Kniha začína kapitolou o dilemách destalinizace, kde autor načrtáva kultúrno-politický kontext druhej polovice 50. rokov, najmä po XX. zjazde KSSS. Kľúčovým javom bola postupná kríza stalinistickej normativity a vznik priestoru pre kritickú reflexiu marxizmu-leninizmu, literatúry a umenia. Destalinizácia sa neprejavovala len v rovine oficiálnych straníckych vyhlásení, ale prenikala aj do každodenných debát o podobe socialistickej spoločnosti. Významní marxistickí intelektuáli v Poľsku, Československu aj na Slovensku začali spochybňovať ideologické dogmy a presadzovali nový jazyk kultúrnej kritiky, v ktorom sa objavovali témy ako konformizmus, formálnosť, absencia skutočnej utópie alebo rozpor medzi deklarovanou rovnosťou a realitou. Nebřenský ukazuje, že napriek neskoršiemu nárastu ideologickej opatrnosti tieto diskusie formovali spôsob, akým mladí ľudia – najmä vysokoškoláci – vnímali svoju rolu v spoločnosti.
 
Nasledujúca kapitola sa venuje študentským manželstvám ako téme, ktorá stála na rozhraní medzi súkromným a verejným životom. Manželstvá boli vnímané ako prostriedok spoločenskej integrácie, ale aj ako priestor pre vyjadrenie individuálnej voľby a citovej autonómie. V Poľsku sa diskusie sústredili na morálne aspekty a reprodukčné funkcie manželstva, zatiaľ čo v Československu sa čoraz viac dostával do popredia dôraz na ekonomickú samostatnosť a schopnosť mladého páru „postaviť sa na vlastné nohy“. Na Slovensku sa zase objavovali apely na podporu mladých rodín prostredníctvom bývania a sociálnych dávok. Autor ukazuje, ako sa v diskusiách o manželstvách objavovali zástupné boje o definíciu socialistickej morálky, úlohu ženy, význam vzdelania a mieru autonómie mladých ľudí voči štátnym inštitúciám.
 
Kapitola o plánovanej zamestnanosti analyzuje systém umiestňovania absolventov po skončení štúdia, ktorý bol centrálnym prvkom socialistickej politiky práce. Tento systém bol vnímaný ako nástroj racionalizácie trhu práce a ako protiváha „chaosu“ kapitalistickej nezamestnanosti. Po roku 1956 sa však čoraz častejšie objavovala kritika neefektívnosti, formálnosti a neflexibility plánovacieho mechanizmu. Poľská cesta sa vyznačovala väčšou mierou „liberality“ a autonómie univerzít, zatiaľ čo v Československu – najmä v 60. rokoch – prebiehali pokusy o reformu, ktorá by viac zohľadňovala potreby jednotlivcov aj spoločnosti. Slovenský kontext sa odlišoval posunom od centralizovaného plánovania k posilneniu regionálnych právomocí a špecifickým dôrazom na umiestňovanie absolventov v menej rozvinutých oblastiach.

Štvrtá kapitola venovaná klubom mládeže ukazuje, že vysokoškolské kluby boli nielen kultúrnymi centrami, ale aj priestorom verejnej diskusie a artikulácie spoločenských požiadaviek. V Poľsku vznikali kluby, ktoré prechádzali od kultivovaného nesúhlasu k popularizácii západnej kultúry – od jazzu po rock’n’roll. V českých krajinách boli kluby pôvodne silne ideologicky podmienené, ale pod vplyvom poľských vzorov a zmien v straníckej politike prešli premenou na otvorenejší priestor kultúrnej plurality. Na Slovensku sa uplatňovali lokálne tradície a dôraz na diskusiu, pričom študenti požadovali vytvorenie autonómnych klubov mimo dosahu formálnych štruktúr Zväzu mládeže. Autor sleduje aj dynamiku medzi oficiálnym programom a neformálnymi aktivitami, ako boli tanečné večery, koncerty alebo politické diskusie, ktoré vytvárali nové formy kultúrnej participácie.

Záverečná kapitola porovnáva myšlienkový svet vysokoškolákov v strednej Európe a na Západe. Zatiaľ čo v západných spoločnostiach boli mladí ľudia viac ovplyvnení konzumom, individualizmom a postmodernou estetikou, vo východnom bloku sa ich myšlienkový svet vyvíjal v napätí medzi oficiálnou ideológiou a utópiou reformovaného socializmu. Nebřenský zdôrazňuje, že hoci nešlo o opozíciu v klasickom zmysle slova, mladí intelektuáli boli aktérmi transformácie socialistickej spoločnosti „zvnútra“. Ich kritika nebola revolučná, ale reformná – vychádzala z túžby naplniť ideály rovnosti, spravodlivosti a solidarity, ktoré oficiálny režim síce deklaroval, ale nedokázal prakticky uskutočniť. Kniha tak ukazuje, že vysokoškolská mládež v Poľsku a Československu bola významným katalyzátorom zmien v neskorom socializme a že ich každodenné dilemy – manželstvo, zamestnanie, voľný čas – boli v skutočnosti politické