Hra maďarskou kartou

Ak Kollár v roku 1821 položil ideový základ, Ľudovít Štúr v roku 1843 posunul hru s maďarskou kartou do roviny politickej pragmatiky. Vo svojej práci Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus, anonymne vydanej v Lipsku v r. 1843, už neriešil kultúrnu krivdu, ale definoval Maďarov ako systémovú hrozbu pre modernú Európu. Štúr prvýkrát explicitne vykreslil obraz „maďarského utláčateľa“ ako nepriateľa civilizačného pokroku, čím vytvoril naratív, ktorý neskôr efektívne prebrala aj dohodová propaganda. No zároveň — a to je podstatné — formuloval problém tak, aby naň neexistovala prijateľná odpoveď. Spis nebol analýzou, ale nástrojom politickej mobilizácie, prvým skutočne premysleným rozohratím maďarskej karty.

To sa naplno prejavilo v revolučnom roku 1848, keď prijatím Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Svätom Mikuláši 10. mája 1848 žiadali vlastný snem, slovenčinu ako úradný jazyk, uznanie Slovákov za samostatný národ v Uhorsku, územnú autonómiu, používanie národných farieb a zástav, zriadenie slovenskej národnej gardy a pod. Požiadavky boli sformulované tak, aby ich nebolo možné splniť. Nie preto, že by Kossuthova vláda bola výnimočne represívna, ale preto, že ich nesplnil nikto, nikde a nikdy. Tieto požiadavky neboli naplnené v habsburskej monarchii, neboli naplnené v Československej republike, neboli naplnené na samostatnom Slovensku a nie sú naplnené v žiadnom dnešnom európskom štáte. Liptovskomikulášske žiadosti neboli programom — ale provokáciou.

A túto úlohu plnia doteraz, lebo slovenská štátna historiografia (ktorá ich prakticky nikdy v plnosti necituje) stále tvrdí, že to kvôli nim bolo vyhlásené štatárium (v skutočnosti vláda reagovala na protižidovské pogromy) a bol vydaný zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu (ten bol vydaný až o 4 mesiace neskôr, po septembrovej výprave). Maďarská karta sa tak po prvýkrát stala nástrojom násilia, v tomto prípade ozbrojenej vzbury. Na povstanie proti Kossuthovej revolúcii neboli potrebné Apponyiho zákony ani černovská masakra — stačila precízne formulovaná provokácia, na ktorú neexistovala správna odpoveď. Pod zámienkou ochrany pred maďarizáciou sa slovenské dobrovoľnícke zbory pridali na stranu viedenskej reakcie. Boj za slobodu sa tak v slovenskom podaní stal bojom proti maďarskej revolúcii.

V predvečer prvej svetovej vojny sa maďarská karta stala súčasťou globálnej geopolitiky. Na integritu Uhorska vtedy cieľavedome útočili dohodové mocnosti prostredníctvom medzinárodnej verejnej mienky, resp. intelektuálov, ktorých sa podarilo získať (napr. Tolstého sa napriek enormnej snahe získať pre túto kampaň nepodarilo). Wickham-Steed, Seton-Watson, Denis či Bjørnson spolu so svojou českou filiálkou — Masaryk, Šrobár, Štefánek, Kálal či Lederer — šírili obraz Maďarov ako utláčateľov s cieľom rozvrátiť vnútornú súdržnosť monarchie a pripraviť pôdu pre jej zánik. Kniha Racial Problems in Hungary, ktorú Seton-Watson vydal anonymne v roku 1908, mala rovnaký cieľ ako Štúrov opus z roku 1843. Autor — hoci sám Škót — ani náhodou neporovnal národnostnú uhorskú politiku s britskou, postavenie Slovákov s Írmi alebo Ukrajincov v Rusku. A práve toto porovnanie by bolo bývalo odhalilo podstatu celej hry. Írsko bolo v tom čase de facto kolóniou, s potlačeným jazykom, konfiškovanou pôdou a čerstvou pamäťou na hladomor, ktorý zahubil milión ľudí za tichého súhlasu Londýna. Postavenie Ukrajincov v cárskom Rusku bolo ešte drastickejšie — Emský dekrét z roku 1876 zakázal tlač a dovoz kníh v ukrajinčine, verejné prednášky i divadelné predstavenia. V porovnaní s tým bola uhorská národnostná politika sotva výnimočná a v mnohom miernejšia. Ale porovnávanie nebolo účelom. Účelom bolo vytvoriť obraz Uhorska ako unikátneho žalára národov — a ten obraz fungoval práve preto, že sa prezentoval izolovane, bez kontextu a bez komparácie. Seton-Watson, rovnako ako pred ním Štúr, nehľadal pravdu — konštruoval maďarskú kartu ako argument. A argument mal slúžiť konkrétnemu geopolitickému cieľu: presvedčiť západné verejnosti, že rozbitie Rakúsko-Uhorska nie je len možné, ale morálne nevyhnutné. To sa po víťazstve Dohody aj podarilo.

Po vzniku Československa v roku 1918 prevzala tento nástroj pražská vláda, ktorá ho využívala proti slovenským autonomistom. Kedykoľvek sa slovenské politické elity dožadovali naplnenia Pittsburskej dohody, Praha argumentovala, že akákoľvek decentralizácia by nahrala maďarskému revizionizmu a viedla by k opätovnému pohlteniu Slovenska Budapešťou.

Historicky dôležitý moment nastal aj v marci 1939, keď sa vízia rozdelenia krajiny medzi susedov mala ospravedlniť vyhlásením samostatnosti a rozbitím ČSR. Ani po skončení druhej svetovej vojny sa čsl. politika nezaobišla bez maďarskej karty — Edvard Beneš ju vytiahol v novej, mimoriadne agresívnej podobe. Slúžila ako dymová clona na prekrytie Benešovej vlastnej evakuácie pred vojnou a zároveň mala zamaskovať fakt, že značná časť českej aj slovenskej spoločnosti s vojnovými režimami kolaborovala. Uvalením kolektívnej viny na menšiny sa politickí predstavitelia snažili získať stratenú legitimitu a vytvoriť zdanie národnej očisty.

Po roku 1989 sa tento osvedčený recept vrátil do obehu slovenskej politiky v plnej sile. V ére mečiarizmu aj počas neskorších vlád R. Fica sa maďarská karta stala univerzálnym prostriedkom na odpútanie pozornosti od korupčných škandálov či hospodárskej stagnácie. Vyvolávanie strachu z maďarskej iredenty alebo ohrozenia štátneho jazyka fungovalo ako spoľahlivý motor na mobilizáciu voličstva. Hoci sa v súčasnosti intenzita týchto útokov vďaka pragmatickým spojenectvám v stredoeurópskom priestore znížila, nech nikto nemá ilúzie — maďarská karta zostáva v slovenskom politickom arzenáli vždy pripravená na opätovné použitie v momente, keď bude potrebné udržať moc a prekryť zlyhania.

Zatiaľ čo moderná politická „maďarská karta“ slúži ako nástroj na rozdeľovanie spoločnosti a zakrývanie zlyhaní, v našej kultúre existuje aj iná, hmatateľnejšia podoba pojmu „hra maďarskými kartami“. Táto druhá hra sa nehrá v parlamentných laviciach, ale v rodinách a na stretnutiach kamarátov či štamgastov. Ak politici hrajú hazardnú hru o dôveru občana, obyčajní ľudia už takmer dve storočia hrajú mariáš či sedmu. Táto skutočná „maďarská karta“ však v sebe nesie úplne iný historický náboj – nie je symbolom útlaku, ale odporu voči nemu.

História maďarských mariášových kariet je príkladom toho, ako sa vysoká politika a národná hrdosť dokázali prepašovať do krčiem a obývačiek prostredníctvom nevinnej zábavy. Hoci sa im hovorí maďarské, ich pôvod a symbolika sú úzko späté so Švajčiarskom a protihabsburským odporom v 19. storočí.

Zrod týchto kariet sa datuje do obdobia okolo roku 1835, keď ich v Pešti vytvoril kartársky majster Jozef Schneider. Bolo to obdobie tesne pred revolúciou v roku 1848, keď v Uhorsku silnel národno-obrodenecký duch. Schneider však stál pred problémom – cenzúra habsburskej Viedne by nikdy nedovolila zobraziť na kartách postavy z maďarských dejín, ktoré by pripomínali boj za slobodu proti rakúskej nadvláde. Schneider preto siahol po maskovacom manévri a ako motív si vybral drámu Viliam Tell od nemeckého spisovateľa Friedricha Schillera.

Postavy na kartách tak reprezentujú švajčiarsky odboj proti nadvláde rakúskych Habsburgovcov zo 14. storočia. Keďže Švajčiari bojovali proti tomu istému nepriateľovi ako Maďari v 19. storočí, postavy na kartách sa stali inotajom. Hráči v kartách nevideli len postavy zo Schillera, ale symboly vlastného odporu. Na kartách sú zobrazené konkrétne historické osobnosti z tejto drámy. Sú to bojovníci za slobodu ako samotný Viliam Tell, Stüssi, Itell Reding či Walter Fürst, ktorí reprezentujú odvahu a odboj. Na druhej strane stoja záporné postavy, predovšetkým miestodržiteľ Hermann Gessler, ktorý symbolizuje tyraniu a viedenský absolutizmus.

Na esách nájdeme výjavy z každodenného života a prírody. Tie nereprezentujú postavy, ale štyri ročné obdobia. Jar symbolizuje rozkvet, leto prácu na poliach, jeseň vinobranie a zima starobu či odpočinok pri krbe. Táto cyklickosť času na esách mala v kontexte vtedajšej doby pripomínať, že žiadna tyrania netrvá večne a po každej zime (neslobode) zákonite prichádza jar.

Tieto karty sa vďaka svojej popularite a tichej politickej symbolike bleskovo rozšírili po celom Rakúsko-Uhorsku a dodnes sú najpoužívanejším typom kariet pre hry ako mariáš či sedma. Hoci ich dnes vnímame ako kultúrne dedičstvo celého stredoeurópskeho priestoru, vo svojej podstate zostávajú svedectvom o čase, keď sa aj obyčajná hra s kartami stala nástrojom tichej revolúcie proti cisárskej Viedni.

Hoci tieto karty vzišli z dielne peštianskeho majstra Schneidera, ich masové rozšírenie a prežitie do dnešných dní má na svedomí niekto iný. Kľúčovú úlohu zohral viedenský kartársky gigant Ferdinand Piatnik. Keď Piatnik v roku 1843 prevzal dielňu Antona Mosera, rozpoznal obrovský komerčný potenciál tohto motívu. Viedeň sa tak paradoxne stala centrom masovej produkcie kariet, ktoré niesli protihabsburský odkaz. Piatnik vďaka priemyselnej výrobe a efektívnej distribučnej sieti zaplavil celú monarchiu balíčkami, ktoré boli technicky dokonalejšie a trvácnejšie než tie pôvodné. Táto viedenská tlačiareň v podstate zakonzervovala Schneiderov dizajn, čím zabezpečila, že postavy švajčiarskych odbojárov zostali v rukách hráčov na Slovensku, v Maďarsku či Rakúsku aj dlho po tom, čo revolučné nadšenie z polovice 19. storočia vyprchalo. Práve vďaka Piatnikovi sa tieto karty stali natoľko dominantnými, že ich dnes automaticky považujeme za neoddeliteľnú súčasť našej ľudovej kultúry.

Jazdec na koni. Scéna zo švajčiarskeho vidieka, ilustruje prostredie príbehu.	Wiliam Tell v člne na Vierwaldstädtskom jazere. Zobrazuje jeho útek zo zajatia, keď počas búrky na jazere Tell využil príležitosť a ušiel Gesslerovým strážam	Hrad/pevnosť. Jedna z pevností habsburských miestodržiteľov vo Švajčiarsku.
Hrad/pevnosť. Ďalšie z opevnení v príbehu.	Hrad/pevnosť. Ďalšie z opevnení v príbehu.	Pastier Kuoni. Chudobný ovčiar z Uri, ktorý slúžil barónovi Attinghausenovi. Bol prítomný pri tajnom stretnutí troch kantónov na Rütli lúke, kde vznikol protihabsburský spolok.
Hermann Gessler — habsburský miestodržiteľ a hlavný záporák drámy. Zobrazený s loveckým sokolom na ruke (tak ako vstupuje na scénu v Schillerovej dráme). Práve on nariadil, aby sa občania klaňali jeho klobúku na kole, a prinútil Tella strieľať na jablko na hlave vlastného syna.	Kráľ na koni so žezlom. Králi na kartách sú anonymní — v Schillerovej dráme nevystupuje žiadny kráľ.	JAR — žena so slameným klobúkom a košíkom plným ruží v kvitnúcej záhrade s chrámom v pozadí. Esá zobrazujú štyri ročné obdobia.
Wiliam Tell sa lúči s rodinou — bozkáva svoju manželku Hedvigu, vedľa nich stojí syn Walter. Scéna pred Tellovým odchodom k svokrovi Fürstovi Walterovi.	Gesslerov klobúk na kole — slávny motív: miestodržiteľ nechal vyvesiť svoj klobúk na tyči v Altdorfe a nariadil, aby sa mu každý okoloidúci poklonil. Odmietnutie Tella pokoriť sa pred klobúkom spustilo celý dej.	Kostol s vežou. Výjav zo švajčiarskeho vidieka.
Itel Reding — bývalý hlavný sudca, muž opierajúci sa o meč. Bol zvolený za predsedu tajného zhromaždenia na Rütli, kde sa tri kantóny (Uri, Schwyz, Unterwalden) zaviazali k odporu proti Habsburgovcom.	Poľovník Stüssi — poľný strážca/hájnik. V dráme len vedľajšia postava — stretol Tella, keď ten v zálohe čakal na Gesslera. Stüssi sa práve chystal na svadbu. Napriek malej úlohe v príbehu je jednou z najikonickejších kariet.	Kráľ na koni so žezlom a zvončekom. Anonymný.
LETO — žena so srpom a snopom obilia, žne na poli. Za ňou ovocné stromy.	Vidiecka krajina s domčekom pri ceste a horami v pozadí. Idylické švajčiarske prostredie.	Krajina s pevnôstkou medzi stromami.
Walter Fürst — Tellov svokor a jeden z vodcov protihabsburského povstania. Zobrazený so skríženými rukami. Bol zástupcom kantónu Uri na Rütli.	Ulrich von Rudenz — mladý švajčiarsky šľachtic, synovec baróna Attinghausena. Spočiatku sa priklonil k Habsburgovcom, no nakoniec sa pridal k povstaniu. Zobrazený v elegantnom červeno-zelenom odeve.	Kráľ na koni so žezlom a listom. Anonymný.
JESEŇ — mladík lisuje hrozno v sude, vinohrad v pozadí. Symbolizuje vinobranie a jesennú úrodu.	Vidiecka krajina s domom, cestou a poľami.	Krajina s jazerom a vežou medzi horami. Alpská scenéria.
Rudolf der Harras — Gesslerov hlavný koniar. Zobrazený v brnení s mečom — je to jeden z dvoch záporákov na kartách (spolu s Gesslerom).	Wiliam Tell — hlavný hrdina celej drámy - slávny strelec s kušou. Legendárny švajčiarsky bojovník za slobodu, ktorý odmietol pokloniť sa Gesslerovmu klobúku, potom musel zostreliť jablko z hlavy vlastného syna a nakoniec zabil tyrana Gesslera, čím odštartoval švajčiarske povstanie proti Habsburgovcom.	Kráľ na koni so žezlom a žaluďom. Anonymný.
ZIMA — postava v zimnej krajine so suchými stromami, sneh a chalúpky v pozadí.