Kamenín je jedna z najstarších obcí bývalej Ostrihomskej župy, od prvej písomnej zmienky o nej uplynulo už takmer 830 rokov. V okolí obce sa na viacerých miestach našli nástroje z parožia a kostí zvieral, hrubšie, či jemnejšie opracované nástroje z paleolitu a neolitu. V období 400 - 300 rokov pred naším letopočtom prichádzali sem Kelti, ktorí už vedeli spracovať bronz aj železo. Prezrádzajú to náleziská v Kameníne, Kamennom Moste, Náne, Svodíne a v Chľabe. Ľudia už žili v opevnených usadlostiach, pri Dunaji si stavali pevnosti z kameňa, dreva, vŕbového prútia. Kamenínčania vďačia Keltom za vinice, ktoré m založili, a ktoré sa liahnu po ľavom brehu Hrona. Kelti v období rozširovania Rímskej ríše oblasť stredného Dunaja opustili, o čom svedčí aj nálezisko v Kamenine. Toto územie malo vždy dôležitú strategickú polohu. Proti Kvádom, ktorí sa ustavične búrili a sídlili medzi Moravou a Hronom tiahol v roku 173 aj Marinu Aurelius.
Dnes už víťazstvo rímskych legionárov nad prevahou Kvádov pripomínajú dva prastaré valy, jeden z nich sa tiahne pozdĺž Hrona medzi Kamenínom a Bíňou. Prvými majiteľmi Kamenina boli ostrihomskí kanonici, ktorí časť majetku v r. 1183 predali grófovi Farkasovi v Camendi. Takto sa dostal so synmi Huntom a Bényom k majetku pri Hrone v chotári Kamenína a Bíne. Kúpnopredajná zmluva je aj najstarším dokumentom prvej písomnej zmienky o obci Kamenín. V roku 1831 pustošila ľudí cholera a choroba sa rozšírila pozdĺž Hrona až po Liptov. V roku 1850 mal už Kamenín 1 207 obyvateľov. Kamenín dnes patri do mikroregiónu obcí Bíňa, Bruty, Kamenný Most, Pavlova a Sikenička. Odtiaľto sem dochádzajú deti do školy, ale aj do zdravotného strediska s viacerými lekármi a lekárňou. Predtým bol Kamenín centrom mikroregiónu najmä kvôli mlynom a dodnes tu stojí-tzv. Sindár mlyn, bývalý rozemblumský mlyn, židovský mlyn tvorí štvorosová jednopodlažná budova s vežou strojovne a bývalý parný mlyn, dvojosová dvojpodlažná budova. Preslávil sa folklórom, najmä ľudovými tancami „Matúšovej zeme". Sú to dievčenské hry „na bránu", dievčenské karičky, pastierske tance, čardáš a verbunky. Výnimočný je aj kamenínsky ľudový* kroj, rovnaký v mikroregiónc obci Biňa, Bruly, Kamenný Most, Pavlova, SikeniČka a podobný je už len v obci Iža v okrese Komárno. Muži nosia čižmy, nohavice so šnurovaním, v lete košeľu z domáceho plátna a nazberkané gate, klobúčik. Kroj žien tvoria červene čižmičky s hrkálkami, skladané široké sukne, košeľa s volánikmi a so stužkami na rukáve. Okolo hrdla nosia nahrdelník a viacradové strieborné perly, šatky. Kroje boli domácej výroby a ženám veľmi pristali.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska, pol roka po skončení 1. svetovej vojny v Maďarsku vypuklo povstanie Belu Kuna. Vojská Republiky rád už v apríli 1919 prekročili Dunaj a obsadili oblasti južného Slovenska. Proti maďarským oddielom bojovali oddiely Československých legionárov. V okolí Kamenina a Svodína sa odohrávali kruté boje a padlo tu veľa maďarských a československých vojakov. Prvého júna 1919 maďarská armáda ustúpila na územie Maďarska. Ďalej nastala veľká zmena - na konferencii vo Viedni si veľmoci rozparcelovali Československo.

Vojenské operácie v decembri 1944 zasiahli aj okolie Kamenina. Bojovalo sa o Budapešť, ktorá bola oslobodená  13.2. 1945. Povráva sa, že práve na pomoc pri oslobodzovaní Budapešti presunul maršal Malinovský od Kamenina a Ostrihomu Časť svojho vojska, čo chcel Hitler využiť a preto sem do týchto miest dal presunúť elitné vojská z Arden. Tu sa posledný raz, ale neúspešne pokúsil zvrátiť výsledok 2. svetovej vojny, čo však už nebolo možné. Súčasťou plánovaného prielomu do chrbta sovietskych vojsk bolo aj vyhodenie do vzduchu mosta cez Dunaj zo Štúrova do Ostrihomu a rozpútanie najkrvavejších a najdramatickejších tankových bojov na území bývalého Československa, ktoré vstúpili do dejín 2. svetovej vojny ako boje o kamenínske predmostie. Zo spomienok priamych účastníkov bojov vieme, že Hitler na
tomto úseku nasadil aj deti, ktoré poobliekal do vojenských uniforiem a tie potom sovietski vojaci doslova čiapkami vyháňali zo zákopov uplakané a na smrť vystrašené. Vyznamenalo sa tu najmä päť tankových osádok a za víťazstvo nad obrovskou presilou fašistov najvyšší soviet za víťazstvo v bojoch o kamenínske predmostie udelil piatim osádkam najvyššie sovietske vyznamenanie „Hrdina ZSSR", dovedna pätnásť, viac ako pri bojoch o Duklu.
Je všeobecne známe, že na svojej dlhej a strastiplnej ceste sa sovietski tankisti v bojovom umení zdokonaľovali a s najlepšími tankami T-34 na naftu odpaľovali aj najmodernejšie nemecké tanky na benzín Tigre, ktoré horeli ako fakle. Je zaujímavé, že významnú úlohu zohrali aj také detaily ako bolo otáčanie vežou, a to elektricky, ale aj ručne, pričom nemecké Tigre sa otáčali len elektricky. A v takých dramatických situáciách, o aké v Kamenine a jeho okolí nebola núdza, pokiaľ si Tiger svoju vežu otočil, obsluhovatclia T-34 ručne svoju vežu dávno nielen otočili, ale stihli presne zamerať na Tigra, a až do dvoch kilometrov vystreliť a nepriateľa zasiahnuť. A bolo celkom výnimočné, že keď tankistom došlo strelivo, celú noc plnili benzínové fľaše a nadránom išli do útoku na holo, ako tankisti vravia, na taran. S niečim takým fašisti ani vo sne nerátali, nechali téčka podísť až k vlastnej obrannej línií. Ale práve to bola chyba, lebo hoci tanky zasypali tisíce striel, tie sa od hrubej ocele hladko odrážali a potom vlastnými mohutnými telami tankov drvili pod ich  neľútostnými pásmi všetko, čo im stálo v ceste. Tanky protivníka, ostatnú techniku, nepriateľských vojakov. Také niečo sa v modemom boji vari ešte ani neodohralo, fašisti boli zdesení a sovietski obrancovia, hoci doráňaní sa predsa len po totálnom rozdrvení nepriateľa vrátili živí a zdraví. Vieme to z rozprávania ruského novinára a spisovateľa Vasilija Lohanova, ktorý prostredníctvom vydavateľstva „Naše vojsko" vydal knihu o bojoch o kamenínske predmostie. Vasilij Lobanov navštívil Kamenín aj osobne, bol totiž prítomný na výbere staveniska pre postavenie monumentálneho pamätníka pre svojich druhov v zbrani, ktorý dnes stojí na ľavom brehu Hrona. Žiaľ, slávnostného odovzdania pamätníka sa už nezúčastnil, krátko predtým zomrel.
Kniha, ktorú z ruštiny prekladal Rudolf Franz, vtedajší zástupca šéfredaktora časopisu „Československý vojak", ktorý tiež osobne navštívil Kamenín vyšla pred oslavou 40. výročia oslobodenia Československa. Na stránkach ..Komsomolskej pravdy" a časopisu „Československý vojak" prebiehala diskusia o oslobodení. Redaktorov mládežníckych novín „Smena" vyslali do ZSSR na stretnutie s priamymi účastníkmi bojov o kamenínske predmostie, ktoré u nás publikovali pod názvom „Kóty slobody". Mládežnícke vydavateľstvo „Smena" plánovalo na slávnostné odovzdanie pamätníka pozvať priamych účastníkov boja priamo do Kamenina. Ale najskôr si povedzme, ako vznikla myšlienka, podnet postaviť v Kamenine pamätník hrdinom bojov o kamenínske predmostie. Vodič tanku Gríša Kalimov dostal priamy zásah a navždy zostal tu, medzi ďalšími bojovými druhmi v spoločnom hrobe na vojenskom cintoríne v Štúrove, kde od vojny spí svoj večný sen 5 248 vojakov. Je to u nás jeden z najväčších vojenských cintorínov, väčší je už len v Bratislave, na Slavíne. Po vojne padlých vojakov exhumovali z celého okresu Nové Zámky a slávnostne pochovali v Štúrove. A hovorí sa, že podobný počet vojakov zahynul v bojoch o kamenínske predmostie aj na druhej, nemeckej strane. V rámci diskusie mladých vystúpila aj dcéra padlého vojaka Grišu Nalimova Anna Kočurevová s návrhom, prečo nestojí na počesť hrdinov bojov o-kamenínske predmostie aspoň nejaký kameň, alebo skromný pamätník, keď tam vojaci preukázali také hrdinské činy a bolo udelených pätnásť titulov sovietskych najvyšších vyznamenaní na celom území Československa.
A keďže my sme nikdy nemali od slov k činom ďaleko a naši ľudia si nikdy neprestali vážiť obete a prijali ich za svojich, za súčasť našej zeme, tak sa rozhodlo postaviť na ľavom brehu Hrona v Kamenine nový most cez Hron a monumentálny pamätník Sovietskej armády s dvoma pylónmi z bieleho betónu, umelecky vytvoreným múrom, priestranným nástupišťom pamätníka, súčasťou ktorého bude aj artefakt tank T-34. A vykonať aj rekonštrukciu vojenského cintorína v Štúrove ako protipól kamenínskeho pamätníka. Tu umiestniť vstupnú sochu v nadživotnej veľkosti „Matka s umierajúcim synom v náručí a rozmiestniť m reliéfy znázorňujúce účasť vojakov v bojoch a ich víťazstvo nad fašizmom.
Žiaľ, napriek tomu, že je tu pochovaných 5 248 vojakov Mestský úrad v Štúrove má k dispozícii len asi 240 mien vojakov pochovaných na spomínanom cintoríne, ostatní m ležia ako neznámi vojaci. Od skončenia vojny prichádza na vojenský cintorín veľa súkromných návštev, najmä synov a dcér padlých, a to do Štúrova, ale aj do Kamenina O Kamenine sa dozvedeli obyvatelia všetkých bývalých republík Sovietskeho zväzu.
A hoci sme už v uvedených prameňoch dobre vedeli, že priami účastníci bojov ešte žijú, predsa len sme boli mimoriadne zvedaví, či vôbec prídu, či sú už stan, či sa s nimi stretneme aj my.
Pozvanie im pripravilo a ich hostiteľmi bolo mládežnícke vydavateľstvo „Smena", ktoré delegovalo svojich publicistov do ZSSR, aby napísali reportáže na základe osobného stretnutia s priamymi účastníkmi bojov o kamenínske predmostie.
Na výstavbu bol mimoriadne krátky čas, od jari 1984 do mája 1985. Kopec, vyvýšeninu popri ceste bolo treba odlesniť, pohybovalo sa tu veľa ľudí i mechanizmov. Navyše práve vtedy bola taká krutá zima, že teplota klesala bežne na mínus dvadsať i dvadsaťpäť stupňov Celzia a chlapi nevydržali dlho ani žalovať, ale ani betónovať. No stavbári museli preukázať, že si vedia poradiť, lebo čas bol neúprosný. Keďže išlo o stavbu verejného významu a vedeli sme, že pritiahne pozornosť najširšej občianskej verejnosti museli sme podrobne spracovať koncepciu propagácie pamätníka vrátane foriem oboznámenia s priebehom bojov, ľudia na všetkých úsekoch, projekcii, stavebnej časti, na odboroch remesiel, umelec, architekt, riadiaci pracovníci stavby každodenne preukazovali svoju obetavosť na úrovni hrdinstva bez zveličovania.
Napokon keď nadišiel ôsmy máj 1985, napriek všetkým prekážkam a problémom monumentálny pamätník stál a rekonštruovaný bol aj jeho protipól - vojenský cintorín v Štúrove. Slávnosti sa zúčastnili aj priami účastníci bojov Loginov, Borisov a Jegorov, ktorí sa stali Čestnými občanmi Kamenina a Mužle. Potom, keď vyšla kniha reportáží o oslobodzovaní Československa pod názvom "Kóty slobody", prišli do Kamenina ešte raz. Zostavovateľom knihy a jej spoluautorom bol aj Šaša Borik so starostom obce Ladislavom Benefím, ale rukopisy knihy, žiaľ, dodnes zostali vo vydavateľstve Pedagogického nakladateľstva, lebo na vydanie knihy sa nezohnali financie. Obec nedávno knihu o obci vydala a naďalej plánuje vydať aj knihu o bojoch. Obec Kamenín má dnes niečo vyše 1 500 obyvateľov a potvrdilo sa, že má šťastie aj na nového starostu Ladislava Benefiho, ktorý tu pôsobí tri volebné obdobia a riaditeľa školy Boldižára Tarra. Obec má jeden z najkrajších a najväčších kultúrnych domov na dolnom Hrone, známu čárdu Biely agát, dom ľudových tradícií so súkromnou bohatou zbierkou, zdravotné stredisko s viacerými špecializovanými lekármi a vlastnú lekáreň, trvalo sa venuje skvalitňovaniu života svojich obyvateľov. Uchováva tradície a za tým účelom pôsobí v obci folklórna skupina dospelých, mládežnícka, ale aj detská folklórna skupina, záujmové krúžky
výchovy k ľudovým tradíciám. Má aj veľkú raritu - dielňu na odlievanie bronzových sôch, ktorú vlastní Rafael Bartusz, brat známeho akademického sochára, ktorý žije v Košiciach. Z fondov Európskej únie postavili v obci malú stanicu hygienických služieb a tá poskytuje cenovo dostupné možnosti vyprania bielizne, ale aj osobnej hygieny, Čo budú ľudia vzdv potrebovať.

Trápi ich, že im neschválili program premeny Ostrova lásky na turistické centrum obce, ale ani tohto programu sa nevzdali. Vytrvalo a usilovne pracujú na zdokonaľovaní účinnosti foriem výchovno vyučovacej práce školy. V obci postavili vyše polovicu rodinných domov, ostatné sa opravili a aj priami účastníci bojov ocenili, že dnes sa v Kamenine žije dobre a zo zablatenej malej dedinky vyrástla krásna moderná obec. Obnovený bol aj most Márie Valérie cez Dunaj ako spoločne dielo za pomoci.{jcomments on}