Úvod / Nyitóoldal
   
 
Oto Psenak  14-01-05   6,306  
0
Nestáva sa každý deň, aby človek naďabil na 1000 stranové memoáre slovenského autora. A to je prípad jazykovedca, slavistu, literárneho kritika a historika dr. Ruda Brtáňa (1907-1998). Dielo o to úctyhodnejšie, že je iba skráteným fragmentom autorovho rukopisu...
S dr. Rudom Brtáňom si 20. storočie zahralo tragikomickú overtúru. Syn gazdu, podkrivánskeho sedliaka - evanjelického kurátora z Hýb, sa ako jediný zo 6-tich súrodencov dostal na štúdiá. A keďže bol súčane chudobný i talentovaný, nevenoval sa zábavkám a dievčatám, ale všetky sily vrhol na štúdium a vo voľných chvíľach písal básne.  


Po dôkladných štúdiách na filozofickej fakulte v Prahe (do roku 1930, profesori: Janko, Weingart, Fischer, Vlček), v Bratislave u Pražáka a pobyte v Nemecku (od apríla 1931) získal doktorát (máj 1932) a od r. 1932 začal učiť na gymnáziu v Martine, neskôr (od sept. 1934) na Grösslingovej ul. v Bratislave. Súčasne sa pripravovať na habilitáciu za vysokoškolského docenta u českého profesora bratislavskej univerzity Wollmana.
V tom čase bol pre Brtáňa svet gombička, mladý vzdelaný evanjelik mal na Slovensku dôkladne vyčistenom od neslovenskej úradníckej a akademickej inteligencie všetky dvere otvorené. Kariéru si dláždil žiadosťami posielanými na MŠANO, ktorým bolo zvyčajne prajne vyhovené. Darilo sa mu aj v osobnom živote. V auguste r. 1936 sa priženil do jednej z najváženejších bohatých martinských rodín Vančovcov a zobral si za ženu svoju bývalú žiačku, o 9 rokov mladšiu Ruženu (Rybu) Vančovú. Jeho svokor - právnik dr. Miloš Vančo bol predprevratový Slovák, v roku 1918 člen SNR, počas ČSR podpredseda a v rokoch 1937 - 1938 predseda Slovenskej národnej strany, funkcionár MS a MSS, člen správnych rád viacerých spoločností, šéfredaktor Národných novín, od decembra 1938 do marca 1939 minister pravosúdia autonómnej vlády, až do konca vojny poslanec slovenského snemu.
Brtáň sa právom domnieval, že ako najkvalifikovanejšiemu slovenskému slavistovi so skvelou jazykovou výbavou (okrem nemčiny, poľština, srochorvátština, ruština, francúzština) mu je predurčená univerzitná profesúra, ale na jeho smolu rovnako súdil aj jeho školiteľ, ktorý zo strachu o vlastné miesto jeho habilitáciu všemožne zdržiaval. Voľbou témy (barokový slavizmus), i vyslaním Brtáňa na rok do Poľska, neskôr do Juhoslávie, sa Brtáňov akademický postup pozdržal a hektickými politickými udalosťami na jeseň r. 1938 a jar 1939 načisto prekazil. Nestal sa docentom ani vtedy ani nikdy neskôr.
Do októbra 1943 žil s rodinou v Bratislave na Hlbokej ceste č. 7 (susedia E.B.Lukáč, Janko Alexy, Rezsö Szalatnay), kde učil na Cvičnom gymnáziu na Kozej ulici č.2, keď sa na svoju smolu sa nechal svokrom presvedčiť, aby sa vzhľadom na neisté vojnové časy presťahovali do Martina.
Počas sťahovania ho postihla katastrofa - sťahovací voz prevážaný na železnici chytil iskru a vzbĺkol. Za obeť ohňu a následne zlodejom padol nielen nábytok, zvršky a celé veno bohatej nevesty, ale skazu vzali aj knihy a rukopisy nádejného jazykovedca. Toto nešťastie ako keby predznamenalo následné 25 ročné trápenie sa v Marine - Brtáň sa dve desaťročia snažil o návrat späť do Bratislavy, čo sa mu podarilo až v dôchodkovom veku...
Svokor im v Martine prenajal byt v novopostavenom "Vančovom dome". "Schöne Rudi", ako Brtáňa za chrbtom prezývali švárne Martinčanky, učil na gymnáziu a voľný čas trávil v zaprášenom archíve Matice slovenskej objavovaním pre národ zabudnutých trúženíkov ducha. Tento spôsob života bol málo inšpiratívny pre jeho mladú ženu, ktorá od neho v apríli r. 1944 utiekla zanechajúc ho s dvomi malými dcérami. (Pamäti Ruženy Jamnickej - Ryby sme predstavili tu...)
Augustové povstanie zastihlo Brtáňa v Martine na povstaleckom území, preto na základe mobilizačnej vyhlášky narukoval do povstaleckej armády. Medzi jeho najvýznamnejšie počiny patrilo obstaranie pre povstalcov 5 miliónov korún z Ružomberskej banky a samotný návrat domov po rozpustení povstania. Do rodných Hýb sa mu podarilo "prebiť" bez toho, aby ho zastrelili Nemci, Gardisti, či ruskí partizáni. Neskôr mu svokor zaobstaral nemecký preukaz keď presvedčil Nemcov že ide o popleteného profesora ktorý ani nevie strieľať. Tak sa šťastne dostal do Martina.
Aj na konci vojny zasahoval v prospech národa - keď videl, ako sa Nemci usalašili v priestoroch Matičného múzea v Martine a nešetrne nakladajú s cennými zbierkami, vyšiel z komína, kde sa skrýval, a svpjou bezchybnou nemčinou presvedčil nemeckého veliteľa, aby zbierky, budovu ani Martin nezničili.
Po ukončení vojny sa zamestnal na ministerstve informácií v Bratislave a starí známi Clementis a Novomeský ho ako kultúrneho atašé vyslali do Moskvy skúmať Sreznevského pozostalosť. Po návrate z Moskvy v dec. 1945 (striedal ho Miloš Krno) pôsobil od r. 1946 do júna 1948 ako poslanec SNR za Demokratickú stranu. Keďźe v Bratislave sa mu nepodarilo získať zamestnanie ani byt, vrátil sa do Martina, kde sa na desaťročia zakopal v Matici slovenskej. Bol vedúcim slovanského oddelenia, ale ako nestraníka ho k serióznej vedeckej a publikačnej práci nepúsťali, publikoval iba málo hodnotnú osvetovú literatúru, posielali ho s prednáškami "do výroby", čo ho pokorovalo. Objavoval neznáme dielo Janka Kráľa, Sládkoviča, Tablica, písal monografie, ktoré nikto nechcel vydať.
Po včlenení matičných odborných útvarov do Slovenskej akadémie vied a umení SAVU v sept. 1949, sa stal jej zamestnancom, stále však nesvitala nádej na sťahovanie sa do Bratislavy. Vo feb. r. 1952 sa druhýkrát oženil - s dcérou evanjelického farára Pavla Šolca Máriou. Aj jeho druhý svokor bol známy predprevratový pansláv, vylúčený z prešovskej teologickej fakulty v r. 1900...
V preddverí pražskej jari sa zvýznamnili aktivity Brtáňa, keď bratislavskí súdruhovia opäť siahli po slovenskej karte a záujem o chodiacu encyklopédiu ohľadom málo známych, ale mimoriadne dôležitých slovenských dejateľov prudko vzrástol. Rodine Brtáňovej sa po 25-tich rokoch nakoniec podarilo presťahovať do Bratislavy. Sťahovanie nebolo prosté sklamaní, doktora Brtáňa nečakali byty v centre, na ktoré si zvykol v 30-40-tych rokoch na Sokolskej a Hlbokej ceste č. 7, ale malý 3-izbový panelákový byt s umakartovým jadrom a tak malou kuchyňou, že sa do nej nezmestil ich kuchynský stôl... a to všetko na novom zablatenom sídlisku na začmudenej periférii mesta. Patálie s neseriózne postaveným a skolaudovaným bytom sa snažil riešiť literárnymi sťažnosťami na "neporiadky a staviteľskú svojvôľu" na sídlisku v Pošni.
Až o niekoľko rokov v auguste 1970 sa podarilo získať byt od bytového družstva slovenských spisovateľov, ktorý bol dôstojným bývaným pre "inžinierov ľudských duśí" na Astrovej ulici (sídlisko Trávniky). Susedmi boli literáti a literárni vedci jemu známi i neznámi: Chmel, Štrasser, Vilikovský, Šabík alebo Turan.
Svojich susedov často stretával aj v Dome slovenských spisovateľov v Budmericiach (ktorý slovenským spisovateľom nedobrovoľne prenechal gróf Pálffy). Neskôr niekoľkokrát dostal aj rekreačný poukaz do podobných zariadení na Balatone a Jadrane.
V apríli r. 1961 obhájil CSc. prácou O Kollárovej vzájomnosti.
Dobiehajúc zmeškané, začala v živote dr. Brtáňa od r. 1967 hektická päťročnica. Vďaka tomu, že ako nestraník a skeptik zachoval rozvahu a na rozdiel od kolegov-straníkov sa zdržal výstredností v r. 1968/69, sa mu v čase normalizácie otvorili ďalšie možnosti. Ako pracovník Literárneho ústavu SAV cestoval po východnej i západnej Európe a objavoval potomkov významných slovenských národných dejateľov - žiaľ všetci sa medzičasom odrodili: vnučka Janka Kráľa Mariška v maďarskej enkláve v Rumunsku, ďalší potomkovia divného Janka v Budapešti, pravnučka Jána Kollára v Nemecku, potomok Kuzmányho v Rakúsku... Pomník Petra Dobroslava Bellu, autora piesne "Aká si mi krásna ty rodná zem moja" našiel v Budíne ... s maďarským nápisom. Neostávalo, než budiť Slovákov na Dolnej zemi a vydávať knihy...
Súčasne s konjunktúrou zažíval aj útrapy, keď mu vrámci kádrovej tlačenice súdruhovia - "sopliaci" - kládli polená pod nohy, plody jeho práce zbierali často iní, alebo jeho prácu znehodnotili iným spôsobom - napr. ignorovaním jeho hotových rukopisov ktoré znova zadávali iným súdruhom - tak to bolo s Rilkeho prekladmi (Válek), súborným dielom Janka Kráľa (Pišút), básňami J. Kráľa (Rúfus, Vongrej), libretom na Múzeum J. Kráľa (Kraus, Chmel), Sládkovičom (Kraus), Sládkovičovým rodostromom (Spitzer), Dohnányho básňami (Chmel), monografiou o Jurajovi Palkovičovi (predbehla ho M. Vyvíjalová), atď.
Jeho kariéra by sa bola opäť načisto zasekla v roku 1987, keď emigroval jeho mladší syn do USA, ale v jeho veku a pri jeho publikačnom zábere mu už nijako zvláśť uśkodiť nemohli, navyše na dvere už klopala nežná revolúcia.
Šok a sklamanie z rozpadu Československa mu azda kompenzovali dve návštevy u syna v Amerike, a bohatá prednášková, spoločenská a korešpondenčná činnosť, ktorá vyplývala z jeho veku, unikátnych vedeckých výkonov, encyklopedických znalostí, kultivovanej hungarofóbii a postavením v rámci komunity evanjelikov na Slovensku.
Dr. Rudo Brtáň zomrel v kruhu najbližśích v Bratislave v r. 1998.


Svoje unikátne memoáre plánované na neuveriteľných 5-zväzkov, prerušil písať na roku 1971, keď zistil, že mu ich nikto nechce vydať rovnako, ako 5 zväzkov básní a 5 zväzkov prekladov, rukopisy ktorých mal pripravené a uložené vo svojej knižnici.
Jeho rodina posmrtne v r. 2002 (1. zv) a 2010 (2.-3. zv.) vydala skrátený variant memoárov (s vynechanými menami niektorých aktérov) a v r. 2010 aj štvrtý zväzok obsahujúci spomienky kolegov a rodinných príslušníkov na ostatné dve desaťročia Brtáňovho života.
"Kultivovaná hungarofóbia" spomínaná vyššie u Brtáňa nemá ráz osobných spomienok - navštevoval slovenskú základnú školu a jediné, čo mu utkvelo v pamäti, bola spolužiačka Hanka Mihálikovie z II. triedy hybskej ev. školy z r. 1914, ktorá "nevedela vysloviť nešťastné ketö". V jeho prípade išlo skôr o kolektívnu pamäť evanjelickej komunity, ktorá vytvorením a kultivovaním  perzekučného bludu "maďarizácie" získali efektívny nástroj na vydieranie a ovládnutie národnostne vlažnej katolíckej väčšiny na Horniakoch.  V tomto zmysle môžeme memoáre cez osudy autora i jeho prvého svokra M. Vanču vnímať sj ako správu o krachu politických stratégií evanjelikov v 20. storočí na Slovensku.
Na ukážku z monumentálnej práce uvedieme niekoľko, z nášho pohľadu zaujímavých fragmentov.

Maďarská otázka
Okrem fotografií nám pán učiteľ Búľovský rozdal žlté, viazané maďarsko-slovenské vysvedčenie: Ellemi népiskolai Ertesitô konyvecske, Uvedomenie o školskom pokroku, Brtáň Rudo, žiak ev. a. v. ľudovej ško­ly. V rubrike Hovorí maďarsky? stojí: Nem. V ďalšej je, že vravím: Totul, po slovensky. Za prvý rok som dostal v škole z mravov a z pilnosti discéretes, chválitebný, a v ostatných predmetoch kitiinö, čo znamená výbor­ný, a práve tak v náboženstve, cvičení umu a reči, v čítaní, písaní, maďar­skej reči, v počtoch, kreslení, speve, v zručnosti a telocviku. Také isté svedectvo som dostal aj o rok v druhej triede, čo sa pre vojnu skrátila. Ani dníček som ani v prvej ani druhej nevymeškal, tak dobre som ja v škole bojoval...
Vojna trvala už dlho a požierala vojakov, ba aj nášmu tretiemu učiteľo­vi Institorisovi hrozilo, že ho povolajú. Musel si dávať dobrý pozor pred žandármi i pred školským inšpektorom. Naučil nás teda naspamäť článok A grafitról (O grífliku, O tužke) a báseň A fecske (O lastovičke), aj z deje­pisu o porážke pri Világoši. Toľko si naše piatacké hlavy ešte po maďarsky vbili do pamäti. Blížil sa maďarský štátny sviatok, 15. marec, a čert nespal, preto nás pán učiteľ predvídavo začal precvičovať uhorskú hymnu. Visela v každej triede medzi oblokmi - aj znotovaná. Raz nám ju vari aj preložil a vysvetlil, ale my sme to púšťali jedným uchom dnu a druhým von. Náš vkus a sluch bol inakší - nijako sme sa nevedeli ani nemohli správne naučiť maďarské slová ani nápev. Raz poobede sme spievali tak falošne, až to i nám v ušiach škrípalo; bolo to vlastne obapolné mordovisko. Pán učiteľ nás všetkých zavrel „poškole", ostali sme v nej do mrku a znova a znova sme sa pokúšali zaspievať tú nešťastnú hymnu Isten áld meg...
Ešte na konci piatej triedy nás boli verbovať, aby sme prešli do maďar­skej štátnej školy, ktorá zívala prázdnotou. Mňa odradil bratranec Julo, že mu tam i meno pomaďarčili na Brtány. Na konci školského roka v júni 1918, keď už bolo počuť čo-to o konci vojny a o vzburách proti Maďarom, Julo s kamarátmi postŕhali maďarské nápisy firiem z lavíc, za čo dostali poriadny výprask...
V našej cirkevnej škole sme mohli aj vedeli po stáročia odolávať proti­reformačnému nátlaku a po desaťročia aj maďarizácii. Nepocítili sme prudko ani zmenu vo vyučovacom jazyku, ani sme nedostali iných uči­teľov. Len sme už nemuseli spievať cudziu hymnu v cudzej reči, hoci no­vá ešte nebola.

Domov sa vracali vojaci, ktorí bojovali v našich zahraničných légiách.
Tešili sme sa, že už nemáme kráľa, ale prezidenta, že už nebudeme žiť v Uhorsku s Maďarmi, ale v novom štáte spolu s Čechmi, Moravanmi a Podkarpatskými Rusmi.

Maďarská štátna škola aj óvoda v Hybiach zanikli.
V šiestej triede už všetko bolo načisto slovenské. Ešte horlivejšie ako predtým sme sa učili slovenskú mluvnicu Daniela Bodického. Pošta už posielala nové karty a na dopisnice a listy sa už lepili nové marky, znám­ky. Na mestskej pečati nebol už nápis Hibbe, ale Hybbe a cez cudzorodé Hyby sme prešli na správne a starodávne Hybe.
Začiatok 1. sv. vojny
Kosíme, kosíme, mohlo byť okolo štvrtej, piatej poobede, bolo to už v sobotu, iba keď počujem, že čosi voľakde lármuje alebo bubnuje. A zra­zu aj ostatní prestali kosiť a hrabať, lebo sa ozvalo dolu pod nami piskľa-vé ženské zakvílenie:
- Jano môj, zabijú ťa!
Vtom dobehol akýsi chlap a zrúkol:
- Vojna! Mobilizácia!
Dvíhal dohora sekeru, čo držal v ruke, akoby sa chcel pohroziť nebu, že také niečo na nás dovalilo, keď sú ešte ani sená nie porobené. Keď zmĺkol bubon, už sme počuli aj bubeníka, ako vykrikuje z plného hrdla:
- Ohlas! Vojna! Chlapi, domov! Je vojna!...
Pred farou na mostíku stáli učitelia s pánom farárom:
- Pán kurátor, synovia nám musia na vojnu. V Sarajeve zabili násled­níka trónu.
Doma sme našli mamu zalamovať ruky a božekať - nielen nad vojnou, no aj nad dvanástimi husami, čo jej zdochli v ten deň.
Celé Hybe boli rozbúrené, nechceli veriť novinám, ba ani notárovi. Bubeníci bubnovali dlho do noci, už celí zachrípnutí, a ja som pobehoval za nimi, i keď som už vedel, čo povedia, dávno naspamäť:
- Náš najmilostivejší panovník a dobrotivý kráľ... všetkých verných svojich... do zbrane povoláva, brániť... milovanú vlasť uhorskú...
- Bodaj zhorela, aj s vlasťou! - uľavovali si ľudia. - A kto bude robiť, kosiť, hrabať, voziť, mlátiť? To nedajú vybubnovať?

Revolučné uvítanie slobody
Koncom októbra 1918, bolo to v nedeľu, nastal u nás ráno okolo sied­mej poplach.
Rozľahol sa krik.
Nazdali sme sa, že voľakde horí. Ale vykľulo sa z toho čosi iné:
- Ľudia boží, rabujú!
Vyskočili sme nä predovratie. Ženičky, ruky pod šurcom, vysielali za­ručené správy:
- Notára vyrabovali! Tak ako Židov v Mikuláši!
Rozbehol som sa na Nižný koniec, kde stál notársky úrad. Bolo tam už plno ľudí, zo siene vybehúvali ženy a vynášali v zásterách všetko, čo sa len dalo. Jano Kmotrík-Revaj, vysoký mladý gazda, národniar, držal v ru­kách tlačené letáčiky a rozdával ich. Zrazu len začal mocným, ostrým hla­som na známy nápev Hej, Slováci! spievať Rázusovu pieseň:
Hoj, zem drahá, slovenská zem,
poľúbže sa s ránom,
a už sa pridávali k nemu ženy i chlapi a celý Nižný koniec hučal:
búšte srdcia utýrané,
zore nad Kriváňom.
Daromné noc hromom rvala,
blesky bila v temä.
Otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!
I ja strhnutý spevom som z celej duše opakoval refrén piesne: Otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme!
Za zvukov tejto dlhánskej piesne, ktorú Kmotrík predriekal tým, kto­rým sa neušiel letáčik, vyrabovali nenávideného notára na Nižnom kon­ci, ba aj mne voľaktorá ženička narazila so smiechom na hlavu čierny pinč:
- Tu máš, chlapče, notár ho už potrebovať nebude!
Stál som tam celý ohúrený, a tento novučičký nový okrúhly klobúk s nevídaným bielym hodvábnym futrom som zaniesol domov a dlho opatroval v limbovej, od Orfanidesov kúpenej kasni, kým ho niekto nedal do „podkôry" v kapcoch. Po rokoch som sa dopočul, že milý notár dostal ako argaláš zvyškový statok kdesi pri Lučenci a stal sa boháčom.
Vráťme sa však do Hýb.
Ešte sme ani nedospievali, a už sa vlna národa pohla hore hradskou. Gago-boľševik a odvážnejší chlapi sa pobrali nahor k Steinovmu sklepu. Lavína strhávala všetko, utrpenie, žič a zlosť za štyri roky sa museli na čomsi vybiť... Ľudia sa vovalili do sklepu oproti krajčírovi Ondrejovi Chrobákovi, ktorého Slavo bol vtedy už v príme rožňavského gymnázia.
Podnes si živo spomínam, ako ktorýsi z chlapov stojí v Steinovom sklepe na pulte a zhadzuje všetko od kraja. Čo pažravejšie a lakomejšie ženy mu to vytrhávajú z rúk. Darovanému koňovi sa neradno dívať na zuby a krad­nutému ani do huby! Mocnejší chlapi nechali sklep sklepom, vrútili sa do magazínu a vyvláčali odtiaľ celé vrecia múky, cukru, hrachu. Jeden berie vrece múky-nulky na plece a druhý mu privoláva:
- Jano, napoly! - aby sa s ním mohol rozdeliť. Veď mu to aj prischlo potom ako prezývka.
Postavil som sa na blízku hŕbu dreva a s otvorenými ústami, s pinčom v ruke vidím, ako bohatej gazdinej, ktorá odvláčala plnú zásteru nahaba-ného, stokol dopálený zlomyseľník na hlavu kýbeľ s pomyjami, že rezan­ce po nej stekali:
- Na, zadrhni sa, ty boháčka!
V hlavnom sklade pri samej Hybici sa chlapi dostali k zásobám masti, lekváru a kolomaže. Starý Járošovie, prezývaný Kristus, si stal na vrchnák bočky, načahujúc sa za niečím - v tom sa vrchnák zívol, a on šup do kolo­maže! Ledva ho traja vytiahli a oslobodili. Aj kapce mu tam zaviazli. Takto do pása začiernený bol všetkým na smiech. Nuž, kto má hanbu, má i po­smech!
Ako sa tak dívam a smejem, vyšuchol sa z preplnenej zástery ktorejsi tet­ky plechový lampášik, zohnem sa, že jej ho podám, ale tá už odbehla, tak mi zostal v ruke. Do tej trmy-vrmy sa ozval zvon, vyzváňali prvý raz do kostola.
- Ktože ti teraz pôjde do kostola, - zahundral ujček z Kúta, lebo práve vyvalil súdok vína na mostík pred Chrobákov.
- Sem sa, chlapi, pite, slopte, dneska dáva Maxo zadarmo!
Steinov vzdialený sused na hradskej, židovský krčmár Maxo Gerstl, pochopil, že bude rozumnejšie niečo obetovať, a začal ľudí núkať vínom, aby mu celú pivnicu a dom, kde jeho rodina chytro ukrývala zlato, šper­ky a cennosti, načisto nezruncovali. Dal vyvaliť jeden sud pred Chrobákov a druhý už odgúľali pred Hadrdáňov. Ktorýsi Vyšňan pohoto­vo skrúcal točkou držiac v ruke dva hrnčeky, čo predvídavý Maxo pridal. Čapoval a volal:
- Dobro je, pite!
Utekal som s pinčom a lampášikom domov, hodil všetko do izby a bežal znova preč.
- Kú skazu, kú vrzu si mi to dovliekou? - volali za mnou mať. - Berieš to nazad! - začul som ďaleko na predovratí a popri hárešte som cez lavi­ce prebehol na hradskú pred krčmu.
Pred Hadrdáňom, kde bol vyvalený sud vína, dvaja podgurážení pa-robci, objatí okolo hrdla, vykrikovali s hrnčekmi v ruke:
- Nech žije sloboda!
Rozľahlo sa druhé zvonenie do kostola, o deviatej, ale v tú nedeľu bo­lo v ňom veru málo ľudí. Mnohých už aj omínalo svedomie, čo v prvom návale hnevu vykonali. Iní si zasa nič z toho nerobili:
- Vzali sme si iba nazdieranô!
Na druhý deň, v pondelok, už bubnovali, aby ľudia všetko, čo narabo-vali a pobrali, vrátili pod takou a takou pokutou do obecnej kancelárie. Videl som, ako tí svedomitejší vláčia nazad veci. Doma som sa napočú-val dosť hubovej polievky:
- Ká chytlianka ťa to tam, šaša šialenieho, šmárala?!
V škole som ani nemukol, nikomu som sa nepochválil, hanbil som sa za svoju korisť.
Ani sa mi nesnívalo, že som sa práve zúčastnil revolučného uvítania slobody...

Gymnázium v Mikuláši


V Mikuláši bol rozsiahly stoličný dom, mnoho poschodových budov, plno obchodov s rozličným tovarom a via¬cej škôl. Na elementárke vyučovali ešte stará slečinka Mária Uličná a Jozef Macko. Povyše advokáta Jána Ružiaka, tiež pochádzajúceho z Hýb, bola namiesto maďarskej polgárky už slovenská meštianka a jej riaditeľom sa stal Oldŕich Šťastný. Sympatický pohyblivý muž s cvikrom, začas bol aj redaktorom Republikána, známych mikulášskych novín, a spieval v spevokole. Katolícka škola bola na Kocúrkove a učil v nej otec môjho spolužiaka Gejzu Bárdoša. Škola bola teraz už slovenská, práve tak ako evanjelická, ktorá nikdy slovenskou neprestala byť. Aj Židia mali svoju školu; chodieval do nej aj Ivan Stodola, lebo sa v nej ešte dlho učilo po nemecky.

Rok pred nami tu bolo Liptószentmiklósi Magyar Király Allami Fógimnázium (Liptovskosvätomikulášske kráľovské štátne gymnázium) -zakúsil ho ešte Milan Pišút, Andrej Plávka, Vlado Droppa i Gejza Bárdoš, ale ja som už prišiel na Štátne reálne gymnázium Michala Miloslava Hodžu. Riaditeľom sa stal Dominik Filip z Čiech - počerný, trochu rapavý, nič ma neučil, len neskôr som sa dozvedel, že písaval knihy pre deti. Učili tu štyria Slováci, jeden židovský Nemec a štrnásť českých suplentov a profesorov...

V našom gymnáziu sme mali zo desať priestranných tried. Nižšie ročníky mávali svoje paralelky - ja som bol v príme A. Dievčatá prestali byť privatistkami a stali sa rovnocennými žiačkami -to všetko priniesla nová republika.
Mali sme osobitnú kresliareň s antickými modelmi a sochami, divadelnú sieň s javiskom a velikánsku telocvičňu - čo bolo nevídané a neslýchané pre chlapcov z vidieka. V divadelnej sieni sa oslavovali štátne sviatky a konali školské slávnosti. V telocvični cvičieval večer Sokol.
Žiaci, ktorí sa dovtedy okrem náboženstva museli všetko učiť po maďarsky, prežívali 1. máj 1918 v Čiernom orie. Čítali v novinách o Martinskej deklarácii a s radosťou prijímali štátny prevrat a vznik re¬publiky. Potom odišli do nohy všetci maďarskí profesori...
Oktávu sme mali na hornej chodbe pri samej zborovni za fyzikálnou posluchárňou, kde bola aj tercia a kvinta. Pravdaže, obkukávali sme pek­né dievčatá. V Hodžovom samovzdelávacom spolku sa z dievčat najviac usilovala Gejzova sestra Jolka Bárdošová, neskoršie žena Jána Vilikovského, ktorá ako profesorka vydávala s Andrejom Kostolným učebnice pre maďarské paralelky obchodných akadémií.
O Hlinkovi
Privykol som si už na Prahu... Končí sa môj devätnásty rok, a ja meditujem o čase a pravde, o živote a mladosti. Zhodou okolností na moje 20. narodeniny prednášal v Smetanovej sieni Vavro Šrobár o potrebe pokroku slovenských škôl -čo ma zaujalo. Najväčší smiech vyvolal, keď sa posmieval zo svojho kra­jana Andreja Hlinku:

- Vodca ľudákov dodnes neverí, že sa Zem krúti okolo Slnka...

Do Hýb prikvitol Hlinka - boli sme naňho zvedaví. Posviacal kríž na Zierte a kaplnku za Pochvánkou. Šiel som po Dadu, pri moste sme naňho čakali, ale rečnil veľmi bombasticky. Väčšmi ma zaujímalo, že mám bá­seň v Národných novinách alebo vo Vesne, kde Dada mala uverejnenú fo­tografiu Cigána.

Česko-slovenské vzťahy
Zhodou okolností, keď som sa začal zbližovať s Čechmi, Marienka Jančovie sa mi z Košíc sťažovala:
-Rudo, kedysi som si tak ideálne predstavovala naše spolužitie s Cech­mi. Och! Keby si tak počul narážky nášho riaditeľa a profesoriek...
Všetci sme vtedy sledovali ostré polemiky o jednote československého národa, o jednote jazyka, o pomere Čechov a Slovákov, češtiny a sloven­činy - čo nás, slavistov, zvlášť zaujímalo. Albert Pražák a Václav Chalupecký boli nositeľmi takýchto zjednocovacích a pre Slovákov neprijateľných teórií a nereálnych koncepcií...
Pravdaže, v Prahe sme nasiakli všeličím, aj ostrou kritikou národniarov, Martina a Matice. Znevidelo sa i mne raz prílišné folklorizovanie Krčméryho a Kľačku a zložil som o tom výsmešnú báseň Národopisná, ktorá sa začínala:
Šla rázovitosí do sveta,
i svojráz bežal za ňou,
vzal do krčaha výšivky
s obrubou cifrovanou.
Zavše ma strhla namiesto hanby nad našou slovenskou zaostalosťou prudká zlosť a vzdor. Mnoho mi o tom húdol Jano Hamaliar, ale ja som mu zazlieval, že začal písať po česky - čo už tým dobrého urobí našej ve­ci? Ale neuznával som ani idylické folklórčenie, preto som vysmieval i krpce s návlakmi ako obraz našej biedy, aj našou inteligenciou zidealizovaný kroj a spev, ba i odzemok, ktorý som s prudkou pasiou sám tancúval na našich detvianskych zábavách, čo mi získalo aj nové známosti. Pre Pražanky sme boli totiž my Slováci exotikou...
Slavistický zjazd v Prahe v r. 1928
Na fakulte a v Slovanskom seminári sme mali ozajstný pohon. Chystal sa prvý zjazd slovanských filológov, opierajúcich sa o tri základné stĺpy slavistiky: o Dobrovského, Kollára a Šafárika. Usporiadala ho naša Filozofická fakulta Karlovej univerzity z iniciatívy pražských slavistov: Weingarta, Horáka, Murka, a my študenti sme pomáhali pri ubytovaní, uvádzaní a informovaní hostí... Tento epochálny zjazd sa konal už vo veľkej sále novej Filozofickej fakulty KU na Smetanovom námestí a pre nás študentov bol veľkým zážitkom... Aj keď slavisti hovorili zväčša každý svojím rodným jazykom, len vý­nimočne po latinsky, aj keď slovanským esperantom zostávala nemčina, jednako len slavistika ukázala svoju obrovskú silu a splnilo sa želanie i proroctvo J. Kollára:

Vedy slávskym potekou též žlebem.
V tom čase Weingart práve vydal Kollárovu rozpravu O literárni vzá-jemnosti. Pravdaže tak, ako keby pevec Slávy dcéry bol Čech a český spi­sovateľ, aj o Šafárikovi sa vravelo zväčša len ako o Šafárikovi, až neskôr zjazdy poukázali na slovenský pôvod oboch slavistov, z ktorých čerpali nielen Slováci a Česi, ale aj iní Slovania.
Na fakulte a v Slovanskom seminári sme mali ozajstný pohon. Chystal sa prvý zjazd slovanských filológov, opierajúcich sa o tri základné stĺpy slavistiky: o Dobrovského, Kollára a Šafárika. Usporiadala ho naša Filozofická fakulta Karlovej univerzity z iniciatívy pražských slavistov: Weingarta, Horáka, Murka, a my študenti sme pomáhali pri ubytovaní, uvádzaní a informovaní hostí....
Len mimochodom spomeniem, že som na zjazde sprevádzal Jána Kvačalu, Helenu Turcerovú-Devečkovú a stretol som sa i s Pavlom Bujnákom, ktorý popri Jaroslavovi Vlčkovi bol vari jediný, čo na praž­skej fakulte reprezentoval slovenských slavistov-filológov - takí chu­dobní sme boli. Okrem nich ešte Flóra Kleischnitzová, prípadne Pražák, Menšík a Vážny mali záujem o slovenský jazyk a literatúru...
Na zjazde vypomáhali, pravdaže, aj iní kolegovia: Eugen Jóna, Ľudo­vít Novák a ďalší, ktorí tiež bývali v Štefánikovej koleji, kam nám pri­budli nováčikovia.
Björnson
Zaviezli sme sa do Gôteborgu, kde účinkoval český komponista Antonín Dvofák, a do bývalej Kristiánie, dnešného Osla, ktoré urobilo na nás veľký dojem. Na námestí pred divadlom stoja sochy Bjôrnsona a Ibsena - navštívili sme aj ich hroby. Bjôrnson mal iba kameň s krížom a menom, Ibsen čierny pomník spolu s manželkou. Dojatý som napísal báseň Pri hrobe Bjôrnstjerne Bjôrnsona, ktorého som si veľmi ctil nielen ako spisovateľa beletristu (Dom na úslní, Arne, Rybárča som dávno čítal), ale i ako obrancu Slovákov v čase Apponyiho pomaďarčovacích zákonov pred 20 rokmi...
Pre filmový dokument Bard slobody - Björnson a Slováci:
- Začnem svojím narodením. Narodil som sa zhodou okolností práve v roku 1907, pred 90 rokmi, a tento rok bol veľmi významný tým, že zásluhou dvoch českých Židov Lederera a Veleminského, ináč aj tolstojovca, a naj­mä Karola Kálala, ktorý chodieval do Ružomberka, sa Bjôrnson dozvedel o Slovákoch, ako ich utláčajú za maďarskej vlády.
Ďalej otec spomína tragédiu v Černovej, keď žandári 27. októbra 1907 postrieľali viacerých miestnych obyvateľov, lebo chceli si vysvätiť s Andre­jom Hlinkom nový kostol. Toľko z úvodu dokumentu. Vo filme účinkuje aj literát Ladislav Lajčiak a sprevádza nás po Černovej.
V Bratislave
Do Bratislavy som pricestoval vo štvrtok ráno 23. októbra 1930. Potom som nasadol na električku Ck smerom do Karlovej Vsi - do internátu Lafranconi. Ubytovali ma na druhom poschodí s Janom Magáthom, práv­nikom v treťom semestri. Dunaj nám šumel takmer pod oblokmi. Okolo len stromy a stromy, vi­nice, máme krásne ihriská, je to za mestom a vidieť až do Rakúska. Slovom, božsky - ale ja som bez grajciara. Som síce oslobodený od in­ternátnych poplatkov a na fakulte mám zápis až 4. novembra. Bol som už za profesorom Pražákom a povedal som mu o svojej práci na Kraskovi... Ešte som nebol s Ryšánkom a ostatnými, stretol som sa len s Kostolným (zaoberá sa Hviezdoslavovým veršom), s Pišútom i Lukáčom. Prekvapilo ma, koľko je v Bratislave Nemcov. Jeden býval aj vedľa mňa v internáte, vlastne to bol viedenský Čech. Bol som rád, že som sem prišiel, mal som tu viacej známych a priateľov, nemusel som tak biediť ako v Prahe. Mohol som sem prísť veru už o semester včaššie! ...
Z domu mi poslali 300 korún, a tak som si aj za pomoci menšieho honorára povyplácal dlžoby. Zoznámil som sa so študentom histórie F. Bokesom. Ukázal mi v električke Mila Urbana, zašiel som aj do Umeleckej besedy, kde o ňom prednášal Daňo Okáli, ktorý síce nemal rečnícky dar, ale mnoho toho vedel. Bol tam aj Tido J. Gašpar s červeným klinčekom v gombíkovej dierke, aj obľúbený Jozef Gregor-Tajovský.
Začítal som sa do dekadentov a excerpoval som Vajanského, o ktorom sa Pražák vyjadril, že by si „zasloužil rehabilitace" a hlasisti „kritiky". Maťo Josko ma vodí po bratislavských kostoloch obdivovať umenie; na­zrel som aj do slovenského a nemeckého evanjelického kostola. Zasmial som sa v Luxe na Burianovom filme C. K. polní maršálek, tak sme potom volali našu električku - Ck, na rozdiel od A a B, viacej ich vtedy v Bratislave nebolo. Jano Smrek mi písal z Prahy a sľuboval knihy od Mazáča. Štefan Krčméry mi uverejnil v Pohľadoch báseň Len septembro­vé nebe...
Študujem v Univerzitnej knižnici a chystám sa napísať Ľ Podjavorinskej i Hviezdoslavovej vdove a Kraskovi. Dnes som bol v dievčenskom internáte. Navrhli ma za kultúrneho referenta v Kuzmányho kruhu. Zbieral som údaje o Kraskovi a našiel som 8-10 básní nezahrnutých do jeho knižiek. Smrek mi v Eláne pod značkou uve­rejnil referátik o Lukáčových Križovatkách. Neskôr som písal Jesenskému a Royovi listy, v ktorých som sa prezvedal, ako veršovali a kde sa učili prozódiu. Jediný Rázus mi neodpovedal. Z Krásku som ob­javil ešte dve básne v Slovenskom týždenníku z roku 1906...
V Rožňave (list od priateľa z vojenčiny)

Rudo, jako sme sa rozišli v Prahe čoby vojaci-kuchári, od tej doby vieme o sebe veľmi málo, lebo nič. Ja som ti tu v takej maďarskej bašti, kde zatknutie pre vyzvedačstvo je temer na dennom poriadku a nemôžem sa odtiaľto dostať. Ináč by sa tu žilo dosť dobre.
Čo sa stalo v Matici v Martine 12. mája 1932 (Kauza Pravidlá slov. pravopisu)

Keď mi vyvetralo z hlavy vínečko od Stelzera i obsah ďalších fliaš z Palacky, prečítal som si, čo sa akurát 12. mája stalo v Martine v Matici - aké priam politické boje tam viedli, ako sa ľudáci s Hlinkom, ale aj Rázus a národniari klbčili s agrárnikmi, zastupovanými Thurzom a inými, najmä českými odborníkmi, a ako sa šípy obrátili do Vážneho ako hlav­ného definitívneho apretátora a korektora Pravidiel slovenského pravopi­su, a ako Vážny preťažko musel bojovať aj s nerozhodnosťou a pomalos­ťou starého baťku Škultétyho a pristúpiť kde-tu aj na kompromisy. Ale v zákulisí všetkého bol Henrik Bartek, ktorý mal vari na svedomí aj urýchlenie choroby Štefana Krčméryho. Mňa veľmi mrzelo, že som na tomto matičnom zhromaždení nemohol byť práve kvôli mojej promócii, ale neskôr som sa dozvedel, že tam nebol ani Štefan Krčméry, a ten tam predovšetkým patril. Veď práve on Pravidlá najviac organizačne pripra­voval, už vtedy bol chorý a mimo Martina. Ľudáci na čele s Bartekom mali slobodnú ruku a ich protičeská kampaň sa naplno rozvinula. O tom však budem obšírnejšie písať v monografii o Krčmérym, ktorú mám už hotovú a ktorá siaha až po rok 1933...
Môj referát vyšiel až v Krčméryho ilegálnom čísle Slovenských pohľadov 9B, ktoré neboli každému prístupné.
Vraciam sa k 11. máju 1932 - ku dňu, keď som bol promovaný. Opojený a uradostený nad tým, že sa mi za päť rokov podarilo skončiť germanistiku a slavistiku i zložiť si doktorát deň pred matičným povestným 12. májom (ešte v to ráno sme sedeli v Bratislave s profesorom V. Chaloupeckým a bohémskym Borovičkom), som veľmi nevnímal to, čo sa stalo v Matici. Leda, že som čítal, čo o tom prinášal Slovenský denník, lebo Ná-rodnie noviny vari ani neboli v Bratislave na dennom trhu v predaji.
Tak som akosi nestihol, či zabudol ísť aj na trenčianskoteplický zjazd (25. - 26. júna 1932), hoci bolo by to pre mňa bývalo veľmi osožným. Ani potom, keď som šiel v druhej polovici júna k sestre do Blatnice, som tie zvesti veľmi nesledoval. Viem len toľko, že som sa už ako hotový prihlá­sil za člena Matice slovenskej, ktorá bola dovtedy ku mne štedrá, a kde mi Krčméry zverejňoval príspevky.
Keď som bol v lete už doma, tam som ešte menej vedel o tom, čo sa v Matici v dozvukoch deje. Nečítal som článok v polovici júla, kde mne už známy Bartek písal Na okraj Krčméryho článku (v Lidovkách), kde Krčméry žiadal pre Vážneho „náležitú satisfakciu a náležité pôsobište v Matici slovenskej", a tak sa postavil aj proti Škultétymu, aj proti Bartekovi a Klačkovi, lebo Bartek tvrdil, že vraj „pohoršenie vo veci pravopisu" vyšlo z Vážneho. Ten pohrozil Škultétymu, že vydá Pravidlá mimo Matice, Škultéty sa chcel vzdať miesta v Matici a Krčméry musel kompromisne „prinútiť Vážneho a jeho spoločníkov, aby prijali Škultétyho (podotýkam „oneskorených") 400 opráv". Tu sa zas Krčméry dostal do takej situácie, že musel vyhlásiť, ak sa vraj neprijmú opravy Škultétyho (správcu Matice), odíde ako tajomník.
Už 10. septembra mali matičný výbor, kde vyslovili dôveru Krčmé-rymu, Klačkovi aj Vanovičovi. Klačko vraj „postupoval správne" a chceli ho preložiť naspäť do Martina. Zvolili novú pravopisnú komisiu: Škultéty, Šenšel, Knapp, Bartek a Ripka.
... Bol som promovaný 11. mája 1932, preto som nemohol byť účastníkom matičného 12. mája 1932, keď Hlinka so svojimi sená­tormi a poslancami prišiel na Valné zhromaždenie MS. Hlinka Maticu spolitizoval a Buday zo Spolku sv. Vojtecha skonfesionalizoval. „Zrekom" bol slovenský pravopis. Tak vyhnali svojho veľmi usilovného a vzdelaného lingvistu Václava Vážneho (Čecha), ktorý bol predse­dom komisie určenej na pravidlá slovenského pravopisu aj s Jozefom Škultétym. Pravidlá viazli pre pomalosť už starého baťka Škultétyho a vyhorel za to Vážny. Bolo to zmanipulované a z Matice vyhodili aj ďalších (centralistov a čechoslovákov), len zázrakom v nej ostal Karol Plicka. Udalosti sa valili prudko: na 25. - 26. júna 1932 zvolali autonomisti - ľudáci s národniarmi - a komunisti trenčianskoteplický zjazd mladej inteligencie, na ktorý som nešiel, lebo som po skončení štúdia bol pri sestre v Blatnici. (Citované z pamätí Ruda Brtáňa.)
Trenčianskoteplický Kongres slovenských spisovateľov (30. máj - 1. jún 1936)

Bol som pri jeho zakladaní v prípravnom výbore a v kontakte s Emilom Boleslavom Lukáčom. Pridelili mi aj úlohu prednášať na tému Slovenská literatúra v škole, ktorá mala jednu Achillovu pätu: zanedbávanie slovenčiny a slovenskej literatúry na českých školách, lebo česká literatúra sa učila takmer v rozsahu takom ako na českých školách a aj redukovaná vytískala vlastnú slovenskú literatúru. Osnovy a učebnice, naše individuálne osnovy na začiatku roka v každej triede nás zaväzovali aj pred riaditeľom aj pred inšpektorom prebrať v rozvrhu učiva uvedenú látku... V referáte Literatúra a škola (vyšiel v Slovenských smeroch 1936, s. 342 - 350) som dával maximalistické požiadavky... Pamätám sa ako dnes, že som po obede predsedal pri čítaní a debate o Kostolného prednáške Stav a úlohy slovenskej literárnej kritiky, čo chceli využiť postupisti a nastrčili ta Iľju J. Marka, prispievateľa Postupu, ktorý sa sťažoval, že vraj nepozvali ich Spolok mladých slovenských spisovateľov... Ako predseda som vysvetlil zákulisie a kampaň proti Jesenskému, Lukáčovi, Kraskovi etc. a skonštatoval som, že v Postupe (okrem desiatky debutov) „pre našu poéziu nevytvorili dosiaľ nič hodnotného". Novinársku kampaň som solidárne neschvaľoval.
Moje predsedanie bolo vlastne dialógom a ukázal som na nesprávne chápanie štrukturalizmu a deformácie jazyka, na miešanie pojmov literárnohistorických a kritických. Borodáč chcel zaujímavosť: kontrolu kritikov, ale nevysvetlil, ako si to predstavuje uskutočniť. Elo Šándor zas chcel od kritiky náhľady kolektívu - konzumentov, čitateľov, čo si skôr mal autor zisťovať. Okáli poznamenal, že čitateľ je kritikom a kritik „reže" autorovu pravdu, musí usmerňovať, lebo má vážnu spoločenskú úlohu. Vámoš chcel zas životné a aktuálne problémy v kritike. Tvrdil, že vtedajšia kritika nie je kritikou, bol za kritika - radcu a proti zlomyseľnej kritike. Simončič (vtedy Bakošov adlátus) sa pristavil pri deformácii jazyka s cieľom básnickým. Ostro som oponoval Bartekovi, ktorý chcel mať debatu o básnickej reči, ale stál na pozícii protičeského puristu (aj v rýmoch a pod.). Bránil som Novomeského rýmy (vartáši) a rezumoval som, ako vidím, slovami: Básnik má väčšie právo, ako gramatici, ktorí úzus dobrých spisovateľov len normujú.
Už pred zjazdom sa objavili v Slovenských smeroch prejavy Lukáča a Poničana. Lukáč ukázal, že myšlienka zjazdu vznikla iniciatívne v Spolku slovenských spisovateľov už pred piatimi-šiestimi rokmi, že sú naň spoločenské dôvody, že bude pracovným zjazdom, bude mať 14 referátov, že ho schválila aj Matica aj vládne kruhy, a tak pozvali spisovateľov, vedcov i publicistov. Poničan zas položil dôraz na vyslovenie stanoviska „k imperialistickým prúdom fašizmu, k nebezpečiu vojny" a chcel vytvoriť akčnú bázu pre budúcnosť a „spojiť všetky sily proti hroziacemu nebezpečiu". Po búrlivom začiatku (debata o rokovacom poriadku), či je to zjazd Spolku slovenských spisovateľov (členov 40 - 53), alebo spisovateľov a publicistov (asi 200), či sa bude hlasovať, či sa vydá napokon resumé alebo rezolúcia, rozprúdila sa diskusia po referáte o slovenčine ako umeleckom a výrazovom prostriedku (Pišút). Na moju zmienku, že štúrovci sa „učili u Puškina", nadviazal súhlasne Daňo Okáli. Smrekoví, ktorý uznával „talent" a staval sa proti vzdelaniu a učenosti, som oponoval, lebo „lyrizmus sa nezabíja žiadnou učenosťou ", aj keď Smrek tvorí spontánne, Lukáč ako poeta doctus (básnik učený) dáva „do umeleckej práce svoje umelecké svedomie", Laco Novomeský „spojuje obe". Túto trojicu som pokladal za vedúcu v po-prevratovej poézii a lyrike vôbec. Každý mi bol „vo svojom spôsobe veliký"...
Dva-tri dni kongresu bolo na 14 referátov a obsažné prudké diskusie primálo. Najmä referát Vámošov o stavovských problémoch a Chrobákov o propagovaní a podporovaní slovenskej literárnej tvorby citeľne chýbali. Elo Sándor navrhoval vystavať Dom ako spisovateľské stredisko.
Rezumé či rezolúciu kongresu sme podpísali všetci prítomní. Po kongrese som napísal do Slovenských smerov krátku spomienku či glosu - Na okraj kongresu slovenských spisovateľov.
Na 50. výročie v roku 1986 sme z účastníkov žili už len: Daňo Okáli, Maša Haľamová, Margita Figuli, Lea Mrázová a ja, z českých Jozef Rybák. Ale zostavovateľ knihy Kongres slovenských spisovateľov 1936 (narodený 3 roky po zjazde!) [Rudolf Chmel - pozn. Watson.sk] nepodal v knihe, ani na oslavnej spomienke pri 50. výročí pravý obraz kongresu... Knihu vydal Tatran v roku 1986. Kongres bol iný (pozri Slovenské smery)...
Miloš Vančo a Stodolovci
Môj tesť nenávidel, alebo zazlieval táranie sa po svete, na nervy mu šlo cestovanie Stodolovcov. Najmä známy „globtréter" Kornel Stodola, turista a voyageur de l'Europe (cestovateľpo Európe), obišiel už Španielsko, zbrú­sil Tatry a „zanechal" tam aj Oľgin štít,72 na ktorý sa prvý vydriapal a tak zvečnil svoju bezdetnú manželku Oľgu Polóničku z Bukurešti (dcéru tur­čianskeho šefraníka - kupca a statkára). Kornel ustavične vláčil batožinu z vlaku do auta a do lietadla, raz bol vo Viedni, inokedy v Berlíne či Pa­ríži. Tento strýko Rybeninej mamy Elzy mal brata Aurela vo Švajčiarsku v Zúrichu ako slávneho profesora a zakladateľa teórie parných a plynových turbín. Kým Kornel žil počas prvej svetovej vojny vo Viedni, jeho brat Emil žil v Pešti (za ženu mal Oľginu sestru Vineu Polóničku, výbornú spe­váčku), a po prevrate bol v Bratislave honorárnym konzulom Švédska (i jeho syn Milino po ňom), a teta Vinca bývala na všetkých dobročinných plesoch s manželom Emilom, národniarom. Kornel Stodola bol zasa argalášom a ako prvý usporadúval bratislavské veľtrhy.
Cítil som sa ako kukučka v hniezde a pri toľkej rodine sa mi zakrútila hlava. Videl som, že časť z nej je srdečná a milá, ale časť bola i ostala od­merane chladná, nikdy sa mi nepriblížila úplne. Kto to nezažil, nepochopí, kto zažil, dá mi za pravdu.
V Sokolovni...
V Sokolovni sa zhromaždilo celé gymnázium, a keď Jano Stráňai utíšil žiakov, vyšiel som na tribúnu na javisko a spustil som naspamäť celé tri strofy Kraskovho Otroka:
- Som ten, ktorému v duši znela pieseň matky otrokyne... Spomenul som, pravdaže, aj zavretie troch slovenských gymnázií, grófa Apponiho a maďarizáciu, citoval som Kráľovo Slovo - zajasau blesk jasnej zory..., i Bottovu Vrahom a Smrť Jánošíkovu na kontrast poroby a slobody. Pravdaže som vtedy štýlovo a oficiálne vyzdvihol aj význam odporu a odboja, i legionárov Jesenského a Tajovského, i Wilsona a kontrast 15. marca a 28. októbra. Zacitoval som básne Rázusa, Hviezdoslava i Kuzmányho odkaz mládeži: „ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme..." Zdôraznil som význam 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši a 30. októbra v Martine a končil som:
- Mládež naša - dnes, keď nieto pút, na tú porobu nesmieš zabudnúť. Choď v ústrety novému slncu, novému ránu, v ústrety šťastnejšej budúcnosti.
A keď vás tu vidím ako slobodné deti slobodného národa, sťa púčiky, ktoré vystierajú ramená k utešenému slncu, tu sa pýtam i odpovedám so Sládkovičom:
Čo, vrstovníci moji, myslíte? Nie je to už nádeje svet,
keď už vo svojom mladom úsvite národ vie si krásne hovieť?...
On v púšti stojí a v nebi žije: čo keď sa puk ten vo kvet rozvije?
-Svety nám závidieť budú!
- Synovia a dcéry sedliackych rodičov, synovia a dcéry biednych robotných otcov, synovia a dcéry poctivo pracujúcich a Slovensku oddaných rodičov - vy z biedy svojej vyrastiete a pustíte sa slobodne o závod v živote. Vo vás vidím záruku lepšej budúcnosti, vo vás driemu schopnosti a vlohy - a nevedieť, či z vás tu nesedí budúci vodca národa, muž, ktorý svojou prácou a svedomitosťou, svojimi schopnosťami a čestným, múdrym jednaním stane sa stĺpom a nezbytným staviteľom na budove slobodnej vlasti.
Vám, už ako slobodným občanom republiky, nech sú časy predprevratové výstrahou a mementom: nikdy viac! Nikdy už späť do tmy, ale na úslní slobody vpred s chuťou usilovnou!
A všetkých som prekvapil nacvičenou zborovou recitáciou Kraskových Baníkov, čo malo úspech i badateľný ohlas.

V Národnom dome...

Čože, prednášať žiakom, ktorí si to vypočuli jedným uchom dnu a druhým von, ale horšie bolo večer v Národnom dome, kde som sa mal Martinu predstaviť ako novopečený profesor pred majoritou národniarov a uspokojiť slovenské predprevratové i poprevratové obecenstvo slovenské i české!
Tu som na scéne Spevokolu po obligátnom oslovení:
- Slávnostné zhromaždenie! Panie a pánovia! - začal zádrapčivým citátom z Krásku:
- Krok držať s osvieteným svetom, pachtiť sa trochu vyšším letom..., ktorý „pitval britkým perom našu kocúrkovskú nahnívajúcu slovenskú spoločnosť pred štvrťstoročím".
Hovoril som o spaholčenom Slovákovi, ubitom sociálne, mravne i hmotne. O nemej tvári bez vôle a ľudskej hodnosti, i o janičiarstve, aj o tom, že „niet opravdovej, hrdej, povedomej a oddanej radosti zo slobody". Obával som sa, či 28. a 30. október nezovšednie, či dediny a deti cítia „ten ukrutný prielom", a či sú im tie reči o utrpení a jarme nie viacmenej rozprávkou, a ako tie deti „nepomýlif dnešnými ruvačkami politickými". Zacitoval som z Denisa o nesvároch a osamostatnení:
- Čechy a Slovensko sú nevyhnutné jedny druhému.
Postavil som sa proti oneskorenému krieseniu zemanov a suchých ratolestí (Odeschalchi) a ukázal som na novú generáciu:
- Synovia hôr, synovia poctivých sedliakov, synovia chudobných chalúp i chudobných rodičov robotných sa objavujú v našom živote - a v tomto zdravom pni máme najistejšiu záruku šťastnejšieho vývoja aj schopnosti a práce. Nie tituly, ani „vážené a takzvané lepšie rodiny", ale poctivý muž a svedomitý človek - to je tiež prielom do starých, na svoju malichernosť namyslených spoločenských vrstiev.
Takto som sekal vo svojom rebelantskom radikalizme na všetky strany:
- Legendy sa chytili postavy Štefánikovej a dali ho do nadoblačných sfér, legendy sa chytili aj našich legionárov a chytia sa skoro aj prezidenta a 28. októbra.
Citoval som znenie deklarácie, okolo ktorej sa (práve tak ako okolo Pittsburskej dohody) nazhromaždilo až primnoho zlej žlče, a čo dráždilo aj Martinčanov v Národných novinách:
- Slovenský národ je čiastka rečové i kultúrne - historicky jednotného československého národa.
Spomenul som bývalý Martin, aby si uvedomili, že stratil svoju slávu, hoci ešte vtedy chceli mať z neho fanaticky a fantasticky a bez výstavby -„hlavné mesto Slovenska".
V slávnostnom prejave som ďobol do politických „ruvačiek mačiek":
- Sme sťa tí vlci lační a nenásytní. Rujeme sa medzi sebou, keď nejde všetko podľa našej nôty, a huckáme sa ako psi politicky.
Nuž to musela byť ostrá paprika politikom. Ale čo som ja na to dbal! Vďačne som spomenul Denisa i Scotusa Viatora a Björnsona, aj „poctivých starých Martinčanov", aj Martin ako najnárodnejšie mestečko za Memoranda - ako srdce Slovenska - a bránil som smelo po svojom aj Maticu pol roka po povestnom 12. máji.
- Sme svedkami čias, keď nie sú vzácni ani obetaví nenahraditeľní pracovníci, piliere Matice, ani Matica sama. Ide o veľké veci... Martin a Matica musia sa vrátiť k svojej slávnej dobe a na slobodnom Slovensku dospieť pokrokovou prácou čo najvyššie.
Svoju prednášku som podľa konceptu (z 20. októbra) končil na javisku Národného domu smelo:
- Preto v duchu novej doby pokrokovo, cestami našich otcov, Masaryka a Štefánika, v duchu Moysesovom a s Kuzmánym pevne ďalej, mužne ďalej!
1938
Teta Ludinka z Košíc sa vracala s plačom do Mikuláša, do rodného domu celá zúfalá a s výkrikom:
- Košice odrazu stali sa maďarské!
Stratila tam po dvoch mesiacoch napätia „polovicu majetku s takou usilovnosťou, energiou a láskou uja zarobeného". Aj ujo Váša (Václav Holý, Čech, ktorého len na zásah Vančov nevyhnali zo Slovenska) sa pozastavil nad barbarským spôsobom okyptenia a okradnutia malých národov.
Podobných tragédií Slovákov a Čechov (už či hmotných alebo národných) bolo na tisíce. Z Košíc sa vysťahovalo vyše tridsaťtisíc ľudí a za hranicou nám ostalo mnoho „írečitých čisto slovenských dedín", duplikovala mi mama po Rybe:
-Krásne nás doriadili a sklamali, všetci! Okradli nás celkom sprosté a teraz ozaj ostaneme na švábke a kapuste!! Čože nám je teraz zo zbytočného súcitu, keď sa nás v prvej chvíli nikto nezastal?...
Miloš Vančo a ľudáci
... Miloš Vančo sa stal ministrom pravosúdia, táto zvesť ma tiež prekvapila (predtým bol iba v sneme pos­lancom ako národniar!). A to bol najväčší omyl môjho tesťa, nad ktorým som v duchu krútil hlavou, ako nepolitický orientovaný. Priniesol potom jemu i jeho rodine trpké a horké chvíle a následky.
Náš tata, ktorý dovtedy v Martine ako predprevratový statočný Slo­vák a národniar, pravotár, nosieval iba vyšívané košele, musel si teraz ako minister objednať dva obleky, ale biela košeľa ho omínala a neskôr sa zas vrátil k svojim krásne vyšívaným slovenským košeliam. Bol Slovákom v srdci aj navonok. Teraz pracoval v parlamente na rozpočte a nemal ani sviatku, ani piatku. Ľudia ho prosili, keď sa chcel úradu po skorom skla­maní zriecť, „aby vydržal", ale mal ťažkú pozíciu (a zato ho potom súdili, aj odobrali mu všetok majetok a po nečase „rehabilitovali")... Elena v liste doložila, že tata „chodí domov len na 24 hodín " - ten domased, ktorý kvôli rodnému Martinu, Ma­tici a múzeu i Národným novinám obetoval svoju poprevratovú kariéru. A keď mu núkali županstvo, neprijal, odporúčal im - aj keď s istou výhra­dou - ako dobrého Slováka Mičuru („fele-fele"), a tak ho Vančo dostal na výslnie slávy a do politiky. [Mičura však zahynul na Gulagu v ZSSR v r. 1946 - pozn. Watson.sk] Chcel mať z Martina s Fedorom Ruppeldtom a so Štefanom Krčmérym „hlavné mesto Slovenska". Nemal rád Bratis­lavu, ale teraz musel v nej trčať, či chcel, či nechcel - medzi ľuďmi jemu v jadre cudzími (azda okrem Sokola) - v domnení, že to robí pre dobro slovenského ľudu a národa.
- Má ťažké postavenie, ačkoľvek chce to najlepšie.
Stretával sa s nesúhlasom ľudákov, bol s Háchom v Tatrách (len deň) ex offo ako minister.
Idealistu národniara potrebovali ako štafáž noví mocipáni. Nedovidel a neodhadol situáciu, a v snahe pomôcť Slovákom (i evanjelikom a iným, ktorých ľudáci utláčali) šiel hlavou proti múru. Ale sa hneď sklamal, keď videl, ako si ľudáci rozdeľujú miesta a funkcie, ako „nik nepraje Martinu, ani Matici, a to je poburujúce". Už dal na politiku pri Národných novi­nách jedenásťtisíc z vlastného pravotárskeho vrecka. Za mojej neprítom­nosti sa objavovala ohromná konjunktúra - po odchode Čechov - pre mladých, najmä ľudákov.
Situácia na univerzite v r. 1938-39
Mráz ma informoval, že na univerzite so mnou rátajú, že Mečiar ešte nepodal doteraz habilitačnú žiadosť, hlavná vec bude dokončiť prácu. Všetko vraj diriguje Rapant, mal som sa obrátiť na neho, lebo bolo isté (vtedy!), že „nebudú nijaké menovania, každý bude musieť prejsť cez ob­vyklý postup", tak ako som ja dávno predvídal. Žiadal ma, aby som mu písal kratšie veci (zrejme i jemu do Pohľadov)...
Ak som v Beograde raz čítal, že v Čechách je akýsi Xaxa (Chacha), nikdy predtým nepočutý Hácha namiesto Beneša, teraz v marci už vyháňali Čechov zo Slovenska a utváral sa slovenský štát, a kým som študoval, menovali už Stanislava Mečiara bez habilitačky docentom.
Cesta bola zarúbaná a ja znervóznený.
Dolnozemskí Slováci v r. 1938-39
Pri rádiu sme počúvali Bratislavu, kde medzi zahraničnými Slovákmi ani len nespomenuli osemdesiattisíc juhoslovanských Slovákov, ktorí si nielen do roku 1938, ale podnes - a už minulo meru rokov - zachovali mocne a krásne jazyk, kroj a slovenské povedomie, ktoré im pomáhal udržiavať v Silbaši i môj učiteľ Jozef Institoris i náš krajan Ján Čajak - Aliquis...
Navštívili sme aj biskupa Štarkeho, rodinu Aničky Štarke z Martina, ktorá ako tajomníčka Živeny chodievala do Vančov k Rybinej mame takmer denne. Boli sme ako doma. A ešte viacej doma sme sa cítili, keď sme my, Liptáci, stretli svojho krajana Jána Čajaka....
Navštívili sme aj tlačiareň, boli sme u Labáthov, prezreli sme si slovenské gymnázium, kde aj Miško študoval a učil, ukázali nám kúpalisko a pomýšľali sme na výmenu petrovských a slovenských detí, na prísun slovenských učiteľov a nejaké letné kurzy pre tamojších učiteľov, spojené s okružnou cestou po Slovensku. Plánov sme mali dosť: čo na srdci, to na jazyku. Škoda, že naše vtedajšie vládne kruhy nemali o toto záujem a neratovali ešte početnejších Slovákov v Maďarsku.
Pomaly každý Slovák autonomista bude velezradcom...
Týždeň pred Eleninou svadbou Krajský súd v Banskej Bystrici odsú­dil Dr. Miloša Vanču ako zodpovedného redaktora Národných novín, a re­daktora Alexa S. Pakana „in absentia" (v neprítomnosti - neprišli a nedali sa zastupovať) za to, že obvinenie z prijímania vládnej podpory odmietali nevhodným bránením sa a útočením na redaktorov Dr. J. Lehotského, Dr. J. Čaploviča a Dr. B. Mullera. Naparili im po 500 korún (alebo 5 dní väzenia), trovy taktiež 500 korún a pravotárske trovy 870 korún....

U nás [v Martine] sú zase na dennom pretrase všetky tie politické svinstvá, čo sa robia. Hádam vieš, Bazovského Laja zasa zatkli v Bohumíne, že vraj na úteku do cudziny. A zatýkajú a suspendujú, koho len môžu. Pomaly každý Slovák autonomista bude velezradcom. Som len zvedavá, či majú dáke dô­kazy. Ale musí v tom byť čosi... No a hrmia všetci. „Slovák" už na 3 me­siace zastavili a „Národnie" už boli raz skonfiškované pre článok J. Kozu Matejova... A vieš, keď vidím, že aký je tata tým otrávený, všetky jeho ideály, lebo on pracoval vždycky naozaj len z idealizmu....
Katolícka moderna
Do prevratu (1918) mali v literatúre (najmä ako básnici a beletristi) vedúce miesto slovenskí evanjelici, kvalitatívne aj kvantitatívne pokroko­vejší a národnejšími školami odchovaní. Teraz však podrástla prvá i druhá vlna poprevratovej inteligencie slovenskej z rodín národoveckých, a najmä z radov roľníckych, remeselníckych a mestských. Početne prevyšovali ka­tolíci a hlásili sa o svoj podiel i v literárnom a kultúrnom živote.
Vojna proti Poľsku
Bol som si to obzrieť [Topoľčianky] a okolo obeda som vošiel do akéhosi hostinca, kde som sa chcel naobedovať. Ale tento obed mi skoro nechutil, lebo zrazu presne o dvanástej ohlásil miestny rozhlas, že sa čosi stalo s Poľskom a oznamoval mobilizáciu....
Šírili sa znepokojujúce zvesti, že Poliaci znova chcú s Maďarmi rozpar­celovať Slovensko. Čiarou mal byť Váh. Tak by moje rodisko Hybe bolo patrilo do Poľska, Ružomberok a Martin by bol pripadol do Maďarska.
"Fele-fele Slováci"
Sám som sa nikdy nestal ani národniarom, ani iným, aj keď v mnohom som bol začas blízky aké­musi krčméryovskému slovenstvu. Nemusel som sa biť do pŕs (ako mnohí „fele-fele" Slováci), že som Slovák. Bolo to na mne vidieť nielen na vyšíva­nej košeli v Prahe na štúdiách, ale aj v písomnom a ústnom prejave. Ani ag­rárna strana boháčov, statkárov a „zbyťákovcov"13 mi ako sedliackemu chlapcovi najmä po zrušení „národnej a roľníckej strany" nevoňala, a tak som ostal nestranný až podnes so všetkým rizikom a s nevýhodami.
Vyčkávacie obdobie...
Nastalo obdobie, keď starosť o zachovanie vlastných životov a mate­riálnych hodnôt národa sa stala rozumným príkazom a prišlo vyčkávacie obdobie, keď ešte sužovaní ľudia, bití bez ohľadu a výberu volali o pomoc...
Miloš Vančo po vojne
V zlom položení sa nachádzal i môj bývalý tesť Miloš Vančo a jeho manželka, moja bývalá testiná Elza. Písala mi 14. júna 1945 v nádeji, že ja mám veľké slovo, aby som vystavil tatovi svedectvo o tom, aký bol v sku­točnosti za slovenského štátu ako poslanec a minister pravosúdia, lebo ho zaistili a písal domov, že si chce „svoju česť obrániť", a že vskutku nevie, „prečo ho majú súdiť". Aj som to spravil, aj som bol potom na súde svedkom, ale nič nepomohlo, až neskôr (v roku 1969) ho rehabilitovali v Banskej Bystrici.
...po prepustení zo žalárovania (z Ružomberka i Leopoldova) prišiel napokon do Bratislavy, ktorú nemal rád. Prišiel k dcére Elene, kde ho komunisti nechali biediť na malom dôchodku.
Nuž dievka moja, či to statočný Slovák takto povie!?
V Martine som mal dve prekladateľky: Máriu Klimovú-Hlavajovú a Zoru Jesenskú. Týmto dvom grátis apretoval a do správnej slovenčiny korigoval Miloš Vančo, preto aj sláva prekladov Zory Jesenskej zo za­čiatku patrí jemu. Ona sa pri ňom vycibrila postupne a vždy za jeho obe­tavej pomoci. Pamätám sa, ako Miloš Vančo (ktorý pomáhal z gréčtiny prekladať Novú zmluvu) vravel Zore Jesenskej: Nuž ale, dievka moja, či to statočný Slovák takto povie!? - a uka­zoval na jej celý dočmáraný rukopis.

Slovákom v Maďarsku, ktorí sa k nám mali vrátiť, som volal...
Hory Vás volajú, Tatra i Fatra, vody Vás volajú: Dunaj, Hron, Váh:
na horách víta Vás radosti vatra, v nížinách žírna zem, otcovský prah.
V máji (10. až 12.) sa Matica slovenská chystala usporiadať v Koši­ciach valné zhromaždenie. Na to som vydal brožúrku Navráteným bratom - Mor ho! A okrem toho som rečnil na matičných dňoch v Barci a napísal som dlhánsku báseň Čo Boh spojil...
Keď s Matkou Maticou sa spoja Vaše dlane,
keď plece k plecu primkne každý z Vás
-tak príde úspech, radosť, požehnanie
a zacelie sa telo doráňané
- vás volá rodnej matky sladký hlas!...
Robiť paholka...
V Martine nás hnali na brigády ako „na panskô" pri žatve, mlátení a pri kopaní zemiakov v chladnom Turci (lebo si to súdruhovia tak naplá­novali), aby si naháňači budovali svoju kariéru. Musel som, bezmála 60-ročný, robiť paholka v ústave, ktorý som aj ja spravil „vedeckým" (!), a zvýšil tak platy naháňačov, ktorí sedeli na komunistickom marxisticko-leninskom koni a švihali bičom a korbáčom (nikto v Bratislave v SAV, kto mal CSc, to nerobil).... Martinský okres, komunisti, nútili Maticu - nás, aby sme písali o poľno­hospodárstve (ja by som im bol napísal, čo porobili s gazdami roľníkmi, ako nám pokradli dedičné pole, role i hole!)
Nepoznám Vás!
Z Martina a Matice som sa snažil vylomiť a prosil som svojho žiaka J. Hrozienčika, aby ma prijal ako slavistu do SAV v Bratislave, po ktorej som túžil. Aj Klokoč, Strgan, Slovka na ÚV KSS boli proti. Ani Plávka s Bacílkom mi nepomohli. Ani Strechaj, hoci poznal moje práce (už za gardistov ich v Mi-kuláši sádzal) a tykali sme si. A keď som raz bol u neho, povedal mi:

- Nepoznám vás!

Vedel som, koľko odbilo mne nestraníkovi.
Ako v r. 1968 Maďari dvíhali hlavu
Aj Maďari dvíhali hlavu, aj Slováci začali brániť práva Slovákov v Ma­ďarsku. Bol to chaos - rebelantský aj opatrnícky, ba niektorí hrali na obe strany. Ale „já nechal jít svet kolem ", noviny som málo kupoval a ešte menej ich čítaval, robil som a šetrili sme na nádejný nový „spisovateľský byt" na Lafranconi alebo na Trávnikoch... V Nových Zámkoch som prednášal presídlencom a bol som krátko aj v Budmericiach... V Budmericiach som koncom novembra písal Dejiny dolnozemskej slovenskej literatúry. Pre nežičlivý posudok podnes ju neboli schopní vydať ani v Juhoslávii, ani v Maďarsku. Darmo som chcel povzbudzovať dolno­zemských Slovákov, uvedomovať národne a zachraňovať už pred 30-mi rokmi. Nevyšlo to v pravý čas! ... Keď Štrban básnik Paľo Tomko nemohol prísť do Pribyliny a do Mi­kuláša, napísal mi:
- Rudko môj, čo nám dalo jedno gymnázium! Ako nám len nežičili naši maďarskí mocipáni!... Vianočný pozdrav mi poslali slovenskí študenti Pavel Krekács a Mi­chal Puškáš, ktorých som bol stretol na Békešskej Čabe a chcel som ich za­chrániť pre národ. Ale neviem, či im knihy, čo som im poslal, doručili a či sa chudáci nepomaďarčili. Viac ráz som im písal, no bez ozveny.
Rovnoprávni sme neboli s národom českým nikdy...
Rovnoprávni sme neboli s národom českým nikdy... Slováci sa mu­seli stať raz národom... Ich spisovným jazykom nemohol ostať jazyk český, ním sa už ľud nedal prebudiť na vyšší život... Cesta Štúrova bola správna... - tak som mu to vyložil.
Ako videl Rudo Brtáň príčiny svojho neuznania...

Mojou najväčšou chybou v živote bolo, že som bol evanjelik a bezpartajný. To klalo oči „k. und k.". A tak som ostal ako piate „k" - čiže koleso pri voze a ako hrach pri ceste...

Zo spomienok syna - ako sa otec v r. 1968 nedal vyprovokovať...

Dočasne sa zrušila cenzúra, ale otec bol veľmi opatrný a nedal sa vypro­vokovať k otvorenému písaniu. To ho zachránilo po príchode okupačných vojsk v nasledujúcich previerkach a v tvrdej Husákovej normalizácii. Po­stupne mu začali vychádzať práce, na ktorých už dávno predtým pracoval ešte v Martine. Niekedy, ako keby sa vrece roztrhlo, zvonili telefóny z redak­cií novín, časopisov i vydavateľstiev. Začalo sa mu dočasne dariť a ako on sám často spomínal, mnoho prác mu začali vydávať až po jeho šesťdesiatke, keď ostatní už oddychujú na dôchodku...
Otec sa snažil pomáhať južným Slovákom v Maďarsku, Rumunsku i Ju­hoslávii a mal obavy, že časom dôjde najmä v Maďarsku k ich úplnému odnárodneniu. Darmo vypisoval listy na úrady, prosil, žiadal, aby sa našim krajanom viac pomáhalo, aby sa pre nich tlačili a posielali knihy, časopisy, aby sa robila kultúrna výmena - prednášky, besedy, výstavy, aby sa im hrali slovenské divadlá, posielali slovenské filmy atď.
Rozdelenie Československa
Rozdelenie Československa prijal otec so slzami v očiach a nikdy sa s tým nezmieril. Stále tvrdil, že nebyť prvej masarykovskej Československej republiky, dávno by nás boli pomaďarčili Maďari. V časoch jeho mladosti nemali Slováci dostatok učiteľov, profesorov ani úradníkov. Veď na gymná­ziu ho učili prevažne českí profesori a neskôr študoval v Prahe na Karlovej univerzite.
- Praha nám Slovákom dala mnoho, otvorila nám okná do sveta! - ho­vorieval.



Budmerický kaštieľ
 
"Bolo mi pri mnohej práci veľmi ľúto, že sme nestihli využívať rekreá­cie - ani Karlove Vary, ani Horný Smokovec, ani Balaton, ba ani Budmerice sme nevyužívali tak ako ostatní spisovatelia" píše Brtáň. Pritom veľká časť spomienok syna zo 4. zväzku sa viaže práve na časté pobyty v tomto Dome slovenských spisovateľov. Nádhernú stavbu si nechal postaviť gróf J. Pálffy v r. 1899 ako svoje letné sídlo neďaleko od hradu Červený kameň. Slovenský spisovatelia ho zachránili hneď trikrát: Keď ho po znárodnení v r. 1945 zabrali a nenechali tak schátrať, v r. 1968 keď ho plne obsadili, a nenechali sa tam nasťahovať Rusov a nakoniec po nežnej revolúcii, keď nedopustili jeho privatizáciu...
Bol nezaslúžený nezáujem o dielo dr. Ruda Brtáňa?
R. Brtáň celý život trpel tým, že jeho práci nevenovali náležitú pozornosť. Spracoval stovky spisovateľov, ktorých životom a dielom sa "nad iných gruntovne a prehlboko genealogicky aj biograficky zapodieval". Mnohé jeho práce ostali v rukopisoch, alebo sa stratili vo vydavateĺstvách... Je otázne, či si Brtáň uvedomoval, že svoj život zasvätil vyzdvihnutiu a zvýznamneniu slo­venských evanjelických (až na výnimky) vzdelancov s cieľom budovania fiktívnych národných dejín. V tomto zmysle tvoril výlučne pre jediného konzumenta: politiku. Postavy ním "objavované pre národ" boli málo významné či úplne neznáme za svojho života a záujem o nich v pospolitom ľude nevzbudilo ani ich zaradenie do školských učebníc či povinné memorovanie ich diel. Preto bolo v skutočnosti úplne jedno, akými novými objavmi dr. Brtáň ich dielo obohatil, jeho prácu nikto nechcel oceniť... Jeho objavy o nepravých pozostatkoch Janka Kráľa prevezených na národný cintorín v Martine, sfaľšovaní mena Kalinčiaka (Nedeľná Pravda 5. 1.1973), objav chýbajúcej strofe Detvana, nikoho nevzrušili a nevzrušujú po dnešný deň...


Kalendárium Dr. Ruda Brtáňa (Zostavil Ivan Brtáň)

 

1907 - 9. októbra sa narodil v Hybiach v Liptove. 1913 - v rodisku začal chodiť do 1. triedy.
1919 - začal navštevovať Štátne reálne gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Sv. Mikuláši.
1927 - zmaturoval na Štátnom reálnom gymnáziu M. M. Hodžu v Liptov­skom Sv. Mikuláši.

1927 - nastúpil na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe.
1929 - ako študent (germanista) šiel do Švédska, Nórska a Dánska na poznávaciu cestu, ktorú organizoval Kuzmányho kruh alebo Hurba­nov kruh.
1930 - po 6-tich semestroch a zložení štátnej pedagogickej skúšky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe prestúpil z finanč­ných dôvodov 23. októbra na Univerzitu Jána Amosa Komenského do Bratislavy.

1931 - ako štipendista absolvoval na jar a v lete študijný trimester v Lipsku a Berlíne, kde robil písomnú štátnu prácu z nemčiny.
1932 - po štyroch semestroch ukončil štúdium štátnymi záverečnými skúškami z nemčiny a z českoslovenčiny. Dňa 11. mája bol promovaný na doktora filozofie.
1932 - 1. septembra nastúpil ako dočasný profesor na Štátne českosloven­ské reformné reálne gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha v Tur­čianskom Sv. Martine.
1933- 15. júla nastúpil na vojenskú službu do Podolínca, Košíc, Prahy a Bratislavy (do 16. septembra 1934).
1934 - 16. septembra nastúpil ako profesor na Masarykovo štátne českoslo­venské reálne gymnázium na Grôsslingovej ulici v Bratislave, kde učil do konca júna 1937.
1936 - spoluorganizoval a zúčastnil sa na Kongrese slovenských spisovate­ľov, ktorý bol 30. mája až 1. júna v Trenčianskych Tepliciach.

1936 - 1. augusta sa oženil s Ruženou Annou Vančovou z Martina.
1936 - 1. novembra bol ustanovený definitívnym štátnym profesorom (podľa § 70 zákona č. 103 Zb. z.).
1937 - 1. septembra odišiel ako štipendista poľskej vlády na študijný po­byt do Poľska, kde študoval na univerzitách vo Varšave a v Krakove (od septembra 1937 do konca júna 1938).
1938 - v školskom roku 1938/39 bol od 1. septembra 1938 do júna 1939 ako štipendista juhoslovanskej vlády na študijnej ceste v SHS (neskoršej Juhoslávii) - v Belehrade a Záhrebe, kde študoval slovanské litera­túry a zaoberal sa problematikou barokového slavizmu. Táto štu­dijná cesta bola prerušená prvou mobilizáciou, keď sa musel vrátiť do Československa a narukovať do Josefova.
1939 - 1. septembra učil v Zlatých Moravciach na Štátnom slovenskom re­álnom gymnáziu (len 2 dni). Opäť prišla mobilizácia a musel naru­kovať. Po mobilizácii bol preložený od 10. októbra do Trnavy, kde učil na Štátnom slovenskom gymnáziu do konca júna 1940.
1940 - od septembra 1940 do 11. októbra 1943 učil v Bratislave na Štátnom slovenskom cvičnom gymnáziu na Kozej ulici č. 2.
1940 - narodila sa dcéra Tatiana.
1940 - narodila sa dcéra Jelka.
1943 - z obavy pred bombardovaním Bratislavy sa rozhodol presťahovať do Martina. Od 11. októbra 1943 učil v novopostavenom Štátnom slovenskom gymnáziu v Martine. Pri sťahovaní 16. októbra mu me­dzi Ilavou a Ladcami vyhorel celý sťahovací voz, ktorý bol naložený na železničnom podvozku.
1944 - 30. augusta nastúpil v Martine do Slovenského národného povsta­nia ako dôstojník - nadporučík hospodárskej služby - V. taktickej skupiny Ďumbier. Najprv ako proviantný, neskôr ako materiálový dôstojník. Od 9. októbra bol pridelený na Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu v Banskej Bystrici, kde pôsobil až do rozpustenia SNP - do 26. októbra 1944. Po páde Banskej Bystrice prešiel pešo cez hory do Liptova, do Hýb, kde sa skrýval pred Nemcami. Potom sa vrátil do Martina, kde od 24. novembra 1944 učil na Štátnom slovenskom gymnáziu do polovice apríla 1945.
1945 - 1. februára sa rozviedol s Ruženou Annou Brtáňovou, rod. Vančo­vou.
1945 - v polovici apríla odišiel do Košíc, kde bol od 20. 4. prednostom sek­cie B na Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu. Neskôr po presťa­hovaní povereníctva do Bratislavy bol od 1. júna do 30. septembra na Povereníctve SNR pre informácie, kde zastával funkciu vedúce­ho I. odboru - Ľudovýchova, a od júla bol prednostom V. odboru - Národný odboj.
1945 - od 25. septembra bol vyslaný Ministerstvom zahraničných vecí ako kultúrny atašé na Veľvyslanectvo Československej republiky do Moskvy, kde bol do 12. decembra 1945.
1945 - v rokoch 1945 - 1946 bol poslancom Dočasného národného zhromaž­denia. (Podľa Encyklopédie Slovenských spisovateľov, Obzor 1984)
1946 - od 1. februára 1946 do 1. septembra 1949 pracoval ako vedecký re­ferent a prednosta Slovanského oddelenia prezídia Matice sloven­skej.
1946 - popri práci v Matici slovenskej bol od apríla 1946 do mája 1948 členom SNR v Kultúrnom výbore (dve volebné obdobia).
1947 - 9. mája bol zapísaný do registra slovenských umelcov a vedcov v sekcii pre kultúrne vedy vedeckej triedy UVR (Umelecká a ve­decká rada) a pre spoluprácu v sekcii pre literatúru, umeleckej triedy UVR.
1947 - v polovici mája bol vyslaný na jeden mesiac ako delegát Spolku slovenských spisovateľov do Poľska spolu s delegáciou Syndikátu českých spisovateľov. (Od 14. mája do 14. júna 1947.)
1948 - po Víťaznom februári sa začiatkom júna dobrovoľne vzdal členstva v SNR.24 Od júna 1948 do 1. septembra 1949 bol v Matici slovenskej vedúcim referentom Slovanského oddelenia.
1949 - v Matici slovenskej bol do 1. septembra 1949. Keďže celá vedec­ká činnosť Matice slovenskej prešla do Slovenskej akadémie vied a umení - SAVU, vyžiadali si ho do Literárnovedného ústavu SAVU v Bratislave, kde bol externým vedeckým pracovníkom (bý­val v Martine).
1951 - od 1. augusta bol vyhodený zo SAVU a preložený do Slovenskej ná­rodnej knižnice ako referent na Bystričku pri Martine, tam pôsobil do leta 1953.
1952 - 26. februára sa oženil s Máriou Šokovou z Hája pri Turčianskych Tepliciach, narodil sa syn Ivan.
1953 - v lete, ešte pred zlúčením SNK a MS, prešli zamestnanci zo SNK z Bystričky do budovy Matice slovenskej v Martine.
1954 - 1. júla sa stal vedúcim Literárneho múzea a oddelenia Popularizácie klasického dedičstva slovenského a slovanského v Matici slovenskej v Martine, bol ním do roku 1963. 19. júna 1954 Zväz čs. spisovateľov (slovenská sekcia) ho poverila dočasne funkciou tajomníka miestnej odbočky Zväzu čs. spisovate­ľov.

1957- narodil sa syn Dušan.

1957 - absolvoval dve študijné cesty po Rumunsku.

1959 - od 1. júla vedecký pracovník.
1961 - 26. apríla obhájil vedeckú hodnosť kandidát filologických vied (CSc).
1961 - 16. júna až 2. júla sa zúčastnil na študijnom zájazde do NDR s čes­kou spisovateľkou Jarmilou Glazarovou a básnikom Miroslavom Holubom.
1963 - 1. septembra dal výpoveď v Matici slovenskej a 1. októbra nastúpil do SAV v Bratislave, ale naďalej býval v Martine. V SAV pracoval až do 1. júla 1979.
1967 - v auguste sa presťahoval s rodinou z Martina do Bratislavy na Bo-rodáčovu ulicu.
1969 - Rehabilitačná komisia pri Predsedníctve Slovenskej akadémie vied na základe žiadosti o mimosúdnu rehabilitáciu vyslovila Rudolfovi Brtáňovi plnú morálnu a spoločenskú satisfakciu. V máji absolvoval študijnú cestu po vtedajšom západnom Nemecku (Spolková repub­lika Nemecko). Od 1. júla 1969 bol menovaný samostatným vedeckým pracovní­kom.
1970 - v auguste sa presťahoval s rodinou do spisovateľských bytov na As­trovej ulici.
1971 - absolvoval študijnú cestu do Dánska.
1979 - 1. júla v SAV ukončil pracovný pomer a odišiel na dôchodok. V ďal­ších rokoch ešte pracoval na znížený pracovný úväzok pre ÚSL SAV až do konca roku 1985.
1987 - na jar absolvoval s manželkou prvú cestu za synom Dušanom do USA.
1989 - v lete cestoval s manželkou do USA po druhý raz.
1997 - v októbri pri príležitosti životného jubilea 90-tych narodenín mu osobne blahoprial prezident SR Michal Kováč, odovzdal mu List prezidenta Slovenskej republiky s prejavom úcty a vďaky za celoži­votnú prácu. Súčasne mu odovzdal medailu prezidenta republiky.
1998 -4. apríla umrel v Bratislave. Pochovaný je na Ružinovskom cintorí­ne v oddelení č. XXVI.

 
 

The index.php: SIZE[b]: 27,706 MODIFIED: 2021.01.22 22:13:44.MD5: f5341ba7412a090aa762cfdb4916ed98 STATUS: OK  This window is : x