dostatočnú iniciatívu, zatiaľ čo československí partneri si kládli konkrétne rozvojové ciele.
Celkovo autor prezentuje Československo ako krajinu, ktorá napriek svojmu hospodárskemu významu nemohla presadzovať nezávislú politicko-ekonomickú líniu. Jeho pokusy o väčšiu samostatnosť narážali na geopolitické záujmy Moskvy a rámec, ktorý bol pre celú RVHP limitovaný ideologicky i inštitucionálne. Československo tak podľa knihy plnilo úlohu „loajálneho kritika“ – krajiny, ktorá síce prispievala k systému, ale zároveň trpela jeho limitmi.
"Совещание руководителей коммунистических и рабочих партий европейских стран народной демократии, состоявшееся 6–11 января 1956 г. в Москве" - "Porada vedúcich predstaviteľov komunistických a robotníckych strán európskych krajín ľudovej demokracie, ktorá sa konala 6.–11. januára 1956 v Moskve"