---

Je to kresťanská tradícia, ktorej atmosféru ťažko opísať návštevou jednej rodiny. Jedno je však isté, že by sa tieto sviatky nemali „merať“ bohatstvom darčekov, ale duchovným zblížením sa, mali by byť časom zmierenia sa nás všetkých.
 
V podobnom duchu sa niesol aj rozhovor v rodine Košíkových zo Šurian v čase ich návštevy spoza štedrovečerného stola, za ktorým sedeli manžel Július, jeho polovička Mária, syn Miloš a dcéra Andrejka. Rozhodli sme sa ich navštíviť preto, že sú rodinou podobnou mnohým, keď neprečnievajú nad ostatnými materiálnym bohatstvom a netrú ani biedu. Je to normálna slovenská  pobožná rodinka a pre Jula, ako ho familiárne volajú, a manželku Máriu to boli už štyridsiate druhé spoločne prežité vianočné sviatky.
Štedrej  večeri predchádzala spoločná modlitba a ešte predtým ako vložili lyžičku do kapustnice a pustili sa s chuťou do vianočného kapra, každý z nich musel skonzumovať oblátku s cesnakom natretú medom. To aby boli všetci rodinní príslušníci zdraví a o rok sa opäť spolu stretli za štedrovečerným stolom. Tento, takpovediac rituál, sa odohráva podobne v mnohých rodinách, keď samozrejme nechýba ani spoločná modlitba a prežehnanie sa krátko pred večerou. Samozrejme, gazdiná v úlohe Ježiška, ktorému deti vzhľadom na vek ťažko uverili, „vyhnala“ krátko predtým všetkých do detskej izby aj s hlavou rodiny, aby mohla medzitým, pod stromček preniesť starostlivo označené darčeky aj s menami, ktorý -  komu patrí. Darčeky tajomné, skrývajúce prekvapenia i očakávania. Boli to nezabudnuteľné chvíľky i pre nás, pri pohľade ako rozbaľovali jeden darček za druhým s prekvapením, ktorému nechýbalo napätie a menšia či väčšia radosť pri ich prijímaní. Na rozdiel od nich, zostanú pre nás ostatných tabu, veď ako sa vraví nejde o cenu toho - ktorého darčeka, ale o sviatočnú chvíľu  a očakávanie počas vzájomného obdarovávania sa. Môžeme úprimne povedať, že to boli chvíle srdečné, radostné i sviatočné, hoci trvali iba relatívne krátko. O to dlhšia bola následná debata o tom, čo, kto, aký darček dostal pod stromček a aké to bolo pre neho prekvapenie. Prezradíme iba toľko, že nedostali tie obligátne praktické dary, akými sú kozmetika, kravata, ponožky, šál, vreckovka, čapica či rukavice, ale boli to darčeky iného charakteru, avšak skromné, ktoré potešili každého z nich.
Všetko akoby pokračovalo v druhý deň sviatočný, keď sa príbuzní zvyknú navzájom navštevovať. Zámerne sme zatajili, že pod stromčekom zostalo ešte zopár nerozbalených darčekov určených očakávanej návšteve, keď do rodičovského domu zavítali dcéra Eva s manželom, lepšie povedané so zaťom Ladislavom, aj s dvomi  vnúčatami. Evkou mladšou a najmladším vnúčikom Adamkom, miláčikom celej rodiny. Jediný Adamko, vzhľadom na svoj vek uveril, že darčeky nosí Ježiško. Na neho čakali pod stromčekom starostlivo zabalené autá a legá z ktorých možno poskladať  tieto štvorkolesové „čudá“. A tak opäť bolo sviatočne, veselo, bolo o čom debatovať a spomínať.
Vianočné sviatky však nepozostávajú iba z tohto pod stromčekového rituálu, ale sú sviatkami počas niekoľkých dní pred štedrou večerou i po nej. Napríklad, v štedrovečerný deň sa rodina Košíkových zúčastnila v miestnom  kostole na vianočnej polnočnej omši. Aj v tom spočíva čaro Vianoc, okrem  pocitu skutočného domova a možno i spomienok na našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Je to aj vôňa vianočných koláčov, kolied, ale predovšetkým toho, že je pokope celá rodina. Je to obdobie,  kedy sú ľudia k sebe milší, lepší a majú k sebe bližšie. Každý z nás  by mal myslieť na to, že takto by to malo byť počas celého roka.