Čičikov videl, že stará nič nechápe... Stručne jej vysvetlil, že to celé prebehne len na papieri...
- Ale na čo vám len budú? spýtala sa starena vypúliac na Čičikova oči.
- To už je moja vec.
- Ale veď oni sú mŕtvi.
- A hovorí niekto, že sú živí?
- Naozaj neviem, ... s mŕtvymi som ešte nikdy neobchodovala.
- Ako by aj?! Skôr by bolo divné, keby ste to už bola skúšala...
Nebožtíkov v poviedke N. V. Gogoľa síce Čičikov zobchodoval, ich večný pokoj však nevyrušil. "Najstarśí uhorský husár" Ladislav Škultéty – Gabriš nemal toľko šťastia a jeho telesné pozostatky nedávno putovali z Aradu, kde boli pochované od jeho smrti v r. 1831 do rodného Mojtína. V skutočnosti nie je nič čudné nad touto transakciou, ak uvážime, aká je slovenská historiografia núdzna o slovenské osobnosti, zvlášť z "uhorského obdobia slovenských dejín". Sledujúc Čičikovovej logike, by bolo skôr divné, keby po scudzení identít spomínanom v minulom článku, nedošlo i na telesné pozostatky...
V najnovšom čísle časopisu .týždeň László Surján komentuje kauzu Škultéty. Surjánovi, ktorý nedávno - citujúc Š. Hríba - "podal vystretú ruku ako nikto pred ním", sa stalo to, čo mnohým "našim Maďarom" pred ním - vypadol z role...
Zbytočná kauza Škultéty
Mohlo sa krajšie, mohlo sa múdrejšie, mohlo sa spoločne. Strážmajstra Ladislava Škultétyho (pozri aj článok na nasledujúcej strane) exhumovali v Rumunsku a jeho pozostatky v podstate potajomky preniesli na Slovensko. Maďarsko ani neinformovali, ani nezapojili do akcie. Pritom prečo by sme boli my proti, keď Škultétyho rodná dedina chcela uchovávať jeho spomienku a aj jeho hrob? Je to prvý problém v tomto príbehu.
Druhým je, že sa zaplietame do jednej hlúpej diskusie. Bol Škultéty Slovákom alebo Maďarom? Keďže meno jeho matky bolo Kovács, dalo by sa povedať, že má maďarský pôvod. Keďže Mojtín (Hegyesmajtény) bol osídlený v 18. storočí, v predchádzajúcich dvoch storočiach akoby zmizol, dalo by sa taktiež povedať, že má slovenský pôvod. Jeho legendárnu postavu spracovali po slovensky aj po maďarsky: pod menom Háry János ho pozná každý Maďar. Prečo by nemohol byť predmetom našej spoločnej historickej pamäti?!
Škultéty bol Hadikov husár, legendárny husár legendárneho veliteľa. Keď sa dostal k husárom, Maďar a Slovák neboli nepriateľmi. Boli občanmi jednej vlasti, aj keď sa každý modlil k Bohu iným jazykom. Za to, že Škultéty takto činil po slovensky, nebudeme my Maďari mať menej radi Jánosa Háryho. A ak sa zase modlil po maďarsky, môže ho aj napriek tomu jeho rodná dedina uctievať a spomínať si naň. Mohla to byť veľká príležitosť k zblíženiu - keby napríklad vedenie slovenskej a maďarskej armády organizovalo jeho pohreb spolu, keby si ho uctili ľudia z oboch krajín spoločne. Namiesto toho sa zaplietame do vášnivých diskusií. Namiesto úprimnej, vznešenej a veľkej slávnosti potajomky dovezené Škultétyho pozostatky. Hanba. Je to veľká škoda.
Ľudia, Slováci a Maďari! Nebojíte sa, že starý strážmajster vyskočí z hrobu a udrie na vás? Ak sú chýry pravdivé, jeden úder dostane aj mesto Arad. Išlo o 200-ročný hrob. Že vraj nikto neplatí? Takýto hrob by mohol byť ozdobou cintorína. Ak je pravda, že sa správcovia cintorína vyhrážali zrušením, pravdepodobne nevedeli, čie pozostatky sa nachádzajú v danom hrobe. Ak je pravda, že rodnú dedinu Ladislava Škultétyho vyhľadal duchovný z Aradu, možno očakáva aj to, aby sme mu pobozkali ruky, že vôbec nedal starého husára ako čierneho pasažiera jednoducho vyhodiť.
Milý dobrý Ladislav Škultéty! Keď už budeš unavený z týchto úderov, ozvi sa, bude nás niekoľko, ktorí budú udierať namiesto teba. Hoci z mojej strany by som v tejto veci oveľa radšej niekoho pochválil, ale okrem teba neviem o nikom, koho by sa v tomto prípade pochváliť dalo.
László Surján, podpredseda Európskeho parlamentu