Kniha je rozdelená do kapitol, z ktorých každá odhaľuje jednu dimenziu fungovania systému. V úvodnej kapitole autor vysvetľuje, ako sa dostal k práci v Investigatívnom centre Jána Kuciaka, ako prebiehali prvé investigatívne zásahy voči Róbertovi Ficovi, a prečo sa jeho kontakty s Norbertom Bödörom, nitrianskym oligarchom a vlastníkom SBS Bonul, stali predmetom záujmu. Práve cez Ficovu asistentku Máriu Troškovú sa Bödör dostával k premiérovi, a podľa výpovedí kontaktoval jeho sekretariát aj neskoro v noci. Vyšetrovatelia zistili, že tieto komunikácie prebiehali cez telefón M. Troškovej a boli zvlášť podozrivé vzhľadom na ich čas a kontext.

V ďalších kapitolách autor približuje, ako vznikla samotná Kočnerova knižnica. Po vražde Jána a Martiny sa objavili masívne protesty, ktoré viedli k demisii viacerých politických predstaviteľov vrátane premiéra Róberta Fica. Kľúčovou postavou bola česká novinárka Pavla Holcová, ktorá získala kompletnú kópiu spisu o vražde – 70 TB dát. Tieto boli následne analyzované tímom novinárov z OCCRP a ICJK. Kočnerova knižnica obsahovala aj komunikáciu, ktorá viedla k identifikácii páchateľov vraždy – Miroslava Marčeka, Tomáša Szabóa, Zoltána Andruskóa a Aleny Zsuzsovej. Posledná menovaná bola Kočnerovou pravou rukou, napojená na politické špičky, s prepojeniami na Róberta Kaliňáka a možným prepojením na SIS.

Kapitola „Kráľ kompra“ sa venuje systematickému budovaniu siete vplyvu Mariana Kočnera. Vďaka kompromitujúcim materiálom, ktoré si dlhodobo zhromažďoval (fotky, nahrávky, súkromné správy, osobné informácie), dokázal manipulovať s ľuďmi na súdoch, polícii i v politike. Komunikácia z Threemy odhaľuje jeho kontakty so sudkyňami ako Zuzana Maruniaková (ktorá potvrdila zmenky TV Markíza) či Jarmila Urbancová. Osobitné postavenie mala Monika Jankovská, bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, ktorú Kočner v Threeme nazýval „moja opička“. Tá mu zabezpečovala priaznivé rozhodnutia v súdnych sporoch a dohadovala veci s ďalšími sudcami.

Systém sa však netýkal iba justície. V kapitole „Vládca vyšetrovaní“ sa rozoberá, ako si Kočner a jeho sieť zabezpečili krytie aj v polícii a prokuratúre. Vtedajší špeciálny prokurátor Dušan Kováčik (neskôr právoplatne odsúdený) bol podľa Kočnera „pod kontrolou“. Kočnerove správy Bödörovi jasne naznačujú, že sa mu nepáčili personálne zmeny ako menovanie Maroša Žilinku či Alexandra Bíróa. V tom istom čase sa Kočner údajne začal zaujímať o fyzickú likvidáciu týchto prokurátorov. V jeho Threeme sa objavili plány na vraždu Lipšica, Žilinku a Šufliarskeho.

S Bödörom Kočnera spájal hlboký záujem o kontrolu bezpečnostných a justičných zložiek. Bödör bol známy tým, že vďaka svojim kontaktom v NAKA, SIS a polícii dokázal zabezpečiť informácie o vyšetrovaniach. Podľa výpovedí a výsluchov v knižnici mal Bödör časté telefonáty so sekretariátom premiéra a koordinoval sa s Kočnerom v otázkach personálnych výberov. Táto os Kočner–Bödör–Gašpar–Jankovská predstavovala kľúčový pilier mocenskej štruktúry, ktorú Kočner ovládal.

V kapitole „Sivá eminencia politiky“ autor ukazuje, že Kočner nebol len biznismen na hrane zákona, ale plnohodnotný hráč v politike. Sledoval vývoj v Smere, bol v kontakte so Zsuzsovou, ktorá koordinovala komunikáciu smerom k politickým špičkám. Kočner sa snažil ovplyvňovať vývoj nielen cez kompromitovanie nepriateľov, ale aj prostredníctvom mediálnych projektov, z ktorých plánoval diskreditovať nepriateľov a chrániť spojencov.

Nie všetkých sa mu však podarilo ovládnuť. V kapitole „Tí, ktorých ovládnuť nedokázal“ Madleňák predstavuje tváre odporu. Najvýznamnejšou z nich je Ján Kuciak – jeho investigatívna práca, ktorá odhalila Kočnerove kauzy, ho stála život. Ale sú tu aj ďalší: Pavla Holcová, Zuzana Petková, Arpád Soltész – novinári, ktorí pokračovali v jeho odkaze. A tiež prokurátori, ktorí sa nenechali zlákať ani zlomiť – aj keď ich Kočner považoval za hrozbu a zvažoval ich elimináciu.

V predposlednej kapitole s názvom „A čo my s tým?“ autor nastoľuje kľúčovú otázku spoločenskej pamäti a zodpovednosti. Tvrdí, že Kočnerova knižnica je síce výnimočný zdroj, ale jej význam závisí od toho, či ju ako spoločnosť berieme vážne. Ak sa rozhodneme zabudnúť, všetka práca, protesty, výpovede a zistenia sa stanú márnymi. Autor varuje, že ľahostajnosť a cynizmus sú rovnako nebezpečné ako samotné zločiny.

V epilógu „Odkaz knižnice“ sumarizuje, že pravda, ktorú novinári odkryli, je jasná, podložená faktami, nie je vecou názoru. A že dnes už nejde len o minulosť – ide o to, či budeme ochotní obetovať pohodlie pre udržanie demokracie. Pretože ďalší Ján a Martina už možno medzi nami žijú. A ďalší Kočner možno už zase plánuje nový systém.

---

Marián Kočner v chronológii Watson.sk: