V priebehu apríla a mája sa do Bratislavy postupne vracali kádre komunistickej a demokratickej strany (nedobrovoľne i ľudáci), príslušníci bezpečnostných zložiek, partizáni, väzni z nacistických koncentrákov, karpatskí Nemci z evakuácie, ale i rôzni dobrodruhovia a kriminálne živly. Začala veľká licitácia o moc a vplyv, v ktorej okrem podpory Sovietov a Benešovej vlády hrala úlohu aj podpora masy.
Nešlo teda o potrestanie drobných ľudákov - "dobrých Slovákov" (HSĽS mala v r. 1943 300 tis. členov), ale o získanie ich sympatií. V rámci komunistickej strany sa navrátilci z emigrácie v Moskve a Londýne zabývali v Prahe, účastníci SNP na čele s Husákom zostali v Bratislave. Tí druhí menovaní sa snažili uchovať si maximum z autonómneho postavenia Slovenska dosiahnutého po 6. októbri 1938, so zachovaním právomocí autonómneho snemu pod hlavičkou SNR - to jest anulovať Mníchov bez návratu do predmníchovských pomerov...
V bratislavskej Pravde vyšli 8. mája 1945 dva články, v ktorých ich autori robili prvé - zatiaľ nešikovné - pokusy načrtnúť naratívu vojnových udalostí a hodnotenie ich aktérov v súlade so záujmami komunistickej strany a s dohodami uzatvorenými s Benešom v Moskve.
V prvom článku sa konštatuje "vina preveliká" ľudáckych exponentov, ktorí sa spreneverili poslaneckej prísahe danej Č-SR a dopustili trestných činov, avšak ide o delikty politické proti štátu a nie napr. vojnové zločiny, alebo zločiny proti ľudskosti. Pritom prísne oddeľuje vedúcich predstaviteľov od masy prostých Slovákov. V rozpore s tým, ale akiste nie náhodou autor uvádza, že slovenský snem bol zvolený ešte počas trvania Č-SR a teda Slovensko malo počas vojny legitímnu vládu. Výtka prezidentovi, že porušil ústavu keď vyhlásil vojnu bez súhlasu snemu súčasne znamená, že právny poriadok slovenského štátu stále zostáva byť zdrojom práva. A hoci sa spomína súpis majetku a "nemilá povinnosť" náhrady škôd, súčasne sa sucho konštatuje, že židovský majetok bol už "zašantročený" rozumej: nič sa nikomu vracať nebude a drobní arizátori, ktorí "politickými dejateľmi" evidentne neboli, sa vonkoncom nemajú čoho obávať.
Záverom sa konštatuje že spolupráca HSĽS s Henleinom bola "úzka", "sústavná", "zámerná" a "nenáhodná", t.j. jedným slovom sa ani nedá charakterizovať. Zmätené moralizovanie o zrade, hanbe a slovanskej cti len utvrdzuje čitateľa-dobrého Slováka, že nie je zrada ako zrada a záverečné konštatovanie ho v tom nadobro upevní: "sme presvedčení, že budeme spokojní".
Druhý článok je z iného súdka, Esterházyho legitimitu autor upiera od začiatku a naopak slovenský štát tu vystupuje proti Esterházymu v roli pozitívnej. Právom zabavil jeho cestovný pas (lebo musel) a bol by sa aj ozval proti maďarskej propagande (len nesmel)...
Nie náhodou autor nedokáže od seba odlíśiť vinu Esterházyho a Maďarov ako takých, ich vina je spoločná a kolektívna - nesúhlas s anexiou svojho územia Československom v r. 1918 a naopak radosť nad jeho späťpripojením k starej vlasti v r. 1938. Kriminalizácia menšiny a jej predstaviteľov je leitmotív celého článku. Nezáleží vlastne na postoji konkrétnych ľudí v konkrétnych situáciách v rokoch vojny, ide o právo slovenského národa a celistvosť ČSR. SNR vyhlásilo, že urobí s Maďarmi poriadok a toto stanovisko nezmení dovtedy, kým nenastane zmena režimu v Maďarsku a neprestane ohrozovat práva iných národov a integritu ich územia...
V tomto poslednom sa autor zmýlil - zmena režimu v Maďarsku nestačila, k tej muselo dôjsť aj v ČSR. Komunistický prevrat vo februári 1948 vskutku zachránil slovenských Maďarov pred vyhladením...
Oto Psenak 
14-05-22 
4,128 
Apríl-máj 1945 znamenali zlom v živote hlavného mesta Slovenska. Sovietske vojská oslobodili Bratislavu 4. apríla a počas následnej bezpečnostnej previerky zatkli viacerých poslancov a vládnych činiteľov býv. slovenského štátu, medzi nimi i Jánosa Esterházyho. Esterházy, ktorého Sovieti po 12 dňoch prepustili na slobodu, sa 20. apríla 1945 rozhodol navštíviť povereníka vnútra G. Husáka, u ktorého sa chcel sťažovať na zaberanie bytov a zatváranie maďarských obyvateľov do koncentrákov na Patrónke a v Petržalke. Husák ho ale nechal na mieste zatknúť a eskortovať do väzenia, v ktorom bol až do 27. júna, keď ho slovenské úrady odovzdali Sovietom.