Kráčam ďalej gymnaziálnou ulicou hore, smerom do mesta. Mierne stúpanie pred obchodným domom Zámčan mi pripomína, že Nové Zámky bolo kedysi mesto s výhodnou strategickou polohou, keďže jeho centrum ležalo na miernom kopci. Septembrové slnko príjemne rozohrieva chladnú dlažbu korza mesta. Pokračujem ďalej po sivej línii dlaždíc v ktorých sú zapustené mosadzné tabule, pripomínajúce niekdajšie tragické či víťazné milníky nášho mesta (postavenie obranných hradieb 1570 -1583, dobitie mesta Turkami 1663, oslobodenie mesta 1685 ,zbúranie hradieb 1724 -1725, bombardovanie mesta 1944 - 1945) Asi bolo viacej tých tragických chvíľ. Aspoň niečo o histórii mesta, vravím si. Pri čítaní piatej tabuľky ma už z otáčania hlavy začína bolieť krk. Asi aj realizátor výstavby pešej zóny riešil dilemu, či mosadzné tabule umiestniť v smere pre prichádzajúcich, alebo tých, čo odchádzajú z mesta. Vyriešil to kompromisom, dal ich bokom.
Čo sa v tomto meste ešte „dalo bokom“. Určite tých vecí bolo viacej. Pred Jednotou ma zo zasnenej letargie vytrhne hlasný smiech a pokrikovanie ľudí sediacich na lavičke. On sedí učupený pri lavičke a staršia pani naňho niečo kričí po maďarsky. A okolo nich je skupinka troch ľudí. Sú to „bez“domovci, ako sme sa ich naučili nazývať. Často sa stretávam s podobnými otázkami a posudkami typu. Prečo sú tí ľudia taký leniví, celý deň iba vysedávajú na lavičkách a prečo nejdú radšej robiť? Prečo iba pijú, robia okolo seba bodrel...určite je im dobre, veď nakoniec, sami si to vybrali.
Rozmýšľam, čo si asi tak oni myslia o nás? “Bez“ čoho nás vidia oni. Možno sme pre nich len „bez“časovci, „bez“hodnotovci, „bez“záujemci....“bez“prízorníci. Hovorí sa, že šaty robia človeka. Myslím, že skôr človek robí šaty. Určite ste si všimli, že tých ľudí stále pribúda. Asi sa im niečo na tomto meste páči. Je to pre mňa záhada. Pretože veľa služieb, ktoré by v tomto meste mohli využívať, v ňom nenájdu. Ak tiež zdieľate názor, že ak by sme tu mali noclaháreň s reflektujúcou kapacitou dopytu na zmapovaný stav a záujem, stredisko osobnej hygieny so sprchami, výdaj stravy, poradenstvo, ošetrovňu, denné krízové centrum, ale v prvom rade ľudí priamo v teréne, určite by sa bezdomovci začali premnožovať a za chvíľu by ich bolo plné mesto. Tak s týmto názorom, už radšej ďalej nečítajte! Stačí keď si to myslí jeden zvolený predstaviteľ mesta. Čo s tým ale spravíme? „Dáme to bokom“?
Ako nakazený človek dobrou výchovou sa na tieto veci pozerám možno trochu empaticky. Na chvíľu sa stanem viacej pragmatickým. Čo by sa stalo, ak by sme v meste takéto služby pre ľudí „bez“ domova mali, alebo začali rozvíjať. Menej špinavých a zapáchajúcich ľudí by obsadzovalo lavičky na námestí a v okolí verejných priestorov. Bolo by menej odpadkov okolo lavičiek v meste, v noci by bolo mesto bezpečnejšie, v zimnom období by bolo viacej voľných postelí v liečebni pre dlhodobo chorých. Znížilo by sa riziko prenosných nákaz pri kontakte s lavičkami a kľučkami na dverách. Mesto by si zvýšilo kredit, niektorí by sme mali lepší pocit....ale hlavne cez 100 ľudí by dostalo šancu so svojím životom niečo urobiť. Asi by bolo po uliciach menej smutných pohľadov.
Čo by sa s tým teda dalo spraviť? Ak by sme chceli. Ak nechceme „dať tieto veci bokom“. Premýšľam či niekto v meste tieto veci rieši. Kde spia tí ľudia z ulice v zime? Kam zmizli Rómovia z Kasárenskej ulice? Ako sa pohybujú ľudia na vozíkoch a rodičia s kočíkmi po barierových a rozbitých chodníkoch? Za kým by som mal ísť, ak môj blízky človek trpí nejakou nevyliečiteľnou chorobou a ja sa chcem poradiť s ľuďmi, ktorí majú podobné problémy. Kto tieto veci v tomto meste rieši? A ak sa to rieši, prečo o tom viem toľko málo. Kam mám ísť, ak sa chcem dozvedieť niečo viacej? Bol som to skúsiť na mestskom úrade na sociálnom oddelení. Počas úradných hodín tam mali niečo s dverami, boli zaseknuté, nedali sa otvoriť. Tak teda kam?
Ostáva mi už len pár sto metrov a som v kancelárii. Prechádzam okolo františkánskeho kláštora, kde mi kamenná cesta opäť pripomína historického ducha tohto mesta. Na chvíľku sa zasnívam...na konci parku, pri Gymnáziu, je dobre schovaná za betónovým plotom posledná nadzemná časť Novozámockého hradbového opevnenia. V sedemnástom storočí obklopovala táto renesančno-vojenská pevnosť mesto, a teraz mesto obklopuje ju. Občas ma premkne pocit, že ak by som o nej niekomu nahlas povedal, stalo by sa to objavom roka a ja by som si mohol nárokovať nálezné. To isté platí aj o mestskej studni v strede námestia. Žiadny strach, nikto do nej nespadne. Je na nej poriadny kanalizačný poklop, samozrejme s erbom mesta. Určite by si zaslúžila viacej pozornosti, ako naše predražené vodné prvky krášliace korzo pešej zóny a priestor pred kostolom.
Kto vlastne som, že si takto dovoľujem hodnotiť úroveň, architektúru a vybavenie tohto mesta. Som jeho obyvateľ a som z neho smutný.{jcomments on}
2010-09-11 12:59:32 Timea Benkő
Dobrý článok, ale s gramatickými chybami: dobytie je y, gymnázium a novozámockého malé začiatočné písmeno.
Martin Slobodník 
10-09-08 
4,065 
Po ceste do práce môže človek zažiť všeličo. Vychádzam z domu na Gogoľovej ulici. Snažím sa kľučkovať medzi odparkovanými autami, ktoré lemujú neupravené okolie polyfunkčnej budovy stojacej iba niekoľko metrov od nášho štvorposchodového činžiaku. Napriek tomu, že sa tu tá stavba už niekoľko rokov hrdo vyvyšuje až nad naše okná, stále si ťažko zvykám na jej vtieravú prítomnosť. Spomínam si na časy, keď namiesto nej bola lúka so slivkami, okrasnými kríkmi a plaziacou sa kosodrevinou. Ako deti sme sa tu hrávali vo vysokej tráve humpastu, v kríkoch sme si stavali bunkre a na stromoch skúšali po ktorý konár nás to ešte udrží.