Kniha je na slovenskom trhu ojedinelá v mnohých ohľadoch a azda najlepšie ju predstaví samotný autor v úvode k prvým dvom vydaniam a v prológu.

ÚVOD

Aj keď riskujem, že moje úvodné rozprávanie nebude pre láskavého čitateľa zaujímavé, nemôžem ho vynechal'. Téme o rokoch meruôsmych som sa totiž nevenoval s rozhodnutím čosi dokázať, na čosi poukázať. Začiatok bol celkom nevinný.

Koncom roka 1969 nacvičovala vtedajšia Tatra-revue moje pásmo o vybraných kapitolkách slovenskej histórie - od kupca Sama až po bratskú pomoc z 21. augusta. Ako sa dalo čakať, pár dní pred premiérou vo februári 1970 ministerstvo kultúry program zakázalo a Tatra-revue rozpustilo. Boli sme naivní optimisti. Riaditeľ rozpustenej scény sa domnieval, že do roka, do dvoch sa všetko vráti do starých obrodných dubčekovských koľají a navrhol mi, aby som pre Tatru napísal nový satiricky program o obracaní kabátov, najlepšie ako paródiu na nejakú historickú udalosť.

Spomenul som si na rozprávanie môjho otca, na príbeh, ktorý si pamätal z hodín dejepisu ešte z čias monarchie. Zišli sa vraj v rokoch 1818/19 na výzvu mešťanostu (Podhorányi sa tuším menoval) prešovskí páni bratia zemani, aby manifestovali svoju vernosť Kossuthovi. Medzičasom však mesto obsadilo cisárske vojsko, a tak pán mešťanosta dal pochytať ľudí. ktorých predtým sám zagitoval za revolučné myšlienky. Aj v roku 1970 takéto prevratné prevracanie kabátov bolo bežné, privela našincov si chcelo udržať svoje miesto na slnku.
Na písanie paródie z historického prostredia nestačí povrchná znalosť vtedajších reálií, priateľ historik mi poradil prvý diel Rapantovej práce o slovenskom národnom povstaní, a tak som sa zahĺbil do známeho úseku našich dejín - a nevychádzal som z údivu. Všetko bolo akosi inak, než som sa učil v škole.
Potom ma prešiel - čo sa týka celkovej politickej situácie - optimizmus. Temno neprišlo na rok či dva, tá noc nebola krátka. Pre mňa nasledoval zákaz publikovať, pracovať v tlači, v rezorte školstva i v rezorte kultúry. Rozhodol som sa využiť čas, v ktorom som nesmel nič publikovať, na štúdium. Pravda, filozofická fakulta mojej žiadosti o diaľkové alebo externé štúdium histórie nevyhovela, pravicoví oportunisti nepatrili na vysoké školy. A tak som sa rozhodol pre súkromné štúdium úzkeho výseku našich dejín - devätnásteho storočia. Renomovaný historik (PhDr, Vendelín Jankovič, CSc, ktorému aj týmto ďakujem) mi zostavil zoznam prác, ktoré by som si mal preštudovať. Na množstvo to predstavovalo okolo pátnásťtisíc strán. Po piatich rokoch štúdia som začal písať svoju Legendu rokov meruôsmych, prirodzene, bez možnosti ju publikovať. Vyšla iba ako samizdat, ale neanonymne, pod pseudonymom, pod ktorým som predtým písal (kým som
smel) vyše dvadsať rokov. Tých niekoľko exemplárov dostali moji najbližší priatelia, od ktorých som nečakal vyzradenie.

Bolo to asi koncom roka 1984 - zavolal mi priateľ Kornel, na ktorého som s knižkou zabudol. Vraj počul o nej z Hlasu Ameriky a chcel by si ju prečítať.
To bolo tak: v lete roku 1984I v ktoromsi českom mestečku na ilegálnom sedení prednášal disident Miroslav Kusý a v prednáške citoval aj niekoľko pasáží z mojej práce. Neviem, po akej linke sa mu moja práca dostala do ruky; môj pseudonym mu nič nehovoril (predtým som sa venoval ponajviac satire), nuž ho zverejnil, domnievajúc sa, že autor je iste dobre utajený. Potom prednášku prepašoval na Západ a tam ju odvysielali aj s tým mojím nešťastným pseudonymom. Na rozdiel od Mira Kusého si na Februárke pseudonym rýchlo dešifrovali, a tak telefonát priateľa Kornela mi bol vítaným varovaním. Našťastie som iba prišiel o jednu nezviazanú kópiu.

Nuž toľko na úvod ku genéze Legendy. K vlastnému obsahu iba toľko, že som nepísal historickú štúdiu, necítim sa historikom. Snažil som sa o publicistickú polemiku s tvrdeniami historikov, ako aj spisovateľov a novinárov. Presvedčil som sa, že absolútna väčšina vedeckých, populárnych či belelrizovaných prác o tomto období nesleduje fakty a z nich vyplývajúcu pravdu, ale vopred skonštruovanú legendu. Za 150 rokov, ktoré od obdobia meruôsmeho uplynuli, nebolo nikoho, komu by bola pravdu o týchto udalosliach (o zástoji Slovákov) vyhovovala.

V prvom rade nemohla vyhovovať tým, ktorí si na základe svojej a teda svojskej interpretácie udalostí vyárendovali vedúce miesto v našej politike, bez ohľadu na to, či šlo o čechoslovaktsiickú. nacionálne slovenskú alebo marxisticko internacionalistickú líniu. Každá z nich zamlčala to, čo sa jej do legendy nehodilo, a prikrášlila, zveličila či priam vymyslela to, čo legendu robilo z jej hľadiska pre ľud príťažlivou.
Rovnaké tabu platilo aj na maďarskej strane. Za Uhorska samotný princíp negovania pojmu národ v etnickom zmysle nedovoľoval objektívne zhodnotiť postoj Slovákov k revolučným udalostiam, veď ako národ neexistovali, národ bol iba uhorský, po maďarsky povedané maďarský. Vládnuce kruhy radšej akceptovali ako rozhodujúci fakt hurbanovsko-štúrovský protimaďarský odboj, čím mohli vyše polstoročia odôvodňovať svoje represívne protislovenské kroky.

Viem, nie je populárne dotýkať sa faktov, o ktorých sa 99,9 percent obyvateľstva domnieva, že sú nespochybniteľné. Faktov, na ktoré je národ hrdý, na ktorých stavia svoju velkosť, svoj charakter.
Pri niektorých výrokoch našich politikov i publicistov mám dojem, že siláckymi rečami zaháňajú svoj (či náš?) kolektívny komplex menejcennosti. Vtedy mi nevdojak napadá, že zrejme v podvedomí cítia, na akých labilných, vykonštruovaných základoch stoja niektoré naše historické míľniky, ktoré deklarujeme ako pozitívne.
Ladislav Szalay, Bratislava 1998

Z ÚVODU 1. VYDANIA

Nepíšem dejepis. Iba ukazujem, ako sa písal a píše dejepis u nás. Dejepis totiž nie je veda sama pre seba. Dejepis vplýva na celý národ, spoluvytvára jeho charakter, usmerňuje ho v krízových situáciách a na osudových križovatkách mu slúži príkladmi.
Negatívnym aspektom slovenského hnutia tých čias sa nevenujem preto, aby sme sa kochali na smutných stránkach našej vlastnej histórie; nemôžem sa im však vyhnúť, keď chcem ukázať, ako sa zo záporného urobí kladné, zo zbabelosti odvaha, z naivnosti prezieravosť a z bezzásatlovosti počestnosť. V tom je podstata mojej polemiky s našou historiografiou.
Neorientujem sa ani na negatívne stránky maďarskej šľachty, aspoň nie na všetky; vieme dobre, ako ovplyvňovali konanie a predsudky slovenských činiteľov pred rokom, v roku i po roku 18d8 - odvoláva sa na ne celý náš dejepis. Náš zástoj v dejinách však nemožno posudzovať iba podľa toho, čo urobili iní. Nevylučujeme, pravda, vplyv iných na nás, no bez ohľadu naň
rozhodujúce je naše konanie, náš postoj, naše prihlásenie sa k vlastnému názoru.
(1984)

PROLÓG

Základná schéma našich dejín je veľmi jednoduchá: my sme boli vždy tí dobrí, čestní, otvorení, no iní nám robili zle, krivdili nám, odstrkovali, zaznávali nás. My máme čisté svedomie, nemáme sa za čo hanbiť, naše dejiny sú plné pracovitosti, hrdinstva a múdrosti.
Asi všetky národy takto pristupujú k prezentácii svojich dejín, pokiaľ to fakty aspoň trocha umožňujú. V princípe si Leda nemusíme nič vyčítať, pravda, nesmieme odhliadnuf od vierohodnosti či pravdivosti tých faktov a od vplyvu takto predkladaných dejín na súčasného občana.
Stále živý a stále oživovaný úsek našich dejín sú pamätné roky meruôsme. Podávajú sa ako nultý rok slovenskej histórie. Vyprodukovaná legenda týchto rokov sa už odtrhla od svojej skutočnej predlohy a žije samostatným životom, spoliehajúc sa na dôverčivosť a nevedomosť radového konzumenta a na pasívne mlčanie tých, čo vedia, ale nechcú si páliť prsty. Veď
celý národ vie, aké to boli hrdinské roky, plné hrdinských činov, zavŕšené hrdinským koncom.
Historici i publicisti, vyrábajúci z rokov 1848/49 legendu slávy a úspechov, majú vo svojich arzenáloch niekoľko záchytných bodov, na ktorých spriadajú svoje pavučinky hrdosti a sebavedomia. Neustálym opakovaním, rozvíjaním a beletristickým či dramatizovaným spracovaním týchto základných myšlienok sa do vedomia slovenského občana dostala nielen falošná predstava o vlastnej veľkosti, priamosti a ústretovosti, ale aj sugestívny obraz nepriateľa - zradného, pohŕdavého, arogantného. Možno konštatovať, že najmä v minulosti (ale z vclkej časti aj dnes) boli občania na Slovensku o rokoch 1848/49 informovaní nepravdivo, tendenčné. Toto dezinformovanie bolo a je účelové a v politike dobre využiteľné.
Celá klenba legendy rokov meruôsmych je postavená na niekolkých záchytných bodoch:
(1)V prvom rade je to často opakované hlásanie o podávanej ruke Maďarom, ktorá bola odmietnutá.
(2) Spolupráca s Maďarmi bola absolútne nemožná
(3) Prevládalo nadšenie slovenského národa za politiku a ciele Slovenskej národnej rady tých čias, vedenej J. M. Hurbanom.
(4) Na Kossuthovej strane nijakí Slováci neboli, lebo všetci stáli za Hurbanom a Štúrom.
(5) Dobrovoľnícky zbor dosahoval samé bojové úspechy.
(6) Rovnako dôležité je odmietanie podozrenia, že slovenskí vodcovia boli iba bábkami na cisárskej šachovnici; zdôrazňuje sa nezávislosť od dvora a samostatnosť rozhodovania.
(7) Slovenské hnutie nebolo panslavistické.
(8) Na vine, že akciami rokov 1818/49 sa nič nedosiahlo, sú Maďari, cisár, magnáti, skrátka všetci okrem slovenského politického vedenia. Vedenie bolo múdre a predvídavé.
(9) V udalostiach oných dni je všetko jasné, priezračné, po ničom netreba pátrať, pochybnosti neexistujú.
(10) Štúr podľahol náhodnému zraneniu pri poľovačke, lekári nm nevedeli pomôcť.
Nie je, pravdaže, toto desatoro vyčerpávajúcim výpočtom míľnikov, na ktorých stojí naša legenda, ale jeho analýza bude stačiť na to, aby si súdny čitateľ urobil obraz o skutočnej podobe našich dejín.
Pokúsme sa v chronologickom slede poukázať na markantné príklady uvedeného desatora. Začíname teda marcom 1848.
Gabriel Viktor, Legenda o rokoch meruôsmych, Sursum Brat. 1998