Kniha obsahuje 9 štúdií od maďarských autorov strednej generácie, na ktoré nadväzuje záverečné resumé o slovensko-maďarských vzťahoch od Juraja Marušiaka, historika z Ústavu politických vied SAV:
1.  Dvadsať rokov zmeny systému v Maďarsku - úvaha na úvod (Cs. Zahorán)
2. Politický systém v Maďarsku (Z. Kiszelly)
3. Určujúce hospodárske procesy v Maďarsku po zmene politického systému (A. Bartha)
4. Médiá a verejný diskurz v Maďarsku (G. Á. Balogh)
5. Dvadsať rokov po: prehľad maďarskej historiografie po roku 1989 (B. Trencsényi - R Apor)
6. Rómovia a „cigánska otázka" v Maďarsku po zmene politického systému (M. Bjnder)
7. Národnostné menšiny v Maďarsku po roku 1989 (B. Dobos)
8. Národná politika Maďarska po roku 1989 (N. Bárdi)
9. Maďarská zahraničná politika po roku 1989. Priority, dilemy a prostriedky (1. Halász)
10. Osudové susedstvo alebo potreba nového pohľadu na Maďarsko (J. Marušiak)
Motiváciu zostavovateľov vysvetľuje Csaba Zahorán v úvodnej kapitole:  "Naším cieľom bolo, aby sme prezentáciou zvolených tém priblížili Maďarsko Slovensku; aby si náš severný sused mohol utvoriť presnejší obraz o tom, čo, ako ahlavne prečo sa deje južne od neho. Hoci sme blízko pri sebe, nazdávame sa, že Maďarsko je prítomné v slovenskom povedomí ako nejaký „neznámy sused". Sused, s ktorým sa síce dennodenne stretávame, s ktorým sa občas zdvorilo pozhovárame alebo sa pohádame, ale nevieme o ňom vlastne skoro nič. Sme presvedčení o tom, že značná časť rozporov zaťažujúcich slovensko-maďarské vzťahy má svoj pôvod v tom, že toho druhého nepoznáme alebo ho poznáme zle. Po našej publikácii potulujúcej sa v časoch spoločných dejín s názvom Rozštiepená minulosť sa tento raz predstavením súčasného Maďarska snažíme znížiť práve spomenutý deficit poznatkov, dúfajúc, že po pochopení bude nasledovať zintenzívnenie dialógu a spolupráce."
Motív "nepoznáme sa, preto si nerozumieme"  ako aj volanie po interetnickom no pritom ne-etnocentrickom dialógu sa objavuje v knihe na rôznych miestach a v rôznych obmenách. Je tým základom, z ktorého sa odvíjajú aktivity združenia Terra Recognita od čias jeho vzniku. Takéto ponímanie problému nachádza priaznivú odozvu i na slovenskej strane a slová J. Marušiaka v záverečnej kapitole sú súzvučnou variáciou na rovnakú tému:
"Jednou z podmienok pozitívneho reštartu v slovensko-maďarských vzťahoch je poznanie. O tom, ako málo o sebe vieme, svedčí aj príklad médií, spomínaný v predkladanej publikácii.."
Tento pohľad sa síce môže zúčastneným historikom javiť ako nesmierne produktívny, ktorý umožní viesť podobné debaty a publikovť zborníky z peňazí daňových poplatníkov donekonečna, z pohľadu bežného smrteľníka žijúceho na slovensko-maďarskom pomedzí sa však javí ako značne problematický, keďže koexistuje s fixovaním obrazu nepriateľa v slovenskej spoločnosti spolu s permanentným tlakom na vytesňovanie jazyka menšiny a ostrakizáciu jej príslušníkov.
Že téza "nepoznáme sa, preto si nerozumieme" je od začiatku pomýlená a neadekvátna pre vysvetlenie podstaty slovensko-maďarských rozporov, dobre ilustruje záverečný text J. Marušiaka. Čitateľ očakáva, že autor vysvetlí javy, ktoré popisuje (úplná absencia výuky maďarčiny na slovenských školách, negatívne historické stereotypy, protimaďarské nálady,   hra "maďarskou kartou" atď.), ale dostane sa mu iba poučenia, že ide o paradoxy, jednostranné alebo deformované pohľady, redukované poznanie, nešťastne volený uhol pohľadu a pod. Azda vrcholom bezradnosti autora i ukážkou neudržateľnosti celej koncepcie je konštatácia paradoxu, že politici hovoria o "dobrých susedských vzťahoch a zároveň účelovo exponujú a inštrumentalizujú práve tie momenty, ktoré ich perspektívu spochybňujú".
Pre ilustráciu rozporuplnosti tohoto textu uvádzame obsiahlejśí citát:
"Na druhej strane je paradoxné, že hoci spoločné dejiny spájajú Slovákov a Maďarov viac než tisíc rokov, na Slovensku absentuje možnosť štúdia hungarológie. Existuje síce na vysokých školách hungaristika, obmedzovaná na výchovu pedagógov pre školy s maďarským vyučovacím jazykom a orientovaná predovšetkým na filológiu, ale občan slovenskej národnosti má len malé možnosti naučiť sa napríklad prostredníctvom školy maďarský jazyk alebo získať hlbšie poznatky o maďarských dejinách a kultúre...

Nielen v národno-konzervatívnom prostredí, ale celkovo v slovenskom verejnom diskurze dominuje, azda podvedome, také vnímanie Maďarska, ktoré spisovateľ Vladimír Mináč lapidárne označil ako „zlý osud slovenskej politiky". Jeho charakteristickou črtou nemusí byť pritom šírenie protimaďarských nálad a reprodukovanie historicky zakotvených negatívnych stereotypov, ale nešťastne volený uhol pohľadu.
Maďarsko a maďarská spoločnosť sa do slovenského povedomia dostávajú predovšetkým v kontexte určitého výseku bilaterálnych vzťahov, súvisiacich jednak s postavením maďarskej menšiny v južných regiónoch SR, jednak s riešením ďalších sporných otázok, ktoré majú korene v nedávnej minulosti, ako napríklad v kauze tzv. Benešových dekrétov. Bez ohľadu na dikciu prevládajúcich správ z Maďarskej republiky, ale aj z prostredia maďarskej menšiny na Slovensku, prevažuje etnocentrický prístup, ktorý je však príliš redukcionistický a  neumožňuje poskytnúť verejnosti komplexnejší pohľad na „maďarskú problematiku". Ako však potvrdzujú aj viaceré štúdie z predkladanej kolektívnej monografie, rovnako deformovaný pohľad je prítomný aj na druhej strane spoločnej hranice, keď pozornosť médií pútajú predovšetkým sporné otázky bilaterálnych slovensko-maďarských vzťahov. Slovenský politológ Tomáš Strážay pritom poukazuje na fakt, že slovenský „hungarocentrizmus", ale aj „národná politika" v Maďarsku zohrávajú významnú rolu v domácej politike ako nástroj konsolidácie obyvateľstva okolo vládnucich politických elít omnoho viac ako v politike zahraničnej. Tento paradox, keď na jednej strane politické špičky Slovenska aj Maďarska hovoria o potrebe dobrých susedských vzťahov a zároveň účelovo exponujú a inštrumentalizujú práve tie momenty, ktoré ich perspektívu spochybňujú, spôsobuje, že ani Bratislava, ani Budapešť v skutočnosti konzistentnú politiku voči svojmu susedovi nemajú.
Geografická blízkosť, spoločná história, existencia celého radu politických, ekonomických, kultúrnych, sociálnych aj interpersonálnych väzieb je dostatočným dôvodom na zmenu doterajšieho, neraz príliš jednostranného vzájomného vnímania. Slovensko aj Maďarsko sú
odsúdené na to, aby spolu komunikovali ako politickí partneri. Ak však táto komunikácia má byť efektívnaamá priniesť do vzájomných vzťahov novú kvalitu, je nevyhnutné, aby sa obe krajiny vnímali nielen cez prizmu minulosti, cez prizmu toho, čo obom spoločnostiam zanechala neraz komplikovaná história, ale aj cez prizmu súčasnosti. Slovenská aj maďarská spoločnosť prešli politickou a sociálno-ekonomickou transformáciou, obe spoločnosti sú vnútorne bohato štruktúrované a prebiehajú v nich dynamické zmeny. Prístup, ktorý poznanie svojho suseda redukuje na etnocentrické aspekty, pritom obom partnerom škodí, znemožňuje im koncipovať svoje priority v širšom regionálnom,  resp, európskom kontexte, ale aj v kontexte domácom. Deformáciou maďarského pohľadu oa Slovensko, ale aj v širšom kontexte na priestor bývalého Uhorska je skreslené videnie strednej Európy. Do nedávnej minulosti bola jej dôsledkom aj doslova neschopnosť vidieť jej hranice o kúsok ďalej od hraníc osídlenia maďarských menšín. Slovensky aj maďarský pohľad deformovaný homogenizáciou príslušníkov susedného národa a ich identifikácia s celým súborom negatívnych stereotypov zas umožňujú politickú konjunktúru extrémistickým síl, ktoré práve „maďarskú", alebo „slovenskú" kartu využívajú na politickú mobilizáciu voličov. Napokon takáto homogenizácia neraz znemožňuje rozvíjať  konštruktívnu  spoluprácu  medzi  väčšinovým etnikom a príslušníkmi maďarskej menšiny, ktorí sa síce hlásia k maďarskému kultúrnemu národu, ale zároveň za svoju vlasť považujú Slovensko. Aj preto mnohých prekvapila napríklad volebná porážka Strany maďarskej koalície v parlamentných voľbách v roku 2010."
Na záver by sa žiadalo podčiarknuť, že táto a podobné iniciatívy sú chvályhodné, keďže viac informácií môže byť len k prospechu oboch susedov. Súčasne však treba podčiarknuť, že to nie je cesta, akou by sa dali tlmiť, alebo demontovať slovensko-maďarské rozpory. Tie je možné účinne riešiť skúmaním práve  a len samotných rozporov, ich genézy, kontextu v ktorom vznikli a cieľa, ktorému slúžili a slúžia. Slovenská spoločnosť potrebuje predovšetkým spoznať nie svojho suseda, ale samu seba. Kým nebude vedieť čo si má myslieť o V. Mináčovi, ľahko sa ním nechá zviesť hľadať "zlých duchov" a "odvekých nepriateľov".  Maďarská historiografia môže byť nápomocná tým, že nastaví zrkadlo. Musí tak však robiť veľmi jasnou rečou, nedvojzmyselne a zreteľne artikulujúc.

Juraj Marušiak, Csaba Zahorán

Obecenstvo

Pozvánka