Eva Kowalská oboznámila prítomných s odborným zameraním Oddelenia 19. storočia HÚ SAV, ktoré sa zaoberá obdobím od konca 18. storočia až po 1. sv. vojnu (preto sa nazýva "dlhým").

Eva Kowalská

19. a začiatok 20. storočia je obdobie, v ktorom prebiehal dynamický proces premeny uhorskej spoločnosti. Modernizácia sa neprejavovala len v industrializácii, ale od základu sa menil aj spôsob fungovania štátu (byrokratizácia, formalizácia správy). Proces urbanizácie bol sprevádzaný rastom sebavedomia meštianstva, rozvoja spolkovej činnosti, alfabetizáciou širokých vrstiev obyvateľstva a sekularizáciou.  Za predel, ukončujúci 19. storočie býva považovaná 1. svetová vojna, ktorá zmenila od základu hranice i vnútorné pomery na územiach bývalej Habsburgskej monarchie.

Dušan Kováč

...Náš problém je v tom, že diskusie  o národe a nacionalizme vo svete prebiehajú od 70-tych rokov 20. storočia  a my sme boli mimo toho, lebo u nás až do 89-ho roku platila tzv. Stalinova definícia národa, ako kategórie, ktorá má určité znaky. Dnes vieme, že národ je niečo, čo existuje v našich hlavách... Nikto sa nenarodí ako predstaviteľ nejakého národa, formuje ho rodina, škola a niečo, čomu hovoríme "národná agitácia". Táto sa dá veľmi dobre dokumentovať na slovenských dejinách 19. storočia.
Iná vec, ktorú sme podrobili analýze a kritike je termín "národného obrodenia". V úvodzovkách ho naďalej používame, vieme ale, že je to historicky nekorektný termín, pretože tu sa nič neobrodzovalo, tu sa nič neprebúdzalo, ale sa tu začal formovať moderný národ - na slovenskom území slovenský národ - a súviselo to s reštrukturalizáciou spoločnosti, keď sa meštianstvo ako nová spoločenská trieda ujala svojej úlohy v spoločnosti. Hoci ideológia nacionalizmu vzniká v mestách a jej nositeľmi sú mešťania, ideológia nacionalizmu stavala do svojho stredu ideál "čistého" vidieckeho ľudu. Ľud sa však sťahuje do miest a robotníctvo sa začína organizovať a vstupovať do politiky. Vznikajú socialistické strany, ktoré sú programovo internacionalistické. Paradoxom je, že tieto pôvodne internacionalistické strany nacionalizmu podľahli, odhlasovali vojnové pôžičky, atď.

Slovenské národné hnutie prebiehalo v siločiarach európskeho vývoja a nebolo ničím zvláštne. Tu sa transformovali nemecké idey politického nacionalizmu, idea národného štátu, Hegelove teórie. Dostávalo sa to k nám cez študentov nemeckých univerzít.

V našom výskume aj vyučovaní dejín sa doteraz uplatňovala akási generálna línia začínajúca slovanstvom, Kollárom, Šafárikom, potom preberá štafetu Štúr, neskôr jeho nasledovníci združení okolo Memoranda. V slovenskom hnutí a myslení máme ale aj mnoiho ľudí, ktorí sú mimo tohoto hlavného prúdu a tým sa nevenovala pozornosť. Už od revolúcie 1848 vidíme ľudí ako Samuel Štefanovič, Jonáš Záborský - originálny mysliteľ, ktorý bol proti všetkým. Čo s Novou školou slovenskou a "liberálnym kňazom" Jánom Palárikom, Jozefom Hložanským, Štefanom Launerom, čo s Hlasistami?... Slovenský život, myslenie  a národné hnutie boli oveľa pestrejšie a zaujímavejśie ako sme to doteraz prezentovali a to by sme chceli v pripravovaných nových syntézach primerane odzrkadliť...

Pokiaľ ide o to, čo sme už doteraz publikovali, je veľmi zaujímavé, že keď sme veľmi podrobne po regiónoch sledovali, čo sa na Slovensku dialo, tak sme nabúrali jeden mýtus. Mýtus bol o tom, že keď vzniklo ČSR všetci Slováci boli za, pretože to bolo oslobodenie od maďarského útlaku a získanie národnej slobody. Pokliaľ sme robili výskum na základe toho, čo jeden národovec písal druhému, z ich korešpondenxcie to vyzaeralo, že je to tak. Pokiaľ ideme do regiónov, zistíme, že je to mýtus a vôbec to nebolo tak. Slováci až za prvej republiky prešli národnou agitáciou, a mnohí Slováci mali nostalgiu za Uhorskom, lebo to bola ich vlasť. V tom ich vychovávali a treba si uvedomiť, že my všetci sme produktom nejakej výchovy...

Elena Mannová

Poslené roky sa venujem novej téme - výskumu občianskej spoločnosti. Venovala som sa štúdiu utvárania a formovania občianskej spoločnosti na príklade spolkového života. Spolky sa skúmali aj predtým, dnes však ide o to, neskúmať len slovensky hovoriace spolky, aby sme ich videli v celom kontexte. Spolky boli organizácie, v ktorých sa stretávali šľachtici a mešťania a hoci tam nechodili budovať občiansku spoločnosť, hromadil sa tam kapitál dôvery a budovala občianska spoločnosť... Jediná uhorská spolková štatistika z r. 1878 uvádza na území dnešného Slovenska 700 spolkov (v Uhorsku ich bolo 4000)... Aj výskum rozvoja spolkov mi pomohol vyvrátiť tézu o hroziacom zániku slovenského národa pred 1. svetovou vojnou. To patrilo do kánonu slovenskej historiografie, že nebyť československej republiky tak maďarizácia by sa zavŕšila a hrozil zánik slovenského národa...
Presne rozšírenie spolkov na vidiek, družstevné hnutie, vydavateľstvé spolky, sporiteľne, politizácia spolkov, veľký rozvoj slovenskej tlače, vplyv reemigrantov, amerických Slovákov... toto všetko spolu vytváralo prostredie a podmienky, že veľmi ťažko hovoriť o zániku, napopak, od začiatku 20 stor. sa slovenský národný život zintenzívnil....

Na konkrétnej práci historika je najfascinujúcejšie to,  že máte istú predstavu a vaše výsledky vás dovedú k niečomu inému.... Hľadala som na začiatku 1890-tych rokov demokratickú verejnosť a našlo som aj veľmi silnú antidemokratickú. Hľadala som meštiansku spoločnosť a našla som ich viaceré oddelené podľa jazykov. Hľadala som sociálnu, etnickú, konfesionálnu diferenciácu spolkov, ale našla som množstvo spolkov, ktoré dokazujú koexistenciu... Hľadala som občiansku spoločnosť a nachádzam skôr občianske spoločnosti. Ten moment nacionalizácie bol veľmi silný...

Vojtech Dangl

Pamäť ľudstva je podľa mňa svojským samočinným seizmografom, ktorý veľmi citlivo zaznamenáva udalosti a deje v minulosti, a v zásadnej miere formuje spoločenské myslenie... Ozbrojené stretnutia, boje, vojny a ich hospdárske, politické dôsledky až po tie hromady obetí, ktoré priniesli, zanechali na seizmografe ľudskej pamäti ten najvýraznejší až najtragickejší zárez... Zaznamenaná pamäť ľudstva pamätá okolo 14 tisíc vojen...

Skúmal som vojenské udaalosti, ktoré sa dotýkajú územia dnešného Slovenska od Samovej riíše... v jednej zo svojich publikácií sa venujem vzťahu armády a spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia. Armáda spolu s dôstojníckym zborom symbolizovala jednotu monarchie, bola zárukou moci Habsburgovcov, oporou dynastie.... Zoberme si len príklad dôstojníckych súbojov. Kým, civilný zákon zakazoval súboje, u dôstojníkov sa priamo vyžadovali, ak bol urazený dôstojník, v jeho prítomnosti dáma, alebo armáda. Armáda bola nedotknuteľná...

Skúmal som aj otázky súvisiace s bojovými akciami slovenských dobrovoľníkov v septembri 1848 - aj to nebolo úplne tak, ako sa to všeobecne píše... Málokto vie, že to boli platení dobrovoľníci, nebolo to také hrdinské, ako sa to často píše. Nehovoriac o tom, že Frič tam má poznámky až vtipného charakteru, že - no nič (smiech v obecenstve)...

V posledných kapitolách sleduujem 5. a 6. armádny zbor-  bratislavský a košický - dopĺňané z územia Slovenska... ktoré sa zúčastnili ťažkých krvavých bojov na severo-východnom fronte pri Krašniku a Komárove. Div divúci - boli generálnym štábom veľmi chválené za húževnatosť, čo malo samozrejme io propagandistický rozmer, keď chválili Slovanov, ako udatne bojujú proti iným Slovanom.

Peter Macho

V posledných rokoch som sa začal venovať výskumu historickej pamäte, konkrétne ma zaujíma fenomén národného hrdinu. M. R. Štefánik je z tohoto pohľadu najlepšie spracovateľný, je toho najviac popísaného a je najintenzívnejšie vnímaný v spoločnosti. Národný hrdina je často prezentovaný ako národmný svätec... Ťažisko mojej pozornosti je v medzivojnovom období. Spätne sa pozerám na to, ako si spoločnosť osvojovala obraz národného hrdinu, ako sa šíril jeho obraz a mýtus. Na základe tohoto fenoménu možno vysvetliť aj všeobecnejšie trendy. Keď otvorili Štefánikov pomník na Bradle v r. 1924, v trnavskom prostredí fungoval aj ako nástroj modernizácie mesta, ale aj poslovenčovania a zároveň aj určitej sekularizácie mestskej komunity... Zaujímavé je to, načo som narazil, keď som s prekvapením zistil, že často sa so Štefánikom sa v tlači, v rôznych prejavoch, narába podobným spôsobom, ako v r. 1914 sa narábalo so symbolom Františka Ferdinanda... Dospel som k poznaniu, že hrdina, symbol, funguje v spoločnosti ako určitý archetyp, ako antropologická konštanta a spoločnosť si len nachádza vhodný objekt - či je to František Ferdinand, alebo M. R. Štefánik. Vyzerá jto možno bizarne, ale ten výskum to potvrdzuje...

Podstata symbolu národného hrdinu je diskurzívna, súvisí s dobovou politickou mocou - aj v prípade Štefánika a legionárov by za iných okolností - ak by zostala zachovaná Monarchia - diskurzíva sila by ich bola vyniesla do pozície zradcov. Ako hrdinovia mohli fungovať len vďaka tomu, že vznikla ČSR... Máme dve kategórie bývalých vojakov v 1. sv. vojne. Legionári boli zobrazovaní ako hrdinovia a osloboditelia, kým vojaci c.k. armády, ktorí nevstúpili do légií a zostali bojovať, alebo v zajateckých táboroch, po vzniku republiky ostali visieť "vo vzduchu". Neboli oslavovaní, lebo bojovali na nesprávnej strane, a napokon sa to riešilo tým, že boli prezentovaní ako obete pôvodného utláčateľského režimu rak. uhorskej moci.

Sú to zaujímavé fenomény, ukazujú nám, že aj 1. sv. vojna sa dá skúmať z úplne iných uhlov pohľadu a pri hľadaní alternatív k politickým dejinám sne vykročili aj na cestu v tomto smere...

Zahájenie seminára

Pohľad na poslucháčov
Prezentácia premietaná účastníkom oboznamovala poslucháčov s odborným zameraním  jednotlivých výskumných pracovníkov na Oddelení 19. storočia HÚ SAV a približovala ich publikačnú činnosť.