Otázka 1./  vo svojom článku (hneď z prvého dňa konferencie ) ... ste napísali, citujem:" Príspevky boli dosť nevyrovnané svojou kvalitou, sklamaním boli p. V.Jablonický a M.Lacko, ktorí sa nedokázali vymotať z obvyklých tendenčných kliše ..." V celom článku ste nenapísali ani jednu konkrétnu vetu v čom boli prednášky vami tak oznámkovaných historikov (p. Jablonický a p. Lacko) nekvalitné a v čom vás sklamali.
Nechcel som sa uvedenými príspevkami zaoberať meritórne, ale zrejme budem musieť…
Z prednášky (výstižnejśí by bol výraz "slohovej práce") V. Jablonickeho vyplynulo, že na južnom Slovensku sa november 1938 mal stať začiatkom páchania zločinov proti ľudskosti, napr. vyháňania kolonistov (“ktorí svoje majetky nadobudli legitímne” ako zdôraznil autor).  Na ilustráciu  bezprávia citoval z básne Valentína Beniaka “Bukvica”. Na inom mieste považoval za dôležité spomenúť rabovanie židovských obchodov nejakými maďarskými vojakmi ani sa nezmieniac o tom, že práve v tomto čase sa pokúšala slovenská vláda organizovanizovaným spôsobom vyhnať na odstúpené územie niekoľko tisíc Židov. Podobne selektívny prístup  robí prácu p. Jablonického - podľa mojej skromnej mienky - bezcennou.
M. Lacko sa vo svojom vystúpení dlho zapodieval citovaním obecných kroník a kroník HG o všeobecnom nadšení z mobilizácie v čase "Malej vojny" 23. marca 1939 proti južnému susedovi. Dobrovoľníci nastupovali vraj s nadšením a húfne, mladí branci i so svojimi starými otcami, kňazi i invalidi. Keď  70-ročných starcov posielali domov, tí sa s tým nevedeli zmieriť a drali sa do boja... Kronikár HG v oravskej dedine – miestny učiteľ si vraj poznamenal: “náš južný sused prišievší kedysi z Mongolska kočovný národ obdarený vlastnosťou kleptománie nemohol sa nijakým spôsobom uspokojiť, že nás nemohol dostať do pazúrov… a začal prekračovať arbitrážou určené krvavé hranice... ” Citát však p. Lacko interpretuje  nie v zmysle, že akí môžu byť dedinskí učitelia niekedy nebezpeční  (napr. K. Henlein bol učiteľ om telocviku), ale nasledovne: “ Dobrovoľná mobilizácia vo všeobecnosti našla veľký ohlas, ukázala celonárodné povedomie súdržnosti. Spontánnosť a  rozsah  s akou nastupovali Slováci do “Malej vojny” bol väčśí ako v r. 1918, 1938, alebo v lete 1944 do povstania. V r. 1938-44 pokladali za najväčśiu hrozbu pre svoju národnú existenciu nie Nemcov, ale Maďarov.” A dodáva:  “História nie je mŕtva disciplía, ... pri výskume sa historikovi nevdojak vnucovala otázka, aká by bola asi reakcia na podobný krok, keby zo strany Maďarska došlo k tomu dneska, resp. čo sa zmenilo v maďarskej politike dnes oproti tomu roku 1939. Odpoveď ponechávam už na Vaše posúdenie…” Nuž na tomto mieste i nezainteresovaný pozorovateľ musí nadobudnúť silný pocit kontinuity medzi dianím a zmýšľaním protagonistov marca 1939  a  názormi J. Lacka.
Otázka 2./ - čo máte na mysli, že slovenská historiografia zatiaľ nedokáže svoje "veľké témy" posudzovať v kontexte, ani používať neutrálnu terminológiu?
Pod posúdením témy v kontexte rozumiem uvádzanie faktov v súvislostiach, ktoré môžu poskytnúť interpretačný rámec pre danú vec. Pod používaním neutrálnej lexiky rozumiem voľbu takých termínov, ktoré umožnia z jednej strany vystupujúcemu  uchopiť tému a prezentovať  svoje závery a z druhej strany poslucháčovi vytvoriť si vlastný názor. Vystupujúci by mal neskreslene uviesť aj názory  svojich oponentov a tieto vyvrátiť, a nemal by ťažiť z nevedomosti  obecenstva. Ak boli vystupujúci presvedčení, že šlo o okupáciu, mali uviesť argumenty a sformulovať záverečnú tézu.
Zaiste nie je náhoda, že nezorientovanému publiku sa predkladá smrť M. Kokošovej ako žandárska salva do mierumilovného davu, ako bezprecedentný atak, predobraz ktorého by sme  v demokratickej ČSR darmo hľadali. Opak je pravdou. Celé obdobie 1918-1938 bolo jedným dlhým krvavým infernom, ktoré je dnes zabudnuté len vďaka vojnovým hrôzam, ktoré nasledovali. Pre dnešného človeka je nepredstaviteľné, koľko násilia  bolo prítomného v spoločnosti  tej doby. Ľudia, ktorí  po prevrate zo dňa na deň stratili majetok, obživu i perspektívu masovo zažívali spoločenský krach, pád na samé dno spoločnosti. Neprešiel týždeň, aby miestne noviny nepísali o vraždách a samovraždách. Dnes si nevieme ani predstaviť, koľko žien si napr.  siahlo v tej dobe na život  požitím lúhu, koľko mládencov zomieralo na následky bodných rán po násilenstvách na zábavách.  Vojsko a četníctvo strieľalo do  civilných demonštrantov nespočetne krát:  do Nemcov i Maďarov,  do sociálnych demokratov i komunistov, do štrajkujúcich robotníkov i nespokojných baníkov. Ešte v deň Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 čsl. vojsko strieľalo do oslavujúceho davu v dedine Ožďany pri Rimavskej Sobote. Zabili muža a zranili mladé dievča. 5 novembra  1938 v Hontianskej Vrbici Levického okresu zastrelili čsl. vojaci 3 miestnych gazdov a desiatich uväznili.
Ako to bolo so spievaním hymny? Po celý čas trvania 1. ČSR bolo spievanie maďarskej hymny, alebo vyvesovanie maďarskej vlajky trestnýmm činom. Prenasledovaní boli dokonca ľudia, ktorých udali, že počúvali hymnu  vo vysielaní budapeštianskeho rozhlasu. Procesov za spievanie hymny bolo nespočet, noviny referovali o rozsudkoch, ktoré obžalovaníých posielali do väzenia. Už po vyhlásení autonómie  16. októbra 1938 na maďarských veriacich spievajúcich hymnu pri vychádzaní z Františkánskeho kostola v Bratislave, zaútočili prívženci HSĽS. Masovú bitku  sa polícii podarilo rozohnať až s použitím vodného dela.
Otázka 3./ Čo chcete povedať vetou citujem Vás " neplánované vystúpenie p. L. Deáka" . Pokiaľ viem pán L. Deák sa prihlásil do moderátorom vyhlásenej diskusie. Zabudli ste tiež vo vašom článku napísať na koho a na akú prednášku reagoval pán Deák - pamätáte si to ešte?
Nechcel som tým povedať nič iné, než že p. Deák nevystúpil s diskusným príspevkom, ale koreferátom a mimo programu.  Tým ale ani v najmenšej miere nechcem skrývať svoje krajne negatívne hodnotenie jeho činnosti za uplynulých 20 rokov, ani jeho diel zodpovednosti na budovaní negatívnych sebadeštrukčných stereotypov slovenskej spoločnosti voči maďarskej komunite.  Profesionálne  zlyhania L. Deáka môžu poľahky vykolajiť ešte nejedného mladého historika, ktorý by sa pokúšal pokračovať v jeho šlapajach...
Otázka 4./ Prečo Ste nespomenuli ostrú reakciu (po vašom neplánovanovanom  vystúpení) v diskusii od p. M. Pehra  z Masarykovho ústavu a Archívu Akadémie vied ČR Praha na nezmyselnú otázku pána pravdepodobne z Budapešti, ktorý zaznel v diskusii (po vašom neplánovanom vystúpení ) vo veci údajnej dohody E. Beneša a Stalina o odstúpení Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu za Stalinov súhlas s vysťahovaním Nemcov z Česka, na základe teraz objavených tajných dokumentov, ktoré sa údajne našli v Budapešti. Pre pripomenutie, pán Pehr odpovedal, že sa nečuduje, že niečo také mohlo byť vymyslené a prišlo z Budapešti, stručne odpovedal, je to do neba volajúci nezmysel. Pán Pšenák to bolo niečo čo sklamalo prítomných a bolo nekvalitné!
Pravdu povediac, ja sa zasa nečudujem odpovedi p. Pehra z Masarykovho ústavu AV ČR. Ak by som chcel byť veľmi  stručný, odkázal by som Vás len na českého exilového historika Jos. Kalvodu: “Odmytologizovat Masaryka a Beneše je nesnadné, poněvadž je zde stále ještě mnoho Masarykových peněz, z nichž jsou vypláceny subvence lidem, kteří ho oslavují.” Je všeobecne známy fakt, že Beneš ponúkol Podkarpatskú Rus Stalinovi v rámci svojich kombinácií eśte v r. 1943. Stalin ponuku vtedy odmietol, preto neskôr v kruhoch čsl. exilovej vlády spôsobilo rozčarovanie, keď si ju v 1945 vzal "bez opýtania".  Ako ČSR vnímala túto anexiu a prečo ju bola ochotná legitimizovať medzištátnou zmluvou, bola práve otázka na ktorú sa v diskusii pýtal prítomný maďarský historik. Že či- a prečo mohla jeho otázka niekoho sklamať, to neviem posúdiť.
Otázka 5./ Ak do nezávislého portálu s názvom Nové Zámky a okolie píšete ako člen okresného vedenia politickej strany Most - Híd v Nových Zámkoch, tak to má aj takú výpovednú hodnotu a mali by Ste si to k Vášmu menu pod každým článkom, ktorým politizujete alebo komentujete historickú vedeckú konferenciu s názvom Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938-1945, aj napísať spolu so získaným vzdelaním pri štúdiu našej historie. Prečo to pre objektívnu informáciu čitateľov vášho nezávisleho portalu Nové Zámky a okolie,  tak nerobíte?
Milý Jaro, ako ste sa sám presvedčil, táto informácia je na portáli prítomná, a dokonca aj Vy, ktorý tu hosťujete veľmi sporadicky, ste sa  k nej dopracoval  z portálu t.j. odo mňa... Skúste dosiahnuť podobný štandard transparentnosti pri vlastnej osobe a potom sa môžeme baviť o prípadných vylepšeniach…
Otázka 6./ Zosmiešnenie tragédie so zastrelením nevinného dievčaťa vychádzajúceho z kostola a následné mučenie desiatok iných, ako trest maďarskej okupačnej štátnej moci za zaspievanie slovenskej piesne v kostole v Šuranoch, vyjadrenej aj v piesni na začiatku predmetnej konferencie, ktorú ste "duchaplne" nazvali vo vašom článku, citujem: "úvodnú častušku" pred začiatkom vedeckej konferencie vo vašom portali Nové Zámky a okolie, už komentovať nie je treba - tým Ste sa zaradili. Tu už otázku nemám!
V mojom ponímaní sa hanobenia pamiatky M. Kokošovej dopustili práve autori  štvavej rýmovačky, ktorí jej meno zneužili na vyvolávanie národnostných vášní.  Neboli  pravda osamotení, istý literátor-patológ si na rovnakú tému zaveršoval takto:  “čuj výstrel strašný a plač našich kútov, nedaj nám zhynúť pane v zemi ľudožrútov…”   Uznávam, že rozlíšenie “zosmiešnenia tragédie” od “zosmiešnenia tých, ktorý na cudzej tragédii parazitujú” nemusí byť pre Vás celkom jednoduché.
Niečo podobné ako robila maďarská okupačná moc na našom južnom Slovensku v r. 1938 až 1945 je z našej slovenskej strany nepredstaviteľné, možno aj to Vás vedie k tej nebývalej drzosti a odvahe, ktorou tak ovplývate
Vyššie  sme si už ukázali, že smrť M. Kokošovej bola len vyvrcholením krvavého inferna z r. 1918-1938 a mala nespočet precedensov.

---

Toľko odpovede pre p. Vozára. Na tomto mieste uvádzam niekoľko dobových prameňov, resp.  očitých svedectiev:
Svedectvo prvé o okolnostiach smrti M. Kokošovej 25. 12. 1938 – bolo citované v prednáške p. Mitáča (ÚPN) bez uvedenia pôvodcu:
U Maďarov bolo zvykom, že na konci každej omše spievali hymnu. Pravda my sme to nevedeli a Slovákov zas to hnevalo. No keď si vy budete spievať na konci omše maďarskú hymnu, tak my budeme spievať slovenskú. Vtedy sa este spievalo Hej Slováci! Tak ako skončila maďarská hymna, tak sme my začali Hej Slováci! A tých maďarónov a prívržencov Maďarov, tých to naštvalo, a keď sa už vychádzalo, tak tam tí maďaróni niektorí mali také poznámky voči Slovákom, že politiku robíte z kostola, z takého pobožného miesta. A myslím, že to bol jeden taký sedliacky mládenec, Holubec Béla, ten bol vo dverách a títo maďaróni niektorí napádali tých Slovákov, teda že politiku robia z tohoto cirkevného miesta a ten Béla Holubec vtedy hovoril tomu Nedovažkovi,  ktorý bol známy šuriansky maďarón, on mal nejakú zrakovú vadu - videl, ale bolo na ňom vidno, že má niečo s očami. A ktorýsi druhý mládenec hovorí: napľuj mu do tých slepých očí - ako tomu Maďarovi zato, že uráža tých Slovákov. Či mu napľul, alebo nie, sme na tú vzdialenosť už nevideli. Ale následkom toho tam taká trma-vrma pri dverách kostolných nastala a z toho potom nastala celá tá situácia. No my sme stáli až cez cestu, cez asfaltový chodník, až tam sme stáli na druhej strane a pred nami stáli dvaja maďarskí žandári. No a keďže voľaktorý z tých Maďarov zakričal po maďarsky, že Maďarov bijú, no a vtedy títo žandári - neviem, či dostali povel, alebo nedostali povel, ale obidvaja títo žandári dali dole pušky a strieľali. Musím povedať tak ako to je, že necielili do ľudí, ako sa to dneska hovorí, že úmyselne boli do ľudí strieľali, ale strieľali do vzduchu. Ten žandár, ktorý stál napravo, tomu vyšla salva z pušky. A na ľavej strane ktorý stál, tomu nevyšla salva z pušky. A on potom začal s tou puškou, začal s ňou narábať, a vtedy padla až rana. Takže on snáď nechtiac strelil do toho davu, no a už vtedy, keď padli rany, my sme začali utekať, s celou tou našou skupinou sme odtiaľ uśli.
Svedectvo druhé o okolnostiach smrti M. Kokošovej 25. 12. 1938 – očitého svedka  p. Františka Tekelyho (nar. 27. 10. 1929 v Kostolnom Seku):
O ôsmej bývala omša slovenská, o deviatej bola omša maďarská, a o desiatej tzv. hrubá omša. Po tej omši, keďže Maďari spievali maďarskú hymnu, tak aj Slováci začali spievať slovenskú hymnu - to bola vtedy "Hej Slováci!", ktorá sa normálne v kostole predtým nespievala.  Po pravde povediac, na tú maďarskú chodili aj ľudia, ktorí nikdy do kostola nechodili, len zato, aby kašľali, keď tam spievalo pár Maďarov - četníci, učitelia a pár ďalších. To sa samozrejme stupňovalo a z maďarskej strany prišlo k zákazu spievať slovenskú hymnu. Ten zákaz bol oficiálny. Ovšem, keď bola [24. decembra] utiereň, tak tam niekto začal spievať slovenskú hymnu, bolo tam kopu ľudí, lebo aj z Kostolného Seku aj z Váradu boli - tam som aj ja bol na tej omši. V dôsledku toho, že sa tá slovenská hymna spievala, vzniklo porušenie zákazu. To bolo 24-ho o polnoci. Čiže na to tam boli tí žandári na druhý deň [25. decembra].  Keďže my sme chodili až z Kostolného Seku, čo je obec asi kilometer vzdialená, prišli sme neskoro do kostola a boli sme prví, ktorí sme vychádzali. Ako sme vychádzali von - lebo vchod na chórus bol iný vchod - tak pred vchodom stálo asi 12 žandárov. My sme boli svedkami - čiže ja som stál za nimi - a ten veliteľ zavelil "Fegyverbe!", čiže do zbrane. Čiže dali kvér dolu, nabili náboj, ale jeden potiahol - to bol tardoškeddy  [Tvrdošovčan] Tóth - z toho bol medzinárodný súd potom - no a ten potiahol a ten zasiahol túto - no a takto... Ide o to, že hovoria, že tá guľka prešla..., že chytila aj niektorých iných. Ide o to, že ten vystrelil, ale veliteľ s tým nepočítal. Veliteľ mal povedať ďalší povel "Tüz!" [Páľ!] ale nepovedal. Ja hovorím, že prozreteľnosť urobila svoje tu, že to bol len náhodou jeden výstrel, lebo keby bol povedal "Tüz!", keď 12 žandárov vypáli, rozumiete... Potom bol maďarskou vládou vyhlásený za hrdinu. Samozrejme to nezodpovedalo realite, lebo mal byť súdený a odsúdený.
A ešte jedna okolnosť tam bola. Kostol nebol dokončený. A na chóruse ľudia si nosili štokerlíky a lavice a stoličky. Žandári teda mohli mať ten dojem, že majú palice, alebo že sú ozbrojení.
No a ešte jedna vec tam bola, to mi hovoril môj svokor potom. Že tá dievčina padla do rúk vlastne môjho svokra - Štefana Augustína - a on ju odniesol s Gašparom Melenom. Lebo veď tam je nelogické to, čo uviedol tam on [p. Mitáč vo svojej prednáške], že Gašpar Melen ju odniesol. Postrelenú osobu nemôže odniesť jeden človek. To musia dvaja niesť. Takže ju niesli k doktorovi Sávikovi, no ten konštatoval smrť, potom ešte ju viezli k doktorovi Štarkovi o kúsok ďalej, lebo on bol uznávanejší lekár, ale konštatoval tiež smrť.
No takto to v skutočnosti bolo. Tá história sa tam motá, všelijako krížom-krážom, že žandári komplet vystrelili. No keby boli žandári vystrelili do davu, tak to nie je logické, že tam jeden človek padne, nie?!

---

Články v rámci propagandistickej kampani v slovenskej tlači v súvislosti so smrťou M. Kokošovej- pozri tu

Správa o  šurianskych udalostiach 25. 12. 1938 v novozámockom týždenníku “Érsekújvár és vidéke” - bude doplnené