Dlho sa tvrdilo, že pochádzajú z Egypta, ale dnes už vieme že  pôvod a pravlasť Rómov treba hľadať v Indii.  Tento svetadiel opúšťali ich predkovia v skupinách, v priebehu deviateho a desiateho storočia, a to cez Perziu, Arméniu a Malú Áziu až na európsky kontinent. Dôvody tohto ich excesu boli najmä hospodárske. Na dlhší čas sa usídlili v Grécku, kde takmer našli svoju domovinu. O ich relatívnom dlhšom pobyte vo vtedajšej Byzantskej ríši svedčí, okrem písomných záznamov najmä jazyk, ktorý obsahuje slová gréckeho pôvodu. Do strednej Európy prišli za feudalizmu v 13- tom storočí. Keďže sa živili predovšetkým žobraním a krádežami boli prenasledovaní a obmedzovaní. V priebehu šestnásteho a sedemnásteho storočia prišli k nám  po skupinkách zo západnej Európy.
O ich trvalé usídlenie sa však márne pokúšali aj vtedajší panovníci Mária Terézia a Jozef II., ktorí ich chceli ako roľníkov splynúť s ostatným obyvateľstvom. Avšak neúspešne. Napokon to prišlo až tak ďaleko, že nesmeli používať vlastnú odev, vlastný jazyk, bývať v chyžiach ani pod stanmi, obchodovať s koňmi, nemohli mať vlastného vajdu a medzi sebou uzatvárať sobáše. Deti im mali byť odobraté a pridelené na výchovu sedliakom. Mária Terézia nariadila, aby boli verbovaní k vojsku. Išlo o násilnú a okamžitú asimiláciu.
V tejto súvislosti treba podčiarknuť, že márne bolo aj predvojnové snaženie o trvalé usídlenie kočujúcich osôb, teda Cigánov v terajšej šurianskej osade Kostolný Sek, ktorú ostatní spoluobčania následne likvidovali v roku 1958, pod hrozbou trestu palicovaním,  podľa zákona č. 74/1958 o trvalom usídlení kočujúcich osôb.
Najväčšou tragédiou pre európskych Rómov bola druhá svetová vojna, kedy boli podľa nacistickej rasovej teórie považovaní za menejcennú rasu. Všetci Rómovia a rómsky miešanci sa museli podriadiť rasovo - biologickému vyšetreniu, na základe ktorého boli rozdelení do piatich skupín podľa
 
podielu cigánskej a nemeckej krvi a zároveň boli  internovaní do koncentračných táborov. V roku 1943 zriadili v Osvienčime v Brezinke špeciálny koncentračný tábor, do ktorého sústredili okolo 20-tisic Rómov, ktorí skončili v plynových komorách. Na mnohých z nich vykonávali „vedecké pokusy".
Napriek tomu, že zo Slovenska neboli spočiatku Rómovia transportovaní do koncentračných táborov, boli v mnohých ohľadoch obmedzovaní. Okrem iného strácali pracovné príležitosti a s tým spojené akékoľvek životné záruky. Mali zakázané cestovať dopravnými prostriedkami, vstupovať do verejných priestorov a parkov, a do miest iba vo vyhradených dňoch a hodinách. Svoje obydlia museli odstrániť z blízkosti verejných ciest až do vzdialenosti dvoch kilometrov. Po obsadení Slovenska okupačnou armádou, v septembri 1944, došlo na viacerých miestach k masovým popravám rómskeho obyvateľstva. Z oblasti južného a juhovýchodného Slovenska, ktoré boli počas vojny pričlenené k Maďarsku, transportovali Rómov do koncentračného tábora v Dachau.
Ani vývoj rómskej problematiky v povojnovom období nebol jednoduchý, ale determinovaný a brzdený politickými a ideologickými nánosmi, hospodárskymi a spoločenskými podmienkami i dobovými názormi a prístupmi. Právna neujasnenosť postavenia Rómov v spoločnosti ich postrkovala do domovskej obce a u bezdomovcov z obce do obce. Boli zavedené kočovnícke legitimácie pre potulných Cigánov. K zrušeniu likvidácie ich kočovného spôsobu života a násilnej asimilácie prišlo v roku 1950. A keďže po skončení vojny bolo viac pracovných príležitosti, Rómovia sa zamestnali a boli im dokonca, napríklad v Šuranoch pridelené domy. Rómska komunita sa začala rozrastať, nakoľko do Šurian sa sťahovali za prácou a za príbuznými aj Rómovia z okolitých dedín, predovšetkým z Veľkých Loviec.
V Šuranoch sa Rómovia v minulosti zdržiavali viac – menej iba v časti Kostolný Sek. Delili sa na tri základné skupiny: Olašski kočovní Cigáni, ktorí sa živili kováčstvom, krádežami a žobraním (Kotlárovci, Lakatošovci a Stojkovci), ďalej Muzikanti (Mikovci, - napríklad starý Miko bol výborným cimbalistom. Často hrával pánom z miestneho Šurianskeho cukrovaru. Medzi nich patrili aj Tataiovci, -  jeden z nich bol známy basista, a tiež Koňárovci, Bobkovci, Spevákovci a Toráčovci. Treťou skupinou boli Korytári tzv. Patkolovci, ktorí sa neskôr z mesta odťahovali. Rodinu Perskich tvorili pastieri, Baťášovci, Kudriovci a Krajčovičovci chodili vypomáhať do domácností. Hudobníci sa okrem hudby živili aj sezónnymi prácami. Chodili v jarných mesiacoch až do Sládkovičova jednotiť repu a počas leta pomáhali pri žatevných prácach, na jeseň  zasa vykopávali repu. Príležitostne pomáhali gazdom. Ich deti chodili pásť kravy, husi, kozy. Dokonca vo svojich dvoroch vyrábali  tehlu, ktoré sa volala KOCÚROVINA. Z nej si niektorí postavili aj rodinné domy. Najznámejším tehlárom bol Jano Cohák.
Deti chytali sysľov, ktorých cigánky vedeli vynikajúco pripraviť ako jedlo. Raz do roka býval v Šuranoch vychýrený cigánsky bál, na ktorom sa schádzali Cigáni zo širokého okolia.
K najznámejším šurianskym Rómom, ktorí sa vysťahovali do Čiech za prácou, patril Ján Lakatoš z Kostolného Seku. Nevedel písať ani čítať, ale svojou chytrosťou sa vyučil za zlievača v Plzni u odborníka. Ako dobrý a príkladný  pracovník dostal aj vysoké vyznamenanie Rád Práce od prezidenta republiky. V 50-tich a 60-tich rokoch sa vrátil späť do Šurian, kde sa zamestnal v bývalých Technických službách mesta. Tu založil zlievareň,  základ výroby holičských kresiel, čo bolo neskôr podnetom aj na výstavbu významnej šurianskej fabriky SVA (neskôr pod značkou Elitex). Jeho manželka Alžbeta bola poslankyňou MNV, usmerňovala a riešila problémy všetkých Rómov v meste. Spolu s manželom Jánom si postavili rodinný dom a ako prví vlastnili osobné auto v Kostolnom Seku. Boli bezdetní, po smrti manželky sa Ján druhý raz oženil. Zomrel vo väznici.
Dôležitou osobnosťou Šurianskych Rómov bol aj Michal Lakatoš, prezývaný Dulo. Patril ku kočovným cigánom - kováčom. Priženil sa na Veľkú Maňu. Po vojenčine začal pracovať na OSP v Šuranoch, kde mu po troch rokoch podnik postavil nový rodinný dom. V roku 1959 bol inštruktorom pre riešenie cigánskej otázky, bol tiež poslancom MNV, kupoval kone pre Olomouc a tiež starožitnosti pre etnografický ústav. Bol československým vajdom, a neskôr slovenským vajdom. Bol tiež členom Zmierovacej rady v Leviciach (centrum pre riešenie rómskych problémov).
Rómovia v Šuranoch sa zabývaním v meste postupne kultivovali, skultúrnili, no ich tradície a zvyky žiaľ postupne zanikali. Ich vzťah, na rozdiel od práce, však k hudbe zostal nezmenený. Deti absolvovali povinnú školskú dochádzku. Vo svojej komunite používali a stále používajú svoj rodný rómsky jazyk. Žiaľ, postupne to všetko upadlo do starých koľají a zvykov. Nepodarilo sa ani komunistickému režimu rôznymi uzneseniami prevychovať ich, eliminovať kriminalitu, dosiahnuť zvýšenú úroveň ich bývania, vzdelanosti a podobne. Boli však aj výnimky. Ich plné začlenenie do spoločnosti sa však doteraz a to nielen na Slovensku, nepodarilo.
Podľa dokumentov Kataríny Bohumelovej spracoval Milan Kupecký