Článok „informujúci“ o prvom dni medzinárodnej konferencie „Južné Slovensko po Viedenskej arbitráži 1938 – 1945“ je takým názorným príkladom chaotickej, ale pritom veľmi jasne jednostranne a tendečne zameranej publicistiky, že účastník konferencie musí naň reagovať, aj keď je len malá nádej, že pisateľ takého skresleného až lživého materiálu bude schopný svoj postoj korigovať alebo aspoň v minimálnej miere prihliadnuť aj k názorom a stanoviskám aj druhej strany. Na okraj uvedeného článku musím napísať niekoľko svojich poznámok pretože jednak som v ňom aj menovite spomínaný a jednak  aj chcem touto formou odpovedať na otázky svojich známych, ktorí uvedenú neúplnú informáciu čítali.
   Na článok z pera O. Pšenáka reagujem aj preto, lebo vo svojom materiáli spomína aj moje meno ako jedného z referujúcich, ktorý vraj „príjemne prekvapil“. Žiaľ, túto poklonu mu nemôžem odplatiť, pretože on ma nielen neprekvapil príjemne, ale naopak – a to som pri rozhovore s ním v Šuranoch vôbec nepredpokladal – nepríjemne ma sklamal. Neviem presne čo má na mysli keď píše, že som príjemne prekvapil, ale ak to, že som sa snažil o nekonfrontačný tón a  aj som poukázal na prax Spoločnosti slovensko-maďarského priateľstva v Štúrove, ktorá sa zasadzuje za zmierenie, lepšie vzájomné pochopenie a budovanie spoločnej budúcnosti Slovákov, Maďarov a Čechov (aj takí ešte na južnom Slovensku stále žijú a žili tu aj dávno pred rokom 1918) , musím bohužiaľ konštatovať, že práve túto moju snahu nepochopil a  sám naopak veľmi konfrotačným a  skresľujúcim spôsobom informuje čitateľov portálu o šurianskej konferencii. To niekoho, kto na akcii nebol osobne prítomný úplne konfunduje a nie je to ani dobrá služba zlepšovaniu vzťahov medzi našimi národmi, ani stavanie dobrých „mostov“ medzi nimi, ktoré tak vehementne – žiaľ len slovne – proklamuje aj pisateľova strana Most – Híd.
  Už úvodná pasáž k článku, v  ktorej sa spomína častuška, je nechutná aktualizácia komunistických častušiek známych starším ľuďom z  50. rokoch, keď sa častuškami oslavovali hrdinovia občianskej vojny v Rusku ako napríklad „geroj Čapajev“, alebo na druhej strane, družstevníci, stachanovci, či rôzni úderníci. V skutočnosti však ide o miestnu baladu na pamiatku zbytočne zmareného života mladej dievčiny. Už touto svojou zmienkou z miesta len niekoľko sto krokov ležiaceho od dejiska tragédie na Vianoce (!) 1938 urazil pisateľ žurnalistickú etiku, dal zaucho pravde a spravodlivosti, nehovoriac o urážke pamiatky obete a citov jej príbuzných a pamätníkov udalostí v Šuranoch.
  V ďalšom texte si autor pre mňa z nepochopiteľných dôvodov berie na mušku aj dva referáty o židovskej problematike. Vlastne tie dôvody sú pochopiteľné, ale pre neodborníka zastreté. Veľká časť maďarských historikov, politikov a publicistov opakovane zastáva tvrdenia, že na rozdiel od územia Slovenska boli Židia v Maďarsku až do jeho obsadenia Nemcami v marci 1944 chránení a ich tragédiu a deportácie do Osvienčimu vlastne ani nespôsobili Maďari, ale Nemci. To je celkom zjavná nepravda a môže sa o tom presvedčiť každý, kto pozná príslušný pramenný materiál z uvedeného obdobia uložený v našich aj maďarských archívoch. Mnohé udalosti týkyjúce sa prenasledovania Židov na okupovanom slovenskom území už v novembri – decembri 1938 a v roku 1939 – 40 a aj v nasledujúcich rokoch dokumentujú napríklad dokumenty uložené v Štátnom archíve Bratislava – pobočka Šaľa, fond Hlavnoslúžnovský úrad II. 198 – 1944. Z Nových Zámkov nie je do Šale až tak ďaleko a ak má O. Pšenák naozaj seriózny záujem o poznanie skutočnej situácie Židov na tomto území, môžem mu návštevu a štúdium dokumentov uvedeného archívu len vrelo doporučiť.
Dalo by sa ešte veľa napísať o uvedenom tendečnom materiáli na stránkach www.watson.sk, ale spomeniem už len dve veci. Autor má iste právo na svoje názory a postoje, ale jeho práca s informáciami je natoľko selektívna a účelová, že aspoň ja v budúcnosti už nebudem môcť veriť žiadnemu jeho článku ani vtedy, keď v nich bude písať pravdivo a objektívne. Čitateľ sa napríklad nič nedozvie o výborných referátoch M. Hetényiho alebo M. Pehra (vymenovaný je len zoznam referátov) a ani o slovných „prestrelkách“ v diskusii, keď referujúci reagovali na nepresné a niekedy až absurdné otázky a poznámky mieriace na „zlých Slovákov a Čechov – hlavne prezidenta Beneša“, hoci konferencia sa primárne týkala celkom inej témy. Ak na jednej strane autor nehodnotí dobre referáty V. Jablonického a M. Lacka, mal sa zmieniť aj minimálne o referátoch Rogového, Hetényiho a Pehra. Opakujem, pán O. Pšenák má na svoje názory právo, ktoré vôbec nespochybňujem, nemá však právo zavádzať a podávať skreslené, neúplné informácie.
  Ako historik snažiaci sa vždy o komplexný pohľad a prácu s čo najúplnejším súborom informácií a dokumentov, kladiem si aj otázku prečo článok informujúci len o prvom dni konferencie nedoplnil neskôr aj materiál o druhom dni konferencie a o vtedy odznelých referátoch. Hádam len nie preto, že na druhý deň odzneli veľmi zaujímavé príspevky dokumentujúce vážne hospodárske procesy, ktoré na okupovanom území po Viedenskej arbitráži prebiehali a  poškodili jednoznačne nielen Slovenskú republiku a slovenské obyvateľstvo na južnom Slovensku, ale predovšetkým tamojších Maďarov, ktorí v dôsledku toho aj zmenili svoj postoj k maďarskému štátu a s ľútosťou spomínali na lepšie sociálne aj spoločensko-politické podmienky, ktoré im zabezpečilo to „zlé“ Českoskoslovensko, ktoré aj ich vedúci činitelia ako Jaross, Szüllő alebo aj autorom príspevku obhajovaný Esterházy pomáhali búrať a to nielen v záujme „opravy“ hraníc na etnickom princípe, ale v záujme získania celého územia Slovenska a obnovenia starého Uhorska. Tak isto je pre úplný pohľad na šuriansku konferenciu nepostrádateľná aj informácia o referátoch dvoch ukrajinských účastníkov akcie, ktorí – hádam prvýkrát na Slovensku – veľmi podrobne rozobrali aj postoje horthyovskej moci vo vzťahu k Rusínom, ktorý taktiež nebol idylický.
  Mohol by som ešte veľa uviesť na okraj konferencie a aj na okraj toho, ako o nej píše autor uvedenej kusej informácie, ale nemôžem rozsah svojej reakcie predlžovať donekonečna. Mám aj dosť málo času na takéto polemiky, pretože sa svoju pracovnú kapacitu snažím naozaj využiť zmysluplnejšie. Ale ak autor spomína údajne „konfrontačný“ štýl vystupovania najrenomovanejšieho znalca uvedenej problematiky na slovenskej strane Ladislava Deáka, odporúčam mu prečítať si podľa neho zrejme menej konfrontačné a objektívne práce z pier autorov Gergelya Sallaia („A határ megindul...“ A csehszlovákiai kisebbség és Magyarország kapcsolatai az 1938 – 1939. évi államhatár-változások tükrében. Pozsony: Kalligram 2009) alebo aj známejšieho Attilu Simona  (Egy rövid esztendő krónikája. A szlovákiai magyarok 1938-ban. Somorja: Fórum Kisebbségkutató Intézet, 2010), ktoré vyšli aj s finančnou podporou slovenského ministerstva kultúry.
  Na záver zopakujem, čo som povedal aj v Šuranoch: tými smutnými rokmi 1938 – 1945 a tragédiami Slovákov, Čechov, Rusínov, Židov, ale aj nemcov a Maďarov je potrebné sa zaoberať nie preto, aby sme si vzájomne jatrili rany a dokazovali kto bol „väčším páchateľom“, kto sa dopustil hroznejších činov a väčších neľudskostí, ale preto, aby sme prekonali traumy minulosti a konečne už skutočne vykročili k novej spoločnej budúcnosti, v ktorej budeme spolunažívať v dobrom susesedstve a vzájomnej spolupráci na prospech všetkých obavateľov v tomto regióne na oboch brehoch Dunaja.
  Je mi ľúto, že práve toto O. Pšenák nepochopil.