---

Rozvoj vedy a techniky, ku ktorému došlo v priebehu 18. stor., umožnil vedcom a technikom zaoberať sa aj takou vážnou otázkou, akou bola výroba cukru z domácej, európskej plodiny.

Možnosť vyrobiť cukor z niektorej európskej poľnohospodárskej plodiny a takto nahradiť drahý zámorský trstinový cukor lacnejším, ale kvalitatívne rovnocenným produktom a položiť základy novému priemyselnému odvetviu, ktoré, pretože spracovávalo plodiny vypestovanú domácim poľnohospodárstvom, podporovalo by aj rozvoj európskeho poľnohospodárstva, inšpirovala nemeckého chemika A. S. Marggrafa skúmať kvalitu sladkej látky v domácich plodinách. Jeho dlhoročná práca bola korunovaná úspechom a podarilo sa mu dokázať, že cukor vyrobený z bielej kŕmnej repy sa kvalitatívne stotožňuje s cukrom získaným z cukrovej trstiny. Výsledky jeho výskumov uverejnené v sborníku Berlínskej akadémie ešte roku 1747 [1] vzbudili však záujem iba v odborných kruhoch, no zo strany vládnych činiteľov sa im nedostalo žiadnej podpory.

Marggraf bez finančných možností nedokázal pokračovať vo výskumoch a nemohol vypracovať priemyselnú technológiu výroby repného cukru. Jeho laboratórne výsledky položili základ pre ďalší výskum, ktorý uskutočnil iný nemecký chemik, a to F. C. Achard.[2]

Pravdepodobne podobný osud by bol stihol aj Achardove výsledky, keby medzitým nebolo došlo k politicko-hospodárskym udalostiam, ktoré si priamo vynútili vyskúšať výsledky jeho výskumov aj v priemyselnej výrobe, teda k Napoleonovej kontinentálnej blokáde.

Myšlienku výroby repného cukru začali rozširovať v Uhorsku predovšetkým v nemeckých odborných časopisoch, a to ešte na prelome 18. a 19. storočia. Do radov popredných propagátorov tohto nového priemyselného odvetvia nesporne patrí Slovák Samuel Tešedík, ktorý koncom 18. stor. ako prvý v Uhorsku varil sirup z cukrovej repy, avšak za priekopníka priemyselnej veľkovýroby repného cukru považujeme prešovského lekárnika J. S. Gertingera.
Gertinger vo vlastnej réžii dopestovanú cukrovú repu prvý raz spracoval roku 1802 vtedy známou Gôttingovou metódou, teda zo sušených repných rezkov.[3]
S výsledkami svojej práce bol spokojný — vyrobil 17,5 g tvrdého cukru — avšak výsledky tejto „výskumnej výroby" v nasledujúcom roku pri spracovaní väčšieho množstva už nedokázal potvrdiť a dosiahol pri výrobe podstatne menšie množstvo cukru, ako očakával. Hľadajúc príčiny tohto neúspechu rozhodol sa zmeniť technologický postup. Roku 1803 varil cukor Achardovou metódou z čerstvej suroviny. Jeho technologický postup bol takýto: Očistenú a umytú surovinu postrúhal na strúhadle, ktoré vyhotovil podľa vlastného projektu. Postrúhanú repu napchal do vriec a ručne vylisoval. Takto získanú šťavu zohrial na bod varu a pomiešal s dobytčou krvou. Po odstránení hustej peny, ktorá po pomiešaní s krvou vystúpila na povrch, tekutinu prefiltroval cez kvalitný flanel a na noc nalial do plytkých drevených tanierov. Na druhý deň ráno iba čistú tekutinu z tanierov vylial do medených kotlov a začal zhusťovanie nad otvoreným ohňom Keď sirup dostal potrebnú hustotu, cez špeciálne kohútiky ho z kotla vypustil, nalial do väčších drevených tanierov a zaniesol do rovnomerne vykurovanej kryštalizačnej komory, kde zostal 4 týždne. Na 10. deň Gertinger blanu, ktorá vznikla na povrchu tekutiny, pretrhol. Po 4. týždni vlažnú hustú tekutinu zlial do vriec a znovu, podľa potreby až 2-krát vylisoval pri nepretržitom zohrievaní cukrovej hmoty.[4]

Gertinger vypracoval aj plán na výrobu repného a javorového cukru, plán pre výchovu odborníkov a neustále žiadal pomoc, aby mohol uskutočniť tieto plány, od vlády, ako aj od mesta Prešova. Jeho požiadavky však odzneli naprázdno a na problém výroby repného cukru sa po roku 1813 prechodne zabudlo.

Dejiny cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku môžeme rozdeliť do troch etáp. Začiatok priemyselnej veľkovýroby repného cukru, teda začiatok prvej etapy, kladieme do 30. rokov 19. stor., koniec do roku 1849. Gertingerove pokusy považujeme iba za skvelú „predohru". Roky 1830— 1849 predstavujú obdobie udomácnenia sa tohto nového priemyselného odvetvia. Veľa cukrovarov založených v tomto období svedčí o nevšednom záujme veľkostatkárov a obchodného kapitálu využívať možnosť na získanie nových príjmov. Veľká časť cukrovarov vznikla v župách západného a menšia v župách stredného Slovenska. Na východnom Slovensku pracoval iba cukrovar v Košiciach.[5]

Druhé obdobie rozvoja skúmaného priemyselného odvetvia sa datuje od zavedenia zdanenia výroby repného cukru, teda od roku 1850, a končí sa rokom 1867. Je to obdobie začiatku prílivu zahraničného kapitálu a založenia veľkých cukrovarov. Tento proces sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní — v tretej etape dejín cukrovarníckeho priemyslu — prehlboval. V rokoch 1868—1887 založené cukrovary pracovali nielen do konca skúmaného obdobia, ale pracujú aj podnes. Roky 1868—1887 znamenajú aj ukončenie priemyselnej revolúcie v cukrovarníckom priemysle. V poslednej predvojnovej vývinovej etape, v rokoch 1888—1918, v skúmanom priemyselnom odvetví pozorujeme urýchlený a nepretržiný rozvoj.[6]

Z hľadiska dejín technológie výroby repného cukru treba pripomenúť, že hoci najväčší technologický objav, vynájdenie difúzie, sa uskutočnilo už roku 1864, výsledky tohto Róbertovho vynálezu v cukrovarníckom priemysle na Slovensku badať iba v nasledujúcom období vývoja, teda až po roku 1867, a tak chronologizáciu ekonomického rozvoja cukrovarníckeho priemyslu môžeme uplatňovať aj pri dejinách výrobnej technológie.

Ako sme už spomenuli, prvé cukrovary boli na Slovensku založené až v 30. rokoch, teda v období, keď cukrovarnícky priemysel v západnej Európe už prekonal celý rad počiatočných ťažkostí, hlavne technologických. V západoeurópskych štátoch 30. roky 19. stor. znamenali v technologickom vývoji definitívne víťazstvo máčania parou.[7]
Avšak počiatky výroby repného cukru na Slovensku sú poznačené ustavičným technologickým experimentovaním. Odborníci na výrobu repného cukru hľadali najvhodnejšie, najjednoduchšie a najlacnejšie výrobné metódy, ktoré by zodpovedali domácim podmienkam. Nové metódy hlásali s veľkým zápalom a jedine v nich videli záruku, že sa splní ich ciel: vedieť vyrobiť z cukrovej repy taký kvalitný cukor, že ho ani odborník nerozozná od trstinového cukru.[8]

Začiatkom prvého obdobia rozvoja cukrovarníckeho priemyslu (1830—1849) spracúvali cukor spôsobom prevzatým z výroby trstinového cukru. Cukrovú repu dôkladne umyli, očistili a pustrúhali. Cukrovú šťavu postrúhanej hmoty získavali lisovaním. Zo začiatku používali na lisovanie drevené, neskôr železné lisovacie stroje, avšak od konca 30. rokov začali v niektorých cukrovaroch používať hydraulické lisy. Sirup, ktorý vylisovali, zhustili v medených kotloch,  postavených nad otvorený oheň.

Odparovacie kotly zaviedli iba v 40. rokoch. Zhustený sirup čistili pridávaním mlieka, bielkov, krvi alebo spódia. Penu, ktorá sa po tomto procese utvorila na povrchu surového cukru, lyžicami opatrne zberali a masu zliali do trojuholníkových vaní. Takým spôsobom očistená hmota sa dostala do plytkých kryštalizačných tanierov. Vykryštalizovaný cukor dali do vriec a nechali z neho odtiecť zvyšok melasy. Cukor potom znova rozdrvili, vylisovali, prevarili a cukrovú tekutinu ešte v horúcom stave naliali do hlinou upchatých homôl. Hlinu vyberali iba po zhustnutí cukrovej masy. Hrotom dole obrátené homoly poukladali na špeciálne stojany, a to tak, aby z cukru mohol odtiecť aj posledný zvyšok melasy. Tento proces trval asi 10—12 dní. Nakoniec homoly povyberali z obalov a preniesli do sušiarne, odkiaľ vyniesli už hotový surový cukor.[9]

Prvým priemyselným úkonom pri spracúvaní cukrovej repy bolo strúhame. Strúhadlá v 30. rokoch poháňali kone, napr. v cukrovaroch M. Lačného vo Veľkých Úľanoch, Vojniciach a v Továrnikoch.[10]

V Haliči pri Lučenci naraz zapriahli až 4 kone, a tak dosahovali za dve sekundy až 575 obratov.[11]

V šaštínskom cukrovare poháňali strúhadlá — avšak prechodne a iba v prvom roku výroby — ľudia. Roku 1848 túto prácu už vykonávali kone.[12]

Cukor krájali strúhadlové stroje drevenej alebo železnej konštrukcie. V cukrovaroch M. Lačného mali k dispozícii až dva strúhadlové stroje. Jeden, tzv. parížske bubnové strúhadlo, vyhotovili z liateho železa, druhý z dreva. Stroje pracovali veľmi rýchlo, bolo na nich namontovaných až 160 ks strúhadiel. Za jednu hodinu pokrájali 40 viedenských centov cukrovej repy. Cukrovar v Banskej Bystrici bol vybavený špeciálnym železným, vysoko výkonným strúhadlom, dovezeným z Francúzska. [13]

Cukrovú šťavu z odrezkov získavali lisovaním alebo tzv. maceráciou. Na lisovanie mali spočiatku drevené, neskôr železné lisy, avšak od konca 30. rokov mali na Slovensku aj väčší počet hydraulických lisov. M. Lačný pracoval ešte s ručnými drevenými lismi,[14]  ale v Továrnikoch, Solčanoch a v Banskej Bystrici, ako aj v ďalších cukrovaroch, ktoré si objednali zariadenie z Francúzska, už od začatia výroby používali iba hydraulické lisy.[15]
Pri lisovaní sa strácalo pomerne vysoké percento cukru. Nový spôsob získavania cukrovej šťavy zaviedol M. Lačný roku 1838 vo vojníckom cukrovare, tzv. studenú maceráciu — máčanie studenou vodou — čo považoval za svoj vynález. Súčasná odborná literatúra túto metódu spomína ako „špeciálne uhorskú", ale ako vynálezcov uvádza bratislavských Kiesslingovcov.[16]
Domnievame sa, že za pôvodcu tejto metódy treba považovať predsa len M. Lačného, pretože výrobu repného cukru v cukrovare bratov Kiesslingovcov začali iba roku 1839. [17]

Studenú maceráciu používali cukrovary v Solčanoch, Velikej nad Ipľom, Bratislave, Jelenci, Šaštíne a koncom 30. rokov ju pokusne zaviedli aj v Banskej Bystrici, avšak bez väčších úspechov.  [18]
Túto metódu všeobecne uznávali ako najvhodnejšiu, pretože surový cukor vyrábaný touto metódou sa podobal rafináde. M. Lačný pomocou studenej macerácie dosiahol až 7 % cukru, kým lisovaním sa nedosahovalo viac ako 3,5—5 %, okrem toho mal nižšie výrobné
náklady a skrátil výrobný cyklus. [19]

V zahraničí všeobecne používanú horúcu maceráciu, tzv. Domblas-leovu metódu, používali v cukrovaroch v Jelenci a v Saštíne, ale len prechodne, lebo výsledky studenej macerácie boli priaznivejšie.[20]
Zhusťovanie cukrovej šťavy prešlo v tomto období až trojstupňovým vývojom. V najstarších cukrovaroch zhusťovali v obyčajných  medených   kotloch, postavených nad otvorený oheň, ako napr. v cukrovaroch M. Lačného, kde na zhustenie potrebovali priemerne dva dni. [21]
V nasledujúcej fáze vývoja tepelný zdroj zostal síce nezmenený, ale hlboké kotly vymenili za plytké, uzavreté rainice. Tento spôsob uplatnili okrem cukrovarov v Bratislave ,Trnave, Seredi a v Košiciach vo všetkých ostatných cukrovaroch na Slovensku. [22]

V spomenutých štyroch cukrovaroch — ktoré boli v rukách obchodného kapitálu, a v cukrovare vo Velikej nad Ipľom, zhusťovali v špeciálnych vákuových aparátoch. Potrebné množstvo tepla a energie dodávali parné kotly a parné stroje. Kiesslin-govský cukrovar v Bratislave mal v prevádzke dva parné stroje spolu o 30 HP. V seredskom a v trnavskom cukrovare mali po jednom parnom stroji, každý o 6 HP, vo Velikej nad Ipľom jeden parný stroj o 6 HP, v Košiciach tiež jeden parný stroj o 12 HP. [23]

Kvalitu surového cukru veľmi ovplyvňoval technologický postup čistenia. Cukrovary na Slovensku z rozličných materiálov, ktoré sa pri tomto procese všeobecne používali, vybrali práve najdokonalejší, živočíšne uhlie. [24]

Cukrovary, aby si zaistili čo najväčšie množstvo živočíšneho uhlia o vysokej kvalite, začali ho vyrábať vo vlastných výrobniach. To znamenalo aj podstatné zníženie výrobných nákladov.  [25]

Prvý takýto podnik postavil roku 1834 M. Lačný v Pešti, pretože iba veľké mesto mohlo zabezpečiť potrebné množstvo kostí. V jeho cukrovaroch do uvedeného roku čistili cukor mliekom a krvou. Zo slovenských cukrovarov vyrábali živočíšne uhlie vo vlastnej réžii iba v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici a v Košiciach. [26]

Cukrovary v skúmanom období sa už rozdeľovali do dvoch skupín: na podniky vyrábajúce iba surový cukor a na podniky vybavené aj rafinériami. Do druhej skupiny patrili cukrovary M. Lačného, podnik bratov Kiessligovcov v Bratislave, cukrovary v Trnave, Šaštíne, Banskej Bystrici a v Košiciach. Banskobystrická rafinérka po prebudovaní roku 1837 patrila medzi najväčšie v Uhorsku.[27]

Rafináciu repného cukru vykonávali technológiou používanou pri rafinácii trstinového cukru.[28]

Homole surového cukru zabalili do čerstvých hlinených obalov. Voda z obalov pretiekla do homôl, rozpustila časť surového cukru, vytvoriac sirup, ktorý pomaly pretekal cez homole a vymýval melasu, ktorá sa usadila na kryštáloch surového cukru. Proces trvajúci 6—8 dní zopakovali podľa potreby. Homole počas rafinácie viseli dole hrotom na špeciálnych stojanoch. Po skončení rafinácie homole postavili na pätu a uložili na jeden až dva dni do sušiarní.
Výborná kvalita rafinovaného cukru, ktorý vyrobili v slovenských cukrovaroch, bola všeobecne známa. Na celouhorskej výstave v Pešti roku 1844 výrobky bratislavského cukrovaru vyznamenali zlatou a banskobystrického cukrovaru striebornou medailou.[29]

Zostáva nám povedať ešte niekoľko slov o palive, ktoré používali v cukrovaroch na Slovensku, hoci tento problém najtesnejšie nesúvisí s technologickým rozvojom výroby repného cukru. V cukrovaroch na Slovensku pred rokom 1849 kúrili len drevom. Veľkostatkárski majitelia cukrovarov vlastnili rozsiahle lesy, cukrovary obchodného kapitálu drevo kupovali.[30]

Súhrnne o rozvoji technológie výroby repného cukru v prvom období dejín cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku môžeme konštatovať, že ho charakterizuje hľadanie najvhodnejších technologických postupov. Ešte sa nevytvorila všetkými cukrovarmi uznávaná jednotná metóda spracovania a každý cukrovar sa snažil vyrábať na základe „vlastnej technológie". Svoje „vynálezy" prísne tajili. Začiatkom 30. rokov za zdroj tepelnej energie slúžil ešte otvorený oheň, ktorý v druhej polovici 30. rokov nahradili parnými kotlami a parnými strojmi, a tak vo väčšine cukrovarov na Slovensku na poháňanie strojov používali silu parných strojov.

*

V nasledujúcej etape rozvoja v rokoch 1850—1867 ani v jednom odvetví poľnohospodárskeho priemyslu nevyužívali výdobytky súčasnej vedy a techniky tak dokonale ako práve v cukrovarníctve.[31]

Odborníci si vytýčili za cieľ zdokonaľovať technologický proces výroby tak, aby z cukrovej repy mohli čo najúplnejšie vyťažiť cukor. Svetová cukrovarnícka kríza v rokoch 1858 a 1859 síce ešte neochromila výrobnú činnosť cukrovarov na Slovensku, ale už signalizovala možnosť podobného nebezpečia, čomu — okrem iného — chceli predchádzať znížením výrobných nákladov, ktoré mienili dosiahnuť aj urýchlením a skvalitnením výrobného procesu a zdokonalenou výrobnou technológiou. [32]

Technologický postup výroby cukru v skúmanom období bol takýto: Z repných skladov vo vedrách alebo v košoch ešte ručne prenášali surovinu do umývacích strojov. Na železnú os týchto drevených umývacích strojov boli namontované rúčky, točiace sa okolo osi na parný pohon. Tento proces po zdanení cukrovarníckeho priemyslu skvalitnili tak, že z 2-krát umytej cukrovej repy ručne vyrezávali poškodené časti. Pretože táto ručne vykonávaná práca vyžadovala veľa času, v 60. rokoch aj tento pracovný úkon zmechanizovali zavedením repných karoselov. Nový stroj, poháňaný parnou silou, pozostával zo železného kruhu, na ktorom boli umiestnené ostré nože. V prevádzke sa tento stroj točil okolo vlastnej osi a poškodené časti cukrovej repy, dopravenej ku karoselu na bežiacom páse, vyrezávali robotníci, a to tým spôsobom, že repu rukou pritláčali k nožom. Takto čistili cukrovú repu napr. v Kovarci.[33]

Očistenú surovinu naložili do menších vozíkov a dopravili ju po koľajniciach do ďalšej miestnosti cukrovaru na postrúhame. Tento úkon vykonávali aj v tomto období iba také strúhadlá, aké používali aj v predošlom období, iba s tým rozdielom, že ich denná produkcia sa zvýšila na 300 a 900 viedenských centov, avšak prevažne iba v novozaložených cukrovaroch.

Cukrovú šťavu z repných odrezkov aj teraz získavali metódami, ktoré boli známe už z predošlého obdobia, teda maceráciou (máčaním) a lisovaním. Pretože po máčaní a lisovaní zostávalo v repných odrezkoch značné množstvo cukru, odborníci hľadali kvalitnejšiu metódu. V západoeurópskych štátoch nadhodili otázku využiť centrifugálnu silu pri vyťažení cukru, ale tento spôsob sa na Slovensku neujal. Priamo v Bratislave v   cukrovare   bratov Kiesslingovcov
robili roku 1865 pokusy vyťažiť cukrovú šťavu v zriedenom vzduchu.[34]

Do akej miery sa im to podarilo, nevieme, asi zostali iba pri pokusoch, pretože cukrovú šťavu aj naďalej získavali lisovaním alebo dokonalejšími formami máčania, napr. tzv. „zeleným" máčaním. Bola to novšia forma európskej cukrovarníckej technológie, ktorá bola všeobecne známa ako Schútzbachova metóda, používaná už v prvom období výroby repného cukru. Pri „zelenej" macerácii používali čerstvé a nie sušené repné odrezky. Cukrovary na Slovensku touto metódou dosiahli pekné výsledky, napr. v gabčíkovskom cukrovare roku 1855 skúšobne vykonaná „zelená" macerácia priniesla také výsledky, že tento cukrovar v 60. rokoch prešiel výlučne na túto metódu.[35] Vo svojom prvom výrobnom roku používal spomínanú metódu aj šuriansky cukrovar, avšak po prebudovaní podniku prešli na lisovanie podobne ako cukrovary v Saštíne, Kovarci a v Košiciach.[36]

Uvedené cukrovary lisovanie, samozrejme, už hydraulické považovali za rentabilnejšiu metódu, pretože lepšie spĺňala cieľ cukrovarníkov: skrátiť výrobný čas. Dosiahli to tak, že zaviedli lisovanie najmenej s dvoma lismi naraz, čím dosiahli plynulosť tohto procesu. Ťažkopádne, veľké lisy vymenili za malé. Takto moderne vybavené cukrovary dosiahli denne až 100 lisovaní (napr. šuriansky cukrovar). Košický cukrovar počet denných lisovaní z pôvodných 60 dokázal zvýšiť iba na 75. [37]

Lisovanie a macerácia síce priniesli pozoruhodné výsledky, avšak odborníci vedeli, že princíp týchto metód, ktorý spočíval v rozdrvení buniek, v dôsledku čoho čiastky bunečnej steny sa dostali do cukrovej šťavy, čo podmienilo jej skysnutie a sťažilo celý výrobný proces, nevyhovuje technologickým požiadavkám vyrobiť repný cukor dokonalej kvality. Hľadali teda takú metódu, ktorá by lepšie vyhovovala. Vynašiel ju roku 1864 svetoznámy cukrovarnícky odborník, syn majiteľa cukrovaru v Zidlicho-viciach, Július Róbert a bola to difúzia, ktorá sa používa dodnes.[38]

Difúzia je najväčším objavom vo výrobe repného cukru vôbec, avšak jej používanie v cukrovaroch na Slovensku spadá až do nasledujúceho vývojového obdobia.
Druhým vážnym technologickým problémom skúmaného obdobia bola požiadavka skvalitniť proces čistenia, čerenia sirupu. V 50. rokoch to robili tzv. defekáciou (oddeľovaním) a filtráciou (precedením). V prvej fáze tejto metódy sirup zohriali parou v špeciálnych uzavretých kotloch, potom ho pomiešali s rozriedeným vápenným mliekom a kým horúci sirup vychladol, nečistota sa usadila na dne kotla. Takto predbežne vyčistený sirup nechali pomaly pretiecť cez niekoľko cedidiel a nakoniec cez živočíšne uhlie (karbonizácia).

Na takto precedený surový cukor čakala ďalšia procedúra, tzv. saturácia, t. j. odstránenie vápna z prefiltrovaného sirupu. Z niekoľkých saturačných metód víťazne vyšla tzv. Freyova-Jelínkova saturácia. Prednosť tejto metódy je v tom, že vylúčila defekciu, a tak urýchlila výrobu. Surovú šťavu pomiešali s menším množstvom vápna (3 %) a túto zmes ešte pred bodom varu nasycovali kysličníkom uhličitým a pretože vápno vo forme blany vystúpilo na povrch tekutiny, hovorilo sa o hornej saturácii. Spodnú saturáciu dostávali vtedy, keď po pridaní väčšieho množstva vápna k surovej cukrovej šťave a po jej nasýtení kysličníkom uhličitým tekutinu zohriali až na bod varu a vápno kleslo na dno kotla. [39]

Cukrová repa, dopestovaná na Slovensku, obsahovala pomerne viac vlákna a bielkovinných látok ako napr. cukrová repa na Morave alebo v Čechách. Na základe tejto skutočnosti museli cukrovary na Slovensku venovať zvýšenú pozornosť práve saturácii. Napr. v Tôni saturovali až 2-krát. [40]

Pretože v saturačnom kale zostávalo ešte značné percento cukru, technici hľadali spôsob pre jeho vyťaženie. Dosiahli to precedením a viacnásobným lisovaním, a tak sa im podarilo spotrebu živočíšneho uhlia znížiť až o 50 %.
Posledným procesom pri výrobe surového cukru bola koncentrácia vyčisteného sirupu. Už koncom prvého obdobia výroby repného cukru robili tento proces pomocou vákuových zariadení. Svetový cukrovarnícky priemysel už v tomto čase používal vákuové batérie, ktoré sa skladali z dvoch, troch alebo zo štyroch odvariek. Na Slovensku v päťdesiatych rokoch používali dvojité vákuové batérie a šťavu zhusťovali tzv. vláknovitým zhustením. Kryštálové zhustenie zaviedli na Slovensku iba v 70. rokoch, v západnej Európe však poznali tento spôsob už dávnejšie.[41]

Ďalší výrobný postup surového cukru bol podobný ako v prvom výrobnom období, iba že od 50. rokov začali homole vyrábať z plechu alebo z tvrdého papiera.
Technici si všimli, že z homôl vytekajúci sirup obsahuje ešte veľa cukru, a preto v skúmanom období nechali tento sirup kryštalizovať až 4-krát a podľa toho rozoznávali až štyri druhy surového cukru. Druhú a tretiu kryštalizáciu robili strojom. Iba po štvrtej kryštalizácii dostali melasu.

Pri rafinácii rozpustený cukor ďalej čistili živočíšnym uhlím a dobytčou krvou, precedili ho cez živočíšne uhlie a kryštalizovali pomocou centrifúg (tzv. Gropiusove). Nalievanie do homôl a sušenie robili podobne ako v predchádzajúcom období, iba že hroty homôl brúsili strojom. Rafinádu podobne ako surový cukor, vyrábali tiež v štyroch kvalitách.[42]

Z uvedeného opisu technologického postupu výroby repného cukru vidieť, že v skúmanom období ďalej pokračovalo zavádzanie strojovej techniky, nových metód na urýchlenie a skvalitnenie vyrobených produktov a že toto obdobie sa mohlo pýšiť najväčším objavom v cukrovar-níctve — difúziou. Jedným z charakteristických znakov tohto obdobia bolo absolútne víťazstvo parnej pohonnej sily. Pohonná sila parných strojov cukrovarníckeho priemyslu participovala na pohonnej sile na Slovensku sa nachádzajúcich parných síl 40 percentami.

Táto technická prevaha cukrovarov v nasledujúcom období — v rokoch 1867—1887 — sa naďalej zvyšovala. Jedným z ukazovateľov vyspelosti cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku bolo práve množstvo konských síl používaných parných strojov. Roku 1870 mali slovenské cukrovary spolu 624 HP, čo v priemere znamená 59 HP na jeden podnik. V tom istom roku celouhorský priemer bol 54 HP, rakúsko-uhorský priemer iba 55 HP. Koncom 80. rokov cukrovary na Slovensku vlastnili spolu 1485 HP, čo bolo v priemere 247 HP, pričom celouhorský priemer bol 245 HP.

Cukrovary na Slovensku teda v období rokov 1868—1887 z hľadiska pohonnej sily predbehli rakúsko-uhorský a uhorský priemer, čo svedčilo o vyššej koncentrovanosti cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku, ako bola koncentrovanosť celouhorského a rakúskeho (rozumej prevažne českého a moravského) cukrovarníckeho priemyslu.[43]

Druhým ukazovateľom technologickej vyspelosti skúmaného priemyselného odvetvia na Slovensku bolo zavedenie difúzie. Roku 1870 používali difúziu z 11 cukrovarov na Slovensku [44] iba dva, a to cukrovar v Topoľčanoch a v Zlatých Moravciach, v ostatných používali ešte lisovanie. Možno, že tento pomer sa nám zdá nepatrný, avšak keď si uvedomíme, že v tom istom roku v celom Uhorsku používali difúziu iba v štyroch cukrovaroch, vidíme, že 50 % týchto cukrovarov pripadá práve na slovenské cukrovary. [45]

V celom Rakúsko-Uhorsku difúziu používalo z 251 cukrovarov iba 41, čo je 18 % z celkového počtu.[46]

Z ostatných slovenských cukrovarov prešli na difúziu cukrovar v Sládkovičove, a to roku 1874, v Yáhorskej Vsi r. 1876, v Trnave 1878, v Šuranoch roku 1880 a v Saštíne r. 1882,[47] teda do konca skúmaného obdobia cukrovary na Slovensku používali výlučne difúziu a neustále zdokonaľovali jej technologický postup, predovšetkým sa usilovali skrátiť výrobný čas, čo dosiahli urýchlením plnenia difuzérov a vyberania z nich vylúhovaných repných odrezkov. Skrátenie času, potrebného na naplnenie a vyprázdnenie difuzérov, dosiahli predovšetkým úpravou vonkajšej formy difuzérov. Pôvodný Róbertov difuzér bol hore zúžený valec. Rezký sa vyberali dolným otvorom. Po niekoľkých pokusoch sa vrátili k pôvodnému valcovitému tvaru, ale na obidvoch koncoch zúženému a uzavretému špeciálnymi uzávermi, ktoré umožnili difuzér nielen tesne uzavrieť, ale aj uľahčili jeho plnenie a vyprázdňovanie. Začiatkom 80. rokov zaviedli tzv. nepretržité vylúhovanie, čo znamenalo vylúhovanie rezkov až v niekoľkých difuzéroch, ktoré boli pospájané do difúznej batérie.[48]

Z hľadiska rozvoja technológie výroby nastalo v skúmanom období určité zlepšenie. Čistenie cukrovej repy sa v zásade nezmenilo, iba kapacita železných umývacích strojov niekoľkonásobne vzrástla. V starších cukrovaroch za účelom plnej mechanizácie výroby nahradili ľudskú pracovnú silu, zamestnanú pri obsluhe repných karuselov, váhou cukrovej repy. Na 1,5—2 metrové železné kruhy karusela nasypali také množstvo cukrovej repy. že vrstva, ležiaca priamo na železnom kruhu, sa k ostrým a pomaly sa točiacim nožom pritlačila váhou cukrovej repy. Rozsekaná surovina vypadávala buď do vozíkov, alebo na bežiaci pás, ktorý sa umiestnil pod karuselom. V cukrovaroch na Slovensku používali bežiace pásy. [49]

V    samej výrobe cukru v období rokov 1868—1887 nenastali žiadne závažné zmeny. Zásadne sa zmenila iba príprava repných odrezkov na odosielanie. Vylúhované repné rezký totiž obsahovali približne až 95—96 % vody, čo značne sťažovalo ich odvoz. Od konca 80. rokov zaviedli lisovanie repných rezkov zvláštnymi lismi.[50]

Zásadná zmena nastala v skúmanom období vo vykurovaní cukrovarov. Uhlie ako charakteristické veľkopriemyselné palivo si vydobilo konečne uznanie a na sklonku skúmaného obdobia v cukrovaroch na Slovensku ako palivo vládlo uhlie.

V    poslednom predvojnovom období rozvoja cukrovarníckeho priemyslu sa odborníci  sústreďovali na zdokonalenie a zrýchlenie výrobného procesu. Veľký úspech dosiahli zavedením novej metódy dovozu cukrovej repy z vagónov do budovy cukrovaru, tzv. repným splavom, Riedingerovým kanálom. Bol to jednoduchý vycementovaný kanál korytovej formy so splavným pádom asi 5 mm na 70 metrov. Zo stanice dovezenú cukrovú repu zhádzali priamo do týchto kanálov a súčasne ju sprchovali silným prúdom vody. Na dopravu 1500 q suroviny, ak nečistota nepresahovala 25 %, potrebovali 14 hl vody za minútu.[51]

V cukrovaroch na Slovensku začali so stavbou Riedingerových kanálov už v prvej polovici
90. rokov a novozaložené cukrovary ich mali zakreslené už v pôvodnom projekte.[52]

Pri rozširovaní kapacity cukrovarov na Slovensku hrala dôležitú úlohu kapacita difúznych batérií, ktorá vo výrobnom roku 1899-1900 v cukrovaroch na Slovensku bola takáto.[53]

V Pohronskom Ruskove   1920 hl, denné spracované množstvo suroviny    7640 q,
v Záhorskej Vsi    720 hl,  denné spracované množstvo suroviny    5360 q,
v Sládkovičove    858 hl,  denné spracované množstvo suroviny    7560 q,
a v Trnave    960 hl, denné spracované množstvo suroviny    8530 q.

Priemerný obsah difúznych batérií uvedených štyroch cukrovarov je 1114 hl, s dennou kapacitou spracovania 7227 q suroviny. Celouhorský priemer difúznych batérií bol 1008 hl, s dennou kapacitou 7390 q. Aj z týchto neúplných údajov vidieť, že cukrovary na Slovensku ani v tejto závažnej zložke nezaostali za celouhorským vývojom.

V skúmanom období došlo k zdokonaleniu difúznej technológie v sládkovičovskom cukrovare. Patent Viliama Gerdingera, technika cukrovaru, odstránil veľké straty pary, ktoré nastali pri otváraní difuzérov. Gerdi-ger jednoduché horné čapy difuzérov nahradil špeciálnymi záklopkami, ktoré zabránili úniku pary pri otváraní difuzérov. Urýchlením difúzie a ušetrením veľkého množstva pary prispel k skráteniu výrobného procesu a znížil množstvo spotrebovaného paliva.[54]

Vážnym problémom súčasných technológov bolo odstránenie vláken cukrovej repy zo sirupu, pretože tieto vlákna zásadne sťažovali kryštalizačný proces. Riaditeľ sládkovičovského cukrovaru inž. K. Kuffner zostavil špeciálne kombinované, tzv. rúrkovité cedidlá, ktoré dokonale zadržali vlákna z vylúhovaného sirupu.[55]

Na záver našej práce môžeme konštatovať, že pohotové reagovanie cuk-rovarníkov pri zavádzaní technologických novôt v nepodceniteľnej miere prispelo k tomu, že cukrovarnícky priemysel v skúmanom období bol všeobecne uznaný za naj rentabilnejšie odvetvie poľnohospodárskeho priemyslu.

---

Tabuľková príloha

---

Poznámky:
[1]    Memoire de l'Academie de Berlín. Berlin 1747. Listy cukrovarnícke, Praha 1957, 163-164 (ďalej LC).
[2]    Die Rubenzuckerindustrie in Osterreich beleuchtet vom Standpunkte der Volk-wirtschaft und Finanzpolitik, Praha 1856 — bez stránkovania.S l o k a r  J., Geschichte der osterreichischen Industrie, ihrer Förderung unter Kaiser Franz L, Wien 1914. Úvod.
[3]    Wiener M., A magyar cukoripar jejlödése. Bp. 1902, I, 13.
[4]    Patriotisches Wochenblatt fur Ungarn. Pesth 1804, I, 20, 198.
[5] Cukrovary pracovali na týchto miestach: Pusté Úľany (1830—1842), Vojnice
(1830-1839), Továrniky (1832-1835), Solčany (1832-1836), Jelenec (1832-1854), Pod-
lužany (1832-1863), Banská Bystrica (1832-1852), Halič pri Lučenci (1836-1852),
Košice (1836-1872), Bratislava (1838-1860), Trnava I. (1840-1863), Holič (1840),
Kravany pri Dunaji (1837-1848), Veliká nad Ipľom (1843-1852), Bučany (1845-1852),
Sereď I (1846-1856), Saštín (1847-1880). Pozri tab. 2.
[6] V 7 slovenských cukrovaroch (Sládkovičovo, Záhorská Ves, Šurany, Trnava, Topoľčany, Pohronský Ruskov, Trenčianska Teplá) spracovali v rokoch 1902—1903 8 481 852 q cukrovej repy a získali 1 202 090 q surového cukru. Vo výrobnom roku 1911—1912 pracovalo už 8 cukrovarov a z 11 473 896 q cukrovej repy dosiahli 1 659 379 q surového cukru. Pozri Magyar Statisztikai Evkônyvek, Budapest 1903 a 1912. Pozri tab. 1.
[7]    Marggraf dosiahol svoje výsledky pomocou vylúhovania vínovým liehom. Achard postrúhanú cukrovú repu lisoval a sirup čistil vápnom a sírovodíkom. Göttling varil cukor zo sušených repných odrezkov a cukor vylúhoval vodou.
[8]    Archív mesta Banskej Bystrice, Magistrát Mestskej rady (ďalej AMBB MMR), 1832/2275.
[9] Slokar J., Geschichte 593.
[10]    G e r g e l y O., Inventár cukrovaru v Továrnikoch z roku 1834. Agrikultúra, 1966, 231.
[11]    Ismertetô Gazdaság Ipar és Kereskedelemben, Pest 1841, 93.
[12] Stätistische Nachweisungen über das Neutrauer Comitat, Bratislava 1871, 231.
[13] AMBB MMR, 1838/882.
[14] Társalkodó, Pest 1833, 8, 305.
[15] Gemeinnützige Blätter zur Belehung und Unterhaltung, Pest 1836,  100, 794. Hetilap, Pest 1845, 8.
[16] Magyar Gazda, Pest 1842, I, 213.
[17] Mére i Gy., Magyar iparfejlödés 1800-1848, Budapest 1851, 117. F u t ó M.,
A magyar ipar története I, Budapest 1944, 232.
[18] Magyar Gazda, Pest, 1842, I, 213. - Wiener M., e. d., I, 106. - AMBB MMR,
1838/882.
[19] Társalkodó, 1833, 8, 305.
[20] A MBB MMR, 1838/882. - Magyar Gazda, 1844, I, 213.
[21] Társalkodó, 1833, 8, 305. - Mérei, c. d., 196. - Wiener, c. d., I, 86.
[22] Tamže, I, 123.
[23] Wiener, c. d. I, 278.
[24] Wiener Zeitung, Wien 1830 z 19. januára.
[25] Archív mesta Košíc, Materiál Mestskej rady (ďalej AMK-MMR), 1847/1857.
[26] Magyar Országos Levéltár, Budapest, Archív Miestodržiteľskej rady (ďalej MOL AMR). Departamentum comerciale (ďalej Dep. comerc ), 1837, 18/39 a 1839, 19/52. Hetilap, 1843, 38. AMK-MMR, 1846/487. Mérei, c. d., 276. W i e n e r, c. d., I, I, 103.
[27] AMBB-MMR, 1838/882.
[28] Pozri obrazový materiál.
[29] AMBB, Protocollum sessionum, 1845, pol. 1058.
[30] Gemeinnutzige Blätter, 1842, 249. AMBB, Zápisnica mestského magistrátu 1847, pol. 4, 155.
[31]    Novozaložené cukrovary v uvedenom období: Hurbanovo (1852—1856), Šurany
(1854), Tôň (1854-1872), Gabčíkovo (1855-1876), Kovarce (1865-1872).
[32]    Oesterreichische-Ungarische Zeitschrift fiir Zuckerindustrie und Landwirtschaft,
Wien 1890 (ďalej OUZZL).
Verhandlungcn des Ceneralversammlung des Vereines fiir Rúbenzuckerindustrie im Kaiserthum Oesterreich, Praha 1858, 13—14.
[33] Wiener, c. d. I, 299.
[34]  Pressburger Zeitung, 1856, 109.
[35]  Szekcsó T., Pozsony és környéke, Bratislava 1863, 153.
[36]  Magyarország kôzgazdasági állapota ezeréves fennállása idején, Budapest 1896.
VIII, 195. Rad J. C. Adressen und Jahrbuch der osterreichisch-ungarischen Ríibenzucker-Fabriken und Raffinerien, Wien 1871, 126 a 134.
[37]   W i e n e r, c. d., I, 301.
[38]   OUZZL, 1888, 134.
[39] LC, 1882, 210.
[40] W i e n e r, c. d., I, 303.
[41] Tamže, 305.
[42] Ako rafináda, melisa, lomps a bastern.
[43] Údaje, týkajúce sa a) Rakúsko-Uhorska: Paasche H.. ZuckerindustHe und Zuckerhandel der Weltf Jena 1891, 85; b) Uhorska: Statisztikai egybeállitása a fogyasztási  adóeredményeknek, Budapest 1870, 1876, 1890.
[44] Organ des Ceníralvereins fúr Riibenzuckerindustrie in der Osterreichische-Ungarische Monarchie, Wien 1881, 145, ďalej OCRÖ.
[45] Novozaložené cukrovary v tomto období: Sládkovičovo (1868), Trnava II (1868), Topoľčany (1869), Zlaté Moravce (1869-1882), Záhorská Ves (1870).
[46] Rad J. C, Adressenbuch 1871, 154.
Paasche H., Zuckerindustrie, 81.
[47] Statisztikai egybeállitása, 1874, 1876, 1878, 1880, 1885.
[48]  Magyar Cukoripar, r. 1901, 1-2.
[49]  OCRÖ 1881, 145.
[50]  Wiener, c. d., I, 540.
[51]    LC, 1884, 110.
[52]    Novozaložené cukrovary v tomto období: Pohronský Ruskov (1894), Trenčian-
ska Teplá (1901), Sereď (1907), Trebišov (1912).
[53]    Magyar Statisztikai Évkônyvek, r. 1900. Wiener, c. d., II, 810.
[54] OUZZL, 1900, 556.
[55] W i e n e r, c. d., II, 810.