I.
Po dvojnásobnom bombardovaní v rokoch 1944 a 1945 neostalo z Nových Zámkov takmer nič. Z kedysi staroslávneho a elegantného historického jadra sa zachovali iba katolícky kostol, františkánsky kláštor a synagóga. Svojmu osudu neušli historicky azda najvýznamnejšie objekty mesta: biskupský palác, mestský dom, hotel Oroszlán szálloda (Zlatý lev), ktorý kedysi, v časoch protitureckých vojen, slúžil ako sídlo hradného kapitána a neskôr, keď už začal plniť funkciu pohostinného zariadenia, prichýlil na noc nejedného dobrodružného velikána maďarskej literatúry. Z povrchu zemského naveky zmizla aj druhá, neologická synagóga s dvomi cibuľovité zakončenými vežičkami v typickom pseudomaursko-romantizujúcom slohu. Jakživ nepochopím, ako sa zachránilo pompézne barokové súsošie Svätej trojice, vztýčené roku 1740. Slovom, skaza bola obrovská, v číslach by sa dala vyjadriť asi takto: z 3400 domov dostalo zásah 2000. So zemou bolo úplne zrovnaných 546. Počet domov, ktoré sa po bombardovaní stali nepoužívateľnými, a preto museli byť zbúrané, dosiahol 807. Asi 670 objektov bolo možné znovu opraviť a obývať. Jedným z týchto domov bol aj dom mojej starej matky na Nitrianskej ceste (Nyitraí út). Pokiaľ ide o straty na ľudských životoch, bez prístrešia sa ocitlo 6000 osôb, kým 4000 zahynulo počas bombardovania. Jedným z tých, čo prežili obe bombardovania, boli aj moje staré matky.

II.
Nie preto tu stále vyťahujem starú matku z Nitrianskej cesty, že by ona bola bývala jediná, kto vojnové besnenie prežil - takmer každý z bližšieho príbuzenského okruhu ho prežil, ešte aj môj pradedo Kálmán, ktorý v čase prvej svetovej vojny strávil na Sibíri sedem rokov a ktorý ma, keď som mal dvanásť rokov, naučil hrať šachy - ale preto, lebo ona jediná mi, keď som bol ešte iba taký fafrnok, nikdy neprestala farbisto opisovať výjavy z vojnou postihnutého mesta. Takto som sa napríklad dozvedel, že tlaková vlna vyrazila sklo zo všetkých okien starorodičovského domu - ide o jeden zo 670 domov, ktoré sa dali znovu opraviť a potom obývať - a zo strechy zmietla všetky škridly. Lietadlá počas náletu tak hučali a bomby tak svišťali, že ľudia od hrôzy a desu revali. Do záhrady starorodičovského domu dopadli dve, reťazou spojené bomby. Vyhĺbili taký kráter, že keď ho zaplnili spodné a dažďové vody, vzniklo jazero a ešte aj susedia sa chodili doň člnkovať - v korytách. Stará matka hovorievala, neviem, čo je na tom pravdy, že anglickým, americkým a kanadským lietadlám išlo najmä o nemecké muničné zásoby, uložené vo vagónoch na stanici. Bombardovanie bolo vraj také intenzívne, že aj zo záhrady, hoci tá je od železničnej stanice vzdialená minimálne pol druha kilometra, bolo vidno, ako tlaková vlna vyhadzuje vagóny do povetria. Nálety prežila stará mama so svojimi tromi deťmi - najmenťie z nich sa roku 1966 stalo mojím otcom - pod stolom, v pivnici starorodičovského domu. Nie každý mal také šťastie. Napríklad Fabó bácsi, vzdialený príbuzný mojej druhej starej matky, ktorá bývala na Michalskej bašte, prišiel o celú svoju rodinu: bomba dopadla presne do bunkra, kam sa uchýlila jeho žena a deti. Keď nálet prehrmel a Fabó bácsi, ktorý sa počas bombardovania zdržiaval na druhom konci mesta, sa vrátil, našiel iba krvavé franforce tiel a šiat, rozmetaných po celom dvore. Desivý musel byť pohľad na rebrináky a nákladné vozidlá odvážajúce z mesta haldy mŕtvol: hompáľajúce sa ruky a nohy, bezvládne vytŕčajúce spod plachtoviny. Kdesi som čítal, že štatistika postavila Nové Zámky relatívne k počtu obyvateľstva na prvé miesto zničených miest (zbombardované v čase, ked' Érsekújvár patril Horthyovskému Maďarsku) v Československej republike... Ktovie, ako sa asi mohol cítiť Lajos bácsi, mladší brat mojej starej matky z Nitrianskej cesty, keď sa po tom, čo sa mu podarilo prežiť bombardovanie Drážďan (Kurt Vonnegut vo svojom románe Mother Night - Matka noc - píše, že v drážďanských pivniciach sa ako nejaké medovníkové koláče upieklo 135 000 Hansov a Grét...) vrátil do spustošených Nových Zámkov.

III.
Ako sa na správne stredoeurópske mestečko sluší a patrí, ani Nové Zámky sa nevyhli deportácii Izraelitov. Druhá stará mama, tá, čo kedysi bývala na Michalskej bašte (Mihály bástya), spomínala, že videla ten smutný tmavý zástup pomaly a v úplnej tichosti smerujúci k železničnej stanici. Videli ho aj mnohí iní, skrývajúci svoje tváre za záclonami, žalúziami, za chrbtami iných. Taký početný zástup (odvliekli 4386 mužov, žien a detí do toho Auschwitzu - Osvienčimu, o ktorom o päťdesiat rokov neskôr v jednom televíznom interview maďarský spisovateľ Mihály Kornis povedal, že v dyme jeho komínov sa nenávratne rozplynula kultúra starej Európy) iste neušiel pozornosti ani tých, ktorým Abrahámovi a Jakubovi potomkovia zanechali svoje nehnuteľnosti, umelecké predmety, zlato, klenoty, aby na ne dohliadli, kým sa nevrátia. Väčšina z nich sa do rodného Neuhauzelu (jiddišský názov Nových Zámkov) nikdy nevrátila. Ktovie, či si dnes na splynených, na mydlo a dym, na kožené výrobky premenených Izraelitov spomenú deti a deti detí šafárov židovského zlata...

IV.
V štyridsiatom piatom, keď sa k Novým Zámkom približovala Červená armáda, moju starú matku (myslím na tú druhú z Michalskej bašty), inak čerstvo vydatú, rodičia a manžel zafúľali uhlím, olejom a neviem čím ešte, obliekli do starých handier a spustili do jamy. Jamu prikryli doskami a na dosky nakydali hnoja. Takto ju chceli zachrániť pred bezuzdným libidom ruských vojakov. Neviem, ako besnenie Rusov prežila stará mama z Nitrianskej cesty, pretože Rusi vraj poznásilňovali všetky ženy, čo bývali v ulici. Možno aj ju manžel niekam ukryl. Tým sa však kalvária nekončila. Prišiel vytúžený mier, v štyridsiatom šiestom katastrofálne sucho, deportácie maďarských obyvateľov, reslovakizácia. Aj keď sa stará mama (tá z Michalskej bašty) deportáciám vyhla, reslovakizácia ju neminula. Doparoma, ale veď pod pojmom reslovakizácie sa predsa myslelo spätné poslovenčenie pomaďarčených Slovákov! A moja stará mater veru nebola pomaďarčenou Slovenkou, ale skutočnou Maďarkou!

V.
V päťdesiatych rokoch dal boľševik vyprázdniť Pázmányom založený františkánsky kláštor a mníchov odviezol na nútené práce do Jáchymovských baní... Z veľkej časti kláštora sa na dlhé roky stal chátrajúci zeleninový sklad.
VI.
Takže po dvojnásobnom „kobercovom" bombardovaní (nagymama, čiže stará mama, tá, čo bývala na Nitrianskej ceste, hovorila tomu szőnyegbombázás) sa z Nových Zámkov sotvačo zachovalo. „Veď' tu nič nie je,“ zvolal prednedávnom jeden môj priateľ, inak takto čerstvý teoretik umenia, keď sme opúšťali impozantnú budovu železničnej stanice a zamierili k bezútešným siluetám ošarpaných činžiakov, postavených na optimistickom úsvite rokov sedemdesiatych. „Máš pravdu, naozaj tu nič nie je,“ odvetil som a hneď som dodal: „Ale práve v tom to je, v tej absencii, v pocite že jedine to, čo tu chýba, je tu skutočne markantne prítomné. Toto mesto je kráter, v ktorom zmizla história. Kráter však ostal: mlčí ako jazva, ryha, výrazná, až po kosť, hlboko do mäsa priestoru vyhĺbená stopa. A v tejto stope prebýva akýsi nedefinovateľný, tak trochu aj ubolený duch. Ľutujem mestá, preplnené historickými atrakciami, no bez uboleného ducha.“ Mestá, z ktorých sa v dôsledku nepredvídateľných rozmarov histórie stali krátery, jazvy na reliéfe krajiny i na povrchu mapy, sú vždy prítulným prístavom pre nespavých. Prednedávnom, mohlo to byť niekedy v minulom roku, sa na mňa obrátila kolegyňa - teraz neviem, či z bratislavského Encyklopedického ústavu, alebo z nitrianskeho Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie - s tým, že cez víkend si spravila s manželom výlet do Nových Zámkov, aby si pozreli ruiny slávnej šesťcípej pevnosti. No nenašli ani kameň. Nevedeli, že pevnosť nejestvuje už aspoň dvesto rokov. Názov mesta v nich zrejme evokoval predstavu zámku alebo hradu. Áno, je to raz tak; zámky existujú iba v názve mesta, tak ako ani žiadnych bášt niet, len ulice okolo bývalého historického jadra si zachovali ich niekdajšie mená...

VII.
Pôvodne Nové Zámky mali hrad, ba vznikli ako protiturecké pevnostné mesto, v ktorom bol každodenný život podriadený potrebám armády. Založenie pevnosti podnietilo narastajúce turecké nebezpečenstvo. Prvá verzia protitureckej pevnosti sa vybudovala roku 1545. Od tohto dátumu sa odvíjajú dejiny mesta. Druhý, nový hrad sa začal stavať roku 1573 a bol slávnostne vysvätený 2. októbra 1580. Kolaudácia Nového hradu (Nóvum Castrum alebo Castrum Nóvum) bola v tých Časoch takou udalosťou, že aj cisár dal vyraziť pamätnú medailu na počesť novozámockej pevnosti. Opevnenie svojím charakterom kopírovalo talianske renesančné pevnosti: malo tvar pravidelnej šesťuholníkovej hviezdy so šiestimi vysunutými päťramennými baštami. Podobné bašty možno vidieť na Nitrianskom hrade, v Komárne a v Leopoldove. Ja som štvoruholníkovú verziu novozámockej pevnosti videl v Taliansku, v Aquile. Ale vráťme sa k našej pevnosti alebo aspoň k tomu, čo sa o nej dochovalo: každá bašta mala svoje meno. Pod dnešným kopcom kalvárie sa nachádzala Forgáchova bašta; pod budovou Pozemných stavieb Žerotínova bašta; na svahu Tureckej ulice Cisárska bašta; v priestore medzi dvomi polyfunkčnými budovami, kdesi na začiatku Štefánikovej ulice, stála Ernestova bašta. Ďalšia v poradí, Česká bašta, názvom mala pripomínať príspevok českého národa na výstavbu pevnosti. (Mimochodom, bolo to prvýkrát, čo Česi podali Uhorsku pomocnú ruku: zrejme sa strachovali o Brno.) Šiesta, Fridrichova bašta, bola v čase protireformácie premenovaná na Michalskú. Výška hradieb nepresahovala 10 metrov, šírka dosahovala 20 m. Okolo hradieb sa rozprestierala hradná priekopa, napúšťaná vodou z rieky Nitry. Pevnosť zaberala rozlohu 27 ha, jej vonkajší obvod meral 3 km. Do pevnosti sa dalo dostať cez dve brány: cez Ostrihomskú a Viedenskú. Mesto vo vnútri pevnosti bolo vybudované podľa siete pravouhlých ulíc, v strede sa nachádzalo Hlavné námestie obdĺžnikovitého tvaru so stranami 100 x 150 rn. Pod mestom sa tiahla hradná chodba, prístupná z priestorov františkánskeho kláštora, rozvetvujúca sa pod námestím. (Človek, ktorý čítal národnostný antiromán Éleslövészet (Ostrá streľba) od Lajosa Grendela, sa asi ťažko zbaví pocitu, že práve takúto chodbu mal spisovateľ na mysli.) Skrátka, ideálna, nedobytná pevnosť. A predsa padla.

VIII.
Turek to najprv skúšal podobrotky Veľkovezír Ahmed Köprülü žiadal hradného Adama Forgácha o vydanie hradu. Ten si ale nedal povedať, hoci so svojou hradnou posádkou, ktorá počítala 3000 pešiakov a 500 jazdcov, nemohol dlho odolávať náporom päťdesiattisícovej tureckej armády. Podľa Viktora Szombathyho, autora knihy Száll a rege várról várra (Letí povesť z hradu na hrad), Turek obliehal Nové Zámky dovedna sedemkrát. Vytrvalosť Turkov, ale i Novozámčanov dobre ilustruje príslovie: „Sedí mu na krku ako Turek pred Novými Zámkami." Osudné obliehanie sa začalo 25. septembra 1663, na ešte nedokončené bašty a múry dopadala spŕška ťažkých delových gúľ. Schyľovalo sa k rozhodujúcemu boju, stalo sa však to, s čím nikto nepočítal: vo Fridrichovej bašte, v dôsledku nepriaznivého zásahu Fortúny, explodoval sklad s pušným prachom. To už aj hradný kapitán Forgách a markíz Pio, pod ktorých vedením Nové Zámky desať dní úspešne odolávali tureckým útokom, v nádeji, že príde sľúbená vojenská posila, museli priznať svoju prehru. Na znak kapitulácie dali na hradby vztýčiť biele zástavy. Turecká reakcia bola viac ako veľkodušná: novozámockej vojenskej posádke umožnili dôstojný odchod v sprievode hudby. A to nie je všetko. Ponechali im zbrane i majetok a veľkovezír im vystavil úradné potvrdenie o ich hrdinskom postoji. Turci sa do novozámockej pevnosti zašili na dva a dvadsať dlhých rokov. Kostolnú vežu prebudovali na minaret, z ktorého sa ozývalo muezínovo plačlivé: „Illahu la illáh, Allah akhbar!" a vo františkánskom kláštore, ktorý v rokoch 1626-1631 dal postaviť arcibiskup Peter Pázmány, sa usídlil paša. Slovom, vzťah Nových Zámkov k Orientu bol odjakživa čulý.

IX.
História celkom prirodzene produkuje (a to dosť často) únavné, nudné, vonkoncom nie originálne refrény. Jedným takýmto refrénom je i znovudobytie Nových Zámkov cisárskymi vojskami. Asi sa to začalo pri Viedni, kde poľský kráľ Ján Sobieski porazil Turkov. Zrejme tento vojenský úspech povzbudil aj Karola Lotrinského, ktorý na čele cisárskeho vojska začal 11. júla 1685 pri Ostrihomskej bráne dobývať novozámockú pevnosť. A teraz ten refrén: nasledovalo mesiac trvajúce neúspešné obliehanie, turecká vojenská posádka čakala na posilu v podobe Šesťdesiattisícovej armády. Karol Lotrinský jej však vyrazil v ústrety a pri Ostrihome ju porazil. Legenda hovorí, že v čase jarmoku prišiel do opevneného mesta chudobný sedliacky mládenec, pozisťoval strategicky dôležité údaje o tureckej armáde, vyliezol do minaretu a zhodil odtiaľ muezína. V rozruchu, ktorý následne nastal, sa z mesta vytratil a ani sa nezastavil, kým nedorazil do cisárskeho tábora v Šali, ku kapitánovi Jánosovi Feketemu. Ten mládenec sa volal János Bottyán, neskôr zvaný Slepý (Vak Bottyán). Všeobecný útok na pevnosť sa začal vyhodením časti opevnenia do vzduchu. Turci odhadli situáciu správne a 19. augusta 1685 kapitulovali. Oslobodenie Nových Zámkov spod tureckej okupácie oslavovali od Neapolu a Benátok po Brusel a Norimberg. Protitureckých bojov pod múrmi Nových Zámkov sa zúčastnil aj istý Francúz, ktorého Európa neskôr spoznala pod menom René Descartes...

X.
Osemnáste storočie prinieslo Novým Zámkom kurucké povstania. V tomto období opäť máme pod hradbami cisárske vojská. Tie udelili pevnosti ranu z milosti. Húževnatá paľba premenila hradné múry na hromadu obhorených ruín. Kamenie odviezli do Leopoldova a použili ho pri výstavbe tamojšieho opevnenia; jednu z honosných brán z červeného mramoru previezli do Komárna, aby z nej spravili kláštornú bránu. Takže, keby sa niekto, ani pri znalosti týchto faktov, nedal odradiť od prehliadky novozámockej pevnosti, môžem mu odporučiť návštevu Leopoldova, Komárna a tunajšej kalvárie... Ach, takmer som zabudol: zachovaná veľkosť námestia, pravouhlé ulice okolo neho a šesťuholníková ulica, ktorá ich objíma, tiež môžu byť nápomocné pri rojčení o niekdajšej podobe mesta. Ale to je asi tak všetko...

XI.
Roku 1899 budapeštianska firma C. J. Bánhegyi predložila mestu návrh na vybudovanie továrne, v ktorej by sa spracovávala konská koža. Továreň bola uvedená do prevádzky roku 1900. V tridsiatych rokoch, uprostred vrcholiacej hospodárskej krízy, továreň odkúpil Baťa a v roku 1936 zaviedol výrobu topánok. Denne sa vyrobilo 500 - 600 párov, predovšetkým lacnej obuvi, kus za 29 korún. Komunistický režim továreň na obuv pretransformoval na Elektrosvit - čiže na závod vyrábajúci svietidlá a chladničky. Podľa mojich informácií ešte aj Havana vďačí za pouličné osvetlenie Elektrosvitu...

XII.
Architektonický profil mesta? Musím si povzdychnúť spolu s istým bratislavským ironikom a konštatovať: je veľmi rozmanitý. A čo táto rozmanitosť obnáša? Dve štíhle katolícke kostolné veže (jedna z nich, tá slávnejšia meria rovných 66m - s krížom 70m - a podľa slávneho novozámockého rodáka, maliara Lajosa Luzsicu, žijúceho dnes v Budapešti (v čase deportácií na Slovensku žijúcich Maďarov v rokoch 1945-1948 bol nútený Nové Zámky opustiť), bizarnosťou veže, s akou sa ešte v nijakej krajine nestretol, je, že výška ihlanovitého zastrešenia presne zodpovedá výške „tela" veže, jeden barokový kláštor, jednu synagógu, vežu grécko-katolíckeho kostola, ďalšiu vežu kalvínistického kostola, vežičky asi štyroch-piatich kaplniek (pod jednou z nich spí spánkom nesmrteľných autor monumentálneho Slowára Anton Bernolák), parky a parčíky [kým bruchom Nových Zámkov je Hlavné námestie (Fő tér), pľúcami sú pomaly a apokalyptický ubúdajúci lesopark Berek a mestský park Sihoť (Sziget) so športovým areálom] striedané skládkami odpadu susediacimi s úryvkami panelákových sídlisk (medzi múrmi ktorých vietor nedoziernych nížin ani na chvíľu neprestáva svišťať), v ich tieni siestujú pivom páchnuce záhradné krčmy (Bulldog, Kríž, Slovan, Montreal, U Šimuneka, Meteor, Fitness); postupne likvidované dlhé sedliacke domy s rozsiahlymi hospodárskymi dvormi a zeleninovými záhradami. V blízkosti rieky Nitry sa rozťahuje tzv. „milionárska štvrť“, ktorej betónové „paláce" (kockaházak) vznikli v časoch, keď lekár patril ešte k horným desaťtisíc, v časoch, keď boľševik prižmúril oko nad agilným kryptokapitalizmom a boľševník tu ešte nekvitol, v časoch, keď sa ešte nikto nepýtal, kam sa podelo spomínané židovské zlato... To boli časy! V dnešných časoch už postmoderný architekt siaha na doposiaľ marquézovsky zasnívanú pokojnú tvár mesta: niekdajšie kasárne, kde sídlila ruská posádka, boli prebudované na Tržnicu a v balkánsky pestrej trme-vrme si nejeden vietnamský a čínsky obchodník príde na svoje. Okolo centra rastie jedna polyfunkčná budova za druhou, mnohouholníkové, papagájovité architektonické kompozície s dekonštruovanou a bagatelizovanou fasádou, zavše aj s dosť nápadnými citáciami z havárie mimozemského kozmického korábu. Slovom, reinterpretovaný, chrómovo-sklený kubizmus. Inak mesto si zachovalo svoju únavnú, rovinatú rozľahlosť agrárnych osídlení: ak chcete pešo prejsť z jedného konca na druhý, zaberie vám to aspoň päťdesiat minút. Ďalšou charakteristickou črtou Nových Zámkov sú artézske studne s čistou pramenistou vodou. Občas, keď v lete prestane z panelákových vodovodov tiecť voda, môžete vidieť pri žriedlach podzemnej vody rady „panelakoidov" s bandaskami a minerálkovými fľašami v rukách.

XIII.
Kde sú romantické, dobrodružné časy, z ktorých dýchala orientálna záhada? Maliar Lajos Luzsica vo svojej autobiografickej knihe Ifjúságom, Érsekújvár! (Nové Zámky, moja mladosť!) spomína na unikátnu rozľahlú cigánsku štvrť, zvanú Pero. Medzi dvomi svetovými vojnami bola určite väčšia, než akú si ju pamätám ja zo začiatku sedemdesiatych rokov. No keď Luzsica hovorí o vlhkých múroch domov, o pozliepaných strakatých chatrčiach, uzučkých zablatených uliciach, o exotickej hudbe cigánskych kapiel, presne viem, čo má na mysli. Pach tých chatrčí si dokážem v mysli vybaviť ešte aj dnes, v ére radikálnych odpachovačov. K mojim spomienkam na Pero - hoci v čase môjho detstva existovali z neho naozaj už iba zanedbateľné malé fragmenty, zopár učupených domčekov - patrí aj nejasný, no predsa len kdesi v podvedomí vzrušujúci, príťažlivý, romantický strach z Rómov: že ma budú prenasledovať, že ma chcú podrezať, odťať mi hlavu sekerou. Táto exotika mi dnes akosi chýba. Asi tak, ako aj Novým Zámkom chýba orientálna ležérnosť Pera, v ktorom býval aj kedysi slávny cigánsky primáš Jenő Szolcsán a kam chodil pred voľbami rečniť aj starosta, aby novozámockým cigánom pripomenul, že aj on sal kedysi cigánske mlieko. Áno, myslím, že chýba takáto štvrť, ktorá prijala každého utečenca alebo utláčaného, štvrť, v ktorej ste sa zrazu ocitli v inom čase, v osídlach iných pravidiel, iného životného rytmu...

XIV.
Spoločenský život? Na mieste niekdajšieho hotela Zlatý lev, tuším v šesťdesiatych rokoch vyrástol stalinisticky strohý Dom odborov, po novembri 1989 premenovaný na Dom kultúry. Táto impozantná budova - markantné, hádam aj žulové dieťa chudokrvnej fantázie boľševického architekta - dala domov kinosále, cukrárni, kaviarni a mnohým menším miestnostiam, v ktorom sa kedysi poriadali šachové kurzy, kurzy hry na gitaru i akordeón, rýchlokurzy šitia, ba i jazykové kurzy. Cukráreň funguje dodnes v nezmenenej podobe, z kaviarne sa stala reštaurácia čínskych špecialít aj s naozajstnými čínskymi čašníčkami a v „mnohých menších miestnostiach" fungujú kancelárie rôznych podnikateľských subjektov... Ale už odbočujem. Spoločenský život? V noci treba zájsť do Double baru alebo do baru Hollywood. Ešte lepší je Night club - tam sa vám môže pošťastiť klofnúť aj talianskeho podnikateľa, ak ste náhodou -násťročná nočná, skromne odetá motýlia žena... (Máme teda aj podsvetie, a keďže nie sme veľké mesto, aj s mafiánom si pri dobrej kávičke a v družnej debate celkom rád posedím. Pravda, kým do nevtrhne špeciálne vycvičená, „zakuklená“ zásahová jednotka. Podstatné je, aby neviazla komunikácia.) Na sídlisku Nábrežie vyrástlo Centrum kultúry, tam si každoročne chodí s priateľmi zamuzicírovať jazzman Dodo Šosoka. Neviem, netuším, čo ho do tohto mesta priťahuje. Hudobný život však neustrnul pri jazze: máme tu dve plnokrvné rockové skupiny, ktoré už majú za sebou prvé cédéčka - Mephisto a The Sitting Bull. Spoločenský život? Nad inými ako hudobnými, teda nad literárnymi a výtvarnými aktivitami bdejú zrejme mená slávnych rodákov - Lajosa Kassáka, azda jedného z najvýznamnejších predstaviteľov maďarskej avantgardy tridsiatych rokov; maliara Lajosa Luzsicu, sochára a keramikára Imricha Vaneka a výtvarného umelca Ernesta Zmetáka. Posledný z nich daroval Galérii mesta unikátnu zbierku umeleckých predmetov, medzi ktorými nájdete jedného komornejšieho Piazzettu a dvoch Canalettov. No a potom je tu každoročne poriadané trojdňové multimediálne stretnutie alternatívnych umelcov z minimálne štrnástich krajín sveta - festival Trans-art Communication, ktorý už vstúpil do desiateho roku svojej existencie. Dušou či hybnou silou festivalu je i v zahraničí známy performer a experimentálny poet József (Rocco) Juhász, ktorý sa s žoviálnym, taoisticky komótnym a cageovsky rozjareným muzikológom-estétom Jozefom Cseresom stará o udržiavanie kontaktov s performermi z tých najodľahlejších kútov sveta! (Takmer sa im podarilo dotiahnuť do Nových Zámkov Johna Cagea.) Poetiky umeleckej fotografie sa tu priam majstrovsky zmocnili dekadentne rojčivý Lehel Tóth a v Spojených štátoch žijúci Róbert Vano, ktorému zrejme prudérna, sexuálnymi predsudkami presýtená, katolicizmom poznačená atmosféra novozámockej society pripadala asi taká dusivá ako priestory v Lorcovej najznámejšej dráme... Myslím, že Peter Míchalovič, na ktorého si v súvislosti s rokmi štúdia na tunajšom gymnáziu manžel mojej sesternice rád zaspomína, je tým istým Petrom Michalovičom, ktorého Slovensko spoznalo ako advokáta postštrukturalizmu. (Musím sa odvolávať na takéto skutočnosti, lebo, podľa mňa, práve tieto dodávajú onen éterický pach Novým Zámkom.) Kaviarenské i krčmičkové literárne debaty udržujú v neochabujúcom chode prozaik Balla (ktorý k svojmu menu Vladimír neprechováva najvrelejší vzťah zrejme preto, lebo mu pripomína dvoch veľkých dejinotvorcov: toho nášho a toho ruského...), poetka Petra Malúchová a teoretik estetiky a hypernarátor Zoltán Rédey. K veľkým maďarským spisovateľským hviezdam mesta patril aj enigmatický a dnes už, žiaľ, nebohý Alfonz Talamon, o ktorom asi sotvakto tušil, že žil v tomto meste. No a nemalo by sa zabúdať ani na Ottó (Tade) Mészárosa (žije v Budapešti), tiež experimentálneho básnika a perforrnera, niekdajšieho člena zoskupenia alternatívnych umelcov Štúdia erté. Tým, ktorí sa v ríši umelej inteligencie cítia ako doma, pripomeniem, že aj veľký idol, priateľ Marvina Minského, Jozef Kelemen pochádza z Nových Zámkov.

XV.
Ale čo ma na Nových Zámkoch, popri skutočne originálnej a magickej absencii historických objektov fascinuje najväčšmi, je azda prirodzený multi kultúrny, multietnický, multinacionálny charakter obyvateľov mesta. (Nečuďo: veď od najdávnejších čias sa tu „premiešavali" najrôznejšie národy. Ako sa na poriadny stredoeurópsky región sluší a patrí. Pozostatky prvých osídlení sa datujú do roku 3000 pr. Kr. Tadeto viedla aj rímska obchodná cesta z Brigatia až po Nitru. Nečudoval by som sa, keby vysvitlo, že niekde v týchto končinách sa svojej stoickej zádumčivosti oddával aj Marcus Aurelius. Ani Avari neopovrhli príležitosťou zanechať tu svoje hrobiská. A keď sme sa už dostali k tým hrobom: našlo sa tu aj „symbiotické" slovansko-maďarské pohrebisko z 9. - 12. storočia. Takže: zmier a zhoda až za hrob!) Zdôrazňujem: nejde o nijakú umelo nafúknutú záležitosť, či o pestovaný kozmopolitný narcizmus, o ktorý sa neúspešne usilujú niektoré väčšie slovenské mestá. Príklad za všetky: typická „novozámčina“ je vlastne statočná zlátanina slovensko-maďarsko-rómsko-židovsko-nemeckých výrazov. Takže prvky multikultúmej orientácie sajete už s materským mliekom, používate ich v kuchyni pri komunikácii s ostatnými rodinnými príslušníkmi. Obe moje staré mamy, starí otcovia i pradedo rozprávali po maďarsky, taktiež aj s matkou komunikujeme po maďarsky a pokiaľ ide o slovenčinu, v laviciach slovenskej školy som sa ocitol asi vďaka tomu, že otec vraj chcel, aby som sa v slovenskom prostredí nestratil.. . (To, že ono slovenské prostredie sa v súčasnosti zas vďaka riadeniu osudu a dejín postupne stráca, je už asi iná kapitola.) O človeku, vyrastajúcom v takomto prostredí, nemožno povedať, že nemá vlastnú tvár a že „skade-vietor-staďe-plášť.'' Akú jeďnoznačnú, jednofarebnú, monokultúrnu tvár by mal mať človek, ktorého predkovia celé stáročia žijú na tom istom mieste, pričom to, čo sa neprestajne mení, sú hranice, štáty, ríše, víťazi, porazení? Ako sa máte tváriť, keď si večer líhate do postele v jednom štáte, no na druhý deň sa zobúdzate v inom, pričom ste ani len nevyšli zo svojho domu? Nové Zámky teda nie sú jednoznačne slovenským ani jednoznačne maďarským mestom; znášali a aj naďaiej znášajú typický osud stredoeurópskych miest: Avari tu mali pohrebiská, pevnosť postavili architekti z Talianska, tú dobyli Turci i Rakúšania, svoje obchodíky i synagógy tu mali Židia, za boľševika sa tu usadili ruskí vojaci aj s rodinami a dnes už v Nových Zámkoch zakladajú predajne s lacným textilom Číňania. V nočnom bare zachytíte nejedno srbochorvátske či ukrajinské slovko. Kdesi pod povrchom tohto pohybu, týchto exotických metamorfóz drieme archetypálny. v oboch smeroch času priechodný predobraz toho, ako by asi mohla vyzerať bezhraničná Európa.
Prvýkrát uverejnené v časopise OS, 7/1998. Na www.watson.sk publikované so súhlasom autora a vydavateľa.
{jcomments on}