Moderátor hneď v úvode vyjadril svoje rozčarovanie nad tým, prečo nikto z oslovených maďarských historikov (
A. Simon, maď. kult. inštitút v Bratislave, ďaľšie inštitúcie) neprijal pozvanie. Ako prvého vystupujúceho uviedol historika
L. Deáka ako "najväčšieho znalca slov.-maď. vzťahov".
L. Deák potom pomerne podrobne oboznámil prítomných so životnými osudmi J. Esterházyho. Nezvyklo striedmo len tu a tam utrúsil slovko-dve o "iredente", ale z nejakého dôvodu predvojnovú Maďarskú zjednotenú stranu nazýval jej maďarským názvom - zvučnou starou maďarčinou "Moďor párt" - ako keby sme ani neboli na Slovensku po slovensky...
Zaujímavé boli niektoré málo známe fakty zo života Esterházyho - napr. o jeho nevydarenom manželstve, v ktorom manželia žili oddelene a ktoré skončilo v r. 1940 rozvodom v najväčšej tichosti.
V argumentačnej logike L. Deáka sú zaujímavé nielen protirečenia, ale dobre zrkadlí aj "výpôžičky" obrazu nepriateľa z rôznych období a režimov. Protimaďarský postoj bol a ostáva pravdepodobne jedinou konštantnou hodnotou, ktorú vyznávali všetky slovenské a československé režimy počnúc 1. ČSR, cez autonómiu, Slovenský štát, národnú demokraciu, ľudovú demokraciu, až po striedajúce sa vlády ľavicových populistov a pravicových demokratov po r. 1989... U Deáka funguje naďalej obraz fašistov Esterházyho a Henleina ako rozbíjačov demokratickej ČSR, len sa voči jeho marxistickému obdobiu z obrazu medzičasom vyretušovali Hlinka, zradné veľmoci a Sov. Zväz pripravený kedykoľvek poskytnúť bratskú pomoc...
Na iných miestach naopak nie je jasné, aký cieľ sleduje jeho argumentáca - napr. keď sa snaží spochybniť, či Esterházy vôbec oznámil niekomu dôvody svojho nehlasovania tak, ako boli neskôr zverejnené, a či sa náhodou nezdržal hlasovania "bez udania dôvodu" (?).
Pokúsime sa reprodukovať jeho prejav čo najvernejśie:
Po r. 1989 po páde bipolárneho sveta Maďari prehodnotili zahranično-politickú koncepciu a, opustili demokratickú líniu a vrátili sa späť k Horthyho tradícii. Tomuto padol za obeť Esterházy, keď sa maďarská publicistika snaží vyrobiť z neho legendu.
Esterházy si bol vedomý, že myšlienku veľkého Maďarska možno realizovať len cez rozbitie ČSR aby sa Slovensko odtrhlo a potom sa Slováci sami vrátia do Uhorska.
Nebránil demokraciu, nekonal v záujme ČSR, ale Maďarska, rokoval v zahraničí o rozbití Československa. Esterházy nebol demokrat a nebránil demokraciu a vpustil Hitlera do strednej Európy. My máme dokumenty, o ktorých národný súd nemohol v r. 1947 vedieť, ale tie obžalobu Národného súdu nevyvracajú, ale naopak potvrdzujú a rozširujú. Nie je pravda, že vystupoval proti Slovenskému štátu, podporoval osamostatnenie Slovenska a Slovenský štát, veď jeho menovala autonómna vláda na jednotnú kandidátku a tak sa on dostal do slovenského snemu. Sám sa považoval za VODCU maďarskej menšiny. To on len potom vystupoval proti Slovenskému štátu - napr. incident na popradskej žel. stanici, keď bol aj zbavený imunity a ktorý mu aj prišiel vhod... Nehlasoval síce za deportácie židov, ale hlasoval za všetky predchádzajúce zákony proti židom. Keď videl, že Nemecko vojnu prehráva, až vtedy začal vystupovať proti Nemcom, odmietal sa s nimi baviť na svojom statku..To bola len tak-ti-ka!
Ako druhý prednášateľ vystúpil
Ferdinand Vrábel, ktorý priblížil obecenstvu memoáre Lujzy Esterházyovej (1899-1966), sestry Jánosa Esterházyho. Lujza, ktorá strávila za 1. ČSR kvôli podpore revizionistickej politiky Maďarska rok v československom väzení, od r. 1946 žila v emigrácii v Paríži. Tam v r. 1948 dokončila svoje francúzsky písané memoáre, ktoré mali pôvodne slúžiť na informovanie predstaviteľov veľmocí na parížskej mierovej konferencii v r. 1946, kde Lujza pôsobila ako prekladateľka. V maďarčine vyšli prvýkrát vo vydavateľstve Püski v r. 1991. F. Vrábel, ktorý je publicistom na voľnej nohe, citoval z memoárov úryvky, miestami ironizujúc, miestami dopĺňajúc ich o vlastnú interpretáciu. Neskôr vystúpil i v diskusii, pre jeho štýl je charakteristická z jednej strany bohatá faktografia, z druhej strany prekvapivo nelogické závery:
"Esterházy sa znova dostáva po popredia. To má nejaký zámer do budúcnosti. Sú tu obavy, že do budúcnosti by to mohlo mať dopady nielen na Slovákov, ale aj na Maďarov. Južné Slovensko je posiate bustami a pamätníkmi Esterházyho. Dokonca v Šamoríne je aj tabuľa s menami Maďarov odvlečených v rámci výmeny obyvateľstva. Nerozumiem, ja naozaj nerozumiem, prečo neosadili podobnú tabuľu aj Slovákom... Podobné kontroverzie boli v Komárne ohľadom sochy sv. Štefana. Nám by nevadilo, keby šlo o oslavu maďarskej štátnosti, veď tým by nepriamo priznali trianonské hranice. Ale tu ide o oslavu uhorskej štátnosti... atď."
Vystúpenie
F. Mikloška bolo azda jediné, ktoré vzbudzovalo dôveru a pri ktorom človek nemusel pochybovať o mravnej integrite rečníka. Porozprával ako sa s osudmi J. Esterházyho po prvýkrát stretol pri zbieraní materiálu do samizdatu o podzemnej cirkvi eśte v r. 1987, keď mu rehoľník, Esterházyho bývalý spoluväzeň, podal svedectvo o poslednom období jeho života. František Miklośko sa niekoľkokrát stretol s Alice Malfattiovou - dcérou J. Esterházyho a vytvoril sa medzi nimi vzťah vzájomnej dôvery.
Nezabúdajme ale, že F. Mikloško okrem toho, že vie zreteľne odlíśiť dobro od zla, je eśte aj skúsený politik. Rozpor medzi zásluhami Esterházyho o záchranu prenasledovaných a jeho odsúdením na smrť na základe kolektívnej viny J. Mikloško vyriešil šalamúnsky: Proces s J. Esterházym pred Národným súdom považuje za neplatný, ale nie kvôli odsúdeniu nevinného človeka, ale z dôvodu formálneho: udial sa v neprítomnosti obžalovaného, miesto zdržiavania ktorého bolo súdu známe (v ZSSR). Vzápätí však dodáva, že to neznamená, źe by sa proces mal revidovať, keďže to by spustilo reťazovú reakciu (t.j. rehabilitácia nevinného by nezadržateľne viedla i k rehabilitácii zločincov, keďže ani v ich prípade procesy nespĺňali formálne kritériá). Práve v tomto bode sa F. Mikloško dostal najbližśie k podstate fenoménu "Esterházy" na Slovensku, ktorou je
systémová neschopnosť vysporiadať sa s minulosťou na základe dobrých mravov.
Silný apel zaznel z úst F. Mikloška, keď si vyprosil tón, akým sa z publika
A. Hrnko "zhostil témy" . Pripomenul mu, že rovnako ako on v r. 1987, mohol sa aj A. Hrnko angažovať vo veci zbierania svedectiev obetí prenasledovania komunistickým režimom, čo by ho dnes azda oprávňovalo k irónii (A. Hrnko pôsobil koncom osemdesiatychj rokov ako lektor mestského výboru KSS v Bratislave, po prevrate si osvojil skôr argumentáciu ľudáckych autorov Vnuka, či Ďuricu). A. Hrnko vyslovil aj niekoľko ďalśích nejapných myšlienok, napr. že motiváciou J. Esterházyho pri nehlasovaní za deportácie židov mohla byť v skutočnosti práve jeho snaha v deportáciách pokračovať, a pod. Koniec podobným nehoráznostiam urobila až reakcia prítomných historikov na Hrnkovu informáciu o druhom procese s Esterházym po jeho návrate zo ZSSR, na ktorom ho takisto odsúdili na smrť. Prítomní sa zhodli, že tento druhý proces si A. Hrnko vymyslel, čím jeho vystúpenie skončilo.
Podobné divadielko vzniklo, keď sa F. Vrábel nástojčivo pýtal obecenstva, prečo sa hovorí o Esterházyho hlasovaní proti, veď on sa v skutočnosti zdržal hlasovania keď utiekol zo sály, podobne ako niektorí iní poslanci snemu. Odpoveďou mu bolo suché konštatovanie L. Deáka o opaku. Z oboch týchto miniatúr je jasné, že príbeh J. Esterházyho je slovenskou historiografiou stále nestrávený, a rôzni historici cítia stále nástojčivú potrebu ho "doplniť".
Ku cti publika neslúžilo ani pokrikovanie na historika J. Kissa. Starý pán sa svojim rozvážnym kultivovaným spôsobom snažil vysvetliť, že spolupráca menšiny s materským štátom po r. 1989 je prirodzená a žiadúca a apeloval na prítomných aby tlmili rozpory a prejavili empatiu voči príslušníkom menšiny. Žiaľ rozhorúčené publikum a zhodne s ním aj moderátor ho nenechali dohovoriť. Naopak, veľký priestor dostali rôzni excentrici napr. z Vodohospodárskej výstavby š. p., niektorí vyzbrojený svojimi fasciklami zrejme nie po prvý raz prednašali plamenné reči o hrozbe prichádzajúcej zo strany južného suseda.
Napriek všetkým negatívnym momentom, bola diskusia o J. Esterházym na pôde ÚPN krokom vpred. Triezvy hlas F. Miklośka mal morálne výrazne navrch pri polemikách s obecenstvom. Je tiež evidentné, že si o téme majú veľa čo povedať aj samotní historici medzi sebou, lebo je v obehu stále množstvo budných interpretácií. Pozoruhodná bola aj neúčasť historikov R. Letza (ide o "žiaka" F. Vnuka, ktorý bol uvedený v pozvánke) a M. Lacka (zamestnanca ÚPN a autora kontroverzného
článku v denníku SME) na besede, ktorých neúčasť ale v žiadnom prípade nemožno automaticky považovať za nedostatok.
Oto Psenak 
11-05-03 
6,156 
28. apríla 2011 sa v Poľskom inštitúte v Bratislave uskutočnil diskusný večer organizovaný Ústavom pamäti národa venovaný osobe Jánosa Esterházyho. Za predsedníckym stolom zasadli František Mikloško, Ladislav Deák a Ferdinand Vrábel. V obecenstve sa mihli ďalšie známe tváre - historici M. Zemko, J. Kiss, A. Hrnko a ďalší.