Výrobu repného cukru na Slovensku v období 1850—1866 charakterizujú isté kvalitatívne zmeny a kvantitatívny rozmach.
Podniky, založené ešte pred r. 1849 podľa osudu v skúmanom období môžeme rozdeliť do troch skupín. Keďže prevažná väčšina cukrovarov založených ešte v prvej etape vývoja nedokázala vyhovieť zmeneným podmienkam, (t.j. vložiť do výroby väčší kapitál, modernizovať výrobu, hľadať pre podnik vhodnejšiu polohu alebo komunikácie)—zanikla ešte v prvých rokoch tohto obdobia. Niekoľko cukrovarov, väčšinou majetky obchodného kapitálu, ešte určitý čas „dožívali", ale začiatok šesťdesiatych rokov priniesol ich zánik z už uvedených príčin. Cukrovary, ktoré zadeľujeme do tretej skupiny, prešli do držby cudzích kapitalistov a pomocou investícií, uskutočnených týmto kapitálom, pokračovali vo výrobe.
Novozaložené cukrovary patrili výlučne cudziemu kapitálu, zväčša moravsko-ra-kúskemu.
Zaistenie potrebnej surovinovej bázy vyžadovalo si aj teraz energické zdolá vanie rozličných ťažkostí a organizačné schopnosti. Určitú časť suroviny dorábali cukrovary aj v tomto období vo vlastnej réžii na vlastných alebo na prenajatých pozemkoch. Ďalšie množstvo kupovali od zmluvných pestovateľov, prevažne statkárov. Videli sme, že cukrovarník-kapitalista sa stal aj sám dorábateľom základnej suroviny a začal sa zaoberať poľnohospodárskou výrobou aj v širšom meradle. Do svojich rúk sústredil organizáciu zmluvných dodávateľov, kontroloval pestovateľov a poskytoval im aj odbornú a finančnú pomoc.
Repný cukor vyrobený v tejto vývinovej etape sa predáva stále na vnútornom trhu. Tento trh sa už nekryje s hranicami Uhorska, treba ho chápať širšie, v zmysle celej monarchie. Toto rozšírenie vnútorného trhu súvisí predovšetkým s absolútnou prevahou rakúskeho a česko-moravského kapitálu, vloženého do tohto priemyselného odvetvia.
Hľadanie možností predávať na zahraničnom trhu je v tejto etape len ojedinelým javom, ale možno tu už hovoriť o začiatku vývozu.
Boj repného a trstinového cukru o vládu na svetovom trhu v skúmanej etape sa zosilnil a repný cukor sa stále energickejšie bil o toto víťazstvo. Z hľadiska dovozu trstinového cukru do Uhorska rok 1857 znamená istý medzník, lebo odvtedy dovoz zámorského cukru začal rapídne klesať. Z hľadiska celej monarchie k istému vyrovnaniu medzi dovozom trstinového a výrobou repného cukru dochádza iba v šesťdesiatych rokoch. Príčinu tohto uhorského „predstihu"treba hľadať v spomínanej nízkej konzumácii cukru obyvateľstvom.
Skúmané obdobie prinieslo zmenu aj v druhu používaného paliva. Drevo ako kurivo stále viac ustupuje a v šesťdesiatych rokoch vládne už typické palivo priemyslovej yeľkovýroby—uhlie.
Rok 1850 znamenal zavedenie zdanenia cukrovarníckeho priemyslu. Veľkým nedostatkom zákona o zdanení cukru bolo, že daňový základ označoval výrobnú surovinu a nie hotový produkt, a tak dával neohraničené možnosti k zneužívaniu zo strany výrobcov. Ale nemôžeme zamlčať, že práve táto základná chyba inšpirovala rozvoj technológie výroby cukru. Kým na jednej strane cukrovarníci súhlasili so zdanením, na druhej strane si vymohli—odvolávajúc sa na prax v západoeurópskych štátoch—istý druh daňových úľav, poskytovaný na vyvážaný tovar.
Ďalšou špecifickou črtou cukrovarníckeho priemyslu je organizovanosť výrobcov rámci hraníc monarchie v jednom, centrálne vedenom spolku.
Obdobie 1867—1887 charakterizuje založenie veľkých, kapitálové silných cukrovarov, ktoré prinútili prevažnú časť existujúcich, ale menších a kapitálové slabších cukrovarov na likvidáciu výroby. Prechod na strojovú veľkovýrobu teda znamenal ďalšiu koncentráciu výroby. Novozaložené cukrovary financoval kapitál zahraničných podnikateľov—väčšinou moravských a rakúskych, ale badať isté snahy aj zo strany miestnych občanov, teda domáceho kapitálu, zapojiť sa do zakladania cukrovarov. Tieto prvé pokusy ešte nemali úspech. Maďarský kapitál mal väčší úspech ktorý sa datuje najmä od získania šurianskeho cukrovaru.
Zárukou ďalšieho rozvoja výroby, ku ktorému dochádzalo v skúmanom období v cukrovarníckom priemysle, bola dostatočne vybudovaná surovinová báza. Potrebné množstvo cukrovej repy si cukrovary aj naďalej zaisťovali dvojakým spôsobom: pestovaním vo vlastnej réžii a kupovaním od cudzích, zmluvných pestovateľov. Rozširovanie výkupných oblastí sťažovala pomalým tempom sa rozvetvujúca železničná sieť.
Videli sme, ako rástli výrobné výsledky cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku v skúmanom období. Hospodárska kríza z r. 1873 a cukrovarnícka kríza z r. 1884— 1885 teda neohrozili výrobnú činnosť tohto priemyselného odvetvia, iba urýchlili jeho koncentráciu tak, že koncom skúmaného obdobia sa stretávame na Slovensku (podobne ako v Uhorsku) s vysoko koncentrovaným cukrovarníckym priemyslom.
Slovenské cukrovary sa úspešne podieľali na celouhorskom vývoze repného cukru. Okrem neuhorských trhov monarchie (Rakúska, Moravy, Čiech) dostal sa v skúmanom období na Slovensku vyrobený repný cukor na trhy na Balkáne a Blízkom východe.
K úspechom, ktoré môžeme vykázať v skúmanom priemyselnom odvetví za obdobie 1867—1887 na Slovensku, prispelo aj výborné strojové zariadenie cukrovarov a pohotové zavedenie najdokonalejších technologických postupov. Priemerná pohonná sila jednotlivých cukrovarov na Slovensku prevyšuje celouhorský priemer. Uhlie sa stalo univerzálnym palivom v cukrovaroch. Videli sme, že na prelome siedmeho a ôsmeho decénia minulého storočia bola v cukrovarníckom priemysle dokončená priemyslová revolúcia.
Ľudská práca v tomto, na svoj čas vysoko mechanizovanom priemyselnom odvetví mala aj naďalej sezónny charakter. Robotníci a robotníčky sa grupovali z obyvateľov blízkeho okolia cukrovaru. S rastom výroby rástol aj počet zamestnaných robotníkov, pričom percentuálny pomer žien neprekračoval celouhorský priemer. V skúmanom období došlo k prvému štrajku v cukrovarníckom priemysle na Slovensku.
Nové obdobie rozvoja cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku v r. 1888—1918 sa datuje od vydania nového daňového zákona. Uvedený zákon, ktorý zaviedol zdanenie hotových výrobkov, mal veľký vplyv na ďalší rozvoj skúmaného priemyselného odvetvia na Slovensku. Podmienil založenie štyroch veľkých cukrovarov. Na ú-zemí Slovenska pracuje koncom skúmaného obdobia dovedna deväť cukrovarov s celkovou produkciou 1 828 221 q surového cukru, čo predstavuje 36 % z celouhor-skej výroby.
Cukrovary aj naďalej ostávali majetkom cudzieho kapitálu. Uhorský kapitál v skúmanom období posilnil svoje pozície v cukrovarníckom priemysle na Slovensku, ale nezlomil prevahu rakúskeho a moravského kapitálu. Domáci kapitál sa čiastočne uplatnil pri založení cukrovaru v Seredi.
Aj bankový kapitál začal mať záujem o výrobu repného cukru a začiatok jeho prílivu do cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku môžeme datovať na koniec -19. stor. Tento príliv sa v 20. stor. markantne zintenzívnil.
Zaistenie si surovinovej bázy jednotlivými cukrovarmi ostávalo centrálnou otázkou aj v skúmanom období, a pretože od konca deväťdesiatych rokov boli cukrovar-níci stále viac odkázaní na cudzích pestovateľov, zvyšoval sa počet poľnohospodárov, ktorí zmluvne pestovali cukrovú repu pre cukrovary, a rozširoval sa aj pestovateľský rajón jednotlivých podnikov. Cukrovary boli zvyknuté diktovať podmienky výkupu a výkupné ceny svojim pestovateľom. V skúmanom období-keď cukrovary od druhej polovice deväťdesiatych rokov stále dôraznejšie podriaďovali finančné záujmy pestovateľov svojim výrobným záujmom—došlo k otvorenému konfliktu medzi pestovateľmi a cukrovarníkmi. Tento dlhotrvajúci boj sa skončil istým kompromisom, založením spoločného orgánu cukrovarníkov a pestovateľov.
Cukrovarnícky priemysel pomerne ľahko zdolával všetky ťažkosti, ktoré sa mu stavali do cesty rozvoja. Jeho rozvoj neohrozovali ani hospodárske, ani svetové cukrovarnícke krízy uvedeného obdobia, ani energický odpor pestovateľov cukrovej repy. Príčinu uvedenej skutočnosti treba hľadať predovšetkým v širokej spolupráci všetkých cukrovarníkov nielen v rámci hraníc Uhorska, ale aj Rakúsko-Uhorska. Máme tu na mysli jednak spoluprácu Krajinského spolku uhorských cukrovarníkov s pražským centrom Spolku rakúskych cukrovarníkov a jednak spoločný rakúsko-uhorský cukrovarnícky kartel. K prvému združeniu rakúsko-uhorských cukrovarníkov a majiteľov rafinérií v kartel došlo—v porovnaní s podobnými tendenciami v iných priemyselných odvetviach—pomerne skoro. Myšlienku založiť tento prvý kartel vyslovili práve majitelia uhorských rafinérií. Keď si v rámci spoločného rakús-ko-uhorského kartelu vytvorili svoju osobitnú skupinu, na čelo tejto skupiny sa postavila šurianska rafinéria. Vysoké zisky karteHzovaných rafinérií vyvolali odpor majiteľov cukrovarov na výrobu surového cukru, ktorí sa na protest tiež začali organizovať. Táto protiakcia neohrozovala existenciu kartelu rafinérií, ale podrývala jeho autoritu. Tak došlo potom k založeniu prvého spoločného cukrovarníckeho kartelu rafinérií a cukrovarov na výrobu surového cukru. Tento spoločný cukrovarnícky kartel, podpísnný r. 1896—neberúc do úvahy menšie prestávky—ostal v platnosti za celé skúmané obdobie. Kartel splnil očakávania svojich členov a takto aj cukrovary na Slovensku boli spokojné s finančnými výsledkami tejto hospodárskej spolupráce, ktorá im umožnila ostať naďalej najrentabilnejšími podnikmi na Slovensku.
Po zaistení zásobovania vnútorného trhu domácim cukrom sa úspešne pokračovalo vo vývoze vyrobených produktov, predovšetkým surového a kryštálového cukru. Cukrovary zo Slovenska vyvážali ďalej do rozličných európskych štátov, na Ďaleký východ a do USA.
Tieto úspechy mohol docieliť cukrovarnícky priemysel dobrou organizáciou výroby a dokonalým poznaním výsledkov celosvetovej výroby cukru, pohotovým reagovaním na zmeny dopytu na vnútornom a zahraničnom trhu, momentálnym zavedením všetkých technologických novôt a v neposlednom rade neľudským pracovným tempom, požadovaným od sezónnych robotníkov.
Prvá svetová vojna prerušila rozvoj cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku a priniesla nové problémy, ktoré priam retardačné pôsobili na skúmané priemyselné odvetvie. Riadenie a kontrola výroby a predaja vyrobených produktov prešla do právomoci uhorskou vládou zriadených orgánov. Rozlohu repných polí určovalo ministerstvo pôdohospodárstva. Sprostredkovanie medzi cukrovarmi a spotrebiteľmi prevzalo Cukrovarnícke stredisko. Palivom disponoval jedine uhoľný distribučný útvar. Vláda zakázala vývoz cukru.
Ministerstvom pôdohospodárstva každoročne vydané nariadenia znížili rozlohu repných polí v priemere o 40 %. V dôsledku toho vládol v skúmanom priemyselnom odvetví akútny nedostatok základnej suroviny. Cukrovarmi vyprodukované množstvo cukru postačilo iba na krytie momentálnej spotreby vojska a obyvateľstva. V prvých dvoch rokoch prvej svetovej vojny cukrovarníci vykázali pekné finančné výsledky, pretože na jeseň 1914 disponovali slovenské cukrovary značným množstvom uskladneného cukru a vojna priniesla aj zvýšenie cien vyrobených produktov. Ale v treťom a v štvrtom vojnovom výrobnom roku zachvátili ťažkosti vojnového hospodárenia aj cukrovarnícky priemysel. Prevádzka v cukrovaroch bola značne znížená, alebo aj zastavená.
Druhý problém, nedostatok pracovných síl, riešili cukrovary zvýšením počtu zamestnaných žien, mladoletých robotníkov a vojnových zajatcov.