---

Predslov ku knihe napísal univ. prof. Dr. Yehuda Bauer:
Kniha Gily Fatranovej o slovenskom židovstve a, prirodzene, o jeho ve­dení v čase, keď stálo zoči-voči vyhubeniu, vypĺňa vážne vákuum vo vý­skume šoa.
Autorka začína deskripciou aktivity židovského vedenia v období pred vznikom Ústredne Židov a opisuje boj sionistickej menšiny o vnútorné zjednotenie Židov. Bola to slovenská klerikálno-fašistická vláda, ktorá podľa rád nemeckých expertov prinútila Židov vytvoriť Ústredňu Židov. Kapitoly knihy objasňujú charakter tohto židovského vedenia. Skladalo sa z predstaviteľov prísne ortodoxného krídla, v ktorom neológovia a sio­nisti boli v menšine. Prvý predseda Ústredne Heinrich Schwartz, bol poc­tivý a odvážny funkcionár s dobrými úmyslami. Práve tieto vlastnosti, nežiaduce v očiach vládnych predstaviteľov, boli príčinou jeho odstránenia vládnymi orgánmi niekoľko mesiacov po jeho vymenovaní.
Úsilie predstaviteľov Ústredne získať si priazeň skorumpovaných slovenských úradníkov nedokázalo zabrániť vystupňovaniu protižidovských represálií na začiatku roku 1942. Tie boli zahrnuté do návrhu predloženého Nemcom - vyhnať slovenských Židov do Poľska skôr ako plánovali Nemci. Prvý predseda už nebol v tomto čase vo funkcii. Po ňom zastával tento post poddajný a váhavý človek Árpád Sebestyén, ktorého si vybrali úradníci mocipánov. Jeho slabošský a servilný charakter za­príčinil, že sa stal nástrojom zlovôle nepriateľov Židov.
Nemci súhlasili s iniciatívou slovenských reprezentantov vyhnať Židov zo Slovenska. Kládli si len podmienku, aby im Slovensko zaplatilo za každého Žida, ktorého prevezmú. Výsledkom nemeckého súhlasu bolo, že z celkového počtu 90 000 slovenských Židov v roku 1942 deportovalo 58 000 do Auschwitzu a do lublinského dištriktu.
Autorka sa v knihe sústreďuje na založenie Ústredne Židov a na čin­nosť jej úradníka Karola Hochberga, ktorý si získal priazeň nemeckého poradcu Dietera Wislicenyho, a stal sa postrachom vedenia Ústredne. Bol veľmi aktívny na čele malej skupiny úradníkov, odcudzených a ľa­hostajných k osudu svojich súvercov. Tým poškvrnil tento ambiciózny muž so svojimi spolupracovníkmi meno Ústredne Židov v očiach ži­dovskej verejnosti. Súčasne, aj ako reakcia na vzniknutú situáciu, vytvo­rila sa Pracovná skupina - útvar, ktorý sa nazýval aj vedľajšou vládou (Nebenregierung), v ktorej pôsobili spoľahliví a verní aktivisti všetkých židovských prúdov.
Pracovná skupina, ktorá vznikla pod vedením Gizi Fleischmannovej, ženy mimoriadnych kvalít, sa pokúsila na radu rabína Michaela Dov Weissmandela podplatiť príslušníka gestapa, najvplyvnejšieho poradcu na „riešenie židovskej otázky" na Slovensku, vyslaného nemeckou vlá­dou. O to isté sa pokúsila aj u slovenských fašistických úradníkov, zná­mych korupčníkov, v úsilí zastaviť deportácie. Podarilo sa to Pracovnej skupine aspoň sčasti? Odpoveď a názory na túto otázku sa rozchádzajú. Dr. Gila Fatranová objasňuje v knihe pozadie udalostí a predkladá vlastný názor na základe relevantných dôkazov.
Pútavá je aj kapitola venovaná židovskému aspektu Slovenského ná­rodného povstania, spojená s čudným správaním členov Pracovnej skupiny v poslednej fáze vojny za nemeckej okupácie Slovenska. V tom čase reprezentovala Pracovná skupina oficiálne vedenie Ústredne Židov, na čele s posledným predsedom Dr. Jermeiahuom Oskarom Neumannom. Autorka skúma toto obdobie, podrobuje ho hlbokej analýze a vyvodzuje z nej poučenie.

Hlavnou témou knihy je tragédia slovenského židovstva, ktorú skúma komplexne. Špecifická pozornosť autorky sa zameriava na správanie židovského vedenia.
Publikácia je výsledkom práce erudovanej historičky so schopnosťou deskripcie skúmaného obdobia a s uplatňovaním jej analytického talentu. Napriek osobnej citovej záťaži sa jej podarilo objektívne posudzovať skú­manú tému. Kniha je dôležitým príspevkom k poznaniu tohto čierneho obdobia v de­jinách šoa a v dejinách slovenských Židov. Tým jej patrí čestné miesto v historiografii.

Som rád, že sa táto práca dostáva do rúk slovenského čitateľa.

---

V úvodnej kapitole autorka umiestňuje postavenie Židov na Slovensku do dobových pomerov:
 
Po oslobodení Slovenska z maďarského jarma na konci prvej svetovej vojny prevzali Židia na jeho území organizačné modely a druhy kon­gregácií, ktoré sa vytvorili v Uhorsku v druhej polovici 19. storočia po rozpoltení obce: ortodoxné, neologické (hlásajúce reformovanie) a tzv. status quo ante (ktoré vyhlasovali vernosť stavu pred rozlukou). Až do odtrhnutia Slovenska boli Židia organickou časťou židovskej komunity Uhorska....
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 verejní činitelia slovenského židovstva, liberálne zmýšľajúci, začali rozvíjať spoluprácu so Židmi z Čiech a Moravy. Prvými prejavmi tohto nového usporiadania bolo vytvorenie spoločnej sionistickej organizácie a založenie Židovskej strany so zastúpením na Slovensku, ktorá si postupom času našla miesto v československom parlamente.
Bola to pražská Židovská národná rada, ktorá dosiahla uznanie židovskej menšiny československou vládou ako národnej skupiny... Slovenské židovstvo vyjadrilo svoju sympatiu s touto myšlienkou: 53 % slovenského židovstva sa v medzivojnovej dobe prihlá­silo k židovskej národnosti... Občiansky cenzus vykazoval v roku 1930, že z celkového počtu Židov na Slovensku sa 72 644 (53 %) prihlásilo k židovskej národnosti, 44 000 k československej, 9 945 k nemeckej a 9 728 k madárskej národnosti. Podľa tohto sčítania ľudu celkový počet Židov v ČSR bol 356 830, čo predstavo­valo 2,4 percenta z celkového obyvateľstva. Z toho 117 554 žilo v Čechách a na Morave, na Slovensku 136 737 a v Podkarpatskej Rusi 102 547. Podiel Židov z celkového počtu obyvateľov na Slovensku bol 4,11 percenta.
Po vyhlásení autonómie Slovenska sa situácia židovskej minority začala zhoršovať a stávala sa terčom antisemitskej kampane vládnych kruhov.  18. októbra 1938 vznikla z iniciatívy niekoľkých funkcionárov býv. Židovskej strany Židovská národná rada pre Slovensko, v novembri premenovaná na Židovskú ústrednú úradovňu pre krajinu Slovensko (ŽÚÚ). Po vyhlásení samostatnosti vyšlo 26. septembra 1940 nariadenie o zriadení Ústredne Židov (ÚŽ), ktorá organizácia sa stala nástrojom úradov na uskutočňovanie protižidovských opatrení prostredníctvom vlastných autorít komunity vymenovaných do ÚŽ. Vnútri ÚŽ sa v priebehu r. 1941 aktivizovala tzv. Pracovná skupina, ktorá chcela aktívne brániť protižidovským opatreniam cestou podplatenia vedúcich úradníkov. Nedokázali však zabrániť začiatku  transportov v marci 1942 v ktorých počas mesiacov marec-október 1942 vyviezli zo Slovenska do táborov smrti takmer 58 tisíc ľudí.


Na jeseň r. 1942, teda po vyvezení 2/3 židovskej populácie Slovenska sa Pracovnej skupine podarilo nadviazať spojenie s nemeckým poradcom D. Wislicenym riadiacim deportácie, ktorý bol ochotný za úplatok 50 tis. USD deportácie zastaviť. Peniaze boli odovzdané v dvoch splátkach - 25 tis. USD vyzbieraných na Slovensku v druhej polovici júna 1942,  druhá splátka 20 tis USD dohodnutá na 13. august bola privezená z Budapešti a odovzdaná až 22. septembra 1942, čo spôsobilo vypravenie niekoľkých ďalšich transportov.
Autorka podrobne prechádza jednotlivé verzie o tom, ako transakcia prebiehala a do akej miery rozhodla práve ona o zastavení ďalšich deportácií - v tom čase bola slovenská vláda vystavená už značnému tlaku na zastavenie deportácií - napr. aj z Vatikánu. Faktom ostáva, že deportácie židovského obyvateľstva nepokračovali a boli obnovené až po obsadení krajiny Nemcami v r. 1944. Tragická bilancia genocídy slovenských Židov vyzerá nasledovne:

Autorka v závere svojej práce sumarizuje fakty a stavia si otázku, v akej miere sa židovské "samosprávne" orgány vytvorené slovenskou vládou stali nástrojom a spoluvinníkom tragédie slovenských Židov:
Vytvorenie Židovskej ústrednej úradovne roku 1938 bolo odpoveďou na závažné politické zmeny, ktoré sa udiali na Slovensku. Bol to pokus jednotlivých vedúcich osobností, veteránov politickej činnosti v „židovskej strane" a v sionistickom hnuti, prispôsobiť sa novým podmienkam s cie­ľom brániť ohrozené práva Židov.
Politická práca jednotlivých verejných židovských činiteľov vyvolala u zakladateľov ŽÚÚ prehnané nádeje. Zdroj očakávaní tkvel v tom, že väčšinu týchto predstaviteľov tvorili príslušníci mladej generácie, s demo­kratickým duchom prvej republiky, ktorí rástli v slovenskom prostredi, ovládali slovenský jazyk a nadväzovali vzťahy s miestnou inteligenciou. Neskôr sa však ukázalo, že v novej situácii ani sľubná integrácia mladej židovskej komunity nestačila na dosiahnutie úspechov pri zabezpečovaní práva Židov legitímnymi cestami.
V mylnom hodnotení antisemitizmu v jeho novej forme neboli budovatelia ŽÚÚ charakterovo odlišní od iných židovských vedení v Európe. Všetky videli v novom antisemitskom trende „ešte jedno ohnivko v retazi" prenasledovania Židov. Hovorilo sa: „Máme za sebou dlhú históriu per­zekúcií, prežijeme aj túto."
Miera úspechov ŽÚÚ v zápase o obranu Židov závisela vlastne od nanútenej vzrastajúcej protižidovskej legislatívy. Tento stav neposkytoval veľký priestor pre právne manévrovanie. Ani tvrdošijné úsilie jej fun­kcionárov získať ortodoxné vedenie k spolupráci nepriniesli výsledky. Bolo to však beznádejné v dôsledku extrémneho odporu jednotlivých ortodoxných vodcov k sionistickej myšlienke a ich sklonu podozrievať každé konanie neortodoxných Židov.
Existencia samotnej ŽÚÚ nemala zdanlivo zvláštny význam. Aktivity, ktoré sa v jej rámci uskutočňovali, sa totiž mohli realizovať aj v medziach židovských organizácií, ktorých činnosť ešte nebola zakázaná. Pozitívum tejto inštitúcie v živote slovenských Židov bolo, že sa stala strešnou or­ganizáciou všetkých židovských organizácií. Tento stav umožňoval zvýše­nie vzájomnej koordinácie rôznych zložiek židovskej komunity a zvýšil predpoklady pre efektívnosť ich činnosti.
Dnes treba priznať, že nedosiahnutá spolupráca s ortodoxným vedením, ktorú forsírovali zakladatelia ŽÚÚ, nebola natoľko osudná pre židovskú verejnosť. Veď je známe, že v rokoch 1938 až 1940 (keď existovala ŽÚÚ) nebolo ešte židovské vedenie prakticky postavené pred kritické skúšky. Sku­točným prínosom tohto inštitútu bola príprava pôdy pre úspešnú spoluprácu so všetkými prúdmi v budúcej Pracovnej skupine v osudnom ob­dobí slovenského židovstva, ktoré sa črtalo na čiernom obzore.
Oproti tomu nerozumná rivalita, ktorá sa vyostrila medzi sionistami a ortodoxnými židmi v období trvania ŽÚÚ, vytvárala v čase vzniku Ústredne Židov akcelerátor v rozhodnutiach oboch prúdov, aby sa pripo­jili k inštitúcii, ktorú im nanútil režim. Pritom bola vylúčená iná alter­natíva zorganizovania činnosti na záchranu židovskej verejnosti.
ÚŽ bola na Slovensku zriadená podobne ako Židovské rady (Juden-raty) v krajinách Európy, ktoré ovládali Nemci. Ich cieľom bolo uľahčiť nacistom alebo kolaborantským vládam realizáciu „riešenia židovskej otázky". Pri plnení tejto úlohy nadiktovanej nepriateľom sa vopred rátalo s kolaborovaním Židovských rád. Tých, ktorí sa opovážili odporovať, zbavili tohto „privilégia". Z toho vyplýva, že každému historikovi, ktorý skúma charakter hociktorej Židovskej rady, nezostáva nič iné, ako hod­notiť mieru spolupráce s režimom.
Funkcionári ÚŽ, ktorí prežili, sa búrili proti pokusu označovať ich or­ganizáciu ako Judenrat. Svoje záporné stanovisko zdôvodňovali dvoma príčinami:

1. ÚŽ - na rozdiel od bežných Židovských rád - nemala exekutívnu prá­vomoc.
2. V rámci ÚŽ sa nevytvorila tzv. židovská polícia, ktorá existovala ako výkonný orgán v etablovaných Židovských radách."

Aj keď tieto tvrdenia obstoja v preskúmaní dobových udalostí, nie sú schopné eliminovať fakt, že ÚŽ bola jednou z nanútených inštitúcií, ktorú zriadili nacisti s cieľom uskutočniť „riešenie židovskej otázky" pomocou Židov samých. Tento spoločný menovateľ bol dostatočný na to, aby ÚŽ zaradili do kategórie Židovských rád, hoci v praxi mala rozdielne špeci­fiká, ktoré vyplývali z miestnych podmienok.
Aj keď ÚŽ bola organizácia nanútená zhora, účasť osobností v jej ve­dení nebola nadiktovaná. Je možné, že veci by sa boli vyvíjali rovnakým smerom, aj keby sa boli Židia zdráhali prevziať vedúce funkcie. Ich roz­hodnutie urobiť tak, stimulovali a urýchlili tri faktory:

1. Dlhoročná tradícia židovskej reprezentácie rešpektovať autority a orgány ako samostatné organizačné zriadenie.
2. Presvedčenie, že vnútri inštancie, aj keď nanútenej, bude ľahšie rea­lizovať záchranné akcie ako mimo jej rámca.
3. Pokračujúca rivalita v otázke dosiahnutia mocenských pozícií medzi ortodoxnými židmi a sionistami.

Režim a priori zabezpečil ortodoxným židom právo na zloženie vede­nia ÚŽ a tí nepomýšľali, vzdať sa tejto exkluzívnosti. Najmä keď pocítili posilnenie pozícií sionistov, ktoré nadobudli svojou reputáciou v rámci existencie ŽÚÚ. Sionisti sa zasa obávali preťahovať rozhodnutie zo stra­chu, že stratia aj tých zopár funkcií, ktoré im ortodoxní udelia, keď sa pripoja k vedeniu ÚŽ.
Nominácia ortodoxného funkcionára Heinricha Schwartza do funkcie prvého židovského starostu bola v súlade s nacistickou taktikou vymeno­vať v prvých fázach „riešenia židovskej otázky" uznávaného a váženého verejného činiteľa. Za tým sa skrývala tendencia zaručiť si ochotu Židov plniť príkazy nacistických a ľudáckych vedúcich predstaviteľov. Následné odstránenie a uväznenie neservilného (neposlúchajúceho) Schwartza malo byť výstrahou, že nie je prípustné hrať dvojakú hru: naoko plniť di­rektívy a v skutočnosti ich mariť.
A naozaj, ako sa stalo aj na iných miestach, druhého starostu už vy­menovali autority. Vybrali si osobu, ktorá nebola zapojená do verejnej činnosti života židovskej obce a ktorej osobné kvality sľubovali povoľné uposlúchnutie direktív nepriateľa. Išlo o Arpáda Sebestyéna.
Jeho odstránenie po dvojročnom neslávnom funkcionárčeni z postu starostu a vymenovanie Oskara Neumanna - ktorého si už Židia sami vy­brali - za židovského starostu koncom roku 1943 odzrkadľovalo proces rozkladu slovenského režimu, vyvolaného do veľkej miery vojenskými porážkami Nemcov a starosťou vládnych exponentov o ich povojnovú budúcnosť.
Správanie činiteľov ÚŽ bolo vystavené skúške ich morálnych hodnôt v kritickom čase realizácie dvoch nebezpečných nariadení:

1. Rozhodnutie o dislokácii - odsun bratislavských Židov do peri­férnych miest - ktoré bolo v podstate predohrou osudných deportácií.
2. Deportácie v roku 1942 (počas druhej vlny tohto zločinu už prak­ticky ÚŽ neexistovala).

Oba tieto ortiele sa uskutočnili v čase Sebestyénovej kadencie. Bola to doba, v ktorej sa sformovali - ako na to poukazuje aj tento prieskum - tri skupiny v rámci ÚŽ:

1. Skupina, ktorá sa vytvorila okolo osobnosti Karola Hochberga.
2. Skupina, ktorej vzorom bolo Sebestyénovo správanie.
3. Pracovná skupina.

Prieskum Hochbergových činov a jeho blízkych spolupracovníkov neo­trasiteľné potvrdzuje, že išlo o kolaborantov z vlastnej vôle. Hochberg sa neuspokojil s tým, že verne poslúchal príkazy režimu, ale z vlastnej ini­ciatívy ponúkal služby vedúcim predstaviteľom štátnej moci. Ponáhľal sa plniť čo najochotnejšie svoje „úlohy" realizáciou ortieľov bez toho, aby sa stotožnil s osudom Židov. Jeho pohľad sa zameral výlučne na posil­nenie osobnej pozície a nezdráhal sa ani udavačstva. Aby dosiahol tento cieľ, rýchle a presne plnil direktívy svojho nemeckého šéfa.
Aj jeho blízki pomocníci, ktorí si boli vedomí šplhúnskych vlastností svojho priameho šéfa, nešetrili úsilie zlepšiť prípravy pre hladké vysielanie transportov. Je zarážajúce ich správanie demonštrujúce odcudzenosť voči osudu Židov. Niektorí z nich to mali uľahčené tým, že neboli príslušníkmi miestnej židovskej komunity.
Naše konštatovanie, že Hochberg a jeho blízki pomocníci sa dajú charakterizovať ako kolaboranti, môžeme podporiť prieskumom Ži­dovských rád v práci bádateľa Aharona Weissa.^2/ V nej poukazuje na štyri typy v škále správania Židovských rád. Najnegatívnejším stupňom je plná realizácia nemeckých direktív (alebo vládnych autorít) pri nepovšimnutí každej verejnej úvahy a uprednostňovaní len osobného záujmu.
Takto Weissom sformulovaný typ je naplno identický s činmi Hoch­berga a niektorých jeho spoločníkov.
Popritom toto hodnotenie neplatí pre väčšinu pracovníkov oddelenia pre zvláštne úkoly, ktorí sa pripojili k Hochbergovi pod dojmom jeho stú­pajúcej moci v nádeji, že si zaistia osobnú bezpečnosť. Bezpochyby aj tento jav poukazuje na určitý prechmat. Najmä vtedy, keď súhlasili pra­covať v jeho oddelení napriek tomu, že ho pranierovali tí, čo mali na zreteli dobro Židov. Weissovu stupnicu hodnotenia nemožno však uplat­niť bezpodmienečne na stanovenie kolaborácie predstaviteľov ÚŽ, pre­tože neberie dostatočne do úvahy konkrétne podmienky, ktoré existovali na Slovensku.
Druhá skupina, ktorá sa vytvorila okolo židovského starostu Sebestyéna, sa značne líšila od Hochberga a jeho spoločníkov. Bola aspoň nadchnutá pocitom spolupatričnosti k židovskej komunite. Sebestyén nebol udavačom a niet pochybností o tom, že chcel dobro Židov. Chýbala mu však odvaha preniesť tento kladný vzťah do praktických činov. V ne­malej miere to spočívalo v strachu z fiaska svojej pôsobnosti. Jeho spolupráca mala technicko-formálny ráz. Bol človekom slabého charak­teru, ktorého vmanévrovali do tragickej situácie, s ktorou sa zmieril. Okrem dobromyseľného pokusu presadiť zrušenie označenia Židov žltou hviezdou, nenašlo sa v prameňoch žiadne svedectvo, ktoré by poukázalo na jeho úsilie zrušiť protižidovské rozhodnutia. Dokonca sa ani neodvážil ich obísť.
Neurobil nič ani vo veci zabrzdenia Hochbergovej „usilovnosti". Osud mu bol priaznivo naklonený, keďže ho nepostavil do tragickej situácie, v ktorej by bol prinútený vybrať obete odsúdené na deportovanie. Tým sa na neho nalepil „iba" fľak poddajnosti a servilnosti a predovšetkým zmiere­nie sa so stavom, do ktorého ho neustále vháňali. Toto správanie bolo pre celý rad jeho pracovníkov príkladom pre plnenie prikázaných „povin­ností", byrokratov, ktorí tak konali zo strachu o svoje vlastné prežitie.
Tretia skupina sa zoskupila okolo Pracovnej skupiny. Kvalitatívne sa odlišovala od uvedených dvoch skupín. Ťažko sa nachádza spoločná plat­forma pre zhodnotenie ich spolupráce s nadriadenými orgánmi. Tento rozdiel spočíva v akciách odporu a záchrany, na ktoré sa podujala Pra­covná skupina od začiatku svojej pôsobnosti. Rozbor jej činov nás poúča, že išlo o iniciovanie záchranných akcií v rôznych formách - a nie o akúsi rutinnú prácu, nariadenú Ústrední Židov zločinným režimom, ktorá ju zamestnávala a bola hlavnou súčasťou jej činnosti. Formálna organizá­cia ÚŽ slúžila Pracovnej skupine iba ako kulisa pre krytie nelegálnej ak­tivity. Švajčiarsky bádateľ Werner Rings, ktorý skúmal rozličné druhy kolaborácie s nepriateľom počas druhej svetovej vojny, vidi v spolupráci Židovských rád s mocou „taktickú spoluprácu" (podľa jeho stupnice naj­nižší stupeň spolupráce), ktorej cieľom bolo zastierať odpor proti nepria­teľovi.³' Pracovná skupina utajovala svoj odpor - záchranné akcie - nielen pred nepriateľskými orgánmi ľudáckej vlády, ale aj pred poslušnými ži­dovskými spolupracovníkmi, ktorých nezasvätila do spleti záchranných aktivít. Pracovná skupina v ÚŽ považovala v prvom rade za nevyhnutné zachraňovať Židov. Jej členovia to cítili ako svoju povinnosť. Neváhali ohroziť samých seba, svoju slobodu a život pri pokusoch dosiahnuť tento cieľ. Neraz boli uväznení, keď sa odhalila ich zakázaná aktivita.
Samotný proces stmelenia sa tejto skupiny bol výrazom protestu proti poddajnosti a dobrovoľnej spolupráci s mocou.
Vykryštalizovaním tejto skupiny došlo vlastne k protestu proti kapitulantstvu a dobrovoľnej službe pri plnení rozkazov. Po čase sa tento pro­ces a jej činnosť sformovali do odporu proti nariadeniam. Táto skutočnosť vylučuje každý zámer označiť aktivistov Pracovnej skupiny za kolabo­rantov s režimom, a to ani v najnižšej stupnici. Ani podľa Weissovej škály hodnotenia nemožno u členov Pracovnej skupiny nájsť odsúdeniahodný druh kolaborácie. Pritom jeho stupnice definícií neberú do úvahy činy zamerané na záchranu Židov.
A predsa vznikol problém. Negatívny tieň úslužnosti tých, čo sa us­pokojovali s akceptovaním stavu, a najmä tých, ktorí dobrovoľne slúžili cieľom nepriateľa, padal na celý kolektív ÚŽ, vrátane Pracovnej skupiny.
Členovia Pracovnej skupiny si to uvedomovali. Ich viera, že len v rámci inštitúcie (ÚŽ) povolenej mocou bude možné realizovať záchranné akcie, ich ponechala vo svojich funkciách aj za cenu biľagu, ktorý na nich uľpel.
Vernosť zásadám, v mene ktorých sa pripojili k ÚŽ, a ich neprestajný boj za záchranu Židov dokazujú, že boli bojujúcou skupinou. Keď sa im nenaskytlo iné bojové pole pre zápas podľa ich chápania, boli nútení zor­ganizovať sa na obranu svojich spoluvercov aj v rámci inštitúcie hanebnej v očiach židovskej pospolitosti, aj v očiach ich samých. Ale vedľa jej negatív Ústredňa Židov slúžila pre Pracovnú skupinu ako útočisko, v ktorom sa postupom času stala Pracovná skupina dominantnou zlož­kou.
A preto v celkovom hodnotení nie je na mieste zaradiť túto organizá­ciu do kategórie kolaborantov.

---

"Maďarská stopa" v knihe Gily Fatranovej

Už v memoároch Agnešy Kalinovej sme si všimli výraznú nedôveru voči Maďarom a Maďarsku. Nie inak je to ani u Gily Fatranovej.
Hneď úvodná veta prvej kapitoly o "oslobodení Slovenska z maďarského jarma" v r. 1918 budí rozpaky, nie inak aj popisovanie dôsledkov Viedenskej arbitráže: "Bol to ťažký úder slovenskému národu nachádzajúcemu sa ešte v eufórii z vyhlásenia autonómie. Frustrovaná slovenská vláda, ktorá si uvedomovala nemo­húcnosť voči arbitrom tohto rozhodnutia - ministrom zahraničia Talianska a Nemecka, ventilovala svoj hnev proti Židom..."
Keď predstaviteľ Pracovnej skupiny Grünhut pred začiatkom deportácií na jar 1942 navštívil zástupcov maďarského židovstva v Budapešti s naliehavou prosbou o pomoc, mal "pre­dovšetkým prezident organizácie neologických obcí Šamu Stern slabé pochopenie pre stres, v ktorom sa nachádzali slovenskí Židia. Tento prominentný hodnostár nezabudol pripísať nešťastie, ktoré postihlo slovenské židovstvo, jeho nevernosti k maďarskej národnosti z čias roz­padu uhorskej monarchie, čiže k ochote akceptovať Československú re­publiku. A naviac, keď sa Stern dozvedel, že Grünhut prišiel do Maďarska ilegálne, bol týmto činom natoľko otrasený, že považoval za potrebné vystríhať maďarských Židov pred nebezpečenstvom, v ktorom sa ocitnú, ak s ním nadviažu kontakty"... Výsledky Grünhutovho pôsobenia v Maďarsku neprekvapili vedenie slovenského židovstva. Gizi Fleischmannová sa počas svojich budúcich návštev tiež stretla s podobným vzťahom maďarského vedenia židovskej komunity.
Atď. Je to fenomén, ktorý ešte len čaká na svoje spracovanie...

---

O autorke a jej manželovi (preložil knihu do slovenčiny)

Gila Fatranová sa narodila sa 8. decembra 1929 v Michalovciach. Posledné mesiace vojny prežila v Žiline. Za záchranu života vďačí rodine Hrošíkovej. Až do roku 1949, keď emigrovala do Izraela bola aktívnou členkou sionistického mládežníckeho hnutia Hašomer Hacair. V novej vlasti působila ako učiteľka a zároveň študovalana Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme.  Jej vedecká a bádateľská práca na Hebrejskej Univerzite je zameraná na výskum slovenského antisemitizmu v rokoch 1848- 1918. Svoje štúdie publikovala v rôznych svetových historických časopisoch a zaoberala sa sústreďovaním dokumentov týkajúcich sa holokaustu slovenských Židov pre archív Jad Vašem. Je členkou komisie pri Jad Vašem, ktorá prejednáva žiadosti o uznanie titulu Spravodliví medzi národmi. Do jej referátu patria prípady z Čiech a Slovenska. Ide o ľudí, ktorí v čase vojny zachraňovali svojich židovských spoluobčanov.
Manžel Gily Fatranovej Juraj Arieh Fatran sa narodil 1. júla 1929 v Merašiciach pri Nitre. V rokoch vojny bol uväznený s rodičmi a bratom v pracovnom tábore, neskôr v koncentračnom tábore v Seredi a v Terezíne. Po emigrácii do Izraela a skončení štúdia na Vysokej škole technickej v Haife pôsobil ako architekt na projektoch osád pre prisťahovalcov, neskôr na ministerstve výstavby a osídľovania v Tel Avive. Po roku 1989 sa manželia Fatranovci aktívne podieľali na organizovaní oficiálnych, vedeckých i kultúrnych návštev zo Slovenska v Izraeli.  Gila i Juraj Fatranovci sú nositeľmi štátneho vyznamenania - Radu Bieleho dvojkríža III. triedy za zásluhy o šírenie dobrého mena SR v zahraničí, ktorý im udelil prezident Gašparovič.