Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  15-01-12   5,811  
0

Memoárová literatúra je na Slovensku vzácna. Nedávno sme referovali o spomienkach jazykovedca R. Brtáňa, dnes sa pozrieme na memoáre iného evanjelického intelektuála, zhodou okolností Brtáňovho švagra (brata prvej manželky Ruženy) - Ivana Stodolu.
V Pešti vyštudovaný medik  sa ako vojenský lekár zúčastnil frontovej služby v 1. sv. vojne, čím sa rozhodne líšil od väčšiny svojich generačných druhov, ktorí vojnu prečkali v závetrí (napr.  Šrobár, Hodža, Štefánek, atď.)  


O Uhorsku a Maďaroch sa Stodola vyjadruje s hlbokým dešpektom, takým charakteristickým pre potomkov českých prisťahovalcov, ktorí  sa nikdy nezžili s krajinou, v ktorej našli útočisko. Táto evanjelická inteligencia sa aj po 200 rokoch cítila byť súčasťou českej kultúry a spolu s ňou reprodukovala vzorce českého národného obrodenia. Neskôr sa exponovali v Masarykovom československom experimente vnútenom Horniakom Dohodou v r. 1918 a činne prispeli ku vzniku ČSR - štátu, ktorý nikto nechcel. Štátu, ktorý postupne zničil autonómne inštúty pôvodne bohato štrukturovanej hornovidieckej society, podriadil si občanov a otvoril strednú Európu obom totalitám. Československý experiment síce medzičasom skončil, ale svojimi rezíduami - predovšetkým mravným rozvratom a zdeformovaným obrazom dejín - pôsobí v slovenskom spoločenskom vedomí dodnes... Toľko k socio-kultúrnym determinantom osudov lekára-dramatika Ivana Stodolu. A ešte perlička, ilustrujúca svojrázne "mimikri" vtedajších národovcov.

Béla Grünwald:
"... Ale človeka naozaj oduševňuje a zušľachťuje iba pravda. Lož demoralizuje toho, kto ju často používa ako prostriedok, hoci tak trebárs robí v záujme veľkých cieľov. A toto večné luhanie a pretvárka zanechali svoju pečať aj na fyziognómii členov slovenskej národnej strany. Všetci majú na tvári akýsi svojrázny "protižandársky" výraz, už zďaleka sú nápadní a sám ľud, ak chce povedať, že niekto vyzerá podozrivo, hovorí, že má "panslávsku" tvár..." Felvidék, str. 48
Ivan Stodola:
My piati Slováčikovia v triede, traja zo Skalice,  dvaja Liptáci, sme umelecky predstierali lojálnosť k uhorskej krajine, učili sme sa jej zákony aj vychvaľovali Magyarország ako najdokonalejší raj na svete.  Učili nás, že najvydarenejśí a najkrajší typ človeka na zemeguli je Maďar, že jeho reč je najlúbeznejšia zo všetkých rečí. My nemzetiségi (národnosti) sme nepotrebný balast na svete a najmúdrejšie bude zdeptať nás. Podľa Tisza Kálmána eltiporni - rozšliapať. Verne sme spievali Hazádnak rendületlenül (svojej vlasti slúž neochvejne) a v duši sme ich klamali. Celkom iné melódie nám zuneli v ušiach..." Smutné časy str. 22
Emil Stodola:
"Je videť, ct. spoluobčania, zákon tento, keď aj nie mnoho, ale predsa aspoň to najnevyhnutnejšie nám dáva, čo je potrebné, aby Slovák svojím národným životom žiť a národnosť svoju pestovať mohol. A prečo je to, že napriek tomu, zákon tento len púhou mŕtvou literou ostal, že zostal len na papieri? Nedá sa odškriepiť, že predovšetkým pre našu nedbalosť vo vymáhaní si svojich práv. Lež uznať nutno, že hlavnou príčinou tohoto smutného zjavu sú vlády uhorské, ktoré vidiac vo všetkom, čo je slovenské, panslavismus, vlastizradu, gravitovanie za hranicu atď., nie len zákon nezadržaly, nohami pošliapaly, ale pobraly ešte i to, čo sme si na poli vyššieho vzdelania sami stvorili.
Nuž tu príležitosť ohradiť sa proti tomuto mrzkému upodozrievaniu, ktoré vlády proti nám za zámienku nášho prenasledovania použily, tu príležitosť, osvedčiť sa pred Bohom a svetom, že svätý je i nám pochop vlasti, lež sväté sú nám aj zákonom zabezpečené práva národa nášho! Jedinou žiadosťou našou je, aby sme v krajine tejto ako Slováci žiť a národnosť svoju pestovať mohli; my v zámenu za to ponúkame našu nezlomnú vernosť, v páde potreby naše majetky, naše životy..."
Môj programm, 1906 str. 6



Po prevrate v sebe Ivan Stodola objavil dramatický talent a stal sa úspešným  divadelným autorom.  Svojimi hrami stál pri zrode profesionálneho slovenského divadelníctva. Stodola plnil predovšetkým politickú objednávku ("po ktorejsi martinskej premiére stretol som sa so Štefanom Krčmérym... že by sme velmi potre­bovali drámu z našej histórie..."), názvy jeho diel sa nestali známymi zo spoločenského diskurzu, ale  z učebníc literatúry...

Stodolovi, podobne ako jeho generačným druhom z rýchlokvasenej poprevratovej československej inteligencie, sa dobre darilo za republiky i slovákštátu, a priala im aj povojnová národná demokracia. Bol to až komunistický puč, ktorý penzionovanému sekčnému šéfovi ministerstva a úspešnému dramatikovi zlomil väzy. Obvinili ho z machinácií pri stavbe kúpeľných domov a odsúdili na 4 roky väzenia.  Po väzenských útrapách sa jeho život postupne vrátil do starých koľají, v r. 1963 dostal titul "zaslúžilého umelca". Zomrel v r. 1977 vo veku 89-rokov.

Prvá kniha vyšla v roku 1965 a  je súborom krátkych esejí a zaujímavých historiek z dramatikovho života. Už autor doslovu Fr. Bokes si však všimol, ako málo informácií v skutočnosti obsahuje o politickom dianí a o jednotlivých aktéroch doby, pritom rodina Stodolová bola v epicentre diania a strýkovia Emil (1862-1946) i Kornel (1866-1946) boli významí poprevratoví činitelia... Vyberáme niekoľko zaujímavých fragmentov:

Pôvod rodiny
V archíve riaditeľstva štátnych lesov v Hrádku našiel sa tento záznam: „Územie Vrbického Huštáku v Liptove patrilo komore a jeho obyvatelia boli poddaní komorní. Povinní boli robotou. Z nich niektorí osadení z českých krajín, ako Adam Stodola, Adam Zuffa, Ján Volko, Tomáš Pešek atď. zaoberali sa garbiarstvom, ktoré im poskytovalo slušný zá­robok...
Znamenalo by to, že sme z otcovej strany potomci privandrovaných českých remeselníkov, imigrujúcich k nám iste pre zlé hospodárske pomery z Čiech alebo Moravy... Skutočnosťou je tiež, že okrem Adama Stodolu boli aj Ján Volko a Adam Žuffa majstrami garbiarmi a Tomáš Pešek ševcom, teda remeslom príbuzný garbiarčine.
Náš prapradedo Adam Stodola narodil sa asi r. 1770 a zomrel r. 1818. Bol malým garbiarskym majstrom. Oženil sa s Annou Pálkovou. Jeho syn Matej, náš dedo, narodil sa r. 1799 a bol tiež garbiarskym majstrom. Aj on sa oženil s pannou podobného mena, Annou Pálkovou. Vyrábal len krpce v malej varštati. Ženu mal chorľavú a nežil s ňou, ako sa patrí, hoci detí mal až šesť... Jeden zo synov Mateja bol Ondrej, narodený r. 1822, náš starý otec. Tento už skončil niekoľko tried gymnázia a neuspo­kojil sa s výrobou krpcov, ale sa pustil na vandrovky a v Rožňave u garbiara Marka sa naučil podošvy dubiť. Oženil sa s Annou Kováčovou.
Jej otec, Jozef Kováč st., vysťahoval sa zo Žiaru ešte v krpcoch a prijali ho za učňa ku garbiarskemu majstrovi Ondrejovi Pálkovi. Údajne bol taký bystrý, že vysoké čísla prepočítal v hlave a odhadol váhu vyrobenej kožky od oka Neskôr stal sa taktiež garbiarskym majstrom. Oženil Ba s dcérou garbiarskeho majstra Zuzanou Hubkovou. Mali dvoje detí, už spomenutú Annu, ktorá sa vydala za môjho starého otca Ondreja. Jej brat Jozef Kováč ml. ostal slo­bodný. Kováčovci sa spojili po svadbe dcéry so svojím zaťom, mojím starým otcom, a založili garbiarsku firmu „Kováč a Stodola"...
Zistili sme teda, že otcovi predkovia boli od 18. storočia výlučne garbiarski majstri. Zo strany matkinej jej pradedo Jozef Lang, kováčsky majster, a ešte iní predkovia privan-drovali z Nemecka, z bavorského Rottenburgu. (Simeon Bauer, pochovaný na mestskom cmiteri v Mikuláši, 1780 až 1853.) ...  Stará matka Bauerovie (matkina matka) bola rodená Bellova z Vyšného Huštáku. Bellovci boli kušnieri. Mala troch bratov básnikov, Jozefa, Ondreja a Petra (Horala).
Imigranti z Galície
Moja stará matka Bauerovie sa pamätala, keď ešte r. 1848 ruské vojsko generála Paškieviča premašírovalo mestom, postavilo si stany pod lipami v kláštorskej záhrade a večer si navarilo v kotloch kašu. Na druhý deň chceli mesto ostreľovať. Horko-ťažko ich mešťania uprosili, aby od ni­čivej streľby upustili.
Rozprávala aj, že za jej detstva bývala v Mikuláši len jedna jediná židovka. Bývala v dome na „ostatnom grajciari", volala sa Cilka a predávala najrozmanitejší tovar. Všetky poschodové domy v meste a na Vyšnom Huštáku patrili vtedy slovenským rodinám.
V  denníku prastrýko Jozef Kováč — písal ho od r. 1856 skoro denne až do večera deň pred Vianocami r. 1896, keď ho našli mŕtveho —často poznamenáva: „Zasa prešiel pos­chodový dom na rínku do židovských rúk."
V  posledných rokoch za Františka Jozefa dali sa na ná­mestí spočítať slovenskí majitelia domov už len na prstoch jednej ruky. Hospodársky rozkvet po vystavaní Košicko-bohumínskej železnice využili totižto najmä židia.

Nie je ťažko vysvetliť príčinu.
Židovské rodiny žili v neopísateľnej biede v Galícii a Bu­kovine. Vyvandrovali teda cez Karpaty na Horniaky a osa­dili sa u nás v mestách, kde v blízkosti Košicko-bohumínskej železnice začal prekvitať obchod. Keďže sa ukázali najspo­ľahlivejšími piliermi vládnych kruhov, o krátky čas obsa­dili vari na deväťdesiatpäť percent dedinské krčmárske a mestskéb hostinské licencie. Ich družnosť, obchodnícka prefíkanosť, skromnosť (kým sa nezmohli), abstinencia, machľovanie pri vážení a inom, kredit, cenové výhody — zavinili, že slovenský obchodník málokde sa udržal v kon­kurenčnom boji proti nim.

Konzervatívny slovenský kupec ostával okrem turčian­skych olejkárov a šafraníkov od kolísky až po rakvu na vlast­nom grunte. Nie tak židia. Sledoval som nejednu takúto kariéru. Ajhľa príklad:
Na trhu sa zjavila, nik nevedel odkial, židovská rodina pod šiatrom so štyrmi malými deťmi. Predávali zeleninu. 0 me­siac najali si už izbičku. V nej bývali aj obchodovali. Pre­dávali už aj pomaranče. 0 grajciar lacnejšie než starý slo­venský obchodník. 0 pol roka mali obchod s rozličným tovarom a lacnotou, cukríkmi pre detičky a podobnými fíglami skonkurovali tri susedné staré obchody. Neskôr ich otec dodával ovčiny a koziny z Galície a r. 1907 som sa stretol s nimi v peštianskej opere. On v smokingu, ona vo večerných šatách a na moju otázku, čo tu robia, začu­dovane sa zasmiali, že majú predplatenú lóžu a bývajú v najvznešenejšej štvrti mesta. Vo veľkom kupčia s reme­ňom. Podobných kariér bolo veľa.
Martýr národnostného útlaku
V   štvrtej triede sa dostala rechtorská trstenica do rúk Danielovi Bodickému. A ten ňou aj často narábal. Napísal veľmi rozšírenú a populárne zostavenú „Mluvnicu sloven­činy", čo vyšla v nespočetných vydaniach a dobrou bola aj po prvej svetovej vojne. V jeho triede sme už pocítili maďa-rizátorské nariadenie vlády. Niektoré predmety sme sa učili po maďarsky. Gramatika robila ťažkosti najmä žiakom z Vrbice. Pre nešťastnú konjugáciu utŕžil som aj ja poriadne zaucho. Stal som sa teda už vtedy martýrom národnostného útlaku.
Pálenka
Vládnym kruhom, prirodzene, vyhovovalo zalkoholizovanie Slovače nielen z finančných, ale aj z politických prí­čin... Vláda štedré rozdávala výčapné licencie svojim ver­ným krčmárom z Galície a aj cenu špiritusu udržiavala nízko. Jednako sme mali obce, kde sa sprotivili a krčmára si do chotára nepripustili. Iľanovo a Žiar patrili medzi takéto vzorné obce. Krčmár Hexner zničil susedný Ploštín katastrofálne.
Majáles

„Koleso" sa zaplnilo mládežou, okolo guláša sa hromadil celý rákoš, teplé pivo tieklo prúdom a keď nálada dosiahla vrchol, niektorý starší povstal — veľmi často výborný reč-0 nik, advokát Adolf Kállay — a zarečnil v národnom duchu. Často prišli hostia aj z ďalekého kraja. Heslami pozdravov bolo: „Vydržať." „Nedať sa." „Za tú našu slovenčinu!"

V mikulášskej meštianke
R. 1899 ma zapísali do „Magyar állami polgári fiu iskola", tj. do štátnej meštianskej chlapčenskej školy na Nižnom Huštáku naproti druhej tiež starodávnej pankrácovskej kurie. Riaditeľom bol Skonyár a učitelia Orbán, Reôthy (Vladimír), IstvánfFy, Jonescu, Sándor a iní. Bola to už stopercentná maďarizačná bašta Uhorskej krajiny. Vyučo- ^ vali čisto po maďarsky. Veľká časť žiakov bola židovská, niekoľko Slovákov z mesta a len celkom málo robotníckych a sedliackych chlapcov z Vrbice alebo zo susedných dedín. Rok nižšie chodil Martin Rázus (Capko), síce môj rovesník, ale zapísali ho do ľudovej o rok neskoršie.

V triede sme už museli hovoriť po maďarsky aj medzi sebou, ba stalo sa mi, že príduc do školy v slovenskej vyší­vanej košeli, učiteľ Orbán ma upozornil: „Nem szabad viselni."
Učitelia boli ináč slušní. Väčšie vyzdvihovanie „Magyar-országu" sme zažili až na smútočnej slávnosti po atentáte na kráľovnú Alžbetu v Ženeve.

Liptovskí zemania
Hoci sme si udalosti vysokej politiky ako žiaci ešte málo všímali, neuniklo nám, ako sa zaobchádzalo so slovenskými študentmi v maďarských školách. Môj starý otec Andrej nedovidel. Dával si teda denne predčitovať „Národnie no­viny" istému židovskému študentovi Steierovi. Pamätám sa, že si ich dával predčítať celé, iste aj inzeráty. O prečítanom sa potom večer v rodinnom kruhu rozjímalo a uvažovalo. Ešte sa ani nezabudlo, že r. 1894 vyhodili z kežmarského lýcea pre tajne organizovaný literárny spolok „Kytka" štyroch študentov a už sa dekan teologickej fakulty na pre­šovskom kolégiu dr. Mátyás Szlávik vyhrážal slovenským teológom, že ich vylúčia, ak budú hovoriť po slovensky.
R. 1900 hrozbu aj uskutočnili. Skupina slovenských teo­lógov sa dala fotografovať a účastníci sa na snímke podpísali po slovensky. Pre túto preukrutnú vlastizradu vylúčili sied­mich teológov a siedmim odobrali štipendiá.
Medzi vyhodenými bola velká časť našej rodine dobre známa. Veď nás tzv. roduverných inteligentných rodín bolo tak málo, že sme sa navzájom zväčša poznali.
Nám, ešte nerozvinutým mladým dušičkám, ťažko bolo porozumieť, prečo je hriechom hovoriť na školách po slo­vensky, ked je to dovolené dospelým v meste a na dedine.
Pochopili sme to neskoršie, keď sme si uvedomili výrok starého grófa Kolomana Tiszu, ktorý sa na čele maďarskej liberálnej strany udržal ako ministerský predseda až pätnásť rokov a vypovedal heslo: „A nemzetiségeket ôssze kell tiporni."

Koľko násilenstvá znamenal tento výrok v krajine so šesťdesiatimi percentami Slovákov, Rumunov, Srbov, Nemcov, Ukrajincov — teda národností — a len so štyridsiatimi percentami vyvoleného štátotvorného elementu, Maďarov!
Jednako sme si velmi rýchlo uvedomili, že nie maďarský Iud panoval v Uhorsku so svojimi štyridsiatimi percentami, ale maďarská šľachta a zemianstvo, podľa odhadu nemajúca viac než desaťtis rodín v celom Uhorsku.
Martin Szentiványi
Otec nášho Marca, Martin Szentiványi, bol aj liptovským županom. Strýko Emil spomínal, že ho videl na dištriktuál-nom konvente v Pešti v magnátskej mentieke a so šabľou po boku bojovať proti slovenským záujmom a podporovať vládny návrh na rozdelenie dištriktov, t. j. znemožnenie voľby slovenského biskupa.
A nezabudlo sa, že r. 1861 jeho otec rečnil pod lipami v Martine za práva Slovákov a nezabudlo sa ani, že za jeho županstva, teda s jeho súhlasom, usporiadali mikulášski remeselníci svoje bály — v stoličnej dvorane.
Tak prudko sa mnohí naši zemania obrátili proti ľudu, z ktorého po stáročia žili. Pokladali sa za „nadľudí" a na­mýšľali si, že sa aj fyziologicky líšia od sedliakov, lebo aj krv mali vraj modrú. Ich triedna povýšenosť nepoznala a ani sa nevedela zmieriť s novými demokratickými metódami.

Stalo sa to po r. 1918, že sa bývalý župan Móric Palugyay vrátil z Pešti na svoj majetok do Palúdzky. Na stanici ho privítal jeho kočiš a podľa nového spôsobu mu podal ruku. Zarazený a zdrvený Palugyay poznamenal svojmu pajtášovi:  „Soha tôbbé nem jôvôk ebbe az országba."
Po niekoľkých rokoch však musel predsa len vybaviť niečo na čs. úradoch. Na hranici bývalej Liptovskej župy — na Šturci — rozkázal šoférovi zastať. Premožený túž­bou a vášňou za zemou, ktorú predkovia po stáročia ovlá­dali a obývali, kľakol si na kolená a pomodlil sa.
Zemania mnoho dávali na „uriemberség". Česť bola gla­zúrou a jej lesk sa nesmel pošpiniť. Ak sa predsa niekto opovážil, ostávalo ju očistiť súbojom.
V Kežmarku

Votisky učil históriu a bol neobjektívny Madaronemec. Moja matka ho popýtala, aby pozhovel, keď neovládam maďar­činu. Začudovane sa spýtal: „A ako hovoríte doma?"

„Po slovensky," odpovedala matka.

„Je to možné, aby sa v Uhorsku našla inteligentná rodina, kde sa hovorí po slovensky?" Taký bol všeobecný názor...
V tretej triede našiel som štyroch, čo sa ešte za Slovákov priznávali. Bolo ich aj viac, ale otvorene sa deklarovali k materčine len po prevrate...
Neodchodili sme s dobrými spomienkami. V neslovenskom prostredí cítil sa človek cudzo a hoci naši domáci boli v každom ohľade ko­rektní, predsa mi raz pekná Valéria, už dorastená slečna, pri nejakej kontraverzii nasolila hanebný titul: „Buta tót."
Darmo si mal slušné svedectvo a správal sa ako sa na „uriembera" patrí, nebol si ich mentalite primerane „ziminerrein".
V Prešove
Nuž pekná Valéria ma zranila, čo v podvedomí som nosil, ale nikomu o tom nehovoril. Niekoľko študentov mikuláš­skych a martinských navštevovalo prešovské kolégium a chválilo si tamojšie pomery ako obstojné. Požiadal som teda rodičov, aby ma ta dali zapísať. Aj sme sa začiatkom septembra pobrali do slávneho Eperješa, už celá skupina študentov. Sediac hutorila po slovensky, meštianstvo však bolo úplne pomaďarčené.
Na ulici sa nám stalo, že preparandisti, ináč synovia šariš­ských Slovákov, roľníkov, takto nás dvoch študentov traktovali: A tót nem ember! Taliga nem szekér! A kása nem étel!

Zahanbení utekali sme pred beťármi. Dostal som sa teda z dažďa pod deravý odkvap. Nie div, že sme priateľa Jožka Holúbka našli raz plakať v biednej komore. Na otázku: „Čo plačeš, Jožko?" odpovedal: „Plačem nad osudom národa."
Prapodivné bolo, že na tamojšej právnickej akadémii študovalo v tých rokoch mnoho srbských študentov z Ba­ňatú a tí verejne hovorili po srbsky. Nik sa do toho nezastarel. Beťári zúrili len proti verným a povedomým Slovákom.
Podobne ako Srbom v Prešove vodilo sa aj našim juristom v Kluži. Tu, pravda, dobrá tretina poslucháčov bola rumun­ská. Mnohí Slováci študovali v Kluži a nepozastavil sa nik preto, že sa verejne po slovensky zhovárali. Ba založili si aj spolok „Sálaš" a tam sa týždenne raz schádzali pri speve a dobrej vôli.

Ako nepomaďarčili Konskú
Náš pobyt zhoršovala politická situácia Uhorska. Od mile-nárnych rokov sa nacionálny šovinizmus Maďarov strojnáso­bil a dosiahol vrchol práve za nášho pobytu v Kežmarku.
Aj násilné maďarčenie našich obcí zapadá do týchto čias. Vystrelilo im to niekedy smiešne. V Trenčianskej pokrstili tri obce na „Alsó Keszi, Kôzép Keszi a Felsó Keszi". Obča­nia vyslovovali Kôzép Keszi čoskoro ako Kozie Kesy! Aj ich teda pri nasledovnej maďarizačnej vlne pokrstili na Kecske Keszi.
Aj v liptovskom stoličnom výbore prerokovali návrh po­maďarčenia našich obcí. Pri obci „Konskej" si nevedeli rady. Úradný návrh bol, aby sa menovala „Kancafalva" alebo „Csôdôrfalva". Názov sa nepozdával. Vstal teda náš ináč veľký politický odporca, važecký notár, pri víne veľmi vtipný kompán, a poznamenal, či v Konskej chovali nejaké druhy zvláštnych koni, ako o tom možno píšu v histórii Liptovskej stolice. Vraj v Konskej od nepamäti žijú Kho-novci, čo je všeobecne známe. Navrhol teda, aby sa Konská menovala Khonfalva. 0      Zdravý rehot pánov výborníkov a tento vtip zachránil Konskú pred pomadarčením.
Mikulášske voľby do uhorského parlamentu
V mnohých obciach vítali nášho kandidáta s bandériom, inde školská mládež ovenčila mu koč, niekde zasa so spevom nábožných piesní. Nebola to už volebná príprava, ale maso­vé nadšenie, túžiace za niečím neznámym, za oslobodením spod tisícročného politického utrpenia. Aj volebné heslá nezneli stranícky, ale obsahovali prvky túžby po generálnej zmene celého, naozaj spráchniveného feudálneho systému. Šedľač a robotníctvo túžobne čakalo na oslobodenie.
Osídla mesta
Nebolo ľahko rozhodnúť, na ktorú vysokú školu zapísať kandidáta univerzitanta. Naši mali nie bez príčiny silnú averziu proti peštianskej univerzite. Nie z príčin politických. Priklincovať musím, aj kvôli pravde, že prenasledovanie a šikanovanie pre slovenčinu, ako sme to skúsili na strednej škole od našich malicherných spolužiakov a aj profesorov, úplne prestalo v Pešti. Osemstotisícové mesto bolo precho­dom z Balkánu do Rakúska, Nemecka, teda do celého západ­ného sveta. Na uliciach bolo počuť hovoriť dosť po nemecky, veď čo starší Budínčania ešte vždy len lámali maďarčinu. Hovorilo sa aj po rumunsky, srbsky, chorvátsky. Rozšírenej­ší svetový názor veľkomešťana sa sústreďoval na iné problé­my než v malom Kežmarku a Prešove. Za celých štúdií som nemal osobné aféry pre slovenský hovor.
Slovenský spolok
Náš Slovenský spolok nemal mnoho členov. Verných bolo len asi štyridsať. Literárny odbor, pravda, menej. Predseda­mi boli dr. Ján A. Wagner, Anton Štefánek, Fedor Ruppeldt, Jozef Uram. Podpredsedom som bol začas aj ja. Schádzali sme sa v prvých časoch v zadnej izbe malého hostinca na Dohány utca, neskôr v hoteli Savoy, potom vo vlastných miestnostiach na Rákócziho triede a ešte neskoršie nad ka­viarňou „Miénk", tiež vo vlastných miestnostiach.
Schádzali sme sa v sobotu po večeri. Predseda otvoril schôdzku, prečítala sa zápisnica a nasledovala prednáška. Študenti si vybrali obyčajne tému z vlastného odboru a pre­čítali alebo predniesli si ich volne. Niekedy sa aj zarečnilo. Najzaujímavejšou časťou programu boli debaty. Mnohí boli neobyčajne pohotoví debatéri. No a ak nás navštívili aj starší členovia, redaktori Denníka, Týždenníka, vidiecki hostia, rozhovor potrval aj do polnoci.
Prednášky, prirodzene, neboli okrem čestných výnimiek vysokej akademickej hodnoty. V prázdnych chvíľach sme si ich zostavili z tematiky, ktorou sme sa práve zaoberali na fakulte. Všetko sme robili z lásky k svojeti a na udržiavanie činnosti skromného ináč spolku pre budúcich slovenských inteligentov. Dvojmiliónový národ mal spolok so štyridsiati­mi členmi v hlavnej metropole. Klužský „Sálaš" mával päť až desať členov, vo Viedni nebolo ich viac a v Prahe vtedy a tiež podobne.
Spomenúť treba, že nemali sme, aspoň za svojich čias, nikdy nijakú politickú nepríjemnosť, hoci stena, čo nás delila od krčmy (Na Dohány utca), bola len z dosák, a vyslaný detektív s dobrými ušami mohol všetko vypočuť. Pamätám sa na epizódu, ked sa Bohdan Pavlu, vtedy zpravodajca pražských „Národných listov", vrátil z Ruska a predniesol veľmi objektívny a otvorený referát o tamojších pomeroch. Cársky režim opísal ako skorumpovaný, spočívajúci v ru­kách neschopnej šľachty a zaťažený intrigami z okolia cára a cudzej čarovnej. Nič dobrého pre Slovákov od takéhoto O Ruska neočakával. Po mnohých otázkach a vysvetleniach vstal poslucháč práva, vyhodený klerik z viedenského Pázmánea Jozef Pazúrik. Bol vysoký, chudý, bledý, vlasy a bradu mal čiernu ako žúžoľ. Prezývali sme ho Rasputinom. Bol celou svojou bytosťou vášnivý pansláv. Aj teraz sa obrátil jemne síce, ale rázne proti Pavlu a zazlieval mu, že o Rusku môže tak hovoriť. Pavlu odpovedal s úsmevom: čo vraj robiť, ked je to všetko svätá pravda. A Pazúrik zavrel oči a zakryl ich čiernymi mihalnicami, pozrel na neho a po­vedal ako nejaký apoštol:
„Keby to aj všetko pravda bola, ja o tom nechcem vedieť. Alebo sme Slovania a tak nepripustíme, aby sa o našom naj­väčšom bratovi takto hovorilo, alebo nie, ale tak sme prestali byť panslávmi."
Bola to krásna scéna, ale sme trochu aj dvere pritiahli v obave, či niekto nenačúva. Ale koľké sklamanie!
Náš Rasputin vstúpil ešte za vojny do služieb uhorského ministerstva vnútra, a to do politického oddelenia, pracoval proti nám, ba pokúsil sa aj v Martine r. 1919 vyvolať roz­tržky a návrat do starej vlasti pod svätoštefanskú korunu.
V  murárskom a v rím. kat. robotníckom spolku neboli kul­túrne prednášky, ale len divadelné predstavenia a tanečné zábavy.
Naši ablegáti nám zaobstarávali lístky do parlamentu, ak rečnil niektorý z našich alebo rumunských. Našich okriko­vali, k poriadku volali, odporovali. Ak niekto povedal napr. „spoločná vlasť", nastal hurhaj:
„Vyhodiť, von s ním, škandál." Mal totiž povedať, že ^maďarská vlasť." Politici už či pravého alebo ľavého krídla mali jednakú fixnú ideu:
„My musíme zmaďarizovať všetky národnosti, tu bude rýdzi maďarský štát." To bola tá maďarská štátna idea: „Magyar állam eszme."
Nenávidieť sa však nenávideli aj páni maďarskí poslanci medzi sebou. Tzv. „nezávislá" bola by išla na nôž proti libe­rálom, neskôr „Munka partu". Nenávisť dvoch táborov sa tak vyostrila, že opoziční poslanci niekedy polámali lavice, na ministrov hádzali zákonníky, pobili sa, napľuvali mi­nistrom do tváre, kalamár im hodili do hlavy, až kým ich osobitným zákonom ustanovená parlamentná stráž nepovy-hadzovala z budovy. Na grófa Tiszu aj strelil istý poslanec, ale netrafil.
Takto bojovali dve strany o dosiahnutie moci v štáte. Pre nás to neznamenalo nič. Ak išlo o požiadavku národností zmierniť perzekúciu, maďarskí otcovia vlasti zahrali na jed­nej strune. Nepovolili. Učte sa po maďarsky, buďte Maďarmi!
Spomenul som, že nás vysokoškolákov v Pešti neprenasle­dovali pre materčinu. Politický nápor sa skoncentroval na redaktorov slovenských novín a na kandidátov ablegátstva s národnostným programom.
Pamätám sa na tlačový proces proti Jozefovi Škultétymu pre článok v Národných novinách s názvom „Za tú našu slovenčinu". Obhajcom bol vtedy už staručký dr. Pavol Mudroň.
Prokurátor obvinil Škultétyho z poburovania, lebo mu maďarský tlmočník vetu „Za tú našu slovenčinu" preložil ako zastretú túžbu po založení svätoplukovskej ríše, vyhlá­sení republiky a zničení Maďarov. Darmo vysvetloval dr. Sa­mo Czambcl, že názov znamená len túžbu po ochrane mater­skej reči. Nič to nepomohlo. Namerali mu niekoľkomesačné väzenie a štyristo korún pokuty. Aj si ich odsedel. Vydržali sme v súdnej sieni viacerí študenti až do konca a nevedeli sme sa uspokojiť s nehoráznou a násilnou justíciou, ktorá celkom jasne na pokyn zhora odsúdila nevinného, len aby zastrašila iných opovážlivcov napísať čo i len zdanlivú protimaďarskú vetu.
Ešte aj pri komponovaní deja Jožka Púčika sa mi zjavili obvinené tváre našich dvoch dejateľov ako bezbranných ovečiek, ktorí s úplnou rezignáciou očakávajú svoje odsúde-O     nie a utrpenie vo väzení.
Divadlá
Senzáciou nám boli peštianske divadlá, opera, zábavné podniky, varieté a kabarety. Všetko to bolo na vysokej úrovni. Videl som ešte slávnu Lujzu Blaha, ktorú pomenovali škovránkom národa.
Lujza Blaha hrala v ľudovej hre „A tót leány". V nej za­spievala ako „Hanka" aj slovenskú pesničku „Budil som ťa, 0 budil" po slovensky. Starý Czambel rozprával, že jej zozbie­rali slovenskí vysokoškoláci osemdesiat zlatých na kyticu a odovzdali ju s nápisom na stužke „Budapešti tót egyetemi hallgatók Hankának".
Martin
Aj martinské augustové slávnosti patrili medzi najkrajšie zážitky prázdnin. Asi ako národný výlet na Kriváň. Martinčania si vedeli skoncentrovať niektoré ustanovizne celoná­rodného rázu do svojho malého, ale útulného mestečka. Medzi ne patrili augustové slávnosti. Valné zhromaždenie „Muzeálnej spoločnosti", „Živena", tajné porady národnej strany, banket, divadelné predstavenie a výlet na Stráne. Navonok to bolo všetko nevinné, ale v skutočnosti stretnutie starých a mladých bolo podnetom, aby duch spolupatrič­nosti nevyhasol a aby sa odpor proti tyranizovaniu národa udržiaval.
Šariština vo Viedni

Stein ma poveril skoncipovať nápis po slovensky, aby ho vojaci dobre rozumeli. Napísal som to celkom populárne a zrozu­miteľne, pravda, nie šarištinou, akou dôstojníci pluku úradne vyškoľovali slovenských vojakov za celé tri roky.
Slovenský spolok vo Viedni
Aj vo Viedni sme mali slovenský spolok. Volal sa „Národ". Bol omnoho skromnejší, veď vo Viedni nebolo našich študen­tov.
Zasa v slovenskom spolku
V Pešti rozvíril článok anonymného zpravodajcu v Národ­ných novinách tichú hladinu života v Slovenskom spolku. Reportér píše, že Pešť patrí medzi najnemravnejšie mestá v Európe. Lajdáctvo, povrchnosť je vlastnosťou Pešťanov, lebo polovicu života prežijú v kaviarni. Nebezpečenstvom pre našu mládež je vraj asimilácia, vyvolávaná vychvaľova­ním všetkého, čo je maďarské. Maďari tvrdia, že sú ich divadlá najlepšie na svete, ich kultúra na najvyššom stupni. Panskými manierami ovplyvňujú slabochov a vyvolávajú v nich najprv opatrnosť, umiernenosť, načo sa tieto vlastnosti pomaly vyvinú v renegátstvo.
Ako liek odporúča samostatné spolkové miestnosti, preč s obskúrnymi maďarskými týždenníkmi, vzdelávanie, čítanie hlavne ruskej literatúry atd.
Zanedlho uverejnili spolkoví činitelia ako obranu zprávu o valnom zhromaždení; oznámili, že Spolok už má svoju spolkovú miestnosť v hoteli Savoy na József kôrúte, ale miestnosť je len prechodná, platí sa za jej sobotňajšie použitie tridsať korún štvrťročne a nové predsedníctvo prisľubuje čo najskôr nájsť vlastné klubové miestnosti. Počet členov v lite­rárnom odbore udáva na päťdesiatpäť, pokladničnú hotovosť na päťsto šesťdesiatpäť korún. Výbor zasadal desať ráz, lite­rárny odbor osemnásť ráz so štrnástimi prednáškami a troma rečneniami. Strnásťčlenný spevácky sbor vystúpil dva razy. Za nového predsedu vyvolili Fedora Ruppeldta, za podpredsedu Dušana Porubského a za zapisovateľa Petra Ružiaka. Bilancia je to dosť chudobná pre vyše dvojmiliónový národ, keď povážime, že v Prahe navštevovalo „Detvan" nie viac ako dvadsaťdva mládencov, väčšinou vraj študentov obchod­nej školy. V Kluži „Sálaš" už len živoril, lebo sa študenti presťahovali do Pešti.
Slovenských teológov síce študovalo hodne na katolíckych seminároch, a to skoro výlučne z roľníckej triedy, tu sa nám však najviac poslucháčov odnárodnilo. Nie div, biskupa Slováka sme nemali. Lepšie to bolo na evanjelickej fakulte v Prešporku, kde bolo slovenských poslucháčov viac a profe­sorský sbor nebol taký šovinistický. Martin Rázus však opisuje v „Maroškovi" aj bitky medzi nimi a maďarskými juristami.
Ťažko pochopí dnešná mládež, ako sme sa predsa len udržali nad hladinou pri takom nepatrnom prírastku vedúcej inteligencie. Rusíni okolo Užhorodu už boli hotoví. Tam boli len dve celkom ohraničené triedy. Inteligenciu mali už úplne pomaďarčenú. Ich gréckokatolíckych kňazov vychovávali v Prešove čisto po maďarsky, hoci odbavovali liturgiu staro­slovanský. Potom veľká prestávka a napokon rusínsky ľud úplne na seba ponechaný, zalkoholizovaný. Hlavne na Vrchovine biedni otroci v biednych chatrčiach a maštaliach spolu s kozami a dobytkom.
Takto vyzeral ľud bez vlastnej inteligencie, ponechaný cudzej rase na vyciciavame.

A takýchto by bola chcela vychovať Budapešť aj z nás.
Koľko vášnivej prítulnosti k vlastnému rodu bolo potreb­né, aby sa vyštudovaný inteligent vzdal výhod, aké mal jeho kolega maďarského alebo maďarónskeho presvedčenia: „Rad­šej v biede, ale politický reverz nepodpíšem," povedali koľkí slovenskí lekári, ktorí nechceli prijať okresné lekárstvo len preto, lebo by boli bývali odsúdení na politickú sterilitu.
Na  budínskom bále
Tanečné zábavy boli príležitosťou zoznámiť sa s našimi kráskami nielen peštianskymi, ale aj z vidieka. Vážení rodi­čia vďačne investovali na výpravu vlakom už či do Pešti, alebo do Martina, aby sa domácej slečne poskytla príležitosť oboznámiť sa s prípadným vážnym kandidátom pred oltár. Naše malé mestečká trpeli nedostatkom súcich mládencov, ženíchov. Nečudo. Akademicky kvalifikovaných nebolo mnoho a tých málo sa tislo do väčších miest, kde mali akú-takú existenciu. Remeselnícka trieda bola — česť výnim­kám — majetkovo skromná, ba väčšinou živorila. Okrem malých výnimiek obchod nebol v slovenských rukách. Fabrík bolo na našich stranách málo, ani tu nebolo miest, kde by bol slovenský odborník zakotvil. Administratívne úrady patrili predovšetkým zemianskym synkom a ak sa predsa len podarilo niektorému našincovi dostať podobný úradík, znamenalo to, že len potajomky môže predplácať slovenské noviny, nesmie sa zúčastniť na nijakom národ­nom prejave a postúpi, len ak sa zistí, že on a jeho rodina sa odnárodnili. Miešané manželstvo s Maďarkami znamenalo zväčša zánik slovenskej rodiny.
Posledné dni vojny
Otrok sa prebudil. Stáročné utrpenie pod macošskou mo­narchiou blížilo sa ku koncu. Za slobodou zatúžilo srdce utýraného, zneucteného, nenávideného občana feudálnej vlasti. Mnoho sme uvažovali o týchto dňoch a nebolo ťažké nájsť spojitosť aj s udalosťami v cárskom Rusku, kde práve v plnej miere víťazila vlna revolúcie.
Front v Taliansku sa zrútil a vojaci na vlastnú päsť pustili sa domov, domov.
Nepokoje a vzbury sa rozšírili aj doma. Napr. v Mikuláši demobilizovaní vojaci rozbili dvere na hlavnej trafike a po­brali, čo mohli. Na dlhej ceste sa im „fasung" minul. Nie­koľko výtržností bolo aj proti krčmárom, ktorí na licitáciách poskupovali postupne aj pol dediny, ako sa to stalo v Ploš-tíne. Patričný dostal niekoľko buchnátov a podpísal písmo, že vykorisťovaným majetky vracia.
Ani Steierovci nenašli raz ráno obchodnú firmu. V tmavej noci postavili si kamaráti Ľudka Bachera, silného zámočníka, na plecia a on strhol tabuľu jediným myknutím. Hodil ju do Mlynice. Steierovci boli kníhkupci a tlačiari a naozaj urputní nepriatelia všetkého, čo bolo slovenské. Bol to jemný pokyn, že v Mikuláši nie sú vítaní. O krátky čas zmizli z Mikuláša, ba i zo Slovenska.
Robotnícky manifest
Aj mikidášski garbiarski robotníci vykonali veľmi významný čin, keď odhlasovali pamätné uzavretie o samourčení náro­dov. Na zhromaždení bol som aj ja. Bolo to na dosť špina­vom dvore „Čierneho orla" a nik netušil, čoho je svedkom. Rečníci sedeli na terase núdzového schodišťa z divadelnej a kinovej siene.
Pri Šrobárovi sedeli garbiarski robotníci Maršalko, Ku-sendra a Kožka, pri stolíku hlavný slúžny Joób^ Gyula. Za domom sa prechádzalo niekoľko žandárov. Dr. Šrobár pre­zradil, pravda, len zasväteným, o čom bude reč, ale dlho sme sa nevedeli spamätať, ako mohol slúžny, ktorý veľmi dobre vedel po slovensky, nezbadať, čo znamená veta o samourčení. Vedeli však, o čo ide, na dvore rozostavení robotníci. Poučení boli, ako sa správať. Nijaká demonštrá­cia, nijaké výkriky nespokojnosti neprejaviť. Prítomní sa zachovali disciplinovane a slúžny nemal príčinu zakročovať. Robotníci nežiadali ani čistú múku bez otrúb, ani omasty namiesto smradľavého margarínu. Bola to celkom spokojná spoločnosť, ktorá sa zdanlivo ani nezaujíma o heslá, hlásané rečníkom hore na schodišti.

Len keď odznela rezolúcia s podivnou vetou „samourčo-vanie", vykríkol zástup, až sa obloky na starom „Čiernom orie" zatriasli: „Súhlasíme"!
A schôdza sa akoby nevinná skončila. Zástup sa v tichosti rozišiel. Pán slúžny si spokojne zabalil písma do aktovky a zatelefonoval do Pešti, že schôdza socialistov sa skončila bez nepríjemností. Rozišli sme sa spokojní. Bolo nás na dvo­re aj slušný počet nerobotníkov.
Zvesť sa dostala velmi rýchlo do zahraničia a výdatne nám pomohla. Naša zahraničná akcia využila velmi dô­kladne „spontánny prejav" robotníckej triedy v Mikuláši a ministerstvo v Pešti zúrilo. Pán slúžny už nevyletel z úradu. Bolo päť minút pred dvanástou.
Ťažko bolo vžiť sa do nových pomerov a uveriť, že zlé dni utrpenia sa už nevrátia. Len niektorí naši ožili a uverili, čo sa to s nami stalo. Nebohý Peter Holéczy, po celý život zahriakovaný — veď dodával železnici zimné baranice a ko­žuchy — sadol do rýchlika a hľadal miesto v druhej triede. Všetko bolo preplnené a nočná cesta do Prahy ďaleká. Nik mu neuvolnil miesto. Vyrazil teda jedny dvere a zakričal: „Vy parchy maďarónske! Tisíc rokov čakám, že budem ja tu pánom! Marš odtiaľto!"
Zostrašení sa vytratili a náš Peter sa so svojimi známymi pokojne usalašil vo vyprázdnenom oddelení. Šťastlivo sme preplávali do nového prístavu v oslobodenej vlasti.

Veľký politický prevrat
Stalo sa teda, o čom naši básnici sto rokov snívali, ale v úkryte duší aj tí najoptimistickejší pokladali za utópiu. Raz ráno sme sa prebudili, že gróf Július Andrássy, posledný minister zahraničia v rakúsko-uhorskej monarchii, požiadal prezidenta USA Wilsona o mier. Wilson mu odkázal, aby sa obrátil na vládu Československej republiky v Londýne, ktorú víťazná dohoda uznala.
Neuveriteľná zvesť vyvolala dvojakú reakciu. Ministerský predseda Uhorska gróf István Tisza oznámil uhorskému snemu, že „vojnu sme prehrali". Vtedy strpia v hrôze nie­len aristokracia, ale aj desaťtisíce úradníkov na územiach určených na odtrhnutie do nových štátnych útvarov.
Uhorskí historici a pedagógovia vytvorili okolo histórie Uhorska nimbus nepremožiteľnosti a vyhlásili hranice za nedotknuteľné a večné. Svätá koruna sv. Štefana predsa tisíc rokov chránila a udržala tento ináč hospodársky ucelený útvar pospolu. A po Wilsonovom odkaze sa jednako táto niekedy taká silná európska mocnosť zrútila ako hrad z ka­rát.
Na Horniakoch udržiavala štátnu disciplínu za posledné roky tzv. pohraničná polícia (határrendôrség). Nasadená bola hlavne na kontrolovanie panslavizmu a na posledných augus­tových slávnostiach r. 1918 v Martine aj činne zasiahla. Zakázali divadelné predstavenie a nedovolili odbaviť valné zhromaždenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti vo veľkej dvorane. Odbavili ho niekde u Mudroňov. Mikulášsku mlá­dež, ktorá prišla na slávnosti, zachránil pred šikanovaním na martinskej stanici len vtedajší poslanec Juriga, osobne sa za všetkých zaručiac.
Tá druhá reakcia vyrazila v mestečkách a dedinách, obý­vaných uvedomelými slovenskými národovcami. Na prsiach sa zjavili slovenské kokardy a na tvárach neslýchaná ra­dosť.
V Mikuláši dievčatá tajne vyšívali bielu hodvábnu zástavu už hodne pred prevratom u slečien Uličných a akademický maliar Zabota zvečnil krásnu skupinu na veľkom obraze.
Slovenské zástavy zjavili sa hneď po 28. októbri na do­moch továrnika Janka Pálku a obchodníka Jána Krivossa. Potom ich pribúdalo na domoch rad za radom. A raz v noci uhorskí „határrendôri" pobalili a zmizli. Len istý potomok slávnej mikulášskej rodiny Pankrácovskej pokxísil sa na pan­cierovom vlaku zastaviť hroznú zmenu a zašiel od Košíc až po Kraľovany. Cestou sa pokúsil zastrašiť bezbranných občanov a postrieľal aj niekoľkých z Palúdzky. Po jeho úteku sa neopovážil viac nik prekaziť, čo nasledovalo.
Zažili sme aj veselé epizódy. Nikto nevedel, ako sa má štátna moc prevziať. Národná rada sa síce utvorila a národná stráž tiež, no staré úrady fungovali dalej. Pocit, že je mesto už oslobodené, vyvolali dvaja mladí českí poštári. Zjavili sa na poštovom úrade, prevzali vedenie a vyhlásili poštový úrad za československý. Vtedy si uvedomili občania horného Liptova, že nepatríme do Uhorska pod svätoštefanskú ko­runu.
Administrácia sa pomaly dostávala do akých-takých riadnych koľají dosť pomaly. Nemali sme našského úradníctva. Maďarské poutekalo do Pešti a sabotujúce bolo vypovedané. Kornel Stodola, vtedajší referent železníc, vy­povedal vyše desaťtisíc maďarských železničiarov, odmietajúcich zložiť sľub novej republike.
Pavol Gallo, zaslúžilý učiteľ na mikulášskej ev. ľudovej škole, vymenovaný bol do Prešova za školského inšpektora. Po príchode si zvolal všetkých šarišských učiteľov a vyzval ich na zloženie sľubu novej republike. Prítomní ostentatívne povstali a zaspievali „Isten áldd meg a magyart", t. j. ma­ďarskú hymnu. Trápne bolo v ich vystúpení, že to boli väčšinou synovia šarišských slovenských rodičov. A takých­to epizód bolo na stá.
V Šariši nebolo slovenskej inteligencie, súcej na vedúce miesta. Nedostatok nahradil Liptov, Orava, Turiec, odkiaľ sa vysťahovali celé húfy rodín, aby zaujali miesta najroz­ličnejších administratívnych pozícií.
Do Žiliny vtiahlo ministerstvo dr. Šrobára so svojimi referentmi a vymenovali županov do všetkých starých sto­ličných úradov. Aj naša rodina sa zapojila ihneď do aktívnej administratívnej služby. Strýko Emil zastupoval po nie­koľko týždňov vedúceho československého vyslanectva v Budapešti, strýko Kornel sa stal referentom železníc, presťahujúc sa z Viedne do Bratislavy. Vo Viedni sa schá­dzali v jeho byte českí politici, tzv. mafia. Tejto malej sku­pine bolo možné ďakovať, že po zrútení sa monarchie podarilo sa prevziať moc v Čechách bez väčších ťažkostí a otrasov.

U nás to nebolo pripravené a okrem niekoľkých mestečiek (Mikuláš, Martin, Kubín, Ružomberok, Bytča, Brezno, Brezová, Skalica, Myjava atď.) vyvolal prevrat zdesenie, strach, ale aj prípadné úsmevy: „Že by títo tótočkovia chceli Horné Uhry spravovať?"
V Paríži nám prisúdili hranice nového štátu až za Užho­rod.
Radostná politická zmena priniesla na Slovensko aj iné priaznivé zjavy. Je prirodzeným úkazom, že za vojny počet sobášov upadá a po vojne zasa vzrastá. V mikulášskej slo­venskej spoločnosti, združenej čiastočne v spevokole „Tat­ran", vydávalo sa už pred prvou svetovou vojnou veľmi málo dievčat. Počítali sme veru niekedy aj vyše tridsať-štyridsať starých panien. Príčina bola veľmi jednoduchá a smutná. Slovenských meštianskych mládencov s pevnou existenčnou postaťou ubúdalo. Kam sa mal Slovák vrhnúť? Lekár, advokát, ev. farár, učiteľ a dosť. Remeselníci a ob­chodníci nemali pre konkurenciu úradmi protežovaných elementov na ružiach postlané. Je faktom, že stredná trieda slovenská hospodársky upadúvala.
Po prevrate prišiel potom aj tu ozajstný prevrat. Nová republika uvolnila úrady pre slovenský živel. Došlo aj mnoho českých mladých úradníkov, dôstojníkov, a títo sa rýchlo zahľadeli do pekných očí našich Sloveniek. Zo spevokolu „Tatran" sme za krátky čas až skoro tridsiatim mladuchám zaspievali v kostole svadobný pochod z opery „Lohengrin".
Aj dedina sa usilovala nahradiť zameškané veselia a snú­benci sa húfne prihlasovali na matričnom úrade i v kostoloch.
Ako to v živote býva, na jednej strane víťazné nadšenie, na druhej kvílenie nad prehratou vojnou a stratou tisíc­ročného štátneho celku.
Od r. 1939...
Od r. 1939 zažili sme vo verejnom živote mnoho falše a sku­točného šarlatánstva. Netreba prízvukovať, že podobné sa dialo nielen v úrade a vôbec v súkromnom živote, ale hlavne v politike. Na po­litickú satiru sa pre fašistický politický dozor v literatúre nedalo ani pomyslieť, hoci sa sloboda slova veľmi prízvuko­vala. Pokúsil som sa teda moje tiché pohoršenie nad pome­ranú vysloviť alegoricky...
Či bolo možné nepovšimnúť si groteskné postavičky, čo pri každej vládnej a štátnej poli­tickej zmene, tlačiac sa do popredia, pchajú všetky štyri paprčky do krásnych nových a ešte plných válovcov? Ako sa tlačia, aby aj ich ohriali lúče slnka, mesiaca a celého čerstvého politického súhvezdia?...
Hitler slávil svoje najväčšie víťaz­stvá a u nás sa tlačili do popredia Iudia, čo nevykonali za všeobecné dobro všeobecnosti nikdy nič. Naopak, za ce­lých dvadsať rokov jestvovania republiky číhali, ako ju oslabiť, zneužiť, povláčiť. Miestnosti bývalého krajinského úradu, teraz ministerstiev, hemžili sa ambicióznymi uchá­dzačmi o miesta im vôbec nepatriace. Zaslúžilí odborníci a verní synovia ludu boli odstránení. Fašisti arizátori mali prednosť...
Nový prevrat pôsobil na náš verejný život takými premenami, aké pozorujeme v modranských pivniciach v mesiaci, keď pučí vinič. Už skoro utíšená tekutina začne sa znovu búriť a usadlina na dne suda sa rozprúdi a s ňou dostane sa na po­vrch aj mnoho špiny. Toto isté sa odohrávalo v ľudskom živote. Na povrch sa dostávali popri niekoľkých poctivcoch ľudia plytkí, násilní, bez zásluh — a medzi nimi teda aj mnoho špiny. Ťažko chápať, odkiaľ občania, ktorí za dva­dsať rokov neprirástli ani bunkou k novému štátu, vzali toľkej smelosti vtĺskať sa na vedúce miesta a osobovať si právo rozhodovania v štátnych veciach. Povestný bol vtip a či pravda, ako sa synček pána ministra vyhrážal v obchode rodičom, že ak mu nekúpia požadovanú hračku, vykričí, že doma hovoria po maďarsky. Týmto nedopečeným hazafíkom som chcel pod nos pretrieť, čo pretrpeli pre svoju lásku k materčine naši predkovia už pred sto rokmi. Veď aj z osobných rozpomienok uvediem, že môjho pradeda Jozefa
Bellu s prastarým Ondrejom Pálkom už r. 1849 odvliekli v okovách drabanti peši do debrecínskej temnice...
Zažili sme mnoho okatého až chorobného karierizmu. Tisli sa prasce, prasu-liatka do nových válovov. Uvediem niektoré skutočné prí­klady.
Celkom zelený ešte lekár vrátil sa z krátkej študijnej cesty z cudziny a nárokoval si, aby ho priateľ minister vy­menoval ihneď za sekčného šéfa. Vyštval starého zaslúžilého pracovníka a podarilo sa mu dostať na jeho miesto.
Druhý prípad. Neskončený filozopter, ktorého z milosti umiestili za predošlého režimu v ktorejsi redakcii, zaštval niekoľkými článkami proti bývalým záchrancom, čím si získal také zásluhy, že si vynútil miesto diplomata.
Ďalší. Tajomník dobročinného spolku a apoštol abstinencie. Praktikoval protialkoholizmus tak, že sa chodil spíjať do susedného chotára. So spolkovou pokladnicou niečo ne­súhlasilo. Chmáry sa mu zbierali nad hlavou. Na šťastie prišiel prevrat. O rok vidíme mladíka zastávať miesto gene­rálneho riaditeľa v istom veľkom podniku, atd. atď.
Každý prevrat prináša nové kvasenie a toto dalo podnet aj na napísanie mojej najnovšej hry. Hra vyvolala u obecen­stva smiech a dobrú náladu. Nie tak vo vedúcich kruhoch.
Svrčka výborne zahral František Zvarík, napodobňujúc rečou maďarský prízvuk vtedajších mocipánov. Bolo to olejom na oheň. Po niekoľkých predstaveniach zastavili hru na vyšší rozkaz. V „Gardistovi" vyšiel ostrý článok a redak­tori prezradili, že ho diktoval sám minister vnútra. Taktiež vraj na jeho popud sa ohradzoval istý ruský emigrant proti vyíigurovaniu a ich ilustrovaniu akoby opilcov.
6. mája 1944 zahralo SND v réžii Jána Jamnického moju štrnástu hru s titulom „Komédia". Nemožno zatajiť, že hoci len v podvedomí, predsa som len nezabudol na úradný zá­krok proti „Mravcom a svrčkom".... Aj väčšina kritikov hru takto pochopila a politické narážky na neslovenskosť zbohatlíckej rodiny zasa niektorých uštipli — ako pri „Mravcoch" — a zagágali.



Z poznámok Fr. Bokesa
Autor doslovu a poznámok Fr. Bokes bol jedným z významných slovenských historikov. Niektoré z jeho vysvetľujúcich poznámok môžu byť pre čitateľa podnetné. Zaujímavá je napr. mystifikácia s označením "tót", ktorému sa on i iní po prevrate snažili so spätnou platnosťou imputovať hanlivý ráz, ktorý nikdy nemalo.
Imigrácia z Galície — (lat.) Autor má tu na mysli hromadné pri­sťahovalectvo židov z Haliča, ktorí sa usadzovali nielen v sloven­ských mestách, mestečkách, ale aj na dedinách a živili sa spočiatku zväčša drobným obchodom.
Za Františka Jozefa — myslí sa tu na obdobie krátko pred prvou svetovou vojnou. V tom čase už väčšina domov v Lipt. Mikuláši prešla z rôznych príčin do majetku miestnych židovských obyva­teľov, čo svedčilo o ich hmotnom napredovaní, ako aj o úpadku slo­venského obyvateľstva. Hmotné napredovanie židovského obyvateľ­stva v Lipt. Mikuláši a aj inde na severnom Slovensku súviselo v 60. a 70. rokoch 19. stor. so stavbou košicko-bohumínskej železnice.
Obsadili vari na deväťdesiatpäí percent dedinské krčmárske a mestské hostinské licencie — Uhorské úrady poskytovali spomenuté licencie, čiže právo čapovať alkoholické nápoje, uchádzačom židom hlavne preto, že získali v nich ochotných prisluhovačov vládneho režimu, čo sa prejavovalo najmä pri voľbách do župných výborov a do krajinského snemu. Krčmári totiž ochotne poskytovali svoj tovar i na úver a neskoršie, keď dlžníci nevládali splácať svoje dlžoby, pripadol ich majetok im.
Židovský študent Steier — syn mikulášskeho kníhkupca a kníli-tlačiara Ľudovíta Steiera (nar. 1885), ktorý sa najprv chcel venovať technickým štúdiám, napokon sa stal publicistom; využijúc svoje znalosti slovenského prostredia i národného hnutia, obrátil svoju pozornosť na slovenské dejiny, a to na podklade hlbšieho poznania archívneho materiálu dovtedy využitého len veľmi málo. Známe sií jeho obšírne práce A tót kérdés (Slovenská otázka) z r. 1912, A tót kérdés tôrténete és okirattára (Dejiny slovenskej otázky a ich dokumenty), Csehek és a tótok (Slováci a Česi), Haynau és Paskie-vics (Haymau a Paškievič), Benyiczky Lajos emlékiratai (Pamäti Ľ. Beniczkého) a i. Steier bol vo svojich dielach veľmi zaujatý proti slovenskému národnému hnutiu a po r. 1918 stál bezvýhradne v službách maďarskej iredenty.
Na prešovskom kolégiu dr. Mátyás Szlávik vyhrážal — bol rodákom z Dobšinej (nar. 1860), od r. 1884 do 1918 pôsobil na ev. kolégiu v Prešove, potom odišiel do Maďarska. Zaoberal sa teológiou, dejinami i literárnou históriou. Bol presvedčený Maďar a maďarizátor.
Gróf Széchényi — syn rakúsko-uhorského diplomata, oženil sa r. 1908 s dcérou amerického milionára Kornela Vanderbildta Gladys, ktorá po prvej svetovej vojne venovala 100.000 dolárov na dobročinné ciele, najmä na výchovu mládeže. Széchényi sa stal po r. 1921 prvým maďarským vyslancom vo Washingtone.
Štátne väzenie — kde si odpykávali tresty osoby, odsúdené pre politické delikty. Štátne väzenie bolo napr. vo Vacove. Štátni väzni mali rôzne výhody (stravovanie na vlastný účet, styk s mimo-väzenským prostredím a pod.).
Buta tót — (maď.) Hlúpy Slovák, pričom používanie slova Tót malo hanlivý prízvuk.
Povestný týždenník Liptó — časopis pre Liptovskú župu; tlačový orgán v službách maďarizácie. Venoval sa spoločenským, osvetovým a hospodárskym otázkam, od r. 1906 aj politickým. Vychádzal od r. 1893. Vydával ho Izidor Steier, pôvodne učiteľ na židovskej elementárnej škole v Mikuláši, neskoršie majiteľ kníhtlačiarne a kníhkupectva. Charakter časopisu, zaostreného protislovensky, určoval syn Steierov Ľudovít, a to až do roku 1918. V časopise pracoval istý čas aj podvodný gr. László Matúska, správne Károly Nagy.
Dr. J. A. Wagner — bol vtedy úradníkom poisťovne a plodným spisovateľom ľudovýchovných článkov a kníh, najmä prírodoved­ných a astronomických. Mal význačný podiel aj pri vydávaní slovenských časopisov.
Anton Štefánek — redigoval v tom čase Slovenský týždenník, ne­skoršie aj Slovenský denník.
Fedor Ruppeldt — vtedy študent ev. teológie, neskôr ev. farár v Žiline a biskup.
Jozef Uram — riaditeľ štátnej nemocnice v Košiciach, nar. 1885. Neskôr v hoteli Savoy — dnes hotel Nemzeti.
Bohdan Pavlů — patril medzi ideových vodcov mladého Slovenska, organizoval demokratickú skupinu mládeže okolo mesačníka Prúdy, po r. 1918 redaktor Slovenského denníka a napokon diplomat. Bol prvým vyslancom ČSR v Moskve. Zahynul pri automobilovom nešťastí r. 1938 v Juhoslávii.
Jozef Pazúrik — typický slovenský odrodilec.
Dr. Samo Czambel — slovenský jazykovedec a šéf tlačového odde­lenia kancelárie ministerského predsedníctva v Budapešti, bol aj úradným súdnym tlmočníkom.
Lujza Blaha — vynikajúca maďarská herečka českého pôvodu, poctená za svoje dlhoročné účinkovanie mnohými význačnými poctami. Žila v r. 1850—1926.
Budapešti tót egyetemi hallgatók Hankának — (maď.) Budapeštian­ski slovenskí univerzitní poslucháči Hanke.
Ferencz Molnár a Ferencz Herczeg — obidvaja význační maďarskí novinári, dramatickí spisovatelia a románopisci. Herczeg sa neskôr dal do služieb revizionizmu, namiereného proti tzv. nástupníckym štátom, teda aj proti ČSR.
Ivan Hodža — bol synom Ondreja Hodžu, ev. farára, ako bankový úradník narukoval na svetovú vojnu a pri jednom útoku na ruskom fronte, keď tušil v blízkosti Rusov, rozkázal nestrieľať do nich, ale do rakúskych vojakov. Pre tento čin bol na mieste potrestaný ako zradca a na smrť ubodaný.
Pri Šrobárovi sedeli garbiarski robotníci Maršalko, Kusendra a Kož­ka — Maršalko bol predák soc. dem. a po r. 1918 sa dostal do Revolučného Národného zhromaždenia. Kusendra bol činný v od­borovom hnutí kožiarskych robotníkov a Kožka redigoval slovenské znenie odborového časopisu Bôripar (Kožiar).


Druhá časť pamätí dopísaná v r. júli 1968 sa venuje trýznivým väzenským rokom (knižne vyšla až v r. 2005). Paradoxne svojim spôsobom  anticipuje niektoré tézy knihy prvej...
Keď sa otrok prebudí...
... Nik Františka Jozefa neupozornil, že jeho zaslepenosť a nezorientovanosť ukrývajú zárodok katastrofálneho rozkladu, lebo otroctvo možno aj v 20. storočí udržiavať, ale otrok sa raz predsa prebudí a vtedy (s prepáčením) František Jozef, zle bude s tvojou šestoročnou monarchiou. Lež otrok sa aj oslobodil z tisícročnej poroby a zase len sedí - v plechovej truhlici... Vezú ma v plechovom vozidle a psov chytá šarha tiež do plechového vozíka. Celkom ako nás... Hanba takýmto štátnym poriadkom!
Hneď som onemel a zobliekol donaha...
V takomto položení sa vo mne predsa len niečo vzbúrilo a hoci som bol od duševného šoku, čo som zažil za posledné tri dni, omrá­čený a apatický, teraz som sa vzoprel a uvedomil si: Človeče! Predsa by vari s tebou nemali takto zaobchádzať, veď nie si nejaký niktoš. Urobil si v živote nie jedno vynikajúce dielo, tvoje meno s pochvalnými článkami sa objavilo nielen v našich časopisoch, ale aj cudzine: v Juhoslávii, Maďarsku, USA. Nie si vecheť, aby s tebou takto zaobchádzali! Takto sa vo mne všetko búrilo a rozhodol som sa, že si svoje poviem, len čo budem môcť ústa otvoriť. Čo sa čo stane, budem hovoriť!
Mojich spoluväzňov vyslúchali po jednom, čo som usúdil z toho, že blízko mňa sa viac ráz otvorili dvere a za nimi bolo počuť rozhovor a klepot písa­cieho stroja. Trvalo to dlho a ja, hladný a vymrznutý, opakoval som si vety, ktoré poviem. Rázne budem protestovať a žiadať, aby ma pripustili k pro­kurátorovi. Tam si poviem svoje. Len sa nedať!
Po dlhom postavaní - dozorca asi chodil poza náš chrbát - ma zrazu schy­tila čiasi ruka a nemo ma vliekla za sebou. Dvere sa za mnou zatvorili a ne­jaký hlas sa ozval: „Snímte mu obväz!"
Našiel som sa v neveľkej pochmúrnej miestnosti. Predo mnou ošar­paný písací stôl a pri ňom biedna figúrka v uniforme s niekoľkými hviez­dičkami na náplecníkoch.
Drobný chlapík, zle živený, chudý, nemilej tvár, s očičkami foxteriéra. Pri ňom ďalší chlapík, tučný, s moróznym pohľadom. Za mnou ešte jeden dozorca, ten tiež neveľký, a s odpustením, všetci s výzorom zločincov.
Pochytila ma zlosť, keď som týchto troch uzrel a pomyslel si: títo ma majú teraz v moci? Títo? A spustil som: „Ja protestujem!"
Ten najmenší zreval: „Vtedy budete hovoriť, keď sa vás spýtam. Zob­liecť sa a všetko na stôl vyložiť!" „Ja som spisovateľ a žiadam..." „Tu nie ste spisovateľ," zreval ten s psími očami, „ale číslo stoštyridsať. Iné meno nemáte! Úplne donaha zobliecť a šaty sem!"
Ten tučný mal ruku ako lopár a výhražné si ma premeral. Zdesený týmto nepoznaným spôsobom znásilňovania hneď som onemel a zob­liekol sa donaha....
No, reku, upadol si, kamarát, veľactený sekčný šéf a autor šestnástich divadelných hier, medzi spodinu ľudskú.
A tak mi napadlo...
A tak mi napadlo, že som voľakedy za útlaku a otroctva pod Františkom Jozefom bol aj ja považovaný ešte za človeka.

Prežívame zlovoľné časy kultu a je jasné, že tento systém prevzal mnohé metódy od fašistov. Pri vyšetrovaní si bez ohľadu na pravdu a korektnosť vy­myslia, ba vykonštruujú falošné obvinenie, o ktorom úbohý väzeň nemá ani tušenia, a teraz sa má obhajovať?
Ako Masaryk neveril ešte Novoslovákom a čo by sa mohlo stať pri slobodnom hlasovaní...
„Bolo to v roku, keď som dostal štátnu literárnu cenu za Kráľa Svä­topluka. Pani Alica nás zavolala aj s manželkou na Bystričku, kde leto-val aj pán prezident."
„Och, ako to bolo?" spytoval sa zvedavo, a tak som mu o tom poroz­prával.
Naša švagriná Dr. A. Gašparíková (vtedy ešte nie Horáková) bola za­mestnaná ako osobná prezidentova sekretárka na hrade, žila u Masary-kovcov v rodine. Tá nás poučila, ako sa máme na Bystričke správať. Pred­
pokladala (sama bola vtedy na dovolenke), že audiencia bude trvať asi dvadsať minút. Aj sme sa na takéto krátke prijatie pripravili.
Z auta nás starý sluha zaviedol do záhrady, kde pod veľkou košatou li­pou čakala pani Alica. Bola čulou pracovníčkou Červeného kríža, ja zas organizátorom Masarykovej ligy proti tbc na Slovensku. Náš rozhovor netrval dlhšie ako štvrť hodiny a vo dverách kaštielika sa zjavila impo­zantná postava pána prezidenta. Bol krásny teplý deň a on bol oblečený v bielom, akoby v ruskej uniforme, na hlave biela čiapka so šiltom.
Ťažko zatajiť, že to bola pre mňa, nepatrného človiečika, chvíľa, na akú sa nezabúda.
Pani Alica poznamenala: „Toto je pán doktor, čo napísal drámu Kráľ Svätopluk." Potom odišla s mojou ženou do parku.
„Ako ste prišli na myšlienku vykresliť Svätopluka ako tajného po­hana?" bola prvá hostiteľova otázka. Potom nasledoval rozbor hry. Pre­kvapili ma neobyčajne presné vedomosti starého pána o tej dobe. Ja som pospomínal rôzne historické pramene, ktoré som použil pri koncipovaní dramatickej fabuly, a priznal som sa, že najviac som čerpal z veľkej Szi-lágyiho po maďarsky písanej histórie.

„Poznám, poznám," prekvapil ma, „študoval som ju."
Lokaj priniesol na stolík čaj a zákusky. Keď čaj vychladol, priniesol nový. Môj hostiteľ sa ani raz ničoho nedotkol a ja, prirodzene, takisto. Bol taký zahrúžený do rozhovoru, že ani nespozoroval, ako sluha stále prináša teplý čaj.
Po vyčerpaní historického pozadia okolo Svätopluka začal sa pán pre­zident zaujímať o najnovšie slovenské literárne diela. Práve vtedy vyšiel román Milá Urbana Živý bič. Spomenul som ho. „Čítal som," prekvapila ma odpoveď. „Dobrá práca. Čím je autor?"
„Prerušil štúdiá, neskončil, je novinárom," odpovedal som. „Veľká chyba, nebude vedieť napísať vskutku veľkú vec." Nerozumel som cel­kom, prečo.
„Vplývajte prostredníctvom svojho strýka - ten má široké známosti -aby mu umožnili štúdiá dokončiť."

Sľúbil som. Aj som tento rozhovor spomenul autorovi. Urazil sa.
Potom prešiel môj hostiteľ na politiku. Bol som prekvapený, ako otvo­rene a naozaj bez zábran sa dotýkal v tých časoch aktuálnych a háklivých otázok. O našich politikoch povedal, že nie každý má dosť znalostí v po­litickej vede, a preto sú činy mnohých impulzívne a nepremyslené.
Prišla medziiným reč aj na autonomistické hnutie na Slovensku. Opa­trne som podotkol, že tento politický prúd je u nás dosť silný. „Viem, viem, ale čo robiť? Musíme vyčkať. Dnes je ešte v týchto kruhoch príliš veľký maďarónsky vplyv. Pri slobodnom hlasovaní by sa mohlo stať, že by sa rozhodli pripojiť Slovensko k starému Uhorsku.
Zháčil som sa, zrejme to pán prezident zbadal a dokončil: „Neverím, neverím ešte tým Novoslovákom."
Takto sme sa zhovárali, až kým nás nezavolali večerať. Ako aperitív sme rozprávali vtipy.
Aj sám hostiteľ sa pridal s poznámkou, že zaujímavé sú ľudové situ­ačné vtipy, napríklad: Jedného zametača s metlou v ruke na hradnom ná­dvorí sa jeho kamarát spýtal: „A ty co déláš?" „Já šimrám zemékouli," odpovedal starý zametač.
Hoci večera pozostávala z takmer diétneho jedla, vyprážaných kurčiat a jablčníka, pán prezident sa ničoho nedotkol a z čaju vypil asi dve-tri lyžičky. Askéta v jedení.
Zdalo sa mi, že snívam, keď som spolutrpiteľovi rozpovedal túto prí­hodu. Veď ako sa opovažujem namýšľať si, že sa to skutočne stalo, keď teraz... no, prebudil nás zvonec. Priniesli večeru: hovädzie pľúcka uva­rené vo vode. Vlastne tiež diétne jedlo.
Po smutnej večeri som pokračoval v rozprávaní. Bol som ešte raz u su­veréna štátu, a to po druhom prevrate, na Pražskom hrade u prezidenta Beneša.
Pozvali nás, slovenských spisovateľov, k nemu. Predsedom zväzu bol L. Novomeský, my s J. Poničanom podpredsedovia. V delegácii boli ešte J. Smrek, M. Chorváth, mená ďalších som už zabudol.
Asi o piatej popoludní nás usadili vo veľkej pracovnej sieni okolo stola. Pri malom stolíku sedel prezident a zapisoval si všetko, o čom sa hovo­rilo. Spomínali sa povojnové časy a vtedajšia politická situácia. Hostiteľ sa dotkol všetkého možného, svojho pobytu v Londýne, v Moskve, aj ťaž­kostí, ktoré sa mu stavali do cesty, zmienil sa o rozporoch s Hodžom... Za nás hovoril L. Novomeský, ktorý s naozaj diplomatickou zručnosťou a osobnou noblesou vedel zasahovať do témy.
Nevdojak som porovnával (aj neskoršie) rozdiel medzi tou prvou au­dienciou na Bystričke a touto. Vtedy sme žili na tichom oceáne a naša štátna loď sa pokojne plavila. Teraz to bolo ako na rozbúrenom mori, stále v strachu...
Boli v tom Uhorsku primitívne pomery...
V Košiciach nás usadili nás do presklenej haly, kde sme si mohli potajomky aj všeličo pošepnúť. Takto sme tam asi poldruha hodiny čakali na auto. Dozorcovia sa zabávali chytaním potkanov, ktoré pobehovali pod lavicami. Nevdo­jak mi zišla na um Vajanského knižka a opis jeho väznenia v Segedíne a jeho otca vo Vacove. Neúrekom sme od tých čias pokročili a vyšplhali sa dialekticky na vrchol.
Aké to len boli ešte ani nie pred šesťdesiatimi rokmi v tom zaostalom Uhorsku primitívne pomery. Aj v Segedíne boli politickí väzni ako teraz my tu. Tí sa však voľne navštevovali v svojich celách, debatovali, vadili sa, uzatvárali stávky, dostávali stravu z blízkeho hostinca, ba niekedy aj vybehli z väznice a večer sa vrátili.
Vajanský si priniesol debnu knižiek a požičiaval ich aj iným „urodze­ným pánom väzňom". Dozorcovia sa voči nim správali ako sa patrí a sluší voči „úriemberom" - pánom. A nás v putách vezú pol Slovenskom, a to bez rozsudku, iba podozrie­vaných, bez usvedčujúcich dôkazov.
Zlé časy nás zastihli...
Družne sme sa teda hostili z drahocenného batôžka. Sed­liak bol odsúdený na štyri mesiace pre nesplnenie kontingentu. Tiež obeť stalinizmu.
„Zlé časy nás zastihli," posťažoval sa náš dobrodinec. „Starý otec po­čul ešte od svojho deda, že podobnú spravodlivosť sme my, kresťania, zažili za Tatárov a Turkov."

„Nedodali ste štátu, čo vám predpísali?" spytovali sme sa.
„Z čoho, keď mi stroje a dobytok pobrali? Že majetok vzali, to vydr­žím, ale že ma z otcovského gruntu vyhnali a voľakde medzi Maďarov za čeľadníka dali, to je horký kalich, aký len Kristus v Getsemanskej zá­hrade prežíval."
Čo povedal Guzikievič...
V susednej cele sedel učiteľ z Mikuláša Guzikievič. Za slovenského štátu arizoval Pazariniho fabriku a bol aj poslancom Hlinkovej strany... Keď som mu rozpovedal prečo sedím, zostal prekvapený, no utešoval ma: „Vy nebudete dlho sedieť. Vás predsa odtiaľto vyslobodí Zväz slovenských spisovateľov. V koľkých zahranič­ných prípadoch už zasiahli."
To je pravda, naši spisovatelia sa hneď ozvú, keď zatvoria nejakého spisovateľa alebo novinára hoci v Južnej Amerike alebo v čiernej Afrike, ale kto stratil dosiaľ slovo za mňa? A tak som si zase uvedomil, že som aj spisovateľ. Celkom som na to zabudol a zdá sa, že na to zabudli aj iní. Iste však teraz už zájde niektorý člen zväzu k prokurátorovi a prihovorí sa za mňa. Pošlú hádam aj protestný telegram na Ministerstvo spravod­livosti, aspoň taký, ako pred dvoma rokmi, keď zavreli nejakého spiso­vateľa z Pakistanu alebo Austrálie.
Lež sklamal som sa. Moja žena už pochodila po zväze, kolegovia vraj boli veľmi vľúdni a plní pochopenia, no viac nič. Ľutoval som, že nie som z Indočíny alebo z Izraela.
Nebohý Bagar mi bol vždy veľmi naklonený, no keď ho moja žena stretla a povedala mu, že som zaistený, srdečne a dobromyseľne sa za­smial: „Ako to, Ivana zaistili, hahaha?" A šiel ďalej.
... skupina maďarských občanov, ktorí utekali cez naše územie do Rakúska.
Vo väznici bola aj skupina maďarských občanov, ktorí utekali cez naše územie do Rakúska. Bolo ich asi dvadsať aj so ženami a s deťmi. Istý T. býval predtým v Paríži a zamestnával vyše dvadsať dievčat v dielni na kravaty. Výborne sa mu vodilo, no ako Žid utiekol pred Nemcami do Maďarska. V Pešti si založil podobný podnik, ktorý mu tiež veľmi dobre prosperoval, takže mal aj štvorposchodový dom. Lenže prišla nová doba, všetko stratil. Pokúsil sa so ženou a synom o útek. Syn mal chronický zá­pal obličiek a krátke vyhliadky na život. Sedeli tu už sedem mesiacov.
Bola tu aj grófska rodina: otec, žena a dcéra. Pán gróf mi bol ohromne vďačný, keď som mu zavše dal cigaretu. Mal vraj tisíc jutár. Sedela tu aj žena nejakého redaktora, ktorej muž bol už vo Viedni, no vrátil sa po ňu - zaistili ich oboch. Mali štrnásťročnú dcéru - proti predpisom ju tu štr­násť mesiacov väznili. Bledla a chudla. Boli nesmierne povďační, keď im dali niečo robiť, napríklad zemiaky čistiť, perie párať. Maďarské knihy pre nich nemali a roboty tu nebolo veľa.
Smutná história s bytom...
Smutná história je aj to, ako nás pripravili o bratislavský byt vo vlast­nom dome.
Žena mi raz napísala, aby som sa nerozčuľoval, ale že sa vysťahovala z nášho bytu - vraj dobrovoľne - nik ju nenútil a presťahovala sa na vi­diek, neďaleko Piešťan. Nechápal som, čo to znamená, prečo opúšťa byt. Vraj dobrovoľne?! Len postupne som sa dozvedel, čo všetko pretrpela v súvislosti s bytom. Napríklad viac ráz denne prichádzali esenbáci a vra­veli: „Sem dáme toto a sem zase toto." Aj telefonicky sa jej vyhrážali: „Ak sa nevysťahujete, pridelíme vám do bytu šesťčlennú rodinu."
Raz volala synovi do Piešťan, kde bol zamestnaný. Ako vyslovila sy­novo meno - aj on je Ivan - telefón zavrčal a prestal fungovať. O nie­koľko dní ho jednoducho odmontovali.
Nečudo, že žena nevydržala večné šikanovanie a vyhrážanie. Opustila náš pekný byt a vysťahovala so do Boroviec pri Piešťanoch.
Prežili sme už všelijaké časy...
Prežili sme už všelijaké časy. Až tri prevraty. Vtedy sa vždy vynoria rôzne živly. Napríklad v Mikuláši pri prvom prevrate vypukla sloboda na trhu. Niekoľko dvadsaťročných šarvancov z dedín - bolo ich zo de­sať - vtrhlo na trhovisko pri stoličnom dome medzi šiatre a s výkrikmi: „Všetko je naše!" začalo rabovať. Šťastnou náhodou bol na trhovisku richtár s jedným boženíkom. Obaja siláci. Vylepili niekoľko zaúch a bolo po „slobode".
Ako si to predstavujú primitívi...

Primitívi si to predstavujú tak, že po prevrate pán bude sluhom a sluha pánom. Lenivý žiak si myslí, že on bude profesorom a bude ho sekírovať. Vo fabrike bude riaditeľ kopať čakanom a nádenník sa stane generálnym riaditeľom. Podobný primitivizmus sa, žiaľbohu, začal praktizovať aj na súde a spôsobil škody nielen v hospodárstve, ale na dlhý čas zamedzil aj nádejný vývin a zvyšovanie kultúrnej úrovne. Dnes vyvaľujeme oči nad obrázkami zo svetovej výstavy v Montreali. Mohlo to tak byť aj u nás.
Na druhý deň po príchode do Prahy nás zaviedli do súdnej siene. V lavi­ciach pre poslucháčov sedela moja žena. Z obloka mi zasvietilo slniečko. Že by to bol dobrý znak?
Predsedom senátu bol slovenský sudca, vraj rodák zo Šurian. Zasadol si za stôl a k nemu dvaja prísediaci. Pri bočnom stolíku bol prokurátor a dolu pri obloku asi štyria obhajcovia. Tento tribunál bol teda vrchol­nou inštitúciou v republike a mal odhaliť pravdu a spravodlivo rozriešiť spor medzi obžalobou a obžalovanými. Krásne úlohy. Človek sa skutočne s úprimnou nádejou zahľadel na stôl, kde sedeli zrejme najvyšší odbor­níci práva, ktorí nepripustia, aby sa paragrafy deformovali, zneužili alebo nesprávne vysvetlili.
Netajím, duša sa utíšila, keď som podvedome porovnal túto skupinu ľudí s tými v Košiciach. Pokúsim sa ich opísať.
Teda za predsednícky stôl si sadol sympatický starý pán so semitskými črtami. Veľa toho asi prežil a zažil, lebo ho artérioskleróza dôkladne po­značila. Pokožka tváre lesklá, na lícach červené fľaky, pery siné, krvný obeh zrejme nedostatočný. Ktovie, či nemá opuchnuté nohy? Chudák. Prečo nenasadol do nočného rýchlika 0,23? Mohol si už druhý deň v Šu­ranoch pochutnávať na výbornej husacinke a zapíjať ju dobrým vínkom. Akí sú ľudia upriamení na peniaze! Už im smrtka takmer prísada k sud­covskej stoličke a ešte neodídu, nepustia tie percentá k dôchodku, ešte o pol percenta viac, ešte o percento! A tamto pri dverách už sedí „krivda".
Hore hlavu!
Čo si počneš, chudák trestanec, prepustený podmienečne? No, len sa nebáť! Hore hlavu!
Ľahko sa to povie: hore hlavu! Dvadsaťtrimesačné ponižujúce ne­dôstojné zaobchádzanie a ustavičný dozor zanechajú v podvedomí jazvy. Človek si v takom položení netrúfa priamo pozrieť ľuďom do očí.
Pravdaže, zašiel som na povereníctvo. No aké bolo moje prekvapenie! Kolegovia klopia predo mnou zrak. Oni, a nie ja. Čudné.
„Vyberte si miesto, aké chcete," a politicky vplyvný súdruh už aj pozna­menáva: „Veď si rozumieme, hodie mini, cras tibi! (dnes mne, zajtra tebe)". Ojha, takto sme? Teda už aj tí najspoľahlivejší sa boja o svoju kožu.
Výborne! Vyber si nejaké miesto, ale kde? Ženu vyhnali z vlastného bytu vo vlastnom dome na dedinu. V Bratislave sme teda bezprizorní. Ne­zostáva iné, ako požiadať o miesto v blízkosti Boroviec, kde ženu pritú­lili dobrí ľudia, teda v Piešťanoch.
Kde som to všade doposiaľ úradoval? Začínal som ako hlavný župný lekár v Mikuláši, potom krajinský inšpektor zdravotníctva pri Krajinskom úrade v Bratislave, ako ministerský radca v Prahe, ako sekčný šéf a riaditeľ Štát­neho zdravotného ústavu v Bratislave a teraz mám pracovať v Piešťanoch na Okresnom ústave národného zdravia (OÚNZ) ako vedúci osvety.



Na tomto mieste sa rozlúčime so smutno-smiešnymi osudmi Ivana Stodolu, potomka hrdých mikulášskych  garbiarov, ktorí ako poctiví panslávi toľko horlili zbaviť sa pút uhorského otroctva, až im bolo nakoniec dožičené zakúsiť čo je otroctvo na vlastnej koži. Možno sa Valéria svojho času až tak veľmi nemýlila... ako to azda na staré kolená pochopil aj Stodola sám: "Koľko šľachetného úsilia ma viedlo, a aké nešťastie to vyvolalo!"
2015-01-21 09:37:16 Fero H.
Oto, len potvrdzujete, ze vobec nie ste schopni rozlisit oba uvedene pripady a to ani ked vam to clovek rozdeli.

Nikto nepochybuje, ze v totalne madarizovanom skolstve a administrative bolo takych "epizod na sta". Ja si tiez pamatam kopu pripadov ludi, ktori sa uporne branili padu komunizmu. To ale neznamena, ze to odraza postoj vacsiny ludi alebo aspon jej statisticky vyznamnej casti. Narozdiel od prouhorsky orientovanych Slovakov, komunisti po pade rezimu dostali aspon 13,24 %. Prouhorsky slovensky smer nedostal vo volbach ani pol percenta. Bol tak bezvyznamny, ze zostal na baze jednotlivcov a nie len, ze nedokazal sformovat vlastny program, ktory by oslovil ludi, alebo stranu, ale dokonca ani len vyznamnejsiu frakciu.

Urcite mali niektori politici obavy z nizkej politickej a narodnej uvedomelosti Slovakov, ale tieto cisla su nieco, co vieme objektivne statisticky zmerat. Nepotrebujeme preto hodnotit historiu z hladiska niekoho dojmov (ani keby to bol Masaryk).
2015-01-20 23:56:28 Admin
Hmm Takže strach z plebiscitu v r. 1918 bol strachom z autonomistov, vravíte?

A takto nástojčivo sa Vy dobíjate mena aspoň jediného prouhorského slovenského politika? Tam vyššie Stodola spomína šarišských učiteľov a "stovky ďalších prípadov"... nepočítajú sa? A predstavitelia historických felvidéckych rodov? - nepočítajú sa? A kedy že to mali vydať svoje prouhosrké osvedčenie? Medzi nov. 1918 a apr. 1920? Napr. počas štatária? Marí sa mi, že v Brat. sa 12. 2. 1919. "osvedčilo" zo 10–12 tisíc ľudí (8 mŕtvych), ale aj na mnohých iných miestach - od Ružomberku po Želiezovce a nikde sa to nezaobišlo bez strát na životoch...

A s vekom to nemá veľa spoločného milý Fero H., to čím sa my líšime, získate buď v celkom útlom veku... alebo nikdy. Formuje Vás to, alebo deformuje (podrobnejšie nájdete u Bélu G.)...
2015-01-20 21:43:33 Fero H.
Oto, rozlisujte:
a) Nedoveru centralistov voci automistom, o ktorej sme povedali, ze bola prehnana. To, ze bola prehnana a tento Masarykov vyrok z druhej ruky (alebo vyroky inych z prvej ruky) neodrazal realitu ste dokazali aj vy. Konkretne neschopnostou povedat ani po 22 prispevkoch meno jedineho slovenskeho politika, ktory by nebol politicky outsider, plateny agent madarskej vlady alebo oboje a chcel navrat k Madarsku. Vyrok, a to ani autenticky, neznamena, ze popisuje skutocny stav.
b) To vase vysnivane hlasovanie, ktore malo prebehnut pred aprilom 1920. To, ze madarska delegacia isla este v januari 1920 do Pariza s tym, ze neuznavala existenciu CSR na uzemi Slovenska, to je len taky detail. Cely "plebiscit" pre Slovakov bol aj v jej planoch plan B.

Za Slovakov nikto iny nerozhodol. Opakujem vam 15x, ze sa k statu prihlasili revolucne organy a Slovaci to rozhodnutie potvrdili vo volbach jasnou podporou pro-CSR stran a vzdy sa k nemu hlasili.
2015-01-20 19:18:46 Admin
Milý Fero H., vari nehovoril Masaryk o roku 1931, keď spomínal neprípustnosť "slobodného hlasovania" a svoju nedôveru k "Novoslovákom"? Čo s tým má zasa spoločné uhosrká administratíva?
Tiež sa pýtate, či je to vôbec podstatné po toľkých rokoch... Nerozhodli sa "Slováci" v r. 1918, nuž rozhodli za nich iní. Hlavne že to dnes nikto neľutuje. Skutočne veľmi poučná polemika, hlavne ak uvážime akou Vašou replikou začala :-)
2015-01-20 06:05:15 Fero H.
Oto, Oto... Masaryk sam o sebe nic nenechal, konal v sucinnosti so slovenskymi organmi. Nevolenymi ako v kazdom prevrate. Co sem mali poslat? Bobnonieru? O tom, ako by dopadlo hlasovanie v rezii uhorskej administrativy, nemal pochybnosti iba Masaryk alebo vy, o tom moze mat pochybnosti kazdy.

Je to podstatne z hladiska Slovakov? Nie je. Zo spatneho pohladu je dolezite, ze sa nakoniec rozhodli a to uplne jednoznacne. Mozno by sa rozhodli rovnako aj v 1918, keby take volby mohli byt. Kto vie? To, ze by to nespravili aj vtedy je, bola a zostane spekulacia. To, ze to spravili neskor je fakt, Nikdy, nikto to to rozhodnutie okrem madarskych alebo madaronskych iredentistov, neschopnych ziskat slovenske hlasy vo volbach nespochybnil, nikto to nikdy nelutoval.

Tak tu uz nekrieste zdochnutych turulov, nechajte si svoje mudra o Horniakoch, Brunwaldovi a pod, je to nenaratne prec.
2015-01-19 22:54:28 Admin
Milý Fero H., ďakujem za takýto prajný záver diskusie... Aj keď mi neustále podsúvate tvrdenia o akomsi klamaní Slovákov Masarykom. Masaryk nikoho neklamal, on Horniaky nechal vojensky obsadiť a zabránil "slobodnému hlasovaniu", lebo vedel ako by dopadlo (to netvrdím ja, to cituje Masaryka I. Stodola).
2015-01-19 19:14:27 Fero H.
Mily Oto, co uz len vy chcete najst. Osudom kazdeho extremistu je objavovat "tajne pravdy", recyklovat prekonane teorie, spochybnovat seriozny vyskum, vyberat si zo zdrojov co sa mu hodi a tieskat roznym sarlatanom. Vy robite vsetko z vyssie uvedeneho.

Keby ste mali 15 rokov, bolo by to pochopitelne, kazdy si tym presiel. Aj vierou v "Masarykom oklamanych prouhorskych Slovakov" si madarska spolocnost presla. Ale vy nemate 15 rokov a nezijete v roku 1925. Vela stastia pri dalsom studiu.
2015-01-19 18:50:03 Admin
Milý Fero H., ja našťastie nie som László Vörös a už vôbec nie štátom platený historik, takže si môžem dovoliť nachádzať dôkazy o podvedení obyvateľov Honiakov (ktorých Vy nazývate Slovákmi) pred Trianonom i po Trianone a to dokonca aj priamo u - prepáčte - zakladateľa spomínaného štátu.
A Béla G. je pre slovenskú historiografiu takou autoritou (práve jeho výrok o mlynčeku má vraj dokazovať existenciu násilnej maďarizácie) - nuž vravím si, toho snáď ani Fero H. nespochybní, veď by mu padla na hlavu celá monumentálna stavba... Btw. Béla Grünwald ako syn slovenskej matky a nemeckého otca nepochybne spadá medzi Vašich "Slovákov", tak ho hádam len nechcete spochybňovať...
2015-01-19 18:16:06 Fero H.
Mily Oto, zda sa, ze medzivojnovu madarsku iredetnu ako svoj zdroj inspiracie nejak nepopierate a prezentaciou Belu Grunwalda ako moralnej autority to prilis nevylepsujete. Ako dokumentuje madarsky historik Laszlo Voros, ale aj dalsi, ktori sa zaoberaju medzivojnovym madarskym revizionizmom a iredentou, tieto vase teorie o podvedeni Slovakov masarykovskmi agentami sa objavili este pred Trianonom.

Tento 100x vyvrateny blud teda vobec nesuvisi s priebehom volieb v CSR, ani s plebiscitom, ani s ustavou ale zije si svojim vlastnym zivotom, lebo vzdy si najde sovinistu, ktory mu chce verit.
2015-01-19 17:11:30 Admin
Milý Fero, už som to bol uzavrel, ale ste stále tak podnetne pokrútený, ako keby ste chcel ilustrovať tézy Bélu G.

Takže tí ktorí odsabotovali plebiscit nedôverovali, že negramotní voliči dokážu odpovedať na najjednoduchšiu otázku - Chcete patriť k Uhorsku, alebo ČSR? ale tí istí voliči už boli zrelí vyberať si z mrte volebných strán, programov a osobností...

Vychádza mi tiež, že ideu o násilnom včlenení Horniakov do ČSR Masarykovými agentmi proti vôli drvivej väčšiny obyvateľov, považovali za adekvátnu iba maďaróni, iredentisti a ... samotní Masarykovi agenti.

Všetkých ostatných cca 3 mil. obyvateľov (ktorých vy nazývate pre jednoduchosť Slovákmi) bolo jasne na strane ČSR i keď práve ich sa nikto - akiste nedopatrením - na nič nepýtal... ani vtedy, ani nikdy neskôr v r. 38,39,45,48,68,89...
2015-01-19 15:00:22 Fero H.
Mily Oto, termin "iredenta" pouzivam v jasnom historickom kontexte vo vztahu k tomu, kto tuto teoriu o "prouhorsky orietovanych Slovakoch, ktorych oklamali Masarykovi agenti a ktori ale nemozu vyjadrit svoj nazor, lebo im to stat nedovoli" vymyslel a siril.

A od koho ste (resp. od koho duchovnych naslednikov) ste tuto konspiracnu teoriu mechanicky prebrali zo vsetkymi jej slabostami, logickymi rozpormi, sposobom argumentacie, neschopnostou pochopit skutocne priciny rozpadu Uhorska, tvrdohlavym ignorovanim faktov, ktore ju vyvracaju a zatatym odmietanim moznosti, ze by sa Slovaci dobrovolne postavili proti dokonalemu a osvedcenemu 1000-rocnemu statu.

V snahe odbocit od temy odbacate hore dole, skusate osobne utoky a splietate cosi o federalistoch a ludakoch, raz ste proti tajnemu a vseobecneho hlasovaciemu pravu len aby ste sa vzapati dozadovali plebiscitu. Skutocne intelektualne skvosty.
2015-01-19 13:51:54 Admin
Milý Fero, niektoré Vaše očakávania naozaj neviem splniť. Neviem napríklad doložiť volebnými výsledkami r. 1920 prouhorskú väčšinu v r. 1918. A to jednak preto, že tú by mohol ukázať iba plebiscit (ktorý práve z toho dôvodu ČSR neusporiadalo) a jednak preto, lebo voľby v r. 1920 pripravila vláda, ktorá sa ujala moci ešte v r. 1918, a usporiadala ich práve s opačným cieľom. Keďže výroky Masaryka a iných v tejto veci podľa Vás nie sú dostatočne autoritatívne, navrhujem ďalej nepokračovať.
Nerozumiem veľmi ani Vašej obsesii v používaní slova IREDENTA. Jednak by ste mal veľký problém ten pojem definovať, jednak by s Vami nejaký iredentista jednoducho nebol schopný diskutovať, lebo kým by Vám stihol odpovedať, vy by ste sa už vydával za niekoho iného (najprv za Slováka-verného syna Uhorska, potom za čechoslováka, potom za autonomistu, potom za ľudáka, potom za povstalca, potom za nár. demokrata, potom za burž. nacionalistu, potom za internacionalistu, potom za federalistu, potom za demokrata a teraz na záver za akýsi popletený mix toho všetkého). Ako to písal Grünwald? "Toto večné luhanie a pretvárka ... atď."
Ešte jedno upresnenie. Posl. uhorské voľby r. 1910 mali kvórum 6,4%, kým v záp. Európe sa vtedy pohyboval medzi 20-30%. Takže nie 1 z 10, ale 1 z troch, max. štyroch. Nemôžete porovnávať čsl. volby v r. 1920 (kvórum 68%) s takými uhorskými, ktoré sa vôbec neuskutočnili (v Maďarsku bolo kvórum v r. 1920 napr. 40%).
2015-01-18 21:37:57 Fero H.
Mily Oto, vela ste toho popisali, ale kde sa podeli hlasy "vacsiny prouhorskych Slovakov, ktorych Masarykovi agenti proti ich voli pripojili k CSR" sme sa nakoniec nedozvedeli.

Nezmizli ani v roku 1948, ku ktoremu zufalo odbacate, ani domnelymi volebnymi machinaciami, ktore mali podla vas popriet nazor vacsiny Slovakov. Ani na zaklade volebneho zakona, ktory schvalil revolucny, teda logicky nevoleny organ , ktory dobrovolne odovzdal moc stranam na zaklade vobec prvych volieb, ktore tu kedy prebehli na zaklade tajneho vseobecneho hlasovacieho prava a vdaka ktoremu 9 z 10 obyvatelov Slovenska (vratane Madarov a Nemcov) vobec prvy krat volilo.

Kam zmizli, nemozete pochopit rovnako, ako madarska iredenta z ktorej ideologicky vychadzate. Lebo pochopenie toho, ako sa Slovaci dokazali tak rychlo odvratit od Uhorska vyzaduje priznanie jeho predoslych chyb a politickej zaostalosti a nie vami konspiracne teorie a hladanie chyb v druchych.
2015-01-18 21:11:31 Admin
Milý Fero, myslím, že toto vlákno môžeme skončiť Vašim konštatovaním o čistote volieb z apríla 1920 - posledných zo všetkých povojnových volieb v Európe - po odhlasovaní všetkých kľúčových zákonov včítane ústavnej listiny a volebného zákona nikým nevoleným parlamentom. A to sa eśte stále bavíme o parl. voľbách ako keby tie mohli nahradiť plebiscit!
A človek Vášho skladu celkom zbytočne bagatelizujete Národný front r. 1948 - združoval predsa desiatky strán a spol. organizácií a jeho odporcovia mohli slobodne tajne a rovne vhadzovať "biele lístky". Navyše voľby r. 1948 sa konali veľmi krátko po prevrate - nikoho medzitým nedeportovali, neokradli, nelustrovali, neskladali sa žiadne prísahy vernosti a všetko ostatné...
Otázka vśeobecného hlasovacieho práva presahuje rámec tejto diskusie, osobne som jeho jasným odporcom - ako formy moderného poddanstva, keď sa politici snažia uplácať svojich voličov rôznymi dávkami, a tí sa stávajú závislými kvázi-poddanými štátu. Maďarsko bolo v tomto naozaj reakčné (spolu s USA a V. Briitániou), kým Československo išlo ďaleko vpredu vyrabujúc niektoré skupiny obyvateľstva a uplácajúc ich majetkom novopečených voličov...
2015-01-18 19:27:22 Fero H.
Mily Oto, obhajujete jedeno nezmyselne tvrdenie dalsim. Pozrite sa este raz na vysledky volieb z aprila 1920. Nie su tam ziadne manipulacie typu 90% pre niekoho. Je tam 24 stran, ktore maju na celostatnej urovni rozptyl od 25,7% po 0,0%.

Co sa tyka slobody volieb, este v prispevku #7 ste povazovali za relevatne vysledky uhorskych volieb, ktore neboli ani tajne, ani na zaklade vseobecneho volebneho prava.

Ja sa pytam, ktora strana z tych 24 reprezentuje tu nadpolovicnu vacsinu prouhorskych Slovakov, ktorych anektovali proti ich voli. To s nadpolovicnym potencialom hlasov nedokazala zostavit ani vlastnu kandidatku? A pritom ju dokazali zostavit aj strany, ktore nakoniec ziskali 2-5 tisic hlasov, aj strany s negativnym postojom k CSR, ktorych je tam niekolko a dokonca v "aranzovanych volbach" ziskali relevatny pocet hlasov? Len prouhorski Slovaci chybaju. Tak sa sustavne nevykrucate.
2015-01-18 17:52:39 Admin
Milý Fero H.,
Pýtate sa, kam sa uz v aprili 1920 vyparila ta moja udajna prouhorska slovenska vacsina z roku 1919? Nuž vyparila sa tam, odkiaľ sa vzala 90% podpora pre Národný Front v máji 1948.
V oboch prípadoch bola chybka v tom, že sa strany ujali moci skôr, než vyhrali voľby (nimi aranžované). O tom, že žiadne voľby nemôžu nahradiť plebiscit o príslušnosti k štátu, ani nehovoriac.
Ale predsa len, poskúste sa dať nejakú mravnú kvalifikáciu tomu, keď Masaryk anektoval Horniaky a súčasne vedel, že sa tak deje proti vôli obyvateľov...
2015-01-18 14:40:44 Fero H.
Mily Oto, presne ako pisete, "vyznamnost" je meratelna volebnymi vysledkami. Pozrime ako hlasovali uz v prvych volbach Slovaci, ktorym bola CSR udajne vnutena proti ich voli (podla dobovych madarskych iredentistov a vas). Celkovy pocet hlasov: socialni demokrati (pro-ceskoslovenska strana) 35%, agrarnici (pro-ceskoslovenska strana) 18%, koalicia ceskych a slovenskych ludovcov (pro-ceskoslovenska koalicia) 17%. Zvysok su mensinove a menej vyznamne strany.

Kde sa uz v aprili 1920 vyparila ta vasa udajna prouhorska slovenska vacsina z roku 1919? Kde je pocit krivdy z nanutenia CSR miesto Uhorska? Kedze svojim hlasovani Slovaci celkom jednoznacne vyjadrili postoj aj k situacii pred prevratom, "Masarykovych regrutov" vobec nemusite riesit. Vymenujte jednu jedinu slovensku stranu, ktora by sa nehlasila k CSR a mala viac priaznivcov Fanklub Startreku v Ulambatare.

Co sa tyka bodu 2. To, ze ste argumentacne pohoreli nezachranite presmerovanim diskusie na ine temy.
2015-01-18 13:29:10 Admin
Milý Fero H., mýlite sa predovšetkým v dvoch veciach:
1. v historickej perspektíve. Koho Vy dnes považujete za "významných slovenských politikov" tí boli v r. 1918 celkom marginálni "Masarykovi regrúti". Váha Vašich "významných Slovákov" je merateľná volebnými výsledkami SNS pred prevratom (však ste eśte nikdy nevidel takú cifru? :-)
2. Premietate dnešný stav - výsledok následných etnických čistiek na národnostné zloženie Horniakov v r. 1918. V skutočnsti malo "Slovensko" okolo 3 miliónov duší. Z toho 1.600.000 Slovákov, 1/4 miliónov Židov, 1/2 mil. Rusov, 155 000 Nemcov, vyše 1/2 mil. Maďarov.
2015-01-18 10:52:19 Fero H.
Miy Oto. K mylnemu postoju centralistov som sa vyjadril v prispevku #5, druha veta zdola. Ak hovorite o slovenskych politikoch a Masarykovi, je evidentne, ze ani tento vyrok sa nevztahuje k slovenskym socialnym demokratom, agrarnikom a ani dalsim ale k autonomistom. O nich skutocne pochybnosti mali. Ale na rodziel od ludi v roku 1920 alebo 1930 vieme, ze ani HSLS sa ziadna svatostefanska myslienka hlbise neukotvila.

Miesto toho, aby ste recyklovali myslienky Madarskej revizionistickej ligy a dalsich medzivojnovych iredentistickych organizacii, ktore spochybnovali ci uz Martinsku deklaraciu alebo dalsi vyvoj na Slovensku a snazili sa cely stav predkladat ako akciu Masarykovych agentov proti voli prouhorskych Slovakov, povedat, ktory slovensky politik po roku 1918 verejne spochybnil to, ze by Slovaci chceli patrit k CSR a ziadal navrat do Uhorska. A zaroven to nebol politicky outsider, plateny agent madarskej vlady, alebo oboje naraz.
2015-01-18 09:39:09 Admin
Milý Fero H., mne úplne postačí ak vysvetlíte prečo Masaryk v r. 1931 nechcel na Horniakoch "slobodné hlasovanie". Pritom nejde len o Masaryka, rovnaký názor možno doložiť z mnohých iných zdrojov (napr. Šrobár, Hodža). (Zhodou okolností práve títo páni stáli pri zrode "relevantných strán a hnutí", na ktoré sa odvolávate).
2015-01-17 19:14:57 Fero H.
Mily Oto, kym vy spekulujete o tom, ako by to dopadlo v roku 1919, tak jedna vec je celkom ista. Ziadna relevatna slovenska politicka strana, hnutie ani organizacia, s vynimkou absolutne marginalnych, nezivotaschopnych pokusov neschopnych ziskat medzi Slovakmi aspon aku-taku podporu, nebola orientovana "pro-svatostefansky". Ani v roku 1920, ani v roku 1925, ani nikdy. Preto tieto fantazie o vnuteni CSR chudakom prouhorsky orientovanym Slovakom zostali navzdy iba prejavoch a propagande medzivojnovych madarskych iredentistov, z ktorych ideologie tak rad a bohato cerpate.

Je zname, ze aj ceskoslovenski centralisti promadarsku orientaciu medzi autonomistami znacne precenovali a obvinenia z nej patrili skor k dobovemu politickemu boju, nez realnej hrozbe. Dovolte preto, aby som tento Masarykov udajny vyrok, ktory citujete z druhej ruky, bral s rezervou a aj jeho iba ako cloveka.
2015-01-17 18:45:20 Admin
Milý Fero H., Vy vlastne protirečíte Masarykovmu názoru z r. 1931. Ak si 13 rokov po prevrate myslel, že že sa Slováci vrátia pod svätošt. korunu, ako môžete Vy dnes pochybovať o tom, ako by dopadol plebiscit v r. 1919?
Spomeňte si len na rovnako slobodné tajné a rovné voľby po r. 1948, s 99% hlasov pre Národný front, ktorý takisto nikto nechcel...
2015-01-17 14:33:24 Fero H.
Mily Oto, zrejme vam uniklo, ze tych hlasovani (volieb) prebehlo potom niekolko. Ako som napisal, vsetky potvrdili povodne rozhodnutie SNR. Slovaci diskutovali medzi sebou, ci su za centralizmus alebo autonomiu ale spochybnovanie samotneho pripojenia k CSR patrilo na periferiu. Keby im to rozhodnutie niekto "nanutil" proti ich voli, iste by sa mali veci inak.

Utapanie sa v predstavach, ze CSR bola nanutena Slovakom hrstkou Masarykovych a Benesovych agentov, pripadne nejakym nereprezentativnym organom, ktory konal inak ako chcela vacsina, to su zname tezy madarskej iredenty z medzivojnoveho obdobia, ktorymi v roku 2015 neoslnite.
2015-01-17 13:27:48 Admin
Naozaj, milý Fero H. Ako inak si vysvetliť slová Masaryka: "Pri slobodnom hlasovaní by sa mohlo stať, že by sa rozhodli pripojiť Slovensko k starému Uhorsku." (a toto hovoríme o roku 1931!)
Myslíte tú SNR, ktorú Novomeský nazýval "kaviarenskou spoločnosťou"?
2015-01-16 06:34:34 Fero H.
Naozaj Masaryk svoj "experiment" "Horniakom" vnutil? Neprihlasila sa k nemu SNR? Neodmietla vsetky pokusy smerovat vyvoj inam? Nepotvrdili tento postoj "Horniakov" vsetky dalsie medzivojnove volby, kde celostatne, jasne pro-ceskoslovenske strany ziskavali obrovske pocty hlasov? Nevyjadrovala sa za CSR aj drviva vacsina autonomistov a to az do prelomu 1938/1939?

Kolko "institutov" "Hornovidieckej" spolocnosti CSR "znicila" (ake?) a kolko vytvorila? Neexistovali tie totality aj v dalsich stredoeuropskych statoch (t.j. nie je to CSR, ktora im otvorila branu)?

Ak je dnes Slovensko (ako dedic Uhorska aj CSR) v mravnom rozvrate, kde sa nachadza Madarsko? Do CSR nepatrilo a co s jeho orbanizmom, jobbikmi, neortodoxnymi experimentami, gardami atd.
 
 

Posledné čítané / Legutóbb olvasott / Last seen:
13:29:40 Spomienky Ivana Stodolu. Bolo ako bolo (1965) Smutné časy, smutný dom (2005) [2015-01-12; 5,811 x]
13:28:51 Prenájmy v Nových Zámkoch [2024-07-03; 392 x]
13:28:48 Ako nájsť hlavného kontrolóra, ktorý na druhý deň po zvolení nepodá trestné oznámenie na tých, čo ho... [2022-06-18; 2,175 x]
13:28:13 Ako sa tri statočné ženy postavili mafii... [2024-06-22; 619 x]
13:27:37 Niekedy sa aj realitní mágovia utnú. Cestu k Jazdiarni predalo Novocentrum omylom hneď dvakrát - A... [2017-09-13; 4,550 x]
13:26:48 V čestnej súťaži na hlavného kontrolóra uspel najlepší kandidát. Budúci zať p. poslankyne M.?... [2022-07-01; 2,641 x]
13:26:32 Kto je vlastne zodpovedný za kauzu Zúgov? [2014-04-25; 10,826 x]
13:26:21 Za 25 Eur/m2 predáva majiteľ karfiolové pole oproti 10 hektárovému pozemku, ktorý chcú primátorovi ľ... [2021-07-17; 2,354 x]
13:26:21 Ako sa rozplynul sen o 551 753,20 EUR z eurofondov... [2017-11-01; 4,098 x]
13:25:42 Ani v tomto volebnom cykle sa nám nepodarilo kúpiť služobné auto pre primátora pod milión korún... A... [2016-04-11; 3,505 x]
13:25:24 Egy csésze kávé Molnár Xénia Szendi színésznővel  [2015-05-02; 4,223 x]
13:25:21 Bizarné stavby regiónu - Hotel Gbelce [2018-04-07; 26,434 x]
13:24:38 S týmto mestom je radosť obchodovať, zaplatí aj za nič... [2017-01-23; 3,183 x]
13:24:25 Výzva poslancom mestského zastupiteľstva, alebo ako to vidím ja... [2015-06-23; 4,413 x]
13:23:47 A hét könyve / Kniha týždňa: Greenwald Glenn, A Snowden-ügy / Prípad Snowden (2015) [2016-04-22; 1,689 x]
13:23:08 Máme fontánu, ktorá nemá páru... [2022-06-16; 1,948 x]
13:22:31 František Janouch a Nadace Charty 77 [2017-09-18; 3,390 x]
13:21:59 "Hurá na to, pracujme!" Primátor v televíznej diskusii NZTV o priemyselnom parku [2015-11-14; 3,506 x]
13:21:47 Kniha týždňa: Lőcse 1918 Levoča 1919 (SNM - Spišské múzeum v Levoči 2019) [2023-09-01; 899 x]
13:21:41 Aktualizované: Až traja poslanci MsZ sú ochotní zasadať zadarmo... [2011-12-07; 6,740 x]
13:21:28 A hét könyve / Kniha týždňa: Eduard Nižňanský, Nacizmus, holokaust, slovenský štát / Nácizmus, holok... [2012-06-05; 7,633 x]
13:20:33 Ako mesto ušetrilo na občanoch... ako to vidím ja [2017-06-18; 3,112 x]
13:19:54 Len včera uverejnili zmluvu a dnes sa na cintoríne už bagrovalo... [2020-09-22; 2,013 x]
13:18:42 Galéria umenia pozýva na výstavu Ernest Zmeták – Talianske cesty [2024-07-03; 367 x]
13:18:04 Hľadajme taký spôsob, Jaro, ktorý zas neovplyvní moju situáciu, veď vieš na čo myslím... Na internet... [2018-07-06; 4,183 x]
13:18:02 Posledný diel uspávacieho show pre primátorových poslancov - dozvuky privatizácie priemyselného park... [2021-09-11; 1,625 x]
13:17:26 O riaditeľke okresnej knižnice bude krajská samospráva hlasovať 19. októbra [2020-10-14; 1,776 x]
13:16:49 Kniha týždňa: L. Fila a kol., Poučenia z covidu (N Press Brat. 2022) [2024-06-23; 220 x]
13:16:13 Egy csésze kávé Tanács Attila gasztronómia-szakértő, mesterszakács és ételszobrásszal [2017-03-06; 3,353 x]
13:14:52 Kto sa bojí Jánosa Esterházyho? / Ki fél Esterházy Jánostól? [2011-03-16; 9,034 x]
13:14:14 Kniha týždňa: Peter Wilfling, Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Komentár, problémy z praxe, ... [2012-07-25; 4,660 x]
13:13:39 Obchody zo zákulisia 1. reprezentačného bálu mesta? - alebo ako to vidím ja... [2016-02-17; 4,876 x]
13:12:59 Petícia proti soc. zariadeniu na Bratislavskej ceste uspela. Obyvatelia si môžu vydýchnuť [2019-04-18; 2,981 x]
13:10:56 Ešte chvíľku strpenia ... a opravíme chodníky. Radnica na Facebooku - alebo ako to vidím ja... [2016-05-12; 4,620 x]
13:10:16 Galán Géza (1942. május 4 - 2012. dec. 17) [2012-12-18; 3,107 x]
13:09:34 Developer ruinu na Kasárenskej ul. nezrekonštruoval, ale previedol do firmy manželky. Podivné majetk... [2019-11-23; 2,828 x]
13:08:55 Kniha týždňa: Cesta ke Květnu. Vznik lidové demokracie v Československu do února 1948. 1-2. svazek. ... [2019-10-30; 1,267 x]
13:08:15 Môj príspevok k dialógu.... [2019-04-24; 2,950 x]
13:07:35 Ako vážne to myslí mesto s rozvojom športovísk ukazuje kauza s pokútnym predajom Športhotela na Siho... [2020-02-07; 3,286 x]
13:05:32 Odišiel Miloš Sourček (90) [2021-07-03; 1,244 x]
13:04:06 Egy csésze kávé Völgyi Péterné dr. Reich Márta, A Titanic árnyékában - Egy magyar orvos élete c. kön... [2022-09-12; 1,388 x]
13:03:26 Máme mládežnícky parlament [2023-01-28; 1,251 x]
13:02:45 Neprepadnúť konšpiračným teóriám... [2024-06-10; 508 x]
13:02:02 História Občianskeho združenia Lepšia Šaľa [2023-08-23; 729 x]
13:01:20 Predstavujeme think-tank DEKK Inštitút [2023-08-22; 799 x]
12:59:47 Hviezdy a outsideri, alebo: Školské rady len pre lojálnych? [2019-08-14; 2,204 x]
12:58:58 Ako primátor so svojim krúžkom rozhodli o predaji dôležitej mestskej parcely, znemožnili výstavbu op... [2024-07-06; 1,025 x]
12:58:05 Obyvatelia Jeruzalemskej a Pažitnej sú v strehu...  [2022-01-30; 1,707 x]
12:57:57 A hét könyve / Kniha týždňa: Szlovákiai magyar ki kicsoda / Maďari na Slovensku - Kto je kto [2012-05-13; 8,490 x]
12:57:02 Predseda komisie p.Demo vykázal opozičných poslancov z miestnosti... [2020-10-14; 2,150 x]

The index.php: SIZE[b]: 29,969 MODIFIED: 2024.01.09 22:06:48.MD5: a96b9c14c093fe1384de07847e3e01bc STATUS: FALSE  This window is : x