Výskumy verejnej mienky, ktoré sa zaoberajú problematikou vzťahov medzi národnostnými skupinami žijúcimi na území Slovenskej republiky opakovane ukazujú, že maďarsko- slovenské vzťahy pomerne priaznivejšie hodnotia obyvatelia národnostne zmiešaných území (Bútorová, Rosová 1992, Bačová, Zeľová, 1993, Šoucová 1994) ako obyvatelia relatívne čistých slovenských oblastí. Pri vysvetľovaní zaznamenaných rozdielov výskumníci (Bútorová, Rosová 1992) zdôrazňujú pozitívny faktor bezprostrednej každodennej skúsenosti a interpersonálnych vzťahov medzi obyvateľmi národnostne zmiešaných sídiel. Naopak, chýbajúca priama skúsenosť so súžitím s ľuďmi inej národnosti podľa nich prispieva k udržiavaniu historických predsudkov a schematických reprezentácií predstaviteľov inej národnosti. V odborných kruhoch sa prijíma názor, že historické predsudky posilňuje aj určitá časť politickej a masmediálnej rozpravy, ktorá "zovšeobecňovaním jednotlivostí, zneužívaním slabej občianskej kultúry a právneho vedomia a dezinterpretáciou historického dedičstva vzájomných vzťahov" (Situačná štúdia, 1995 s. 25) slovensko -maďarský problém dramatizuje. Pripúšťa sa teda, že maďarsko - slovenské spolužitie má prinajmenej dve formy relatívne samostatnej existencie - formu každodennej skúsenosti obyvateľov národnostne zmiešaných sídiel a formu verejnej politickej rozpravy.

"VŠETKO JE TU V PORIADKU" (Zoltán, maďarský rozprávač)
Názory obyvateľov národnostne zmiešanej obce Tešedíkovo (2) môžu slúžiť ako podpora tvrdeniu, že ľudia s dostatkom každodenných skúseností so súžitím s predstaviteľmi inej národnosti hodnotia priaznivejšie svoje vzťahy s touto národnosťou. Naším zámerom však nebolo pridávať podporné príklady pre závery výskumov verejnej mienky, ale pokúsiť sa zrekonštruovať vývoj a podmienky udržiavania predstavy o dobrom spolunažívaní, ktorá je spoločná pre maďarských i slovenských obyvateľov sídla, ktorí boli účastníkmi výskumu.
Naša úvodná hypotéza vychádzala z bežnej úvahy o vplyvoch nadobudnutých skúseností na aktuálne formy správania. Podľa tejto úvahy druh skúsenosti, ktorú majú sociálni aktéri so vzájomnými interakciami, spoluvytvára rámec hodnotenia ich súčasných sociálnych interakcií. Skúsenosti so vzájomnými konfliktami, neporozumením, vynútenou subordináciou a podobne, môžu znižovať dôveru a pripravenosť k partnerskému spolunažívaniu. Naopak, opakované skúsenosti hladko fungujúcej komunikácie a spolupráce medzi národnosťami na miestnej úrovni môžu prispievať k veľkorysému uhladzovaniu prípadných novo sa objavujúcich problémov v ich spoločnom súžití.
Náš záujem poznať minulú skúsenosť so spoločným súžitím bol osobitne posilnený faktom, že história slovensko-maďarského spolunažívania nepresahuje v pamäti Tešedíkovčanov polstoročné obdobie. Národnostné zmiešanie bolo výsledkom odsunu časti pôvodných obyvateľov do Maďarska a následným príchodom Slovákov z Maďarska v rámci repatriácie. Spôsoby, akými sa dnes vnímajú obe národnostné skupiny a ako navzájom komunikujú, sa teda začali utvárať až v dôsledku politických dohôd na makroúrovni, ktoré pre pôvodných obyvateľov nemali charakter dobrovoľnej voľby.
Metodológia
Pri výskumných témach, ktoré sú doposiaľ málo spracované a chýba k nim potrebný empirický materiál, je vždy vhodnejšie uprednostniť menej štandardizované techniky zberu údajov. Práve takou témou je aj problematika každodenného života v národnostne zmiešanom sídle v priebehu posledného polstoročia. Vhodnou technikou získavania poznatkov je tu vopred neštrukturovaný autobiografický rozhovor, zameraný na rekonštrukciu dynamiky životných dráh členov rodiny a ich sociálnych kontextov (pozri napr. Bertaux D. 1991, 1993, Kusá Z. 1992) .
V Tešedíkove sme uskutočnili dvadsať autobiografických rozhovorov. Našimi rozprávačmi boli príslušníci dvoch slovenských rodín, ktoré sa presídlili na Slovensko v roku 1946 v rámci repatriácie a potomok jedinej slovenskej rodiny, ktorú sa nám podarilo identifikovať ako žijúcu v Tešedíkove už od obdobia 1. ČSR. Maďarskí účastníci výskumu boli členmi dvoch maďarských rodín, ktorých časť príbuzenstva sa v danom roku nútene vysťahovala do Maďarska, jednej maďarskej rodiny, ktorá bola dočasne vysťahovaná do Čiech a ďalších dvoch rodín, ktorých sa politicky organizované migrácie maďarského obyvateľstva po roku 1945 nedotkli. Na doplnenie našich informácií o vývine spolužitia v obci sme interviewovali aj miestneho experta - slovenského učiteľa, ktorý v Tešedíkove pôsobil od roku 1946.
Analytická práca mala výsostne komparatívny charakter. Okrem porovnávania oficiálnych historických prameňov a spomienok rozprávačov na zlomové udalosti ich života v obci (repatriácia a odsun) sme sa sústredili na porovnávanie verzií histórie spoločného súžitia, ktoré podávali maďarskí a slovenskí respondenti, ako aj na porovnávanie verzií rodinnej histórie, ktoré podávali v rámci tej istej rodiny príslušníci rôznych generácií. Rozhovory sa uskutočňovali samostatne, bez prítomnosti iných členov rodiny.

"ALE SÚ TU DOBRÉ VZŤAHY, AJ VŽDY BOLI" (Jozef, slovenský rozprávač)
Náš zámer porovnávať prežívanie dôsledkov politických zmien u maďarských a slovenských obyvateľov Tešedíkova sa ukázal byť pri období pred koncom druhej svetovej vojny problematický. Po veľkom úsilí sa v Tešedíkove podarilo nájsť len jediného obyvateľa slovenskej národnosti, ktorého rodina žila v obci už v období 1. republiky. No aj najstarší rozprávači maďarskej národnosti mali problémy s detailnejším opisom obdobia prvej Československej republiky. Spomienky na život v obci za Rakúsko- Uhorska už celkom chýbali.
Maďarskí rozprávači, ako aj Slovák Jozef, ktorý sa narodil v roku 1929, kedy sa jeho rodičia a súrodenci do Tešedíkova prisťahovali, sa však zhodujú v tom, že Tešedíkovo bolo až do roku 1929 "čisto" maďarská obec. Jozef opisuje toto obdobie nasledovne: "Moji rodičia sa sem prisťahovali z Kubry, okres Trenčín. Matka pochádzala z Bošian. Dokopy nás bolo 14 detí, deväť prežilo. Otec sem prišiel robiť holiča, lebo tu nebol. Neviem, prečo sme sa sem prisťahovali, asi kvôli tej práci. My sme boli Slováci, a tu čisto Maďari. Nemali sme ani rodinu, ani známych, nikoho. ani rodičia nevedeli po maďarsky, ale potom sa museli naučiť... Chodil som do maďarskej školy v Tešedíkove, lebo vtedy tam iné neboli. Učitelia hovorili len po maďarsky, tak som sa aj od detí naučil... Nikdy sme nemali žiadne problémy z toho, že sme Slováci."
Maďarskí rozprávači si nespomínajú na zásadnejšie zmeny v živote ich rodín po vzniku 1. ČSR. Nik nespomínal nejakú formu národnostného útlaku a zníženia životných šancí. Neprítomnosť pocitu zmeny a istá neviditeľnosť vlády majoritnej českej a slovenskej populácie mohla byť dôsledkom viazanosti poľnohospodárstvom sa zaoberajúcich Tešedíkovčanov na bezprostredné okolie obce. Oproti minulosti sa nezmenil ani jazyk predstaviteľov novej štátnej moci - okres Šaľa, kde sa nachádza aj Tešedíkovo, spĺňal kritériá nariadenia č. 67 z 3.2. 1926, podľa ktorého v okresoch, kde národnostná menšina dosahovala 20% z celkového počtu, mal sa v úradoch v styku s príslušníkmi menšín používať ich materinský jazyk. Veľkorysá politika 1. ČSR sa premietla aj do kontinuitného pôsobenia maďarskej základnej školy v obci a výkonu pobožností v maďarskom jazyku.

"SÚ TU DOBRÉ VZŤAHY" (Izabela, maďarská rozprávačka)
Každodenné rutiny života poľnohospodárskej obce sa podľa maďarských rozprávačov nezmenili ani po politických udalostiach, ktoré nasledovali po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži. Obyvatelia Tešedíkova patrili medzi 850 tisíc obyvateľov južného územia Slovenska (10 390 km2), ktoré muselo Slovensko na základe arbitrážneho konania vo Viedni odstúpiť Maďarsku. "Zabratie južného územia Slovenska, na ktorom žilo približne 270 tisíc obyvateľov českej a slovenskej národnosti bolo sprevádzané rozsiahlou etnickou čistkou. Zhruba 100.000 Slovákov a Čechov opustilo Maďarmi obsadené územie, pričom často bol ich odchod vynútený silou" (Deák, L., 1990, s. 120 - 123). Tieto udalosti, dramaticky dokumentované v literatúre (napr. Vietor M. 1968, Višňovan J. 1994) akoby nezanechali v pamäti obyvateľov skúmanej obce nijakú stopu. Možno pre svoju národnostnú homogenitu sa obec nestala scénou, na ktorej by sa v mikromeradle odohrávali prebiehajúce politické udalosti. Jediná slovenská rodina v obci, predstavovaná rodinou miestneho holiča, bola po jazykovej stránke už dávnejšie integrovaná do miestneho spoločenstva. Podľa Jozefa, člena tejto rodiny, ktorý už za 1. ČSR navštevoval maďarskú školu a komunikoval v maďarskom jazyku, sa životná situácia rodiny nezmenila: "V 38. roku za Maďarov bolo všetko v maďarčine, úrady, školy, no všetko, ale ja som to tak nebral, lebo som chodil do maďarskej školy, a tak mi to nebolo problémom".
Ani maďarskí rozprávači však nespomínali výraznejšie zmeny vo svojich životných príležitostiach po Viedenskej arbitráži. Keďže aj za 1. ČSR sa vzdelávali a komunikovali s úradmi v maďarskom jazyku a ich životné ašpirácie sa viazali na zveľaďovanie poľnohospodárskych majetkov, nevnímali pripojenie Tešedíkova k Maďarsku ako nejako zvýhodňujúce a rozširujúce ich životné možnosti. Možno aj preto sa u žiadneho rozprávača neobjavili náznaky nostalgie po tomto období.

"DOTERAZ, KÝM NEBOL PREVRAT, TU ŽIADNA CHYBA V DEDINE MEDZI SLOVÁKMI A MAĎARMI NEBOLA, TO AŽ TERAZ." (Anna, slovenská účastníčka výskumu).
Zdá sa, že "Dejiny" vstúpili do života Tešedíkovčanov až po skončení druhej svetovej vojny, kedy územie, na ktorom sa obec nachádza, bolo navrátené Československej republike. Spomedzi viacerých právnych úprav prijatých po roku 1945, ktoré viac alebo menej plošne postihovali príslušníkov maďarskej a nemeckej menšiny - strata československého štátneho občianstva s výnimkou antifašistov (Čierna - Lantayová, D., 1993, s. 24.), konfiškácia majetku "nepriateľov republiky" a konfiškácia pôdy v rozsahu nad 50 ha (Šutaj, Š., 1993, s. 34.) - sa najprv dotklo každodenného života maďarských rozprávačov zavedenie povinnej výuky v slovenskom jazyku na celom území Slovenska a s ním spojené zrušenie obecnej maďarskej školy v roku 1946 (Irena:"hneď len slovenské školy boli, práve sestra mala chodiť do prvej triedy. A my sme nevedeli po slovensky. Deti nechodili teda do školy, lebo nevedeli po slovensky".)
Najrazantnejší zásah do individuálnych osudov maďarských obyvateľov sídla sa udial v dôsledku medzinárodnej dohody (3) o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom a v dôsledku cielene organizovaného náboru pracovných síl na osídľovanie českého pohraničia (4). Odchod zo známeho sociálneho prostredia, pretrhnutie každodenných podporných sociálnych väzieb a opustenie materiálnych statkov je vždy prežívaný ako strata. Rozprávači z generácie, ktorá bola objektom a svedkom presídľovacích akcií, vypovedali navyše aj o prežívanej existenciálnej neistote, plynúcej z nejasnosti pravidiel výberu maďarských občanov na presídlenie (Zoltán: "Keď bola tá deportácia, tak vojaci obkolesili dedinu, neviem, podľa čoho určili, koho majú vysťahovať, potom sme v posledný deň čakali do desiatej večer, aj auto tam bolo, ale potom zhasol motor a to sme si vydýchli, tak to už skončilo. A nás nevysťahovali". Vojtech: "V roku 46 nám pridelili z MNV biely lístok, že nás chcú vysťahovať do Maďarska. Ale podľa čoho vyberali, to by som aj ja rád vedel." Anton: "moju krstnú matku tiež vysídlili, hoci bola Slovenka, ale učila na maďarskej škole. Ťažko povedať, aké vrstvy vysídľovali, všetky." Zoltán: "podľa mňa nevysťahovali veľkých gazdov, lebo tí mali čím podplácať." Terézia:"nás nikde nechceli zobrať, ani biely papier sme nedostali, neviem, prečo to tak bolo".)
S presídľovaním sa spájajú aj zážitky ľudského poníženia (Anton: "Do Čiech deportovali cez zimu v 46 roku. Nemohli si nič zobrať, len šatstvo a dostali sa do rodín v Sudetách na roboty, kde Nemcov vysídlili. Vojsko obkľúčilo dedinu, aby nikto neušiel, dali ich do vagónov, aj s malými deťmi ako dobytok. Keď došli na stanicu, vyberali ich ako otrokov, kde boli malé deti, tých nechali, iba silných mužov pobrali. Bývali v chlievoch." Ján (deportovaný ako dospievajúci chlapec): "S gazdom veru neboli vzťahy dobré, neraz otec zdvihol vidly, keď on nadával na Maďarov, že sú grázlovia, divosi, že sme prišli z Ázie, a že nás preto vyhnali z domu, aby tam dali naše domy Slovákom, tým, ktorí prišli z Maďarska.").
Súčasne sa však pri rozpamätávaní objavuje aj tendencia nachádzať pozitívne stránky získanej skúsenosti (Terézia: "Otcovho brata vysťahovali do Čiech a mali malé dieťa, chlapca, a vo vagónoch bola taká zima, že prechladol a tam aj zomrel. Tam je pochovaný. Potom po 48 roku sa vrátili. Aj sa tam skamarátili a niektoré rodiny sa navštevujú aj dnes. V Čechách tam velice Maďarov ľúbili, lebo boli pracovití, ani ich nechceli domov pustiť. Keď sa dalo, tak len prišli domov, ale nie všetci.").
Aj keď sa traumatizujúce spomienky a sprievodné pocity nespravodlivosti zachovali v pamäti najstaršej generácie maďarských rozprávačov, zistili sme, že sa nestali živou (tradovanou) súčasťou rodinnej pamäte (Eva, narodená v r.1951: "O vysťahovaní viem toho málo, mňa to nikdy nezaujímalo, viem, že otca chceli vysťahovať, lebo bol Maďar.."). Neprenášanie tohto druhu spomienok v rodinnej pamäti výraznejšie dokumentujú výpovede najmladšej generácie skúmaných rodín. Kým malá informovanosť Evinej dcéry Adriany o tejto časti rodinnej histórie ("O tom vysídľovaní som sa dozvedela len teraz, pri tomto výskume, lebo sa o tom (doma) začalo viac hovoriť") sa dá vysvetliť ako pokračovanie matkinho nezáujmu, lahostajný vzťah k minulosti rodiny prekvapuje u Beáty, ktorej otec Ján rozprával o zážitkoch rodiny z odsunu do Čiech podrobne a emocionálne ("O vysťahovaní nič neviem.. Mňa to vôbec nezaujíma"). Hoci sa po novembri 1989 rozpadlo tabu týkajúce sa zverejňovania určitých druhov sociálnych skúseností, je zrejmé, že v skúmaných rodinách nedošlo k intenzívnejším snahám o obnovenie a prenos rodinnej pamäte. Nech už starší členovia skúmaných rodín mali pre mlčanie o období presídľovacích akcií akékoľvek dôvody, konečný efekt chýbajúcej transmisie spomienok je pozitívny - v rozprávaní mladšej generácie rodín maďarskej národnosti sa neobjavili žiadne narážky na historickú krivdu, ktorej obeťami boli ich predkovia, na krivdu, ktorej pripomínanie by mohlo živiť predsudky vočisúčasným slovenským obyvateľom Tešedíkova.

"PO TÝCH PÄŤDESIATICH ROKOCH SA VZŤAHY VYROVNALI, ODVTEDY NIE SÚ ŽIADNE PROBLÉMY" (Ján, maďarský rozprávač)
Miestna história slovensko- maďarských vzťahov začala pre pôvodných obyvateľov obce príchodom slovenských repatriantov (išlo približne o 200 rodín z Maďarska). Ich návrat do pôvodnej vlasti mal však pachuť historickej irónie. Aj keď sa príchod Slovákov z Maďarska všeobecne prezentoval v masmédiách ako udalosť návratu Slovákov medzi "svojich" (napr. Národná Obroda 1946, 27.II.), repatriantov presídľovali najmä do obcí, v ktorých sa uvoľnila časť bytového fondu. Za povojnovej bytovej krízy to boli predovšetkým obce, z ktorých bola vysídlená časť tamojšieho maďarského obyvateľstva. Slovenskí repatrianti sa tak, podobne ako v prípade Tešedíkova, dostávali vo svojich nových sídlach do pozície národnostnej menšiny, z ktorej osudu sa mali vymaniť odchodom z Maďarska. Vedomie minoritného postavenia v obci, nemožnosť nájsť podporu v už existujúcej slovenskej komunite, sa sotva mohlo nepremietnuť do osobitných taktík interakcie s majoritným obyvateľstvom. Ďalšou okolnosťou, ktorá spoluutvárala vzájomné vzťahy medzi slovenskými repatriantami a maďarským obyvateľstvom v obci, bola statusová pozícia, respektíve reputácia o majetkových pomeroch, v akých žili prisťahované slovenské rodiny v Maďarsku (5).
Zmierňujúcim prvkom pri ich začleňovaní sa do života obce však mohlo byť to, že maďarskí obyvatelia nevideli v slovenských repatriantoch "strojcov" núteného odchodu ich príbuzných - spomínali, že ich vnímali skôr ako "chudákov, ktorí sa dali nalákať na ploty z klobás, ktoré im nasľubovali" (Zoltán). Aj keď obe skupiny obyvateľov si udržujú predstavu o vlastnom ne-aktérstve v udalostiach rozvíjajúcich sa v dôsledku Dohody o výmene obyvateľstva, obe skupiny sú si vedomé zásadného rozdielu: kým pre slovenských obyvateľov z Maďarska táto Dohoda vytvorila príležitosť, ktorú si mohli dobrovoľne zvoliť alebo nezvoliť, pre tunajších maďarských obyvateľov predstavovala nútenú zmenu ich životnej situácie, ktorej sa mohli vyhnúť len s veľkým úsilím a rizikom (podplácanie, prihlasovanie sa k Slovenskej národnosti, útek z transportu, atď). Slovenskí rozprávači začali bez výskumníkovho podnetu rozprávať o rozdieloch ("Oni museli, my sme chceli") v politických opatreniach voči obom skupinám. Zdá sa, že prejavená empatia s vtedajšou situáciou maďarských obyvateľov obce a dištancovanie sa od potenciálneho pripisovania zodpovednosti za vysťahovanie ich príbuzných, boli skôr posolstvom pre ich maďarských susedov v obci, než pre samotného výskumníka. Pavel: "Maďari údajne nechceli odísť, oni museli na základe toho, že my sme sa prihlásili sem. Malo to byť ináč, len potom sa nejaká zmena stala vo vláde, tak sa to potom takto stalo. Vtedy bola taká politika.. na kerýho Maďara padlo, ten musel ísť.. My sme tu boli úplne cudzí ľudia, oni nás nenávideli, však povedzme jak bola skutočnosť, niekomu sa musel vysťahovať brat, inému sestra. Možno by som aj ja bol taký, keby mi vysťahovali brata na základe toho, že my sme sem prišli. A to bola politika!"
Anna: "Maďari odtiaľto nechceli ísť. To bola taká výmena v štátoch, no a len potom to tak muselo byť, to nie od nás fúka vietor.. Ľudia nás prijali nedobre, nedobre, viete. "Únrási" (podľa akcie UNRA, v rámci ktorej obyvateľstvo dostávalo balíčky s potravinami, odevmi a ďalšími vecami zo zbierok organizovaných v USA. Balíky neboli prideľované podľa obsahu ale náhodne, čím pre obdarovaných vznikali občas problémy ako naložiť s ich obsahom. Nadávka zrejme naráža práve na túto črtu akcie.) nám nadávali, zazerali a nadávali ktovie ako.. Ale to záležalo od politiky a nie od nás, veď ja by som darmo bola chcela ísť, keď by to tam hore neurobili."
Ako si možno všimnúť, prisťahovaní Slováci neodsudzujú správanie pôvodného obyvateľstva a dávajú najavo, že chápali ich vtedajšie postoje, a súčasne sa dištancujú od zodpovednosti za príčiny, ktoré ich vyvolali. Rozprávanie o počiatkoch života v obci vykresľuje ich seba-chápanie ako cudzincov, ktorých povinnosťou je prispôsobiť sa miestnym zvyklostiam. Zdá sa, že pripravenosť prispôsobiť sa a podriadiť posiľňovalo aj ich vedomie vlastnej chudoby a nízkeho sociálneho statusu v očiach pôvodného obyvateľstva. Najstarší maďarskí rozprávači dokázali ešte aj dnes farbisto vykresľovať chudobu repatriantov. Živosť jej obrazov ako aj ilustrácií nedostatočného ovládania slovenského jazyka u repatriantov naznačuje, že príbehy o "chudákoch v papučiach", ktorí "horko ťažko lámali slovenčinu" boli mnohokrát rozprávané a pomáhali znižovať významnosť vlastných statusových strát.

"MY SME ANI S TÝMI SLOVÁKMI NEMALI PROBLÉMY", KEĎ SEM PRIŠLI Z MAĎARSKA" (Terézia, maďarská rozprávačka)
Výpovede o počiatkoch spolunažívania sa rôznia. Niektorí z rozprávačov ho z časového odstupu hodnotia ako bezproblémové (maďarský rozprávač Vojtech: "Nijaké problémy neboli, ja som mal susedku Slovenku, veľmi zadobre sme boli. My sme ináč dobre vychádzali" či maďarský rozprávač Zoltán: "Vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi tu nikdy neboli zlé.. v podstate veľké trenice neboli ani na jednej ani na druhej strane.."), iní rozprávači približujú počiatočnú konfliktnosť vo vzájomných vzťahoch a spomínajú aj na jej tragické dôsledky ( maďarský rozprávač Ján: "Medzi deckami boli vzťahy normálne, ale medzi ľudmi to bolo horšie. Keď si moja sestra zobrala jedného prisťahovalca, bolo z toho veľmi zle! Musela utiecť z domu, ušla k nim. Skoro ho otec zastrelil!" slovenský rozprávač Pavol: "Boli tu aj bitky aj streľby boli, lebo ľudia sa nenávideli", maďarský rozprávač Anton: "Zastrelili tu jedného Maďara, priamo z okna, bol to Slovák, Stolár sa volal. Musel sa potom s rodinou vysťahovať, lebo by ich ľudia pozabíjali", slovenský rozprávač Jozef: "Ľudia sa hádali, ale o nijakej streľbe som nepočul. Potom sa udobrili, veď aj susedovcami boli. Zvykli si")
Negatívne zážitky však v rozprávaniach vyvažuje dôraz na ďalší pokojný vývin vzájomného súžitia (6). Zdá sa, že tieto skúsenosti (už aj preto, že nie sú prenášané medzi generáciami rodiny) boli skôr vyvolané z pamäti "pre potreby výskumu", a aktívnejšie neovplyvňujú spôsoby, akými sa Slováci a Maďari vnímajú navzájom v každodenných interakciách. Naopak, práve praktická potreba nerušiť pokojné súžitie spomienkami, spochybňujúcimi trvalosť vzájomných dobrých vzťahov môže spôsobovať selekciu toho, čo z prežitého je vhodné pripomínať.
"VYCHÁDZAME TU RIADNE" (slovenská rozprávačka Alžbeta)
Potreba dodržiavať normy dobrých susedských vzťahov sa ukazuja ako veľmi významná nielen pri spôsobe rozpamätávania ale aj v praktických každodenných interakciách. Jedným z jej prejavov je komunikácia v obci v maďarskom jazyku. Žiaden z rozprávačov nespomínal, že by v obci dochádzalo k spochybňovaniu zvyku používať maďarský jazyk pri rozhovoroch, ktorých účastníci sú Maďari a Slováci. Konflikty sa neobjavili ani počas prijímania Zákona o úradnom jazyku (25. X. 1990), ktoré v hlavnom meste SR sprevádzali viaceré dramatické verejné vystúpenia, obhajujúce právo slovenských obyvateľov obcí južného Slovenska s majoritou maďarskej národnosti komunikovať na verejnosti v slovenskom jazyku.
Slovenskí rozprávači sú celkovo zmierení ("je to tu už taký zvyk, viete") s prevažujúcou komunikáciou v maďarskom jazyku. Vo svojich rozprávaniach sa snažili ukázať, že nie je možné zmeniť tento zvyk bez toho, aby si nenarušili dobré vzťahy v obci (Anna: "veď za to nič zlé nerobím, keď si v obchode vypýtam po maďarsky, a keď človek chce ten pokoj, tak viete..", Martina: "s ľuďmi sa tu rozprávam väčšinou po maďarsky, lebo vedia, že viem a že som štyridsať rokov hovorila maďarsky, tak by im to bolo smiešne, keby som začala po slovensky.."). Ich argumentáciu v prospech prispôsobovania sa maďarskej jazykovej norme možno zhrnúť do nasledujúcich bodov.

1. Maďarskí obyvatelia sú pôvodnými obyvateľmi obce (Alžbeta: "Maďari sa tu cítia doma, my sme sem len prišli.. My sme len u nich, tak to cítime. My sme prišli nie do svojho")
2. Maďarskí obyvatelia tvoria väčšinu obyvateľov obce (Martina: "Tu z ulice som sama Slovenka, tak ako by to bolo. Musím sa prispôsobiť.")
3. Najstarší z nich neovládajú slovenský jazyk. (Ľuboš: "Musím sa s nimi rozprávať po maďarsky, lebo on je Maďar a možno mi dobre nerozumie po slovensky")
4. Maďarskí obyvatelia obce vedia o slovenských obyvateľoch, že najstaršia a stredná generácia dobre ovláda maďarský jazyk, a očakávajú, že budú komunikovať v maďarčine (Alžbeta: "Keď sa mi poklonia "Jó napot", ja sa im tak isto pokloním, nie Dobrý deň. Šak čo ja budem, veď vedia, že som z Maďarska, tak by sa hnevali.")
5. Maďarskí rozprávači nechcú hovoriť po slovensky, aj keď slovenčinu ovládajú. (Pavol: "Väčšinou vedia po slovensky, ale radšej len maďarsky tak čo máme robiť? Keby som na nich začal slovensky, tak možno niektorí odpovedia slovensky, ale človek vidí, že to už nie je ono!" Alžbeta: "Darmo budem slovensky rozprávať, keď sa im nepáči!").
Komunikácia v maďarskom jazyku je pre slovenských rozprávačov istou formou investície do udržiavania dobrých vzťahov v obci (Andrej, príslušník najmladšej generácie slovenských repatriantov: "Moja babka rozpráva slovensky, ale keď zistí, že rozpráva s Maďarom, tak začne po maďarsky"). Ich jazykové správanie je ústretové ("musím" hovoriť maďarsky, lebo on "možno" nerozumie) a snažiace sa vyhovieť predpokladaným očakávaniam maďarských partnerov. Aj keď miestami prebleskla nespokojnosť slovenských rozprávačov s "tušenou" neochotou Maďarov komunikovať v slovenčine (Andrej: "Maďar po slovensky nezačne nikdy! Je to v jeho mentalite"), nikto z nich nespomínal nejaký priamy nátlak ku komunikácii v maďarčine. Za hlavnú príčinu ustáleného spôsobu komunikácie sa považuje sila zvyku, ktorý sa utvoril v daných podmienkach. Tento zvyk má formu rutinného, samozrejmého prispôsobovania sa jazykovej norme väčšiny. Takto ho opisuje slovenský rozprávač Jozef: "... A zvykli sme si až tak, že keby som šiel na obecný úrad do Tešedíkova a začal by som po slovensky, tak by sa mi smiali a mysleli si, že som sa zbláznil. Je to už zvyk, veď v Tešedíkove je skoro 90% Maďarov.. Museli sme sa prispôsobiť. Maďari sa nenaučili slovensky, tak sme sa museli prispôsobiť.. radšej človek nehovorí nič, radšej sa podriadi.."
Podobné argumenty obhajujúce prirodzenosť komunikácie v maďarskom jazyku sa objavujú aj u maďarských rozprávačov. Maďarskí obyvatelia Tešedíkova sa spoliehajú na jazykové schopnosti slovenských obyvateľov, uvádzajú neznalosť slovenského jazyka u najstaršej generácie. Nik z tých, ktorí ovládali slovenský jazyk (s troma rozprávačmi musel byť rozhovor vedený v maďarčine) však nepriznal neochotu komunikovať v slovenčine. Naopak, zdôrazňovali svoju tolerantnosť k obom jazykom (Ján: "Ja sa so Slovákmi rozprávam slovensky, aj tuto susedovi sa pozdravím "Dobré ráno". Mne je to jedno") U najstaršej generácie sa objavuje aj argument o ich autochtónnosti v obci, ktorá im dáva oprávnenie hovoriť v jazyku, akým sa v obci komunikovalo po generácie (Vojtech: "To je každého záujem, aby vedel slovensky, ale nikoho nemôžete prinútiť. Je to iné ako napríklad v Amerike, kde musí každý vedieť anglicky, ale to sú všetko prisťahovalci. Ale my sme tu žili, tu sme sa narodili, aj naši predkovia, takprečo by sme museli vedieť po slovensky?")

"OBYČAJNÍ ĽUDIA, TÍ SA ZNÁŠAJÚ" (maďarský rozprávač Vojtech)
Spolunažívanie Slovákov a Maďarov v obci hodnotí vo svojich výpovediach aj jedna aj druhá strana ako pomerne dobré a stabilizované (7). Aj keď tvrdenia o dobrej kvalite spolunažívania sú v oboch skupinách takmer identické, rozdiely sa objavujú pri reflexii postavenia národnostnej skupiny. Kým niektorí maďarskí obyvatelia popri vyjadrení spokojnosti so súžitím v obci hovoria všeobecne a abstraktne o nároku Maďarov "mať zaručené všetky práva, všetky autonómne práva", slovenskí rozprávači hovoria o potrebe prispôsobovať sa ako pragmatickom princípe spolunažívania a praktickej stratégii vyhýbania sa problémom v súžití (Jozef: "Nikdy sme z toho, že sme Slováci, žiadne problémy nemali. Museli sme sa prispôsobiť", Marián: "Tým, že sme tu v menšine, prispôsobujeme sa. Nikdy som s tým nemal problémy, že som Slovák", Martina: "Musím sa prispôsobiť"). Nutnosť prispôsobovania sa prijímajú pokojne, ako požiadavku, ktorá prirodzene vyplýva z ich postavenia minority. Jedine Pavel a Alžbeta ponúkli aj hodnotiacu interpretáciu stratégie prispôsobovania sa. Pavel: "..na tomto území sme utláčaní my. Viete, my sme utláčaní." Alžbeta: "Oni sa neprispôsobujú, neviem, prečo je to tak. My sa tak prispôsobujeme, šak sme sprostí".

Napriek pozitívnym hodnoteniam maďarsko - slovenského spolunažívania rozprávači pripúšťajú, že po roku 1989 sa vo vzájomných vzťahoch objavuje určité napätie. Podľa nich však nie je dôsledkom zmeny či poruchy navyknutých spôsobov vzájomnej interakcie. Zdroj tohto napätia, tak ako v minulosti, leží mimo tešedíkovského sveta. V súlade so závermi odborných analýz, ktoré sme spomínali v úvode štúdie, maďarskí i slovenskí rozprávači považovali za vinníka destabilizácie takmer výhradne politikov a novinárov. (maďarský rozprávač Vojtech: "Tieto problémy robia politici. Aj si prečítam slovenské noviny, tam to píšu. A taký Slovák zhora si to prečíta, ale pravdu z Újszó si už neprečíta. Medzi nami nie sú problémy, tam hore vo vláde iba huckajú, aby obrátili pozornosť inde, aby zahladili vlastné nedostatky", maďarský rozprávač Ján: "Po tých 50 rokoch sa vzťahy vyrovnali, odvtedy nie sú žiadne problémy, pokiaľ by tu neboli takí extrémisti ako Mečiar, a tiež z Maďarských politikov Duray, no a iné extrémne strany aj na jednej aj na druhej strane". Treba však dodať, že častejšie sú ako vinníci uvádzaní len politici a novinári z tej druhej strany. Kým Slováci poukazujú na negatívnu úlohu predstaviteľov hnutia Spolužitie, v prípade Maďarov je za zdroj napätia považovaná najmä Matica slovenská a SNS, respektíve im naklonení novinári.

"SÚ DOBRÉ VZŤAHY, NEBADAŤ, ŽE BY SA HÁDALI" (Eva, maďarská rozprávačka)
Naša prípadová štúdia ukazuje, že súvislosť medzi "bezprostredným každodenným spolunažívaním medzi obyvateľmi národnostne zmiešaných sídiel" a "pozitívnym hodnotením maďarsko-slovenských vzťahov" je prinajmenej dvojsmerná. Samotné verejné rozprávanie o dobrých vzťahoch medzi národnosťami a vyjadrovanie spokojnosti so sociálnou atmosférou v obci pomáha udržiavať nekonfliktné interakcie medzi národnosťami. Výklady motivácie správania "tých druhých", ktoré ponúka časť mediálnej rozpravy o slovensko - maďarských vzťahoch (analýzu pozri napr. in Bunčák, Harmádyová 1995) narúšajú vzájomnú dôveru, ktorá je "samozrejmým, rutinne predpokladaným základom sociálnych vzťahov" (Giddens A., 1987, s.136). Pocit ohrozenia vzájomnej dôvery, a tým aj neproblémových sociálnych interakcií medzi národnosťami v obci sa prejavuje u rozprávačov práve ich nástojčivým oddeľovaním sféry politickej rozpravy od "dobrých vzťahov medzi obyčajnými ľuďmi".
Súčasná žiadúca kolektívna predstava o pokojnom súžití a dobrých vzťahoch v obci spoluutvárala aj spôsob, akým rozprávači rekonštruovali históriu svojho súžitia v obci. Ako každé rozprávanie, bola rozprávaním z dnešnej pozície i z pozície plánov do budúcnosti. O tom, že táto pokojná verzia histórie vzájomného súžitia, v ktorej boli len okrajovo spomínané konfliktné momenty vzájomných vzťahov, trvalejšie plní "zmierovaciu funkciu", svedčí aj slabý intergeneračný prenos traumatických zážitkov z obdobia politických riešení národnostnej otázky. Na rozdiel od pôvodného očakávania, že prežité skúseností budú ovplyvňovať súčasné interakcie medzi národnosťami v obci, sa teda skôr ukazuje, že pretrvávajúca potreba udržať nekonfliktnú komunikáciu v obci ovplyvnila spôsob, akým maďarskí i slovenskí rozprávači konštruovali históriu svojho súžitia.
Naša sonda do pravidiel každodenného života v obci tiež ukazuje, že tvrdenia o dobrých vzťahoch medzi národnosťami nemožno interpretovať ako tvrdenia o partnerských vzťahoch, o vzťahoch, v ktorých sú vklady oboch strán vzájomne vyvážené. Osobitosti prisídlenia slovenského obyvateľstva do obce a ich menšinové zastúpenie v obci prispievajú k tomu, že slovenská menšina sa prispôsobuje aj tým zvyklostiam života v obci (komunikácia v maďarskom jazyku), ktoré nepovažuje za úplne vyhovujúce. Zmierlivé podriaďovanie sa existujúcim pravidlám sa však chápe ako stratégia predchádzania možným konfliktom v susedských vzťahoch, ktorým sa v každodennom živote obce pripisuje väčší význam ako iným, abstraktnejším hodnotám.

---

POZNÁMKY:
1. Diplomová práca M. Lukácsovej Zmeny v každodenných postojoch k slovensko - maďarskému súžitiu v národnostne zmiešanom sídle v horizonte posledných desaťročí, obhájená v š.r. 1994/95 na Katedre sociológie FF UK, je výsledkom viac ako dvojročného diplomantkinho štúdia historických prameňov, úradných dokumentov, historickej tlače a životopisných rozprávaní členov maďarských a slovenských rodín žijúcich v obci, ako aj informácií od miestnych expertov (učiteľ, pracovníci samosprávy).
Cieľom výskumu bolo "poodhaliť možné súvislosti medzi dnešnými každodennými postojmi k slovensko - maďarskému súžitiu a minulou skúsenosťou", vystopovať, ako sa historické udalosti premietli do každodenného života jednotlivcov a do vytvárania si postojov k spoločnému súžitiu" a osobitne sledovať medzigeneračnú transmisiu týchto postojov a úlohu rodinnej pamätev tejto transmisii.

2. Podľa posledného Sčítania v roku 1991 malo Tešedíkovo 3816 obyvateľov, z ktorých sa k maďarskej národnosti hlásilo 85,27%. K slovenskej národnosti sa hlásilo 545 obyvateľov (14,28%). V roku 1930 sa v Tešedíkove, vtedy Pered, hlásilo k maďarskej národnosti 3905 obyvateľov (95,47%) a k "československej národnosti" 65 obyvateľov (1,58%). (Štatistický lexikón, 1936, s.99). Poľnohospodárstvo bolo až do 60. rokov prevažujúcim sektorom ekonomickej aktivity obyvateľstva.

3. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. 2. 1946. Podľa tejto dohody bol počet osôb maďarskej národnosti, ktoré sa mali z územia ČSR presťahovať do Maďarska, závislý od počtu dobrovoľne sa prihlásiacich Slovákov a Čechov z Maďarska na presídlenie do Československa. Údaje o počte vysídlených maďarských rodín z obce Tešedíkovo nie sú známe, pretože tieto počty boli spracované len za jednotlivé okresy. Podľa Šutaja (Šutaj 1993, s.75) bol maďarskej vláde dňa 26. 8. 1946 predložený zoznam 105 tisíc Maďarov určených na výmenu. Podľa Balogha (Balogh S. 1979, s.87) bolo zo Slovenska do Maďarska vysídlených 68 407 občanov maďarskej národnosti, ku ktorým podľa neho treba prirátať ešte 20 - 30 tisíc, ktorí odišli dobrovoľne. Ešte pred podpísaním dohody sa nariadením Povereníctva vnútra (20. 2. 1946) začal vykonávať súpis obyvateľstva maďarskej národnosti na ciele osídľovacej akcie. Pri tomto súpise vykonanom v obci Pered k 28.4. 1946 sa v obci k slovenskej národnosti prihlásilo 135 obyvateľov (3,O3%). Nárast počtu obyvateľov slovenskej národnosti možno prípísať aj prihlasovaniu sa maďarských obyvateľov k slovenskej národnosti.
Prihlasovanie sa k slovenskej národnosti prebiehalo v tom čase v širokom meradle. Podľa údajov uvedených v Šutajovej práci (Šutaj Š, 1993, s.141-142) bolo počas pôsobenia reslovakizačnej komisie (činnosť ukončená 20. 6. 1949) podaných 140 tisíc prihlášok na reslovakizáciu, z nich bolo kladne vybavených 108 545 žiadostí. O tom, že prihlasovanie sa k slovenskej národnosti malo u maďarských spoluobčanov prevažne pragmatický charakter a bolo využívané ako taktika vyhnutia sa hrozbe vysťahovania svedčia aj údaje zo Sčítaní ľudu v r. 1950 a 1961. Kým v r. 1950 sa k maďarskej národnosti prihlásilo 354 532 občanov, v r. 1961 to už bolo 518 782 občanov, čo predstavuje 46,32% nárast nevysvetliteľný prirodzeným prírastkom (vypočítané podľa Historická statistická ročenka 1985, s.630)

4. "Nábor pracovných síl na osídľovanie českého pohraničia" sa konal v súlade s Dekrétom prezidenta Beneša č. 88/1945 Zb. Nábor sa uskutočňoval za pomoci donucovacích akcií, v rámci ktorých bolo v r. 1946 a 1947 vysídlených do Čiech 44 129 občanov maďarskej národnosti (Šutaj 1993, s.96 - 101). Z Tešedíkova bolo vykázaných na prácu do Čiech 147 maďarských rodín. (PV - sekr.,č. kr. 42, 474/48, ŠNA BA). V roku 1948 sa však mohli rodiny presídlené na základe náboru do Čiech vrátiť do svojichdomovov.

5. Slovenskí rozprávači pochádzali z obce Csanádalberta v Maďarsku. Bola to obec s majoritou obyvateľstva slovenskej národnosti. Repatrianti sa v rámci sociálneho rozvrstvenia tejto obce považovali za rodiny chudobné, keďže malá výmera vlastnenej pôdy im nezabezpečovala obživu a členovia rodín pracovali ako námezdní robotníci, respektíve sezónni poľnohospodárski robotníci. Ich vzdelanie nepresahovalo 5 tried ľudovej školy. Napriek väčšinovému slovenskému obyvateľstvu bola v obci len maďarská ľudová škola a úradným jazykom bola rovnako maďarčina. Existenčné ťažkosti však opisujú ako hlavný dôvod ich súhlasu s repatriáciou. To, že repatriačná akcia oslovila najmä rodiny z nižším sociálnym statusom dokumentuje na základe porovnania rozlohy vlastnenej pôdy aj Záverečná správa ČSPK (repatrizujúci Slováci v Maďarsku vlastnili 43 749 ha pôdy a Maďari na Slovensku zanechali 109 295 ha pôdy. V správe sa konštatuje, že "presídlenie bolo pre mnohých vytrhnutím zo záhuby a skazyhospodárskej.."(ŠNA BA, PV sekr. kart.č.46 160/49)

6. Blednutie spomienok na vzájomné konflikty môže byť aj dôsledkom viac ako štyridsaťročného časového odstupu od týchto udalostí. Ťažkosti daného obdobia môžu byť prekryté a prevážené neskoršími bolestnými skúsenosťami, spojenými so družstevňovaním dediny, ktoré sa rovnako dotklo obidvoch národnostných skupín. Po roku 1948 došlo aj k opätovnému zlepšeniu pozície maďarského obyvateľstva, ktoré opäť získalo predošlé práva týkajúce sa vzdelávania v materinskom jazyku a používania maďarčiny v úradnomstyku.

7. Objektívneším indikátorom stabilizovanej situácie v Tešedíkove môže byť navštevovanosť slovenskej školy deťmi s maďarskou národnosťou. Priemerný podiel maďarských detí v slovenskej škole je dlhodobo zhruba 20% zo všetkých detí, a po roku 1989 nenastali v tomto podiele významnejšie zmeny. V Tešedíkove sa nevyskytuje ani jeden prípad návštevy maďarskej školy slovenským dieťaťom. Ako ďalší indikátor sociálnej blízkosti medzi národnosťami v obci slúži uzatváranie zmiešaných manželstiev. V roku 1993 sa v Tešedíkove uzavrelo 30 manželstiev, z toho štyri zmiešané. V roku 1994 spomedzi rovnakého počtu manželstiev bolo zmiešaných šesť (Sobášna kniha Tešedíkova). Percentuálne zastúpenie zmiešaných manželstiev zhruba korešponduje s percentuálnym zastúpením Slovákov v obci. Tento fakt potvrdzuje dôveryhodnosť hodnotení sociálnej klímy v obci našimi rozprávačmi a naznačuje malú sociálnu vzdialenosť medzi tu žijúcimi Slovákmi a Maďarmi.

---

LITERATÚRA:
BALOGH S. 1979: 1946 február 27-i magyar-czechoslovákia lagosságcsere egyezményi. Történelmi szemle. No.1 A Magyar tudományos akadémia történettudományi itéretének értesítöje

BERTAUX DANIEL:1991: From methodological monopoly to pluralism in the sociology of social mobility: in Shirley Dex (Ed): Life and Work History Analyses. Quantitative and Qualitative Developments. London, Routledge. The Sociological Monographs No.37

BERTAUX DANIEL, 1993: Sociálne genealógie komentované a porovnávané: nástroj na pozorovanie procesov sociálnej mobility v dlhodobom meradle. Sociológia 25, č.6

BAČOVÁ VIERA, ZEĽOVÁ ALENA 1993: Etnické menšiny na Slovensku. Sociológia 25, č.4-5, s.417-431

BÚTOROVÁ ZORA, ROSOVÁ TATIANA 1992: Slováci a Maďari na Slovensku v zrkadle výskumu. In: Zborník Slovensko - maďarské vzťahy v 20. storočí. Ed. P. Zelenák. Slovak Academic Press, Bratislava, s. 106 - 112

ČIERNA - LANTAYOVÁ, D 1993: Otázka národnostných menšín vo vzťahu medzi Česko - Slovenskom a Maďarskom. Zborník Národnosti na Slovensku, Veda, SAV, Bratislava

DEÁK LADISLAV 1990: Slovensko v politike Maďarska v rokoch1938-39. Bratislava, Veda SAV.

GIDDENS ANTHONY 1990 (1987): Social Theory and Modern Sociology.Polity Press.
Historická štatistická ročenka ČSSR, Federální statistický úřad, Alfa, Praha, 1985.

KUSÁ ZUZANA, 1992: Autobiografické rozprávanie v projekte 20. storočie v rodinách slovenskej inteligencie. Sociológia, 24, č. 6, s.571-578

MAĎARSKÉ RODINY ODSUNUTÉ DO ČIECH, VRÁTENÉ DO OBCE PERED, 7.9. 1948 in: Štátny národný archív Bratislava, Fond Povereníctva vnútra - sekr, kart.č.42, č. 474/48

SITUAČNÁ ŠTÚDIA PODMIENOK A PERSPEKTÍV detí a mládeže na Slovensku. 1995. Focus - centrum pre sociálnu a marketingovú analýzu na objednávku International Youth Foundation, Bratislava

Sobášna kniha z obce Tešedíkovo 1993 - 94, Matrika, Tešedíkovo

ŠOUCOVÁ DANA 1994: Názory na problémy Slovákov a Maďarov žijúcich v národnostne zmiešaných oblastiach južného Slovenska vo výskume verejnej mienky. Sociológia 26, č.5-6, s.496-500

Štatistický lexikón obcí na Slovensku 1930. MV a ŠŠÚ, Praha 1936

ŠUTAJ, Š.: Maďarská menšina na Slovensku v rokoch 1945 - 1948, Veda, SAV, Bratislava, 1993

VIETOR M. 1968: Dejiny okupácie južného Slovenska 1938-45. SAV Bratislava

VIŠŇOVAN J. 1994: Krvácajúca hranica. Dokumenty o utrpení Slovákov v Maďarsku. II. vydanie. Matica slovenská, Prievidza

OŠA Galanta so sídlom v Šali, f. ONV Šaľa:
- kart. č.3-900/47: Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva, 27.2.1946
- kart. č. 120 -14540/47, Zoznam osôb maďarskej národnosti - dobrovoľné vysťahovanie do Maďarska, okres Šaľa, BA, 26.6.1947
- kart. č.3-900,č.36/18, Nariadenie Povereníctva vnútra zo dňa 20.2.1946 o súpise obyvateľstva na ciele osídľovacej akcie.

---

Citované podľa:
KUSÁ Zuzana, LUKÁCSOVÁ, Margaréta, 1995:  Interpretácia súčasného slovensko-maďarského súžitia a rodinná pamäť. Sociológia 27, No.5-6,  373 - 384