Prečo sa to Orbánovi nepodarilo a prečo sa to nepodarí ani Ficovi?
Oto Psenak 
26-04-16 
123 
Viktor Orbán večer 12. apríla 2026 nebol vo svojej koži. Muž, ktorý šestnásť rokov vládol Maďarsku, stál pred svojimi prívržencami a nazval výsledok volieb „bolestivým". Strana Tisza pod vedením Pétera Magyara práve získala 138 zo 199 kresiel v parlamente — ústavnú dvojtretinovú väčšinu, ktorú už nikdy nikto nemal získať a zmeniť systém zacementovaný Fidesom v ústavných zákonoch a neodvolateľných nominantoch. Na brehu Dunaja desaťtisíce ľudí skandovali „Rusi domov!" — heslo maďarskej revolúcie z roku 1956. Účasť na voľbách dosiahla takmer 80 % — rekord v celej postkomunistickej histórii krajiny. Orbánova porážka nebola len volebným prekvapením. Bola systémovým zlyhaním autokracie — zlyhaním, ktoré má priamu výpovednú hodnotu aj pre Roberta Fica a pre každého, kto sa pokúša ísť rovnakou cestou v krajine, ktorá je členom Európskej únie.
Orbán bol na ceste, ktorou Putin a Lukašenko už prešli do konca. Ovládol médiá — do provládneho konglomerátu KESMA zhromaždil stovky redakcií. Obsadil justíciu svojimi bábkami. Prepísal ústavu dvojtretinovou väčšinou, ktorú mal k dispozícii od roku 2010. Prekreslil volebné obvody tak, aby zvýhodňoval vidiecke oblasti, kde bol Fidesz silný, a oslaboval Budapešť. V roku 2024 ešte raz prekrojil mapu — znížil počet budapeštianskych obvodov z 18 na 16 a pridal dva na vidieku. Zrušil druhé kolo volieb. Zaviedol „Úrad na ochranu suverenity" — inštitúciu, ktorá mala oficiálne bojovať proti zahraničnému vplyvu, v praxi však zastrašovala kritické médiá, mimovládne organizácie a nepohodlné prieskumné agentúry. Keď nezávislé prieskumníky ukazovali rastúci náskok opozície, šéf Úradu Tamás Lánczi ich v auguste 2025 obvinil zo „zneužívania" verejného prieskumu a z plnenia „zahraničných zadaní". Orbán bol najvernejším európskym spojencom Vladimira Putina. V uniknutom telefonáte s Putinom z októbra 2025 sa prirovnal k myši, ktorá pomôže oslobodiť leva chyteného v sieti. Putin sa srdečne zasmial. Orbánov minister zahraničia Péter Szijjártó podľa zverejnených nahrávok poskytoval obsah dôverných rokovaní EÚ priamo Lavrovovi a sľúbil Moskve „okamžité" doručenie negociačného rámca o pristúpení Ukrajiny k EÚ.
Všetko bolo na dobrej ceste k autokracii a vláde na večné časy, ale 12. apríla sa niečo pokazilo.
Orbán čelil dvom problémom: zlým hospodárskym výsledkom, aféram s pedofilmi, jedovatým odpadom z baterkární a sprenevere v národnej banke. Ale to vśetko bolo možné prekričať propagandou, strašením vojnou, migrantmi, Zelenským. Fatálnym sa však stal druhý problém: vnútorná slepota režimu. A práve tu sa príbeh Orbánovho zlyhania stáva univerzálnym — a relevantným pre Fica. Každý autoritársky režim čelí rovnakému paradoxu: čím viac kontrolujete informačné prostredie, tým menej viete, čo si ľudia skutočne myslia. Čím väčší strach zasejete, tým viac vám ľudia hovoria to, čo chcete počuť. A čím viac vám hovoria to, čo chcete počuť, tým ďalej ste od reality. Fidesz mal prepracovanú mocenskú techniku. Neustále robil prieskumy — vlastné, interné, na početnej vzorke. Nézőpont Inštitút, Századvég, XXI. Század — celá infraštruktúra provládnych prieskumných agentúr pracovala na tom, aby vedenie strany vedelo, kde stojí. A práve tieto prieskumy sa začali systémovo mýliť. Prečo? Lebo ľudia v neslobodných spoločnostiach prestávajú hovoriť pravdu. Nie len novinárom. Nie len susedom. Aj anketárom. Vzniká fenomén, ktorý sociológovia poznajú ako „špirála mlčania" — ľudia, ktorí cítia, že ich názor je menšinový alebo riskantný, ho jednoducho nevyslovia. V autoritárskom prostredí tento efekt narastá exponenciálne. Ľudia sa boja vyjadriť názor a majitelia prieskumných agentúr sa boja prísť so zlými správami.
A tak sa stalo to, čo sa stať muselo: provládne agentúry do posledného dňa ukazovali vedenie Fideszu. Nézőpont ešte v poslednom týždni pred voľbami hlásil päťbodový náskok vládnej koalície. Minister Gergely Gulyás tri dni pred voľbami obvinil Medián — agentúru, ktorá predpovedala drvivé víťazstvo Tiszy — z „falšovania" a povedal: „O tri dni všetci uvidia, čo Medián robí." O tri dni všetci videli. Medián sa trafil takmer presne. Fidesz získal 55 kresiel z 199. Funkcionári Fideszu ešte v deň volieb verili vo víťazstvo. Nie preto, že by boli hlúpi. Ale preto, že operovali v informačnom systéme, ktorý sami vytvorili a ktorý im prestal ukazovať pravdu. Orbánov režim sa stal obeťou vlastnej propagandy — presne tak, ako sa podľa mnohých analytikov stáva obeťou vlastnej propagandy aj Putin. Toto je kľúčové ponaučenie: neslobodné spoločnosti, v ktorých sú občania vo „vnútornej emigrácii" — stiahnutí do súkromia, neschopní alebo neochotní vyjadriť svoje skutočné postoje — sú neplánovateľné a nepredvídateľné. A to aj pre samotnú moc. Autokrat si myslí, že kontroluje spoločnosť. A myslí si, že bude dávkovať represie podľa potreby. Lenže v skutočnosti kontroluje len jej fasádu. A keď príde chvíľa skutočného testovania — skutočné voľby, skutočná kríza — fasáda sa zrúti a pod ňou je niečo úplne iné, než čo moc očakávala. Putin tento problém vyriešil jednoducho: zrušil skutočné voľby. V Rusku sa síce hlasuje, ale výsledok je vopred daný. Opozičných kandidátov buď nepustia ku kandidatúre, alebo ich zatvoria, alebo rovno otrávia. Orbán túto možnosť nemal. Mohol deformovať volebný systém — a deformoval ho dôkladne. Mohol manipulovať mediálne prostredie — a manipuloval ho masívne. Mohol obsadiť nezávislé inštitúcie — a obsadil ich systematicky. Ale nemohol zrušiť voľby. Nemohol zavrieť Pétera Magyara do väzenia. Nemohol nasadiť protiteroristické komando na námestie pred parlamentom. Lebo bol v EÚ a NATO, lebo Maďarsko malo ešte funkčný ústavný rámec a lebo existovala — hoci tenká — vrstva nezávislých inštitúcií, médií a občianskej spoločnosti, ktorú sa mu za šestnásť rokov nepodarilo úplne zlikvidovať. Orbán deformoval celé ihrisko — no ponechal na ňom jednu bránu, cez ktorú mohli občania ešte prejsť. A 12. apríla 2026 ňou prešli v počte, ktorý nikto na strane moci neočakával.
Robert Fico sleduje Orbánov príklad s oneskorením dvoch až troch rokov — a s menšou inštitucionálnou silou, ale s rovnakým odhodlaním. Od svojho návratu k moci v októbri 2023 stihol rozpustiť Špeciálnu prokuratúru, ktorá vyšetrovala korupciu na najvyšších miestach, zmeniť Trestný zákon tak, aby znížil tresty za finančnú kriminalitu, fakticky ochranil svojich spojencov. Zlikvidoval RTVS a nahradil ju novým subjektom STVR, ktorého riaditeľa vymenúva rada s vládnou väčšinou. Novou riaditeľkou sa stala dcéra Ficovho dlhoročného volebného manažéra. Obmedziť právo na zhromažďovanie v okolí vládnych budov zákonom „Lex atentát". Označil Denník N, Aktuality.sk, SME a TV Markíza za „nepriateľské médiá" a odstrihol ich od vládnych tlačoviek. Presadzuje zákon o finančnej transparentnosti mimovládnych organizácií — nástroj na kontrolu občianskej spoločnosti podľa maďarského a ruského vzoru. A v zahraničnej politike sa demonštratívne priblížiť Moskve — ako jediný líder členského štátu EÚ sa v máji 2025 zúčastnil moskovskej prehliadky ku Dňu víťazstva a v decembri 2024 navštívil Putina v Kremli.
Fico však, rovnako ako Orbán, čelí tomu istému paradoxu — a Orbánov pád mu práve ukázal, kam vedie.
Pritom Ficova koalícia je krehkejšia ako Orbánov Fidesz. Smer má 42 kresiel zo 150, koalícia s Hlasom a SNS drží len 79. To je tesná väčšina, nie orbánovská dvojtretinová dominancia. Už teraz sa objavujú trhliny — v januári 2025 prešiel poslanec Hlasu k Smeru v dôsledku koaličnej krízy, poslanci SNS odchádzajú z klubu. Fico nemá ústavnú väčšinu na prepísanie pravidiel hry tak hlboko, ako to dokázal Orbán.
Ponaučenie pre Fica nie je len v tom, že Orbán prehral. Je v tom, prečo nevedel, že prehrá. Fico sa dnes spolieha na rovnaké nástroje: kontrolu médií, zastrašovanie občianskej spoločnosti, delegitimizáciu opozície, rétorickú polarizáciu a predstieranie, že odpor je len záležitosťou „bratislavskej kaviarne". Ale čím viac bude tieto nástroje používať, tým menej bude vidieť, čo sa skutočne deje v spoločnosti. A keď to najbude potrebovať vedieť — v deň volieb — bude slepý.
V novembri 2025 vyšli Slováci na námestia po celej krajine a skandovali „Máme dosť Fica!" a heslo Nežnej revolúcie: „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou." Boli to najväčšie protesty od začiatku jeho štvrtej vlády. Stovky psychiatrov a psychológov podpísali otvorený list vyjadrujúci znepokojenie nad stavom demokracie. Viac ako 400 mimovládnych organizácií kritizovalo vládnu „agresivitu a emocionálnu výbušnosť".
Fico na to všetko odpovedá rovnako ako Orbán: označuje kritikov za zahraničných agentov, médiá za nepriateľské, protesty za organizované „progresívcami". A rovnako ako Orbán, aj on sa tým odsúva do informačnej bubliny, v ktorej nepočuje nič okrem ozveny vlastných slov. Orbán mal šestnásť rokov a prepracovaný systém. Fico má dva a pol roka a krehkú koalíciu. Ak sa to nepodarilo Orbánovi — s jeho médiami, jeho ústavou, jeho justíciou, jeho volebným systémom — prečo by sa to malo podariť Ficovi?
Orbánov pád ukazuje jednu kľúčovú vec: v krajinách, ktoré sú súčasťou EÚ a NATO, existuje limit toho, ako ďaleko môže autokrat zájsť. Nie preto, že by EÚ bola dokonalý strážca demokracie — nie je. Ale preto, že vytvára inštitucionálny rámec, v ktorom voľby zostávajú voľbami, súdy zostávajú súdmi a zmrazené miliardy zostávajú argumentom, ktorému rozumie každý.
Putin a Lukašenko operujú mimo tento rámec. Preto dokázali to, čo Orbán nedokázal. Preto v Rusku neexistuje spôsob, ako sa občan postaví proti vojne bez rizika, že skončí týraný v trestaneckej kolónii. Preto Lukašenko v roku 2020 protesty rozohnal a stále vládne. Orbán chcel byť ako oni. Uniknutý telefonát to dokazuje — myš, ktorá pomáha levovi. No na rozdiel od leva, myš žila v klietke pravidiel, z ktorej sa nedokázala úplne vyhryznúť. A 12. apríla 2026 sa klietka ukázala byť silnejšia než myš.
Fico žije v rovnakej klietke. A ak si myslí, že je v nej dosť trhlín na to, aby sa ňou prevliekol — Orbánov príklad mu práve ukázal, že nie je.
Najlepšie na tom je, že je to dobrá správa pre Slovensko. Nástroje na nápravu existujú. Voľby ešte stále niečo znamenajú.
V Budapešti si to ľudia uvedomili v nedeľu večer. Tridsaťjedenročný softvérový vývojár Gábor povedal CNN: „Toto je najlepší deň môjho života. Nemôžem uveriť, že je to skutočné — ale je to skutočné."
A je to skutočné aj pre Slovensko.